Ako žije rodina s 9 deťmi Predsudky? Tie zažívame stále, ale zabávame sa na tom

Katarína a Viktor Orosovci bývajú pri Košiciach a majú deväť detí. Pred zhruba štyrmi rokmi boli siedmi a žili v trojizbovom byte v Košiciach. Spätne hodnotia, že im tam vôbec nebolo zle, len im chýbala ďalšia toaleta.

V dome plnom detí a hudobných nástrojov nás desaťročný Matúš prekvapí informáciou, že hrá nielen na flaute a saxofóne, ale baví ho aj klavír a ukulele. Spolu so starším bratom Vikim hráva v kostole.

Usádzame sa za domom, deti sú zvedavé, hurhaj neutíchne ani na sekundu. Kedy je ticho? „Keď spíme,“ zakričí Matúš. Jeho otec Viktor dodá, že to býva tak okolo pol desiatej.

V tom čase si on ani jeho manželka Katarína ešte nevydýchnu. Viktor má na starosti všetky školské tlačivá a formuláre či edupage, Katarína riadi v kuchyni.

„Vtedy sme už aj my unavení. Ale zvykneme si ešte spolu sadnúť a porozprávať sa. To je čas, keď môžeme,“ hovorí Viktor.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Kto teda tvorí ich 11-člennú domácnosť? Tri dievčatá a šesť chlapcov.

Matejko, ktorý v auguste oslávi prvý rok, a dvojročná Karolínka sú doma s mamkou, ostatné deti chodia do škôlky a do základnej školy.

Najstaršia Miška má 14 rokov, Viktor 12 rokov, Julianka 11, Matúš má 10 rokov, Lukáško oslávil 8, Miško má 6 a Jakubko štyri roky.

Modrý dom s dvomi kúpeľňami

Ich otca sa tak trochu neveriacky pýtame, či si pamätá všetky narodeninové termíny. Bez váhania konštatuje, že narodeninovú šnúru začínajú vo februári a do konca roka majú s oslavami pokoj asi len v septembri. Vymenuje všetky dátumy vrátane manželkinho.

Čo je dôležité pri toľkých deťoch – pravidlá? „Majú režim. Záleží, či chodia do školy alebo majú prázdniny, vtedy je to voľnejšie – neskôr vstávajú. Ale večer je vždy o tom, že si musia umyť zuby, prichystať sa na modlitbu, ísť do postele,“ hovorí Katarína.

Najstarší majú potom ešte chvíľu času dorobiť si projekty do školy, učiť sa na písomky. Malí po modlitbe idú rovno do postele.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Otec vysvetľuje, že práve večer je v ich rodine veľmi dôležitý. Vtedy sa všetci stretnú v obývačke a ich modlitba je obohatená aj o delenie sa o zážitky dňa. „Každý povie, čo zažil, spomenú to pri ďakovaní. Nie je to striktné, že musíme skončiť o tej ôsmej, záleží, kto má aké zážitky, čo potrebujeme predebatiť, aby sme to v rámci nášho spoločného času prebrali, porozprávali sa.“

Katarína dopĺňa, že sa snažia, aby mali všetky deti svoju citovú nádobu naplnenú, overiť si to môžu aj pri spoločných rozhovoroch.

Staršie deti navštevujú cirkevnú základnú školu na blízkom košickom sídlisku a cirkevnú základnú umeleckú školu, ktorá tam pôsobí. Škola im vyšla v ústrety a deti končia krúžky tak, aby mohli odchádzať naraz. Medzi 16. a 17. hodinou sú tak už všetci doma.

Spoza dreveného plota je ich dom, natretý zvláštnym odtieňom modrej, už od začiatku nápadný. Pochvaľujú si bývanie na dedine a najmä priestor, ktorý získali. „To je až neuveriteľné, že sme v byte vôbec vedeli bývať,“ smeje sa Katarína a dodáva, že aj tak tam boli spokojní.

Teraz veľmi oceňuje aj menší uzavretý dvor za domom, tam sú deti v bezpečí.

Odvážime sa položiť otázku, ktorú, tipujeme, počuli tisíckrát. Plánovali takú veľkú rodinu?

„Nie, neplánovali sme,“ povie Katarína s úsmevom. Od začiatku chceli viac detí, ale neplánovali konkrétne ani jedno. „Všetko nám naplánoval Boh a úžasne to zariadil. Je to super, prijali sme veľkú rodinu s radosťou a tešili sme sa z každého dieťaťa. Ale nebolo to tak, že chceme 9, 10 či 11 detí,“ dodáva.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Katarína pochádza zo štyroch súrodencov, Viktor z troch. Vraveli si: štyri plus tri sú sedem, ale detí majú napokon viac. „Deťom je veselo, tešia sa, že sa majú s kým hrať,“ dodávajú. Obaja manželia majú 38 rokov.

Medzitým sa už zoznámime so všetkými deťmi, žiadne sa nehanbí. Keď sa pýtame na ich povahy, vtipne ich zadelia do dvoch skupiniek – tmavookí a blondiaci. Hovoria, že obe skupinky majú svoje špecifiká a prejavuje sa to napríklad aj krikom pri hlade či únavou.

Nie, toto nie je vývarovňa

Na stole sú čipsy, voda a jablká, ktoré miznú pod toľkými rukami veľmi rýchlo. Ako vyzerá nákup mnohopočetnej rodiny? „Špajzu nemáme veľkú. Keď sa počas pandémie riešili zásoby, tak sme sa smiali: aké si my spravíme? Pre toľko ľudí by sme museli mať ďalší dom,“ opisuje Viktor.

Bežný nákup na víkend či začiatkom týždňa so základom na desiatu u nich vyzerá tak ako pre malú rodinu na mesiac.

„Aby sme mali raňajky a desiatu, potrebujeme tak 24 rožkov a jeden chlieb,“ vyratúva Viktor s tým, že na desiatu pripravujú minimálne 12 rožkov. Chlapci chodia nakupovať pečivo poobede do blízkeho obchodu už aj sami.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Ulahodia desiatou všetkým školákom? Rodičia sa snažia, aby mali pestrý výber a zároveň zdravý, ale doprajú im aj sladké. „Ale nie je to tak, že majú neobmedzený výber. Čím viac sa uvoľnia hranice, tým viac sa vymýšľa, čím viac je detí, tak vzniká veľa rôznych kombinácií špeciálnych požiadaviek,“ upozorňuje Viktor.

Školáci si tak zväčšia vyberajú medzi rožkom a chlebom, maslom a nátierkou, syrom a šunkou. Vždy sa nájde aspoň jeden, kto nemá rád nejaký druh zeleniny.

Katarína dopĺňa, že obedy počas prázdnin či jedlá počas víkendov sa u nich jednoducho musia zjesť. „Keď nezjedia, stane sa, že to majú na večeru. A bolo už aj také, že to zjedli na raňajky. Naučili sa, že nič iné ich nečaká. Vedia, že nebudú mať večer cereálie, ale zjedia ryžu a mäsko.“ Viktor prikyvuje. „Nie, toto nie je vývarovňa.“

Viktor, ktorý pracuje v IT sfére, hovorí, že Boh sa stará, aby mali dosť peňazí na živobytie. Dovolenky pri mori si však dovoliť nemôžu, tam už cítiť, že ich je viac.

Ušetria na oblečení, ktoré dostávajú od okolia, a ak toho majú viac, aj sami rozdajú. „Netrieme núdzu, to nie. Ale na druhej strane, nie sme na tom tak, aby sme mohli rozhadzovať a kupovať, čo chceme,“ hodnotí Viktor.

Deti dostávajú darčeky len počas sviatkov a väčšinou ide o zmysluplné veci – hudobné nástroje či športové potreby. Najviac podľa neho „zožerie“ strava. „Niekedy je ten mesiac lepší a vieme vyjsť v pohode, ďalší sa potrebujeme uskromniť.“

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Konštatuje, že sa snažia kupovať kvalitné potraviny. Keď nakúpia viac mäsa, kúpia menej sladkostí. Ak niekedy ušetria viac, kúpia voľačo do výbavy domu.

U známych, ktorí majú štyri deti, sa inšpirovali spísanými pravidlami na celý týždeň. Aj oni síce dovtedy fungovali pomocou zadelenia úloh, ale tabuľka sa im zdala veľmi praktická.

„Keď sme prišli domov, vzali sme papier a hneď u nás bola vzbura: Joj, to musíte hneď opakovať po nich? Áno, budeme opakovať po nich a budeme takto fungovať,“ spomína Viktor s úsmevom. Projekt si vzala na starosť Katarína, na A3 rozpísala úlohy. Škôlkari a školáci nerobia rovnaké činnosti vzhľadom na vek, majú ich podelené a pri mnohých si navzájom pomáhajú.

Na ďalšom papieri majú spísané úlohy, ktoré musia plniť pravidelne. „Vyzuješ sa, odložíš si topánky a odložíš si vetrovku. Veľkí si vyberú desiatovník a fľašu zo školskej tašky, opláchnu, tašku si odnesú. Prezlečú sa a poskladajú si oblečenie. Toto platí pre všetkých, pre škôlkarov je to najväčšia výzva,“ opisuje Viktor.

Fotograf Tomáš úprimne priznáva, že po svojom synovi škôlkarovi odloží tričko aj sám. „No ale keď k nám príde celá táto banda domov, každý musí splniť svoju úlohu. Na papieri si odfajknú, že to majú spravené,“ vysvetlí mu Viktor.

Hovorí, že veľmi dôležité je prezliecť sa a poskladať si šaty hneď po príchode, inak by v nich šli rovno do piesku či na bicykel. A potom by sa nevedeli doprať.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Rozpis teda funguje? Prvý týždeň bol vraj doma štrajk, no potom ocenili, že to majú na papieri. „Stále hovoríme: deti, my s mamkou máme len dve ruky a dve nohy, vás je kopec, nemôžeme všetko robiť my. Máme veľký dom, mamka nemôže všetko upratovať sama. Keď každý urobí nejakú vec, rozdelíme sa, za hodinu máme všetko upratané,“ vysvetľuje Viktor.

V rámci povinností hrajú deti aj 20 minút na svojom hudobnom nástroji. Miška hrá na klavíri, Viki chodí na klavír, ale hrá aj na gitare, Julianka začínala so zobcovou flautou, teraz hrá na priečnej. Matúš mal flautu už v škôlke, potom prešiel na saxofón, zahrá však aj na klavíri a ukulele. Luky chodí na husle. Na bubnoch bude hrávať Miško. Všetky nástroje majú doma, gitaru a klavír dvojmo.

Prekvapene sa však dozvedáme, že rodičia nehrajú na žiadnom nástroji.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Za domom vidíme bazén, trampolínu aj pieskovisko. V lete hrá celá rodina vrátane mamky futbal, všetci sú tiež dobrí pingpongisti aj cyklisti. „Od jari u nás televízor ani nebeží, možno len keď sú deti choré,“ hovorí Viktor.

Najmä bazén je pre nich výhra, keďže s toľkými deťmi by si na kúpalisko netrúfli kvôli bezpečnosti.

Natíska sa otázka, ako vedia, čo je vo výchove detí správne? Viera, režim, pravidlá, naplnená citová nádoba a ešte aj rande rodičov? Netaja sa tým, že chodili na katolícky kurz pre manželov, neskôr absolvovali aj kurzy pre rodičov detí.

Katarína je presvedčená o tom, že s deťmi sa treba rozprávať, kým sa dá. „Vtedy, keď chcú, dáme im priestor, lebo potom môže byť neskoro. To, čo im dáme my, si oni odnesú do svojho osobného života, aj do manželstva, a z toho čerpajú. Je dôležité sa s nimi rozprávať a venovať im čas.“

Dodáva, že deti žijú aj zo spokojnosti svojich rodičov. „Na prvom mieste je Boh, potom náš vzťah a deti. Keď môžeme, nájdeme si čas na rande, načerpáme novú silu a energiu,“ prezrádza Katarína recept.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Orosovci sa pochvália, že nedávno cez víkend mali rande v Lučivnej. Brali so sebou len najmladšieho, ktorý je ešte dojčený. Ostatné deti zostali s babkou.

Viktor dopĺňa, že dôležité je tiež, aby boli spolu s manželkou zajedno, aby deti nemali chaos. S úsmevom povie, že deti ich rady skúšajú. „Keď tatko zakáže a ja by som aj dovolila, nedá sa. A naopak, keď ma strašne naštvali, ale pomáhali tatkovi, ktorý by im dovolil, nemôžu, lebo mamka zakázala,“ konštatuje Katarína a dodáva, že rozhodnutie toho druhého rešpektujú a podporujú sa navzájom.

Raz ťahá jeden, raz druhý

Aj jedno tehotenstvo dá žene zabrať, Katarína ich zvládla už deväť. „Jasné, že sa to podpíše na zdraví. Vlasy, zuby, žily. Ale s Božou pomocou sme to zvládli,“ hodnotí. Manžel pripomenie, že prvé tri mesiace tehotenstva boli vždy najťažšie pri každom dieťati.

Je zrejmé, že domácnosť s toľkými deťmi by bolo náročné utiahnuť, ak by to bolo všetko len na žene. Zaujíma nás, aký je teda pomer a deľba práce medzi manželmi? „Joj, tatko je veľká opora,“ zareaguje hneď Katarína s tým, že bez toho by to ani nešlo. Viktor súhlasí a hovorí, že to platí aj opačne.

Nemajú striktne zadané úlohy, skôr prirodzene vyplynulo, že Viktor má na starosti financie, technické záležitosti vrátane školského edupage, v ktorom sa nevyzná Katarína.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Rodičia priznávajú, že aj keď sú pravidlá dôležité, občas poľavia, niečo zmenia či potrebujú pauzu. Vtedy si často vymenia svoje úlohy. Katarína poroznáša deti do školy a Viktor si sadne s najmladším, hrá sa s hračkami, naloží umývačku. Všetci sú tak spokojní. „Raz ťahá jeden, raz druhý a takto sme si nápomocní,“ komentuje Viktor.

Počas rozprávania si Katarína zrazu uvedomí, že nevidí najmladšieho. „Kde je Matejko?“ Ale Viktor má situáciu pod kontrolou, vidí ho na dvore s ostatnými. Fotia sa.

Žijú v unimobunke s piatimi deťmi Na nájom máme, ale byt dnes dajú skôr rodine so psom ako s dieťaťom

Jana Holubčíková

Obaja vyrastali v detskom domove a už druhý rok bývajú aj s deťmi v unimobunke. Chceli by si nájsť normálne bývanie, ale pri hľadaní podnájmu musia vždy odpovedať na otázky, či sú Rómovia a či majú deti.

Deti spokojne pózujú na záhrade fotografovi a rodičia sa tešia, že budú mať konečne fotku, na ktorej sú všetci. Najstarší otáčajú najmenšieho Matejka, aby dobre pózoval. 

„Ja ich stále organizujem na fotku, keď niekam ideme na výlet, som rada, že fotograf ich dá dokopy. Super, lebo na výlete behám stále len dopredu,“ usmieva sa Katarína. Potom poprosí jednu z dcér, aby vzala Miška, lebo má holé nôžky. „Viki ho zoberie,“ oznámi školáčka.

Deti dochrúmali všetky čipsy aj jablká, je čas odísť. Vtom nám napadne, či sa nechcú fotiť aj s hudobnými nástrojmi. To poteší fotografa aj deti. „Luky, dones husle, Julianka, prines priečnu flautu,“ povie Viktor. „Aj klavír mám doniesť?“ opýta sa Matúš. Prenosný však zostal v kostole, berie ukulele.

Budú mať rodinnú kapelu? Vraj im už povedali, že nie sú Kelly Family, ale Oros Family.

Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Zrazu sa rozprší, pár kvapiek padne aj na deti a hudobné nástroje, fotenie sa končí. „To sa ešte fotia v daždi? To bude dobrá fotka,“ ocení s úsmevom Katarína, ktorá vyštudovala za zdravotnú sestru.

Po fotení počujeme menšiu škriepku medzi Jakubkom a Miškom, beží ich upokojiť najstarší brat Viki. Matúš brnká na ukulele a hovorí vtipy. Prezradí nám, že škola ho celkom baví, ale chýbajú mu tam rodičia.

Schyľuje sa k večeru, rodina má svoje povinnosti. Až na konci sa spýtame, či narážajú na predsudky iných voči svojej veľkej rodine. „Joj, stále. A zabávame sa na tom,“ svorne zareagujú a úprimne sa zasmejú.

Vravia, že keď mali štyri-päť detí, hučali do nich, kto sa postará. Až potom, keď pribudli ďalšie, tak im dalo okolie pokoj. Hovoria, že majú aj pozitívne ohlasy.

Ešte samostatná fotka manželov, Lukáško sa pošmykne a poplače si. Už intenzívne prší. Rodičia zapózujú s Juliankiným výkresom, na ktorom je nakreslená celá rodina.

Hoci sme už na odchode, nakukneme do obývačky, kde ešte spoločne zapózujú na veľkom gauči. Darujú nám dáždnik na cestu a už je naozaj čas rozlúčiť sa, aby veľká rodina stihla, čo treba.