Vzťahy a výchova Pre deti robíme maximum, keď pre ne nerobíme maximum

Ktorí rodičia by nechceli pre svoje deti zabezpečiť všetko, čo považujú za dobré, ba ešte lepšie, ako mali oni sami? To je pochopiteľné. 

Skúste si predstaviť svoje dieťa o 10, 15 alebo 20 rokov. Ako ho vidíte? Aký je to človek? Aký je kolega? Aký je manžel alebo manželka? Aký je otec, matka? Aké má vlastnosti?

Vo svojich predstavách vidím každé naše dieťa ako samostatného, zodpovedného človeka, pracovitého a spoľahlivého, ako dobrého manžela alebo manželku, dobrého kolegu, človeka, ktorý nemyslí len na seba a je to šťastný a charakterný človek.

Ako to dosiahnuť? Tým, že budem robiť pre dieťa maximum?  

Dieťaťu za chrbtom

Keď sú deti malé, je prirodzené, že veľa vecí robíme za ne. Horšie je, ak v tomto režime fungujeme, aj keď sú staršie. Možno nám pripadá, že to naše dieťa je predsa len ešte stále malé, niečo samo nezvládne, má čas, kým sa to naučí. A tak, v dobrej viere a v duchu vlastnej spokojnosti so sebou ako starostlivým a milujúcim rodičom, za dieťa rozmýšľame, rozhodujeme a neraz aj veci robíme.  

Pomaly a plíživo učíme dieťa, že má za sebou niekoho, kto preberá za neho jeho vlastnú zodpovednosť. Vekom je to pre dieťa stále pohodlnejšie a pohodlnejšie a pre rodičov stále náročnejšie a náročnejšie.

Pýtajú sa, prečo je ich dieťa také nesamostatné, prečo si nevie poradiť samo a aké je to únavné, keď mu musia stále niečo pripomínať.

Iste, je to únavné. No keď sme dieťaťu stále za chrbtom a snažíme sa veci riešiť za neho, aj keď to myslíme dobre, nestane sa zázrak a zo dňa na deň bude naša ratolesť samostatne uvažujúca a konajúca osobnosť.

Jeden náš známy nám raz vravel, že učenie detí necháva na nich. Doma im predsa dávajú všetky podmienky na to, aby sa dobre učili. Majú svoj priestor, čas, veci na učenie, a ak potrebujú, môžu kedykoľvek prísť, ak potrebujú s niečím poradiť. Ak neprídu, nie je to jeho problém. Zdá sa to tvrdé? Možno. Ale v princípe ide presne o toto.

Nechať deti, nech preberú zodpovednosť za svoje rozhodnutie. Aby videli, že keď sa rozhodnú zle, ale aj dobre, sú z toho dôsledky. Myslím si, že práve to je prejav toho, že nám na deťoch záleží, lebo ich vedieme k tomu, aby sa naučili vziať zodpovednosť do svojich rúk. Veď ich povinnosti nie sú našimi povinnosťami.

Priznávam, že mne to tiež chvíľu trvalo, kým som to pochopila. Bola som napríklad schopná bežať do školy a priniesť deťom zošit alebo dôležitú úlohu, lebo si ju zabudli doma. Považovala som to za prejav svojej starostlivosti a záujmu o nich.

No časom som si povedala, že už také veci robiť nebudem. Musela som sa síce veľmi premáhať, no povedala som si, že inak sa zodpovednosti nenaučia. Aj keď to bolo niekedy za cenu plaču a hnevu.  

Nebojme byť na svoje deti nároční, trochu im „strpčiť“ život a vyviesť ich z ich komfortu.Zdieľať

Naše deti mali, a aj teraz majú, každý deň dostatok času, aby si vzali a zbalili všetko, čo potrebujú. A keď sa nepripravia, budú následky. Musela som to nechať na nich. Nie som predsa ich externý softvér, ktorý si ukladá do pamäte všetko potrebné a ony si tú svoju pamäť môžu vymazať, byť v pohode a naplniť si ju tým, čo je pre nich príjemné a pohodlné.

Nejde len o povinnosti v škole. Ide aj o tie bežné situácie doma. Niekedy sa napríklad sami staviame do pozície šoférov detí, vozíme ich sem a tam a deti to berú ako samozrejmosť. S vyplazeným jazykom sa snažíme napasovať všetky krúžky, aktivity a všetkých všade odviezť a priviezť.

Sú situácie, kedy to inak nejde, no býva to aj tak, priznajme si to, že si ani nevieme predstaviť, že by naše už trochu staršie dieťa malo ísť spojom a samo. Veď to nezvládne, nie je na to zvyknuté, bojíme sa, že sa mu niečo stane.

Možno je dobré deťom dať viac dôvery, že to zvládnu. Vtedy nás vedia často príjemne prekvapiť. A budú samy na seba hrdé, že to dokázali.

Rodič nie je animátor

Voľný čas je kapitola sama osebe. Vymýšľame deťom všelijakú zábavu, aby sa náhodou nenudili. Keď nám deti povedia: „Ja sa nudím,“ len poviem: „To je fajn, aspoň niečo vymyslíš.“

Tráviť čas s deťmi je dôležité, vytvárame si tak vzájomné puto, zážitky spomienky. No nie sme animátori svojich detí a niekedy to treba nechať na nich a nerobiť si výčitky, že sa deťom málo venujeme. Ony si poradia.

Má dieťa nejaký konflikt? Vtedy sa vieme veľmi zaangažovať a vyriešiť situáciu v jeho prospech. V istých situáciách mu treba aj pomôcť, to áno, ale často zasahujeme zbytočne. Nie je predsa nič zlé na tom, keď si deti najprv nezhody skúsia vyriešiť samy medzi sebou.

Možno budú s niekým chvíľu pohádaní, možno sa chlapci aj medzi sebou pobijú. A čo je na tom? Kto bude raz za nimi stáť, keď budú mať ťažkosti v práci alebo vo vzťahu? Kedy inokedy sa to majú naučiť, ak nie v detstve a dospievaní? 

Vzťahy a výchova Ako pomôcť deťom vedieť, kým sú

Gabriela Burianková

Našou úlohou je pomôcť deťom orientovať sa vo svete, nájsť im ich pevné miesto, kde budú šťastné a budú vedieť slúžiť iným. Ale to sa nedá bez toho, aby vedeli, kým vlastne sú.

Každý rodič má, prirodzene, svoje dieťa rád a chce preň to najlepšie. No to neznamená viesť ho stále za ruku, myslieť za neho, robiť veci za neho, brať zodpovednosť za neho. Je to veľmi zradné. Možno to funguje prvé roky a všetko je fajn. Ale postupom času sa môže karta obrátiť.

Z dieťaťa sa stane náročná, na seba zameraná, s ničím a nikým nespokojná bytosť, ktorá bude mať len očakávania od druhých, ale na seba mať nároky nebude. Ako sa mu bude takto dariť v živote? Bude tým šťastným, samostatným a zodpovedným človekom? Asi ťažko.

Často myslím na slová svojho obľúbeného autora Jamesa B. Stensona, ktorý hovorí, že naše deti sa raz obzrú späť a budú nás hodnotiť ako rodičov buď v náš prospech, alebo neprospech, ako sme ich pripravili na život.

Preto sa nebojme byť nároční na svoje deti, trochu im „strpčiť“ život a vyviesť ich z ich komfortu. Dávajme im povinnosti, nechajme ich, nech nesú následky za to, keď urobia niečo, čo nemajú, alebo neurobia to, čo majú.

Verme deťom, že si vedia veci premyslieť a urobiť ich samy, aj keď s chybami. Nemajme strach, čo bude, ak im nedáme a neurobíme pre ne maximum. Ak to robíme s láskou, deti to neskôr pochopia a budú nám za to vďačné. Aby si raz, o tých 10 alebo 20 rokov povedali: „Som vďačný rodičom za všetko, čo mi do života dali a naučili ma.“

Je to jeden z najväčších komplimentov, ktoré deti môžu rodičom dať.