Na čom záleží Opačné pohlavie vnímame ako hrozbu. Priepasť medzi mužmi a ženami sa stále prehlbuje

Zuzana Hanusová

Mysleli si, že čím viac bude pojem pohlavia tekutý, tým viac si budeme blízki. Nastal však opak.

7 minút čítania 7 min

Vypočuť článok

Vyštudovala žurnalistiku a germanistiku, pracovala v STV, v Slovenskom rozhlase a ako šéfredaktorka portálu nm.sk. Je vydatá, má tri deti.

Ďalšie autorove články:

Diabetologička Adela Penesová Mlieko do rannej kávy, jedno jablko, malý banán a príjem cukrov na deň máte vykrytý

Najnovšie štúdie o plusoch obyčajnej chôdze Môže významne oddialiť alzheimera a znižuje riziko úmrtia nielen u ľudí s vysokým tlakom

Po čom ženy túžia? V trende randenia nastala zmena. Boduje ten, kto plánuje a ukáže skutočný záujem

Keď zverejníme text o vzťahoch, väčšinou sa pod ním rozvíri vášnivá diskusia. Rovnako naše poradne, v ktorých odborníci odpovedajú na otázky o partnerských vzťahoch, majú vždy vysokú čítanosť a množstvo reakcií.

Už dlhšie si však všímame napätie medzi tým, ako na seba i na samotný obsah reagujú muži a ženy. Zaujímavé je, že muži reagujú častejšie ako ženy, hoci predpokladáme, že texty o vzťahoch zaujmú viac ženy.

Vo vzťahoch celkovo dnes cítiť istú skepsu a veľké sklamanie z konania opačného pohlavia. Ľudia sú vo vzťahoch neraz vyčerpaní, frustrovaní a pripisujú konaniu svojho partnera len tie najhoršie motivácie.

Postoj · Opačné pohlavie vnímame ako hrozbu. Priepasť medzi mužmi a ženami sa stále prehlbuje (Na čom záleží)

To, čo my len tak pocitovo vnímame, opísal francúzsky autor Vincent Cocquebert vo svojej novej knihe La guerre de sexcession (Vojna sexesie).

Tvrdí, že posledných pätnásť rokov sa hodnoty a postoje mužov a žien od seba priepastne vzdialili, hoci sa očakávalo, že kultúrnymi zmenami sa budú skôr približovať. Cocquebert pritom nie je považovaný za konzervatívneho autora, no dospel k záveru, že abstraktná terminológia rodových štúdií v spoločenskej debate posledných rokov pohlavia skôr vzďaľuje, než zmieruje. Rovnako ako zromantizované predstavy, ktorými sa živíme.

Afektívna, kultúrna a politická polarizácia pohlaví prerástla do pocitu, že opačné pohlavie čoraz častejšie vnímame ako určitý druh hrozby, a nie ako partnera na dialóg.

Cocquebert hovorí, že to, čo sa kedysi považovalo za romantické, dnes považujeme za patologické a stali sme sa takí podozrievaví, že skutočné spojenie vnímame ako riskantné. Vedie to až k tomu, že mnohí sa rozhodnú vyhýbať sa vzťahom úplne.

Dôsledok tohto negatívneho napätia medzi pohlaviami je nielen neochota uzatvárať manželstvá a prepad pôrodnosti. Štatistiky potvrdzujú, že vo všetkých západných spoločnostiach už mladí dospelí nevytvárajú žiadne vzťahy a majú čoraz menej sexuálnych vzťahov.

To, čo Cocquebert nazval vojnou sexesie, pramení podľa neho aj z toho, že muži a ženy žijú v úplne odlišných digitálnych svetoch, ktoré na nich denne vplývajú. Prejavuje sa to potom aj v silne polarizovaných kultúrnych debatách a v odlišných volebných rozhodnutiach mužov a žien.

Pocit nedôvery mužov voči ženám a ženám voči mužom narástol tak, že sa vzájomne blokujeme.

„Dalo by sa očakávať, že zdôrazňovanie fluidity pohlaví by malo viesť k zníženiu rozdielov medzi mužmi a ženami. Štatistiky však ukazujú presný opak: priepasť sa stále prehlbuje a skôr zažívame návrat dvoch pohlaví. Pri verejných debatách je terminológia genderových štúdií často vnímaná ako abstraktná, nereálna a pre niektorých dokonca nepriateľská. Nakoniec to vedie k tomu, že sa ľudia skôr vracajú k tradičným štruktúram, a to niekedy až po extrémne politické formy,“ varuje francúzsky spisovateľ.

Zaujímavý je aj jeho postreh, že vzťahy medzi mužmi a ženami sa už nežijú iba v intímnej súkromnej sfére, ale stávajú sa politickými indikátormi. „Rozhodnutie o milostnom vzťahu, prejav mužskosti a ženskosti, diskusie o súhlase alebo zvádzaní sú interpretované ako ideologické postoje, takmer ako pri voľbách.“

V rozhovore pre denník Le Figaro Cocquebert tvrdí, že mladí muži dnes doslova žijú v online diskusiách, v ktorých sa nesprávne pripisuje vina za ich nepohodlie emancipácii žien. Mladé ženy, naopak, čítajú správy, v ktorých sú muži vykresľovaní ako nepriateľskí a neschopní.

„Týmto spôsobom obaja nadobúdajú pocit, že ich druhý znevýhodňuje, čo vytvára rivalitu pocitov, ktorá podporuje sexesiu. A čo robí tento jav tak ťažko zvrátiteľným? To, že je podporovaný hlbokou zmenou nášho spôsobu života a našich predstáv.“

Cocquebert zdôrazňuje, že časť mladých mužov sa dnes posunula doprava, lebo progresívci „mužské“ témy takmer úplne opustili a celkovo sa na mužov pozerá len cez akýsi filter negatívnych privilégií alebo dominancie.

Do tohto vákua sa potom vtlačili maskulínne diskusie a hnutia, ktoré vytvárajú dojem, že ide o komunitu.

Na druhej strane ženy u konzervatívcov nenachádzajú svoj rámec, „v ktorom by sa uznávali ich požiadavky, preto sa oveľa viac angažujú v progresivizme“.

Cocquebert si myslí, že takýto odlišný pohyb – nespokojnosť mužov na jednej strane a ženská mobilizácia na druhej strane – potom vytvára spomínanú ideologickú, kultúrnu, ale aj intímnu priepasť medzi pohlaviami.

Riešením je podľa Cocqueberta zbaviť sa mýtov a romantizácie vytvorenej okolo vzťahov, ktoré nás len vzďaľujú od skutočného stretnutia.

„Nikdy v našej neskorej modernite neboli imagináre (predstavy, mentálne svety mužov a žien) také vzdialené. Nikdy nové generácie nežili v takých odlišných bublinách, živené protichodnými príbehmi, rastúcimi nepochopeniami a zlosťou, ktorú len ťažko potláčajú. Ten druhý sa stáva pôvodcom nášho nepokoja. Láska sa mení na bojové pole. (…) Je načase prijímať odlišnosť so všetkou jej dvojznačnosťou, protirečeniami a nedokonalosťou. Dá sa povedať aj inak: menej románovosti, ale viac reality a viac empatie,“ uzatvára Vincent Cocquebert.

Mnohí si dnes volia radšej „bezpečnú samotu“, virtuálne väzby alebo minimalistické vzťahy bez záväzku. Nejde o nenávisť medzi pohlaviami, ale o tichý ústup z dialógu medzi mužmi a ženami.

Vzájomne sa prestávame „čítať“, lebo každý žije vo svojej bubline významov a úzkostí. Ak sa spoločnosť nenaučí znovu hovoriť o rozdieloch bez nepriateľstva, skončíme podľa Cocqueberta v „civilizácii paralelných svetov“.

Uvedomiť si, že tieto fenomény tu sú a algoritmy sociálnych sietí ich len podporujú, môže byť užitočné. Napokon však záleží na osobnom rozhodnutí, či si zvolíme veriť dobrým úmyslom opačného pohlavia alebo negatívnu skepsu budeme v sebe len prehlbovať.