Koniec ministra vnútra Šimko sa obhajoval, Ódor kľučkoval, Fico triumfoval a Hamran mlčal

Stačilo by odporučiť mu, aby ostal radšej pri písaní denníkov, ako sme ho pred časom za túto vec pochválili. Do statusov sa púšťať nemal.

Niektorým starším mužom, ktorí si chcú zachovať noblesu a aj príjemnú starosvetskosť, jednoducho nesvedčí, keď sa prezentujú statusmi na facebookoch či iných sociálnych sieťach.

A faktom je, že my postarší, ktorí sme nevyrástli v digitálnej ére, nemáme celkom dobrý odhad v týchto veciach, a preto je zdržanlivosť namieste.

Ivan Šimko chcel držať krok s novým svetom, a tak sa pustil do písania statusov a prezentoval ich ako svoju literárnu tvorbu.

Nuž, tie denníky boli lepšie. Navyše si touto tvorbou Šimko definitívne podrezal ministerský konár, hoci ten už bol asi nalomený. No do volieb by sa možno ako-tak udržal.

Stará história, ale má niečo do seba Šimkov denník pripomína, ako vznikala koalícia, ktorá porazila Mečiara

Eva Čobejová

Novinár by určite nemal písať o knihe, ktorá vyšla pred piatimi rokmi. Ale občas sa mu žiada porušiť takéto pravidlo.

Šimko si pritom svoj comeback zjavne užíval.

Takmer vždy stál pred kamerami so širokým úsmevom a na otázky odpovedal s láskavou blazeovanosťou. Rád zdôrazňoval, že on je vo funkcii iba preto, aby dobre pripravil voľby. Asi to tak celkom nebolo, predsa len mal asi aj vyššie ambície.

Ale všetkému je koniec. Pritom ešte 8. júla písal Šimko status z Chorvátska a pochvaľoval si, že „tento elektronický svet nám umožňuje byť na pulze dňa i na veľkú vzdialenosť“.

Keby si dal počas dovolenky digitálny detox, možno by bol ešte ministrom. A vo vláde by bolo zastúpené aj kresťanské krídlo, hoci to bola skôr prezidentkina hra na širokospektrálnosť ako realita.

Alebo by sme ešte mohli napísať, že Ivan Šimko bol vo vrcholovej politike naposledy v roku 2006 – a odvtedy sa vládnutie dosť zmenilo. Šimko (ročník 1955) sa už tomu nedokázal prispôsobiť.

Ale to nie je celkom pravdivé ani úctivé. Netreba ani starších ľudí z politiky odpisovať. Podstata je niekde inde.

Najprv to naozaj vyzeralo len ako nedorozumenie medzi Šimkom a Hamranom, policajným riaditeľom. No postupne začali na povrch vychádzať nové informácie.

Premiér Ódor zachovával pri odvolávaní istú mieru taktu a nešiel do detailov, len úporne naznačoval. Pochopili sme však jasne, že z vedenia Policajného zboru prišlo ultimátum.

A ani prezidentka, ani premiér nevedeli, čo s tým. Preto obetovali politicky neobratného Šimka s jeho statusmi.

Premiér Ódor hovoril pri tejto kauze dosť zahmlene, čo bolo čudné vzhľadom na jeho schopnosť formulovať veci jasne a presne.

Ak niečo z tejto kauzy podstatné vyplýva, tak je to fakt, že v Policajnom zbore je skľučujúca nervozita.Zdieľať

Hovoril, že problémom nebol najmä Šimkov status, ale že to bol problém oveľa hlbší a týkal sa „personálnych otázok“. Chcel dať situácii väčšiu váhu, ale zároveň mal aj potrebu Šimka chrániť. Preto povedal, že on nezaznamenal, že by pán minister chcel ovplyvniť vyšetrovanie v niečí prospech. Ale vraj minister chcel získavať nejaké informácie z policajných zdrojov.

Ani z voza, ani na voz. Ale Ódor nezachraňoval tvár Šimkovi, skôr tú svoju. Necítil sa dobre v pozícii človeka pritlačeného k múru.

Samozrejme, ani Šimko nechce zakončiť svoju politickú kariéru potupne, a tak hneď porozprával, že išlo o vyšetrovateľa Ďurku. Nesúhlasil s tým, aby dostal miesto na policajnej inšpekcii, keď je stále ešte trestne stíhaný.

Premiéra Ódora aj prezidentku si potom všetci politici vychutnali.

A Robert Fico triumfoval, vraj už aj Šimko pochopil, čo sa v polícii deje. A takmer všetci kľúčoví politici sa unisono rozčuľovali nad slabosťou úradníckeho premiéra a prezidentky.

Len policajný šéf Hamran mlčal, tlačovku avizoval na štvrtok. Dá sa očakávať, že situácia bude ešte eskalovať.

Štefan Hamran má dar dramatizovať udalosti.

Táto kauza nehovorí v skutočnosti veľa o Šimkovi, rýchlo bude zabudnutou figúrou, ale ani o Ódorovi či Čaputovej.

Skôr hovorí o tom, aká nervozita je v Policajnom zbore a že aj jej riaditeľ je vystresovaný na najvyššiu mieru, preto tlačí na pílu.

Na jednej strane sa človek ani nediví. Ak sa tu po septembri totálne obmení vláda a k slovu sa dostane Smer, v polícii sa nebudú diať pekné veci.

Je možné, že zopár policajných funkcionárov bude ostentatívne s putami na rukách vedených do väzby. Ak by Fico vládol, Hamranova budúcnosť je veľmi nejasná.

Pomstychtivosť Roberta Fica nemá hranice, však vieme.

Ale je nenormálne, aby až takto polícia tlačila na politikov. Chcelo by sa napísať na volených politikov.

Lenže ani Šimko, ani Ódor nie sú volení politici, sú len úradne dosadení. A taká je aj ich sila. Policajní šéfovia sú si toho vedomí a veľa súcitu s nimi nemajú.

Ak niečo z tejto kauzy podstatné vyplýva, tak je to fakt, že v Policajnom zbore je skľučujúca nervozita. 

A z toho dobré veci nevzídu.