Stará história, ale má niečo do seba Šimkov denník pripomína, ako vznikala koalícia, ktorá porazila Mečiara

Kniha Ivana Šimka Ako sme si nasadili červené nosy a vyhnali Mečiara vyšla ešte v roku 2018. Autor v nej opísal „dramatický príbeh porážky mečiarizmu“. Ani v čase, keď kniha vyšla, nebol to žiadny bestseller, veď ešte dnes ju majú niektoré kníhkupectvá vo svojich skladoch.

Ivan Šimko bol vtedy už politický dôchodca, no dnes je to minister vnútra, a v úradníckej vláde je aj vďaka svojmu veku a skúsenostiam akousi bielou vranou.

Navyše, niektorí aktéri tých udalostí z roku 1997 a 1998 sú alebo ešte budú v politike, napríklad Dzurinda, Budaj či Mikloško. 

Isté je, že príbeh, ako vznikala v roku 1997 koalícia piatich strán (SDK) a ako napokon vytlačila Mečiara od moci, je už históriou a tak trochu aj zabudnutou témou.

Okrem toho človek pri týchto knihách dobre vie, že autor bude podávať svoj uhol pohľadu, bude brániť svoje pozície, svoj pohľad – a tak to nebude celkom objektívny pohľad. Čítajú to už len fajnšmekri.

Lenže možno práve teraz stojí za to pripomenúť si, že kedysi dávno tu vznikla dôležitá koalícia. Ivan Šimko bol v jej kuchyni, bol pri tom, keď sa to pripravovalo, a to rovno pri sporáku.

Teraz sa tu viacero strán opäť pokúšalo či pokúša uvariť koalície, a nie veľmi im to ide. Možno stačí pozrieť do starých kuchárskych kníh.

Prečo to dnes už veľmi s koalíciami nefunguje?Zdieľať

Ako sa to pieklo pred dvadsiatimi šiestimi rokmi? Ako sa podarilo zostaviť úspešnú a fungujúcu koalíciu piatich veľmi rôznorodých strán?

Najmä o tom je Šimkov „komentovaný denník“. Zachytáva aj to zákulisie koaličného diania. Prečo to dnes už veľmi s klasickými koalíciami politikom veľmi nejde? Pritom práve vznik funkčnej volebnej koalície patrí medzi svetlé stránky našich dejín po roku 1989. Tam je niečo hodné inšpirácie. 

Stačí sa však trochu začítať do Šimkových zápiskov a človek vidí ten rozdiel. Nielen v tom, že doba sa zmenila. To je jasné. Ale aj politická práca je iná, možno povrchná a niet na ňu dostatok času či trpezlivosti.

Šimko svoju knihu písal aj preto, aby sa obhájil v tom, prečo s Dzurindom pri zakladaní SDK išli aj proti záujmom KDH, prečo vstupovali do konfliktu najmä s Františkom Mikloškom a Vladimírom Palkom, ktorí bránili záujmy KDH. Šimko to vnímal tak, že on vidí najmä záujem krajiny.

Tieto spory už čiastočne história vyriešila. Akoby obom stranám dala čiastočne za pravdu. Z krátkodobého hľadiska bola SDK úspešná, z dlhodobého hľadiska je úspešnejšie KDH ako napríklad Dzurindovo SDKÚ.

Ivan Šimko, ktorému už v roku 1997 menej záležalo na KDH, bol potom v SDKÚ, v Slobodnej voľbe či v Misii 21, sa po rokoch do KDH vrátil. František Mikloško a Vladimír Palko, ktorí viedli koncom deväťdesiatych rokov vášnivý zápas za uchovanie KDH, z neho v roku 2008 vystúpili. No teraz zas má v KDH pozastavené členstvo Šimko a František Mikloško zrejme posilní poslanecké rady KDH. Všetko sa to mení dosť nepredvídateľným spôsobom.

Vďaka tomu sa uchovali zaujímavé momenty, ktoré možno na prvý pohľad vyzerajú banálne.Zdieľať

Ale prečo vlastne malo zmysel zalistovať si v Šimkovej knihe práve teraz?

Tá kniha je v niečom vzácna. Ivan Šimko si totiž počas búrlivých udalostí vzniku zjednotenej protimečiarovskej opozície viedol denník. Zaznamenal takto sedemnásť kľúčových mesiacov – od zmareného referenda na jar 1997 po voľby v septembri 1998.

To je úplne jedinečná vec a patrí mu úcta, že popri náročnej práci pri vytváraní SDK si našiel čas na zapisovanie do denníka. Nešlo o žiadne citové výlevy, skôr o strohé poznámky.

Vďaka tomu sa uchovali zaujímavé momenty, ktoré možno na prvý pohľad vyzerajú banálne, ale s odstupom času zrazu majú svoju hodnotu.

Nepredpokladám, že v čase, keď sa politici sústreďujú najmä na sociálne siete, si niekto z nich píše denník – a že ho dokonca s odstupom času vydá ako vzácne svedectvo. Bolo by pekné, keby som sa mýlila.

Druhá vec, ktorá je na knihe vzácna, je fakt, že k nej autor pridal aj svoj komentár, kde s odstupom dvadsiatich rokov hodnotí aj niektoré svoje postoje. Zväčša sa snaží ich vysvetliť, ospravedlniť, ale sú aj momenty, keď sám musí skonštatovať, že v danom momente nevidel veci správne.

V knihe často oceňuje fakt, že Ján Čarnogurský vybudoval KDH na dobrých základoch. Hoci Šimko s Dzurindom už v ňom v istom období nevideli veľký potenciál.

Fungovalo to, ale nič normálne či politicky prirodzené to nebolo.Zdieľať

Najzaujímavejšie na celej knihe sa mi v tomto období zdajú pasáže o tom, ako vznikala Slovenská demokratická koalícia, ktorá bola napokon hlavným Mečiarovým vyzývateľom vo voľbách.  

Bolo to zoskupenie piatich strán, hodnotovo veľmi rozdielnych – od kresťanských a občianskych konzervatívcov cez liberálov, socialistov až po zelených.

To už dnes znie až neskutočne, ale vtedy prišla od voličov práve takáto objednávka. Mečiar dokázal rozdrobenú opozíciu spojiť do celku. Fungovalo to, ale nič normálne či politicky prirodzené to nebolo. Dočasné riešenie pre nepriaznivú dobu.

Môj najsilnejší pocit z tej knihy je však v jednom zistení. Až po prečítaní toho, ako vznikala Slovenská demokratická koalícia, rozumiem tomu, čo je to politická práca. 

Za vznikom SDK bol obrovský kopec politickej práce v straníckych sekretariátoch, v predsedníctvach strán či na republikových radách a snemoch. Bez tých dlhých, únavných a často na pohľad úplne zbytočných straníckych sedeniach by ten výsledok nebol.

Vtedy ešte politické strany nepripomínali eseročky a predsedovia strán nerozhodovali sami, ešte boli dôležité rôzne stranícke štruktúry a cez ne sa muselo všetky návrhy presadiť. Bolo to únavné, ale politicky poctivé.

To je tiež dôležité zistenie z tej knihy: zostavenie funkčnej koalície si vyžaduje dostatok času, aby sa partneri spoznali, aby našli mechanizmus pre fungovanie koalície a aby dôkladne zmluvami ošetrili spoločný postup.

SDK pomáhal fakt, že opoziční politici boli akoby v koncoch, Mečiar sa s nimi hral ako mačka s myšou. Nedalo sa ho poraziť referendami, protestmi v uliciach či akciami organizovanými aktivistami. Mečiarizmus musela poraziť politická sila pripravená na spoločné vládnutie.

Kľúčoví politici pochopili, že ani referendum, ani predčasné voľby, ani ďalšie protestné akcie nie sú skutočnou cestou k úspechu. Zdieľať

Ale najprv, aby sa taká sila utvorila, muselo prísť úplné dno, úplná bezradnosť.

Tento pocit ovládol opozičné strany po zmarenom referende, ktoré malo byť o vstupe do NATO a prezident Michal Kováč doň – na základe platnej petície občanov – pridal aj štvrtú otázku o priamej voľbe prezidenta. Minister vnútra však túto otázku vytlačiť nedal a tak referendum zmaril.

Na referende sa preto zúčastnilo ani nie desať percent voličov. Ústredná volebná komisia aj Ústavný súd (obrátil sa naň Ivan Šimko s tým, že bolo porušené jeho ústavné právo zúčastniť sa na referende) označili referendum za zmarené. Mečiar však triumfoval.

Ale táto spupnosť odštartovala jeho koniec.

Ivan Šimko si do denníka poznamenal, že po zmarenom referende na opozičných politikov tlačil prezident Michal Kováč, aby iniciovali ďalšie referendum pre predčasné voľby.

Ale kľúčoví politici pochopili, že ani referendum, ani predčasné voľby, ani ďalšie protestné akcie nie sú skutočnou cestou k úspechu. 

Treba to riešiť čisto politicky.

Autor knihy často poukazuje na veľký politický talent Jána Čarnogurského.

Isto nemal v úmysle písať ódu na Jána Čarnogurského, o ktorom konštatuje, že sa politicky ich cesty už rozišli. Ale jeho poznámky z deväťdesiatych rokov ukazujú jasne, že Čarnogurský dokázal tvoriť politickú stratégiu a mal v sebe veľkorysosť a v istých momentoch ustúpil pre dobro veci.

A dodajme, že videl jasnejšie aj za horizont SDK, ako sa to darilo Šimkovi.

Očakávania protimečiarovskej verejnosti boli pred referendom veľké, a teraz zavládla skľúčenosť. Zdieľať

Ale vráťme sa ku kľúčovým dňom jari 1997, lebo ten príbeh je ešte aj dnes fascinujúci.

Referendum aj petícia za priamu voľbu prezidenta boli zmarené, Mečiar si svoju moc bezuzdne užíval. V tejto ponurej atmosfére sa 24. mája 1997 stretli v sídle KDH opoziční lídri. Za dverami ich čakali desiatky nedočkavých novinárov, chceli informácie o ďalších krokoch opozície.

Lenže vnútri rokovacej miestnosti to bol podľa Šimka „obraz bezradnosti“. Prebiehala „rezignovaná diskusia“. Padali návrhy na usporiadanie okrúhleho stola, na nový prieskum verejnej mienky, na vyslovovanie nedôvery ministrovi vnútra, ale všetko to bolo slabé. A všetci v miestnosti to cítili.

Očakávania protimečiarovskej verejnosti boli pred referendom veľké, a teraz zavládla skľúčenosť. Čo s tým? Mečiarovi verila stále asi tretina voličov. Ako sa ho dá zastaviť?

Šimko píše, že prvý, kto – podľa jeho záznamov – prišiel s návrhom „Vytvorme volebnú koalíciu“ bol Ján Čarnogurský.

A ďalej píše: „Nemal to byť iba nejaký politický blok, ktorý by síce prijímal politické vyhlásenia, ale vo chvíli bitky o voliča by každý jeho člen, každá strana bola pre vlastných partnerov rivalom. Volebná koalícia, ktorú teraz navrhol Jano, by znamenala spoločnú kandidátnu listinu. Jednu pre čo najširší okruh demokratických voličov.“

Návrh na volebnú koalíciu bolo čosi, čo by Sulíkov marketér mohol nazvať: Meníme hru.

Pritom KDH bolo až dovtedy stranou, ktorá bola skôr proti koalíciám, sebavedome si mohla dovoliť ísť sama za seba a pestovať stratégiu „naša strana – naša pevnosť“. Preto ani Čarnogurského radikálny návrh na volebnú koalíciu sa v samotnom KDH nestretol s vrelým prijatím. Podľa Šimka bola obava, že sa volebnou koalíciou „rozriedi naša kádehácka identita“.

Ale Čarnogurského návrh na volebnú koalíciu, ktorý predniesol pred ostatnými opozičnými lídrami, „zaraz zmenil ovzdušie v miestnosti“.

Ak by sa koalícia šila príliš rýchlo, stroskotalo by to.Zdieľať

Dôležité bolo, že s ním vyšlo KDH. „V deň zmareného referenda to bol vlastne jediný signál nádeje, že opozícia sa nevzdáva, ide bojovať ďalej. A že to nie sú iba reči, ale že urobí i praktický mocenský krok. Práve ním bol prísľub volebného bloku. A neprišli s tým mimoparlamentné strany, ktoré by si tak riešili vlastný problém, aby sa na niekoho ,nalepili‘ a tak sa s ním zviezli do „svätyne moci“. Prišiel s tým predseda KDH,“ píše Ivan Šimko.

Už prvé rokovania ukázali, že aktéri tohto procesu potrebujú na funkčnú volebnú koalíciu dostatok času. Preto zamietli aj tlak prezidenta na predčasné voľby. Vedeli totiž, že tých sedemnásť mesiacov, ktoré majú do riadnych volieb, potrebujú na to, aby boli dobre pripravení.

 Ak by sa koalícia šila príliš rýchlo, stroskotalo by to.

Pre opozičných lídrov to znamenalo, že musia ísť aj do konfliktu s prezidentom, ktorý naliehal, aby boli predčasné voľby už v roku 1997, lebo „čím viac času Mečiar má, tým horšie veci robí“.  „V myslení Michala Kováča, ako ostatne vtedy mnohých ďalších, dominovala istá naivná zotrvačnosť. Zotrvačnosť v tom, že úspech, ktorým bolo rýchle získanie pol milióna podpisov, svedčil o mobilizácii síl proti Mečiarovi.“

No opoziční politici už neverili na referendá ani protesty, zistili, že Mečiara sa nedá poraziť „nepolitickou politikou“. A navyše potrebovali tých sedemnásť mesiacov.

Nešlo len o pospájanie piatich strán do volebnej koalície, ale navyše aj o rokovanie s SDĽ, aby sa po voľbách nepridala k Mečiarovi, a aj s maďarskými politikmi, aby boli vnímaní. Na to všetko bolo treba veľa času, rokovaní a trpezlivosti.

Okrem toho bolo treba vypracovať veľa rôznych manuálov, napríklad o mechanizmoch opozičnej spolupráce, o tvorbe kandidátky, o tom, ako sa bude nominovať premiér. Všetko to boli výbušné veci.

Bolo treba okresávať rôzne radikálne požiadavky a neraz s nimi prišli tie najmenšie strany.

Dokonca vznikol spoločný sekretariát SDK, do ktorého každá strana poslala styčného dôstojníka.

Ako sa bude vyberať premiér, ak sa SDK podarí poraziť Mečiara? Táto otázka bola mimoriadne citlivá pre KDH.Zdieľať

Všetko toto spustil návrh Jána Čarnogurského, ktorého pritom tento návrh začal postupne politicky oslabovať, keďže dôležitú úlohu v spájaní piatich strán zohrávali Dzurinda a Šimko.

No Šimko po dvadsiatich rokoch napísal o bývalom šéfovi aj toto: „Záujem vlasti by mal stáť nad straníckou mentalitou, akokoľvek oprávnenou. Toho si bol určite vedomý aj Jano, a preto svoj návrh obhajoval. Hoci určite vedel, čo to bude znamenať i pre neho osobne. Jeho postavenie v KDH bolo doteraz veľmi silné, mal jasnú väčšinu, ale len čo sa strana ocitne v širšej politickej formácii, bude Čarnogurského vplyv menší. Slúži mu ku cti, že si to od počiatku iste uvedomoval, ale v kľúčových momentoch vždy presadil rozhodnutie, ktoré bolo v prospech Slovenska. Niekedy na úkor seba samého.“

Veľkorysé rozhodnutie urobil Čarnogurský aj pri najspornejšom bode vznikajúcej koaličnej spolupráce. Ako sa bude vyberať premiér, ak sa SDK podarí poraziť Mečiara? Táto otázka bola mimoriadne citlivá pre KDH.

V KDH sa utvorili dva tábory, ktoré boli čoraz nezmieriteľnejšie. Bol tu jeden návrh, aby premiéra po voľbách nominovala tá koaličná strana, ktorá získa najviac mandátov. Ale táto požiadavka bola pre partnerov KDH neprijateľná.

Aby Ján Čarnogurský nebol premiérom, bolo pre Františka Mikloška či Vladimíra Palka neprijateľné. Bojovali ako levy, ale napokon neuspeli proti Dzurindovi a Šimkovi, ktorí boli za kompromisnejší návrh, ktorý by bol priechodný u ostatých partnerov (a posilňoval Dzurindove šance).

Podľa Šimkovho denníka mal aj v tejto ostrej debate napokon posledné slovo napokon Ján Čarnogurský. Vyhlásil: „Budem za kompromis, aby kandidáta na premiéra volili poslanci.“

Šimko píše, že to nebol kompromis, že Čarnogurský vlastne ustúpil. „Vtedy Jano prvýkrát ukázal, že jeho formát presahuje bežnú politickú úroveň.“

Skúsme toto dianie vnímať aj dnešnou optikou, keď sa tu volebné koalície chcú pozliepať za pár dní či týždňov.

Historická skúsenosť vzniku SDK, vďaka ktorej Mečiar padol, je poučná. Ukazuje riziká predvolebných koalícií, ale zároveň aj ich potenciál v situácii, keď politik typu Mečiar zabetónuje svoju moc.

Rozbiť ten betón je ťažké a hľadanie dobrého riešenia je aj neistý a riskantný podnik. Každú chvíľu sa objavovala nová nástražná mína.

Ale to, že strany mali dostatok času, bolo veľmi užitočné. Mohli sa viesť nielen rýchle akčné porady, ale bol čas aj na dlhé, akademické či na prvý pohľad odťažité diskusie. Ale práve takto sa napokon utvárajú dohody bez „zahmlených formulácií“, ktoré si všetci osvoja, a koalícia tak má šancu prežiť spolu dlhší čas.

Ďalšie politické zápasy – aj tie o materské strany SDK – sa ešte len črtali na obzore.Zdieľať

A ešte zopár drobných záznamov stojí za povšimnutie. Šimko píše, ako si KDH pri kľúčovej debate, či ísť do päťkoalície (bol tu aj iný variant s dvojkoalíciou) pozvalo expertov, konkrétne Michala Ruttkaya a Romana Liptáka z reklamnej agentúry, aby sa s nimi radili.

Tí im jednoznačne povedali, že päťkoalícia je nevýhodná, netransparentná, má zložité rozhodovacie štruktúry, stráca sa v nej identita lídrov. Šimko konštatuje: „Išlo o názorný príklad toho, ako sa v politickom zápase veľmi účelovo využívajú inak nesporne kvalifikované vyjadrenia odborníkov na to, aby sa získali argumenty pre nejaké politické stanovisko.“

Zaujímavé tiež je, že Čarnogurský nechcel šiť žiadne rýchle rozhodnutie, či KDH pôjde do päťkoalície. Chcel, aby o tom bolo riadne rozhodnuté na predsedníctve KDH.

V ten deň, keď malo predsedníctvo KDH rozhodnúť o päťkoalícii, si Šimko zapísal do denníka aj toto: „Hneď ráno ma navštívil človek z veľvyslanectva USA a zaujímal sa, či vznikne volebná koalícia opozičných strán. Bolo jasné, že je dobre informovaný a že vie aj o tom, že rokovania uviazli na mŕtvom bode.“

A potom na kľúčovom rokovaní predsedníctva KDH to bol zase Ján Čarnogurský, ktorého nikto nemôže upodozrievať, že bol Američanmi ovládaný – pokojne oznámil, že treba ustúpiť a ísť do päťkoalície.

Teda takto to bolo aspoň podľa Šimkových poznámok. „Janovi najvernejší spolupracovníci však neboli nadšení,“ dodáva autor denníka. No hlasovanie v predsedníctve dopadlo jasne: ôsmi hlasovali za to, aby rokovania o volebnom bloku pokračovali. Traja sa zdržali.

Znamenalo to dve podstatné veci: vznikla silná volebná koalícia, ktorá naozaj odstavila Mečiara od moci. Zároveň sa v KDH začalo vnútorné delenie, ktoré vyvrcholilo neskôr – keď Šimko s Dzurindom založili SDKÚ.

Akoby práve KDH, ktoré zohralo najdôležitejšiu úlohu pri formovaní SDK, prinieslo aj najväčšiu obeť. Lenže KDH je tu dodnes. Kde je SDKÚ či DÚ?

Zo Šimkových zápiskov sa naozaj ukazuje, že Ján Čarnogurský zohral mimoriadne dôležitú úlohu pri vzniku SDK, hoci sa zvyčajne zdôrazňuje talent, pracovitosť a charizma Mikuláša Dzurindu ako hlavného muža novej koalície.

Z dlhodobého hľadiska však bolo podstatné aj to, že sa KDH nerozpustilo v SDK ani v SDKÚ, ale udržalo si identitu, hoci straty boli obrovské. No aj vďaka tomu sa Ivan Šimko – po púti rôznymi novými projektmi – mal v roku 2010 kam vrátiť.

Jeho denníkové zápisky sa končia volebnou nocou v septembri 1998, keď prišla zázračná chvíľa opojenia z víťazstva, čistá eufória. Ďalšie politické zápasy – aj tie o materské strany SDK – sa ešte len črtali na obzore.

Šimkova kniha, a to sa už možno aj opakujem, je vzácna najmä v tom, že vďaka nej lepšie rozumieme tomu, čo je to politická práca. Často je to otravné vysedávanie na rôznych poradách, úmorné pilovanie dohôd, nekonečné hľadanie priechodného riešenia, presviedčanie oponentov na straníckych grémiách, večné spisovanie zmlúv, pravidiel.

Ale bez tejto úmornej politickej práce skutočná politika nefunguje. Nenahradia ju ani tlačovky, ani statusy na sociálnych sieťach či dobrý marketing.