Spájanie farmárov Spoločný postup môže prospieť poľnohospodárstvu aj cenám v obchodoch

Hnutie Sme rodina ide do predvolebného súboja aj s návrhom na zriadenie národného produkčného a potravinového reťazca, ktorý by zabezpečoval potraviny od pestovania či chovu cez spracovanie až po distribúciu a predaj. Pod hlavičkou štátneho podniku Agrokomplex by sa k slovenským zákazníkom mali dostávať výlučne potraviny slovenského pôvodu v konkurencieschopných cenách.

Fanúšikovia rozsiahlych štátnych zásahov do ekonomiky zajasajú, zástancovia voľného trhu, naopak, zdúpnejú.

Nápad je zatiaľ v podobe základných bodov, na podrobnejšiu a odbornejšiu diskusiu bude čas, až bude mať prípadne legislatívnu podobu a bude treba dávať pozor hlavne na detaily.

Samotná idea si však namiesto úškrnov zaslúži seriózne posúdenie. A to z niekoľkých dôvodov.

Postavenie slovenských poľnohospodárov je v medzinárodnej konkurencii viac ako slabé a nie je to primárne spôsobené tým, že by boli ekonomicky menej schopní. Prostredie, v ktorom sa musia hýbať, je presýtené dotáciami. Okrem tých, ktoré sú poskytované z úrovne EÚ, je tu ešte celá spleť národných podpôr, ktoré do svojich agrosektorov posúvajú jednotlivé členské štáty. V iných sektoroch by zrejme išlo o nedovolenú štátnu pomoc, ktorú európska legislatíva zakazuje, poľnohospodárstvo je však oblasťou, ktorá má silný lobbing nielen od samotných farmárskych združení, ale aj jednotlivých štátov.

Ak by si napríklad francúzski, talianski, holandskí či poľskí farmári nevymohli od svojich vlád aj čosi navyše, politici týchto krajín by čelili pravdepodobne masívnym protestom a nepokojom v uliciach. Samozrejme, aj v tomto sektore nemôže ísť o bezbrehé preteky, no európska legislatíva je v prípade agrárnych podpôr na národných úrovniach o čosi voľnejšia ako v iných odvetviach.

Na dotácie sa úplne legitímne môžeme pozerať ako na krivenie férovej súťaže, no v prostredí, v ktorom dotujú všetci, nemôžeme zostať mimo.Zdieľať

Na dotácie sa úplne legitímne môžeme pozerať ako na krivenie férovej súťaže, no v prostredí, v ktorom dotujú všetci, nemôžeme zostať mimo. Inak nemáme šancu nielen na posilnenie potravinovej sebestačnosti a bezpečnosti, ale vôbec na zachovanie poľnohospodárskej výroby ako fungujúceho odvetvia.

Kombinácia nezáujmu, neschopnosti, nedostatku peňazí a zrejme aj trestnej činnosti (kauza Dobytkár) však spôsobili, že slovenskí prvovýrobcovia sa ledva dostanú k dotáciám, ktoré rozdáva EÚ, nie to, aby dostali ešte čosi navyše. Spomeňme si len na to, že napríklad do plánu obnovy, ktorý si vláda každej krajiny písala sama, sa poľnohospodárstvo vôbec nedostalo.

Druhým dobrým dôvodom je technologické zaostávanie slovenského potravinárstva. Investičný dlh, ktorý sa ráta na stámilióny eur, nie je možné zaceliť jediným zázračným opatrením.

V dôsledku dotačnej presýtenosti, menej efektívneho potravinárskeho spracovania a neraz chýbajúcich kapacít sú potraviny so slovenským pôvodom drahšie ako tie dovozové, hoc aj do našich obchodov cestujú tisícky kilometrov.

Slovensko oproti blízkej, ale aj geograficky vzdialenejšej konkurencii zaostáva nielen v dotačnej, ale aj v organizačnej podpore poľnohospodárstva a potravinárstva.

Cestou sú dobrovoľné družstvá

Producenti a spracovatelia posilňujú svoje trhové postavenie aj vzájomnou spoluprácou, vytváraním odbytových družstiev a produkčno-spracovateľských reťazcov.

To, čo bolo u nás od polovice minulého storočia predmetom politického rozhodnutia totalitného režimu, teda násilná kolektivizácia, vyvlastňovanie, zoštátňovanie pôdy a nútený vstup do jednotných roľníckych družstiev, sa na báze dobrovoľnosti a v podstate aj ekonomickej nevyhnutnosti prirodzene vytvorilo v krajinách, ktoré boli komunistickej totality ušetrené.

Aj keď porovnáme krajiny, s ktorými sme prežívali jarmo komunistickej nadvlády, situácia s vlastníctvom pôdy bola rozdielna. V Československu bolo 97 percent pôdy v správe násilne vytvorených družstiev a tzv. štátnych majetkov. V Maďarsku toto číslo dosiahlo postupne 70 percent, no Kádárov uvoľnenejší režim umožňoval poľnohospodárom pôsobiacim v družstvách, aby na časti pôdy hospodárili ako súkromní roľníci. Diametrálne odlišná situácia bola v Poľsku, kde aj napriek počiatočným snahám o kolektivizáciu, ktorá bola charakteristickým znakom komunistického režimu, zostalo v súkromnom vlastníctve až 80 percent poľnohospodárskej pôdy.

Z týchto čísel vyplýva aj vzťah k pôde a rozvoj poľnohospodárstva po páde totality. Do rozdielu medzi Slovenskom a Českom navyše vstúpil aj faktor spôsobu dedenia, uplatňovaný ešte z čias Rakúska-Uhorska. Kým v rakúskej časti (teda aj v Česku) pôdu dedil jeden, spravidla najstarší potomok, v uhorskej časti (a teda aj na Slovensku) sa majetky pri dedení delili medzi všetkých.

Maďarsko, ale najmä Poľsko si aj počas totality zachovali menšiu či väčšiu mieru súkromného hospodárenia roľníkov, preto sú v tomto odvetví dodnes ekonomicky omnoho silnejšie ako my.Zdieľať

To, že si Maďarsko, ale najmä Poľsko aj počas totality zachovali menšiu či väčšiu mieru súkromného hospodárenia roľníkov, sa dodnes prejavuje tým, že je toto odvetvie v týchto krajinách ekonomicky omnoho silnejšie ako u nás a konkurencieschopnejšie aj voči štedrejšie dotovanej produkcii v západnej a južnej Európe.

Základom úspešného sektora je spolupráca menších fariem, ktoré spoločným postupom získavajú silnejšiu pozíciu pri vyjednávaní výkupných cien, či už pre spracovateľov, teda potravinársky priemysel, ale aj priamo s obchodníkmi.

Keďže spoločným znakom nielen západo- a juhoeurópskeho, ale aj poľského a maďarského poľnohospodárstva je v priemere menšia výmera jednotlivých fariem, spoločný postup dáva ekonomický zmysel.

Ak sa spojí povedzme desať menších pestovateľov zemiakov alebo päť chovateľov dojníc a svoju produkciu dajú dohromady, vedia odberateľom garantovať dostatočné množstvo tovaru.

Vyjednaná cena je nakoniec nielen na úrovni, ktorá zabezpečuje ekonomické prežitie fariem, ale po prirátaní nákladov a marží distribúcie a obchodu je stále prívetivá aj pre zákazníkov.

Zároveň im to uľahčuje aj administratívu. Niekoľko menších farmárov si dokáže zaplatiť jedného kvalitného účtovníka, právnika aj človeka zbehlého v systémoch dotácií.

Ak sa pozrieme na údaje o tom, koľko je v Európskej únii registrovaných organizácií producentov, vidíme, že rebríčku síce dominujú západoeurópske krajiny, no hneď po nich nasleduje práve Poľsko.

Zdroj: Európska komisia

Na to, aby organizácia výrobcov bola uznaná, musí byť podľa európskych pravidiel zriadená na ich podnet, jej členmi musia byť výrobcovia konkrétneho poľnohospodárskeho sektora a tí ju musia aj manažérsky kontrolovať, musí vykonávať aspoň jednu z definovaných činností, napríklad spoločné spracovanie, distribúciu, prepravu alebo balenie produkcie, a vykazovať napríklad optimalizáciu výrobných nákladov či spoločný postup pri propagácii svojich produktov a marketingu.

V roku 2018 malo Francúzsko 724 poľnohospodárskych organizácií výrobcov uznaných zo strany EÚ, Poľsko 239, Maďarsko 60, Slovensko len 5. Uznané organizácie majú okrem prirodzených trhových výhod aj možnosť žiadať o podporu z európskych fondov.Zdieľať

Uvedené údaje sú síce z roku 2018, no hovoria o pomere toho, ako je tento spôsob spoločného postupu farmárov rozšírený v jednotlivých krajinách EÚ. V tejto tabuľke má Slovensko 5 uznaných organizácií výrobcov, podľa zoznamu zverejnenom Pôdohospodárskou platobnou agentúrou v roku 2021 ich bolo sedem. Všetky sú zo sektora ovocia a zeleniny. Samozrejme, existujú aj združenia producentov obilia, olejnín či mlieka.

Novšie údaje nájdeme konkrétne za sektor ovocia a zeleniny. Ten je na Slovensku zvlášť citlivou oblasťou (napríklad v oblasti pšenice sme, naopak, sebestační a komoditu dokonca exportujeme). Tento sektor tvorí zhruba polovicu z uznaných organizácií výrobcov.

Tu však máme k dispozícii len celkový počet organizácií v celej EÚ.

Zdroj: Európska komisia

Aj keď vidíme pokles počtu uznaných organizácií výrobcov, objem produkcie, ktorú tieto organizácie úspešne dostávajú na trh k zákazníkom, vo finančnom vyjadrení z roka na rok rastie.

Zdroj: Európska komisia

Uznané organizácie majú okrem prirodzených trhových výhod aj možnosť žiadať o podporu z európskych fondov, no vzťahujú sa na ne aj výnimky z pravidiel, ktoré majú brániť vzniku kartelových dohôd. Európske pravidlá zároveň umožňujú vznik medziodvetvových organizácií, teda spojenie prvovýrobcov so spracovateľmi či obchodníkmi.

Inšpirácia Poľskom

Sme rodina vo svojom nápade neskrýva inšpiráciu práve spomínaným Poľskom. Tam okrem úspešnej spolupráce malých fariem existuje aj štátna koordinácia cez Národné potravinové centrum, ktoré zabezpečuje, že 80 percent potravín predávaných v Poľsku pochádza z domácej produkcie.

A pri objeme potravín, ktoré Poľsko vyváža, je zjavné, že domáca podpora poľnohospodárov a potravinárov je na úrovni, ktorá tejto krajine zabezpečuje aj dostatočnú medzinárodnú konkurencieschopnosť. Z veľkého objemu produkcie následne vyplýva aj väčší rozsah potravinových škandálov, ktoré v súvislosti s Poľskom vnímame.

A hoci nápad, ktorý predstavilo hnutie Sme rodina, cieli najmä na konečné cenovky v obchodoch, popísané združenia producentov jednotlivých komodít či ich spájanie sa so spracovateľmi a obchodníkmi je prospechom aj pre samotný sektor poľnohospodárstva.

Podobný zámer má v oblasti riešenia cien potravín aj nový premiér Ľudovít Ódor spolu s ministrom pôdohospodárstva Jozefom Bírešom. Na cenovej stabilite podľa nich musí vzniknúť dohoda v celom reťazci od produkcie cez spracovanie až po obchod. Nová vláda má na efektívne riešenie len pár mesiacov, hodnotiť ju bude možné až podľa výsledku. Prvotné nadšenie a návrhy totiž – už podľa skúseností s inými vládami – ešte nie sú zárukou ničoho.