Týždenný výber šéfredaktora Pár slov na obranu prezidentky Čaputovej

Tento týždeň som sa rozprával s jedným vyššie postaveným českým politikom z Fialovej koalície, ktorý navštívil Bratislavu. Keď prišla reč na Roberta Fica a jeho postoje k Ukrajine, len krútil hlavou a poznamenal, že to, čo reční náš trojnásobný premiér, sa mu zdá aj za hranicou toho, čo v Česku hlása izolovaný extrémista Tomio Okamura.

Ďalšia ochutnávka prišla o pár hodín. Fico predstavil svoju líniu voči novej Ódorovej vláde, v inovovanej verzii zopakoval pesničku, akú hrá posledné roky: to, že sa stala Zuzana Čaputová prezidentkou, bolo výsledkom tvrdej Sorosovej práce, Čaputová je Sorosovo dieťa, ktoré slúži cudzím, americkým záujmom. A toho ďalším dôkazom je, že za premiéra menovala Ľudovíta Ódora, tiež Sorosovo dieťa, ale ani to Čaputová nemá z vlastnej hlavy, len spolu s Ódorom plnia niečie pokyny.

Správanie Fica nie je len drsnou kritikou, je to snaha o úplnú delegitimizáciu hlavy štátu.

Aj držitelia voleného prezidentského úradu majú podliehať kritike, ale tá má byť z povahy veci značne zdržanlivejšia než bežné súboje v straníckej aréne. Hlava štátu sa z titulu svojej nadstraníckej funkcie drží mimo bežných politických konfliktov, preto by mala byť v istej miere od nich aj chránená.

Toto pravidlo brutálne porušovali len dvaja vrcholní lídri – verbálne útoky Fica voči Čaputovej sú rovnakého rangu, ako keď pred vyše štvrťstoročím Vladimír Mečiar obviňoval prezidenta Michala Kováča z protislovenskosti a vlastizrady.

Robert Fico nás týmto populisticko-konšpiratívnym slovníkom vracia do najtemnejšej fázy 90. rokov. Nepozná mieru, lebo hrá o vabank – za každú cenu potrebuje vyhrať predčasné voľby, súčasne chce do Prezidentského paláca dosadiť sebe blízkeho kandidáta.

Preto potrebuje Čaputovú vyhnať – buď tak, že v budúcom roku ju blok na čele so Smerom porazí v druhom kole prezidentských volieb.

Alebo tak, že do volebného súboja ani nenastúpi.  

Líder Smeru si ako bystrý veterán slovenskej politiky všimol, že jeho agresívna propaganda zasahuje Čaputovú na veľmi citlivom mieste. Čaputová sa môže javiť ako úzkostnejšia, ale faktom je aj to, že dnes asi žiaden iný prezident v EÚ nečelí takým vyhrážkam voči sebe a svojim deťom, ktorými by sa v takej miere zaoberala aj polícia.

Pre túto atmosféru sú ľudia z Čaputovej blízkeho okolia už dlhšie v napätí, či sa prezidentka predsa len rozhodne opätovne kandidovať. Oznámiť to mala už v apríli, termín sa presúva a aj na základe viacerých signálov z paláca sa zdá, že za tým nie je len taktika, ale skutočné váhanie.

Fico, ktorému konšpiračná propaganda proti americkej agentke na publikum dobre funguje, dáva ostentatívne najavo, že v útokoch bude skôr pritvrdzovať než zmäkčovať, bez ohľadu na to, koľko trestných oznámení Čaputová ešte podá.

Napokon, Fico si to vie sám pre seba aj morálne zdôvodniť: on sám bol najmä po roku 2018 vystavený nahromadenej nenávisti, tvrdej mediálnej kampani aj vyhrážkam v miere, akým čelil len máloktorý ponovembrový politik – podobnú skúsenosť má od pandémie azda len Igor Matovič. Ani preto Fico nemal zábrany robiť vlani na sociálnych sieťach terče z poslancov, ktorí hlasovali za obrannú zmluvu, preto ho netrápia ani úzkosti prezidentky o seba a svoju rodinu.

Brutalizácia slovenskej politiky bude v ďalších mesiacoch ešte gradovať.

Ak odhliadneme od Ficových lživých útokov, dá sa prezidentke v súvislosti s inštalovaním Ódorovej vlády niečo vyčítať?

V skutočnosti azda len to, že bola od začiatku roka príliš zdržanlivá: Čaputovej sa do menovania úradníckej vlády nechcelo, lebo si uvedomovala, akému riziku vystavuje aj seba tým, že prevezme plnú zodpovednosť za novú vládu v situácii, keď sa môže v parlamente oprieť len o podporu malej skupinky poslancov.

Spätne vyzerá ako chyba, že už vo februári nemenovala Ódorovu vládu, aby tak donútila všetky relevantné strany vrátane OĽaNO hlasovať za termín skorších volieb v máji či júni. Lenže je otázka, či by sme sa v realite neocitli ešte v horšej situácii než dnes – od februára by tu bola slabá úradnícka vláda, ktorá by sa len prizerala divočine v parlamente, a na voľby do letných prázdnin by sa aj tak nenašla ústavná väčšina.

Čaputová sa však v januári ani nepokúsila o intenzívne hľadanie dohody s lídrami strán s najväčším počtom poslancov – mizerné vzťahy nemá len s Ficom, ale aj s Matovičom.

Posledné dni však prezidentka nemohla konať inak a žiadnu vážnejšiu chybu nespravila.

Vládu Eduarda Hegera, ktorá sa ocitla v samorozpade, musela zbaviť moci.

Ak sa jej nielen zo strany Fica a Matoviča vyčíta, že pri konštituovaní Ódorovej vlády obišla parlament, námietka mieri mimo – len si skúsme predstaviť okrúhly stôl, za ktorým by sa prezidentka s lídrami OĽaNO, Smeru, Hlasu a ďalšími dohadovala na menách premiéra, ministrov a na podpore novej vlády. To je možné v normálnych, nie však v našich rozbesnených pomeroch, Čaputová by takýmto vyjednávaním bez šance na úspech len paralyzovala krajinu na ďalšie dlhé týždne.

Jej autoritatívnejší prístup, ktorý má oporu v ústave, nemal preto lepšiu alternatívu.

Treba tiež uznať, že Čaputovej sa podarilo predstaviť v princípe vyvážený kabinet. Viaceré mená vrátane nového premiéra budia prirodzený rešpekt, niektoré ďalšie pôsobia viac ako z núdze cnosť po tom, čo nevyšli iní kandidáti (buď nechceli, prepadli sitom, alebo sa proti nim zdvihol odpor).

Počas rýchleho formovania Čaputovej vlády prekvapilo, že kým Kollárova Sme rodina postup liberálnej prezidentky chválila v zákulisí aj navonok, paradoxne najväčší problém robila palácu SaS. Tá síce verejne prezidentku za úradnícku vládu velebila, vnútri však vznášala najväčšie výhrady minimálne proti dvom kandidátom.

Ideológia tu nehrala rolu: pôvodná kandidátka na ministerku školstva Miroslava Hapalová je skôr liberálne orientovaná, SaS nechcela ani Hirmanovho štátneho tajomníka Petra Šveca, čo zrejme súvisí aj s konfliktom Hirman verzus Sulík pre údajné šafárenie na Expo v Dubaji.

Nie je jasné, či oboch kandidátov podkopal Sulík – proti Hapalovej namietali aj školskí odborári –, ale súčasne platí, že nový minister školstva Daniel Bútora ani nový minister hospodárstva Peter Dovhun nie sú ľuďmi blízkymi SaS.

Ján Horecký si v priebehu pár mesiacov na ministerskom poste získal uznanie aj časti liberálneho prostredia. Teraz odchádza z vlády ako nestraník z čisto politických dôvodov, no vymenovanie Bútoru, ktorý mu robil poradcu a obaja si dôverujú, má signalizovať kontinuitu aj do ďalších mesiacov.    

Liberálne médiá prežívajú z novej vlády stav eufórie, padajú dokonca vety typu, že lepšiu vládu sme ešte nemali.

To sú však deklarácie a nádeje ako z iného sveta – Ódorova vláda údržby je núdzovým experimentom, má mandát výlučne od prezidentky a proti sebe väčšinu parlamentu. Už len príprava vyrovnaného rozpočtu na rok 2024, ktorá si bude zrejme vyžadovať aj sekanie v rekordne navýšených výdavkoch na sociálnu politiku, je mimoriadne nevďačnou úlohou, ktorá novému premiérovi veľa bodov neprinesie.

Zuzana Čaputová urobila uplynulé štyri roky viacero chýb. Ale posledné dva týždne neurobila žiadnu podstatnú, úradnícka vláda je pre ňu riskantným, ale vynúteným dobrodružstvom.

Podstatné je, že v aktuálnej politickej kríze konala rozhodne, v priebehu pár dní zostavila solídnu vládu a udržala tak aspoň základný chod štátu.

V parlamente a politike vôbec však bude ďalej pokračovať rozvrat. Ten však nemôžu zastaviť Čaputová ani Ódor, ale len voľby.

Magda Rúfusová Zuzka sa už môže rozprávať so svojím otcom. Ale ja som prišla o jediné dieťa

Zuzana Hanusová

O živote s veľkým slovenským básnikom a ich spoločnou dcérou sme hovorili s Magdou Rúfusovou. 

Žaloba eurokomisie pre diskrimináciu rómskych žiakov Ceruzku vidia mnohí prvý raz v škole, no ľudia zhora riešia hlavne ich inklúziu

Adam Takáč

Akčných plánov a stratégií sa za uplynulé roky popísalo viac ako dosť. Kompetentným sa však nechce riešiť zúfalú situáciu ľudí z marginalizovaných komunít komplexne a s citom pre realitu.

Dvojička Smeru rastie Republika valcuje sociálne siete, oslovuje mladých a chce vládu s Ficom a Dankom

Juraj Brezáni

Zisťovali sme, kto sú voliči Republiky a čo ich na hnutí zaujíma.

Vzostup Číny a budúcnosť sveta Sú Spojené štáty stále dominantnou veľmocou?

Ján Cipár

Analytici sa vo vplyvnej eseji vo Foreign Affairs vyhraňujú voči tvrdeniam o bipolárnom či unipolárnom svete, napriek rastúcej sile Číny je prvenstvo USA podľa nich stále platné.

Zástupca eurokomisie na Slovensku Šucha Slováci majú v DNA pokazené chromozómy, k rodovej rovnosti ich treba dotlačiť

Jakub Lipták

Podľa Vladimíra Šuchu treba tlakom a kultúrnou zmenou dostať rodovú rovnosť do DNA každého človeka. „Bez kvót to nepôjde,“ tvrdí.

 

Historický podcast Bol stredovek naozaj temný?

Juraj Poláček

Rozhovor Juraja Poláčka s dominikánom a odborníkom na stredovek Gabrielom Hunčagom.