Vzostup Číny a budúcnosť sveta Sú Spojené štáty stále dominantnou veľmocou?

S rýchlym rastom Číny, Indie a ďalších krajín sa v posledných rokoch diskutuje, či je absolútne dominantné postavenie Spojených štátov stále platné. Mnohí tvrdia, že svet sa postupne posúva k bipolarite, teda že Čína už konkuruje ako veľmoc USA a mnohí už vidia svet dokonca multipolárne, teda ako miesto konkurencie viacerých veľmocí.

Tieto tvrdenia podporujú aj čoraz častejšie návštevy európskych lídrov do Číny či Indie a mnohí vidia budúcnosť práve v Ázii. Strácajú teda Spojené štáty svoju jasnú vedúcu pozíciu, alebo sú stále jedinou dominantnou veľmocou?

Na túto otázku sa pokúsili odpovedať autori Stephen G. Brooks a William C. Wohlforth v eseji s názvom „Mýtus multipolarity“ v magazíne Foreign Affairs. Autori argumentujú, že na rozdiel od prevládajúceho názoru sa svet neposúva k bipolarite či multipolarite, ale zostáva unipolárny na čele so Spojenými štátmi, ktoré však nie sú také dominantné ako v minulosti. Tento záver podporujú nielen rôzne štatistiky, ale aj pohľad na multipolaritu a bipolaritu v minulosti.

Multipolárny svet, teda svet, kde bolo viacero veľmocí, ktoré si vedeli rovnocenne konkurovať, bol bežným javom pred rokom 1945. Bol nesmierne nestabilný, medzi rokmi 1500 až 1945 prepukla na európskom kontinente každé desaťročie v priemere jedna vojna. V tomto období sa neustále menili jednotlivé aliancie a nebolo jasné, ktorá veľmoc má dlhodobo navrch. Z pohľadu rôznych štatistík to totiž mohli byť rôzne veľmoci.

Často sa tvrdí, že Veľká Británia bola krátko pred prvou svetovou vojnou najväčšou mocnosťou kvôli svojmu veľkému námorníctvu a rozsiahlemu koloniálnemu panstvu, avšak keď porovnáme iné údaje, obraz môže byť veľmi odlišný. V roku 1913 napr. v počte aktívnych armádnych jednotiek dominovalo Rusko s počtom až 1,29 milióna, po ňom nasledovalo Nemecko a Francúzsko, pričom Veľká Británia bola z týchto krajín posledná. Rovnako jej ekonomika bola v tomto období menšia ako nemecká.  

Množstvo vojakov v jednotlivých armádach európskych štátov v rokoch 1816 až 1913. Zdroj: ourworldindata.org

Sila štátov sa v tom čase veľmi rýchlo menila. Priemyselná výroba bola relatívne jednoduchá a ľahko opakovateľná, neexistovali komplexné technológie ako dnes.

To platilo aj o vojenskej technike. V priebehu pár rokov vedeli jednotlivé mocnosti dobehnúť technologický náskok inej veľmoci, niečo, čo je pri dnešnej komplexnosti technológií prakticky nemysliteľné. A aj z tohto dôvodu neexistovala jedna úplne dominantná mocnosť, raz to bola Veľká Británia, inokedy Francúzsko (napoleonské obdobie) a v inom čase zase Nemecko.

V 19. storočí vedeli jednotlivé mocnosti za pár rokov dobehnúť technologický náskok inej veľmoci, čo je pri dnešnej komplexnosti technológií prakticky nemysliteľné.Zdieľať

Po roku 1945 nastalo obdobie Studenej vojny, teda bipolárneho sveta, kde si navzájom konkurovali Sovietsky zväz a Spojené štáty. Tieto dve mocnosti boli dlho vyrovnané, všetko sa však zmenilo príchodom Ronalda Reagana, ktorého zahraničnopolitická doktrína sa dá na rozdiel od jeho predchodcov, ktorí so Sovietskym zväzom iba vyvažovali mocenské postavenie, zhrnúť do slávneho výroku „We win, they lose“ (My vyhráme, oni prehrajú).

Sovieti prehrali veľmocenský súboj aj kvôli tomu, že nedokázali ekonomicky a technologicky konkurovať Spojeným štátom. Vďaka silnej ekonomike dokázali USA vynakladať rádovo viac finančných prostriedkov na vojenský výskum a vývoj, čo sa nakoniec ukázalo ako rozhodujúce.

Od roku 1989 pádom Sovietskeho zväzu sa stal svet unipolárnym na čele so Spojenými štátmi. Boli zďaleka najväčšou mocnosťou z ekonomického, vojenského, politického, ale aj kultúrneho hľadiska.

To sa však začalo meniť koncom prvého desaťročia 21. storočia. Po dlhotrvajúcich vojnách v Afganistane a Iraku, ktoré nepriniesli žiadne výsledky, po finančnej kríze v rokoch 2008 a 2009 a nástupe obrovskej polarizácie akoby Spojené štáty začali strácať svoju nedostižnú prvú pozíciu. Čína sa k nim začala vo viacerých ohľadoch (ako je veľkosť HDP) približovať a začali sa tak znovu úvahy o nástupe bipolarity alebo multipolarity. Podľa autorov eseje však majú málo spoločné s realitou.

Spojené štáty sú ekonomicky stále výrazne vpredu

Už z porovnania HDP najväčších ekonomík sveta je zrejmé, že Spojené štáty sú jasne vpredu, Čína s malým odstupom nasleduje na druhom mieste a všetky ostatné krajiny sú ďaleko za týmito dvoma štátmi. Je zrejmé, že na globálnej úrovni si teoreticky môžu konkurovať Spojené štáty a Čína, ale o multipolarite, teda viacerých konkurenčných veľmociach, sa hovoriť nedá.

Úroveň HDP vo vybraných svetových ekonomikách v roku 2020. Zdroj: ourworldindata.org

Rovnako je to aj z pohľadu výdavkov na armádu, kde Spojené štáty míňajú štyrikrát viac ako druhá Čína a niekoľkonásobne viac ako všetky ostatné krajiny. Niektoré štáty môžu byť regionálnymi veľmocami, ale na globálnej úrovni sú všetky štáty ďaleko za Čínou a USA.

Niektoré štáty môžu byť regionálnymi veľmocami, ale na globálnej úrovni sú všetky štáty ďaleko za Čínou a USA. Navyše nie je možné, aby sa dokázali za krátky čas k prvým dvom priblížiť.Zdieľať

Navyše nie je možné, aby sa dokázali v priebehu pár rokov k prvým dvom priblížiť. Ako bolo spomenuté, v časoch multipolarity pred rokom 1945 bola ekonomika a vojenské napredovanie relatívne málo komplexnou záležitosťou a bolo možné ich rýchlo napodobniť. Dnešný ekonomický rast je z veľkej časti založený na vedomostnej ekonomike, ktorá si vyžaduje vysokokvalifikované ľudské zdroje a pokročilé technológie a na ich nadobudnutie treba dlhodobé smerovanie (kvalitné vzdelávanie a pod.). Okrem toho, jediná krajina, ktorá je dostatočne veľká (Veľká Británia a Nemecko sú príliš malé) na expanziu, je India, avšak tá je zatiaľ veľmi chudobná.

Aj napriek tomu, že Čína ekonomicky rýchlo rastie, podľa autorov eseje ju zatiaľ nie je možné považovať za rovnocenného súpera pre Spojené štáty. Hlavným dôvodom je samotné nadhodnotenie svojho ekonomického rastu.

Štatistiky ohľadom rastu HDP sú každý rok spracovávané svetovými organizáciami, ale dáta, ktoré poskytuje Čína, vykazujú znaky veľkého falšovania. Ekonóm Luis Martinez spracoval údaje o nočnej svetelnej intenzite v Číne (spotreba elektriny koreluje s ekonomickou aktivitou) a na základe týchto údajov vypočítal, že rast HDP je za posledné roky asi o tretinu menší ako v oficiálnych štatistikách.

Oficiálnym údajom neveria ani samotní vysokí čínski predstavitelia, ako je bývalý čínsky premiér Li Kche-čchiang, ktorý sa ešte ako vedúci predstaviteľ jednej z provincií priznal americkému diplomatovi, že nepovažuje oficiálne dáta o ekonomickej aktivite v danej provincii za spoľahlivé.  

Skutočné dáta o HDP teda budú výrazne nižšie, ako sú tie oficiálne. Čína však zatiaľ nedobieha USA ani v oblasti inovácií, kde americké firmy zarábajú na poplatkoch za nové patenty stále desaťkrát viac ako čínske. O nedostatočnej domácej inovatívnosti svedčí aj fakt, že Čína je pravidelne obviňovaná z krádeže duševného vlastníctva predovšetkým zo strany firiem v Spojených štátoch.

Armádu USA bude ťažké dobehnúť

V otázke budovania armády spravila Čína za posledné roky obrovský skok a v počte vojakov má najväčšiu armádu na svete. Čínsky prezident Si Ťin-Pching stanovil plán predbehnúť americkú armádu do roku 2050. Jeho splnenie je však veľmi málo pravdepodobné, Čína by na predbehnutie Spojených štátov potrebovala dlhšie obdobie. Okrem toho chýba Číne vojenská skúsenosť, keďže posledná vojna, ktorej sa zúčastnila, bola tá vo Vietname ešte v 80. rokoch. Americká armáda má, naopak, s nasadením svojich jednotiek bohaté skúsenosti.

V otázke budovania armády spravila Čína za posledné roky obrovský skok a v počte vojakov má najväčšiu armádu na svete. Na technologické predbehnutie Spojených štátov by však potrebovala dlhé obdobie.Zdieľať

O hlbších rozdieloch svedčí aj príklad, ktorý uvádzajú autori. Spojené štáty počas mnohých desaťročí venovali obrovské zdroje na vývoj zbraňových systémov. Napríklad 68 jadrových ponoriek USA je príliš tichých na to, aby ich mohla Čína sledovať, zatiaľ čo 12 čínskych jadrových ponoriek je stále dostatočne hlučných na to, aby ich pokročilé protiponorkové bojové senzory amerického námorníctva mohli sledovať v hlbokej vode.

Spojené štáty si udržiavajú dominantné postavenie aj v zahraničnej politike a medzinárodnom finančnom systéme. Veľa sa v súčasnosti hovorí o spolupráci medzi Ruskom a Čínou. Táto však nie je postavená na nejakých hodnotových, dlhodobých základoch, ale na momentálnej nevyhnutnosti. Čína kupuje od Ruska ropu a plyn, ktoré Rusko po invázii na Ukrajinu nedokáže predať na Západe, ale tam sa z veľkej časti spolupráca končí.

Čína sa doteraz neodhodlala ani na väčšie dodávky zbraní Rusku, čo svedčí o tom, že nejde o dlhodobú, strategickú spoluprácu. Naproti tomu, Spojené štáty od konca 2. svetovej vojny rozvíjajú v rámci NATO silnú spoluprácu s Európou, ktorá je založená na spoločných hodnotách demokracie a slobody. Sila tejto aliancie sa ukazuje aj teraz pri silnej spoločnej podpore Ukrajiny.

Navyše, dolár si stále udržuje dominantnú pozíciu, predstavuje približne 60 percent rezerv centrálnych bánk, euro predstavuje 20 percent a juan iba 6 percent. V roku 2022 mal celkový medzinárodný obchod hodnotu približne 32 biliónov dolárov a americký dolár bol súčasťou až 72 percent všetkých transakcií.

Brazílsky prezident síce prednedávnom oznámil, že chce zaviesť novú menu pre krajiny BRICS, ktorá by v zahraničnom obchode nahradila dolár, avšak, ako oznámil minister zahraničia Juhoafrickej republiky, krajiny BRICS by sa s rozhodnutím vôbec nemali ponáhľať. Aj to ukazuje, že voči doláru zatiaľ neexistuje jasná alternatíva.

Čína je dominantnou vo svojom regióne

V neposlednom rade Čína zostáva ďaleko za USA aj v otázke globálnych ambícií. Kým Spojené štáty pôsobia globálne, Čína zvyšuje svoj vplyv a dominanciu prevažne len vo svojom regióne, teda predovšetkým vo východnej Ázii a čiastočne v Afrike. To však na globálnu veľmoc nestačí.

Kým Spojené štáty pôsobia globálne, Čína zvyšuje svoj vplyv a dominanciu prevažne len vo svojom regióne, teda predovšetkým vo východnej Ázii a čiastočne v Afrike. To však na globálnu veľmoc nestačí.Zdieľať

V iných častiach sveta sa k Číne pristupuje čoraz podozrievavejšie. V Európe je čoraz viac lídrov ostražitých voči čínskym praktikám či už sledovaniu cez TikTok, agresívnej tzv. „vlčej“ diplomacii, ale aj voči ilegálnym čínskym policajným staniciam. Posilňovanie Číny predstavuje problém hlavne pre Taiwan, ktorý považuje za svoje územie. Práve tu by mohlo prísť k otvorenému konfliktu, v rámci ktorého sa Čína bude snažiť získať tento ostrov silou. Hrozbu napadnutia Taiwanu zvyšuje aj fakt, že Čína podľa mnohých analytikov dosahuje vrchol svojej sily.

Tento mesiac predbehla Čínu v počte obyvateľov India a Čína následkom politiky jedného dieťaťa bude demograficky upadať, čo nesmierne zvýši náklady na sociálny systém. Do roku 2060 má počet jej obyvateľov klesnúť až o 200 miliónov.

Okrem toho Čína čelí obrovskému dlhu a realitnej bubline. Panuje teda obava, že hrozba úpadku spôsobí väčšiu motiváciu čínskych lídrov k čo najskoršiemu napadnutiu Taiwanu.