O daroch a obdarovávaní Na znak priateľstva či lásky

Sviatok troch kráľov alebo Zjavenia Pána, ktorý sme nedávno slávili, je sviatkom vzájomného obdarovania sa; v niektorých tradíciách je to dokonca deň odovzdávania vianočných darčekov.

Keď už hovoríme o daroch, minulý rok ma zaujalo gesto jedného nového priateľa. Vždy keď ma pozval na večeru, mi na záver podaroval aj fľašu vína, ktoré sa počas večere pilo. Pocítil som podobnú radosť ako moja neter, keď ide na oslavu, kde pozvaným deťom tiež podarujú malý darček.

Ak je hosť ten, kto tiež dostáva dar, znamená to, že už len jeho prítomnosť (tal. presenza) je darom, prezentom a zaslúži si, aby bola takto zdôraznená a ocenená.

To všetko sa mi zdalo byť naplnením toho, čo som s údivom čítal v Tolkienovom Pánovi prsteňov: na prvých stranách, ktoré mnohých čitateľov vedia odradiť, je podrobne opísaná oslava narodenín jedného hobita, a zároveň ľudu, ktorý má vo zvyku dávať darčeky nie oslávencovi, ale každému hosťovi.

Toto obrátenie rolí by mohlo osvetliť bežný život, ktorý sa po sviatkoch vždy začína akoby odznova: Božie zjavenie alebo sviatok darov, ako sme v úvode naznačili, nie je koncom sviatkovania, ale ich cieľom, ku ktorému náš celý život speje.

Vskutku, staroveký koreň slova dar (tal. dono) naznačoval vytvorenie novej energie prostredníctvom takmer magickej sily (stopy po nej zostali v našom tal. slove „dote“– vlohy, nadanie). Prečo?

Pri čítaní Odysey nás iste môže zaujať skutočnosť, že keď sa nejaké postavy lúčia s tým, ktorému počas plavby preukázali pohostinnosť, tak mu ešte zanechávajú aj nejaký dar.

Tento zvyk zaručoval sieť spojenectiev na diaľku, ktorá bola potrebná vo svete, v ktorom mať niekde nejaké miesto, kde sa človek mohol aspoň na chvíľu uchýliť, odpočinúť si počas plavby, doplniť zásoby či opraviť loď, bolo otázkou života a smrti.

Ale prečo teda mali potrebu dať mu ešte nejaký ten dar?

Aký je potom rozdiel medzi darom a výmenným obchodom? Rozdiel spočíva v tom, že pri darovaní sa neočakáva protislužba.Zdieľať

Nejaké dobro môže mať dve hodnoty: úžitkovú, teda uspokojuje priamo naše potreby, alebo výmennú, obstaráva nám iné dobrá.

Ak mám jablko, môžem ho zjesť (úžitok) alebo ho vymeniť za pomaranč (výmena). Na druhej strane dar vynachádza iný typ hodnoty, ktorý sa nazýva puto: darovaný tovar vytvára vzťahy alebo posilňuje tie existujúce (darujem ti jablko, aby som vytvoril medzi nami puto). Od čoho to závisí?

Antropológovia zistili, že darovaný predmet ako keby dostal kúsok našej duše, ktorá sa potom snaží vrátiť späť k nám, ale už aj spolu s tým, koho sme ním obdarovali.

Aký je potom rozdiel medzi darom a výmenným obchodom? Nehovorí sa tiež, že si navzájom „vymieňame“ dary? Rozdiel spočíva v tom, že pri darovaní sa neočakáva protislužba.

V prípade darov je navrátenie (kúska mňa, ktorý „medzitým“ zostáva u toho druhého) slobodné: je tu možnosť, že aj my budeme obdarovaní recipročným darom, ktorý nemá žiaden „dátum exspirácie“. To spôsobí, že čas sa premení na puto, zatiaľ čo pri vzájomnom obchode dlh okamžite zaniká (resp. ten obchodný vzťah trvá len tak dlho, ako dlho trvá kúpa a predaj).

Keď snúbenec daruje svojej milej diamantový prsteň, vloží do toho času „navždy“, čo symbolicky reprezentuje daný prsteň, teda daruje aj kúsok svojej duše.

Dar, ak nie je určený na manipuláciu, ovládanie alebo podmanenie, v skutočnosti prináša „pozitívnu“ nerovnováhu, ktorá časom generuje a regeneruje vzťah (veľkorysý, tal. generoso, a generovať, tal. generare, majú rovnaký koreň).

Dar otvára možnosť vzniku puta, rezonuje v ňom naše „dať na znak lásky či priateľstva“, no to úsilie o opätovanie daru je na slobodnom rozhodnutí toho druhého.

Ak sa pri darovaní vyžaduje protislužba, dar je potom falošný, zameraný iba na kontrolu, zatiaľ čo autentický dar spája ľudí tým, že ich „oslobodzuje“ alebo ich „spútava“ pre slobodu ako dobré „putá“ (opak „reťazí“).

Protichodné plnenie (odplata) sa odkladá na neurčito a nerovnováha, ktorá v takom vzťahu vzniká, nie je nerovnováhou moci, ale lásky, ktorá nikdy nemá byť „v stave remízy“, ale „v hre“.

Dávanie je impozantnou ľudskou reakciou na to, že sme tu „na určitý čas“, čiže dáva tomu nášmu času zmysel, pretože zmyslom nášho času sú predsa vzťahy.

Nikto mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať.Zdieľať

V tomto čase sme dostali rôzne darčeky, aj keď večierok nebol náš: na Vianoce dostávajú darčeky hostia (ako to urobil môj priateľ pri tej večeri, moja neter a hobiti pri narodeninách či starí Gréci so svojou pohostinnosťou).

Počas Vianoc sa často hovorí o tom, že Boh nám dáva seba samého ako dar v ľudskej podobe, aby tak vytvoril možný vzťah s ľuďmi.

Ten, ktorý je Darcom všetkého a z ktorého všetko vyviera, ide až do takého extrému, že sa stáva núdznym, aby hneď po svojom narodení dovolil cudzím ľuďom (pastierom a mudrcom), aby mu tiež niečo podarovali.

A keď sa stal neskôr dospelým, svoj život zhrnul takto: „Nikto mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať.‟

Táto veta je najkrajšou a najodvážnejšou definíciou slobody, akú poznám: dať za niekoho svoj život je vrcholom slobody.

Ja som napríklad objavil skutočný vzťah s Bohom až vtedy, keď som sa naučil prijímať od neho dary, čím som sa oslobodil od obchodného (poverčivého) vzťahu: ja mu dám toto a on bude ku mne isto dobrý a odmení ma za to (náboženstvo, lat. re–ligare, má slovný koreň, ktorý znamená zväzovať, spútať dohromady, spájať a je opakom povery, ktorá, naopak, znamená podriadenie).

Ten, kto skutočne dáva, sa usiluje o vzťah bez dátumu exspirácie, ten, kto to robí len preto, aby sa cítil „na poriadku“ alebo aby druhého „dal do poriadku“, v skutočnosti nedáva, ale uplatňuje moc.

Dávanie je tajomstvom každého trvalého vzťahu. Ak si chceme s niekým vytvoriť puto, nemôžeme to „hrať na remízu“.

Ozajstné putá medzi ľuďmi nevznikajú ani z pocitu viny alebo podriadenosti, ale preto, aby sme bezodplatne zveľadili existenciu toho druhého, ktorý ak a keď bude chcieť, odpovie. Autentický dar hovorí: „Je dobré, že existuješ, a preto dúfam, že sa neodcudzíme.“

Po tom, čo sme opäť nabehli do škôl a prác bežného života, môžeme pestovať „spútajúcu silu“ darov: pýtajte sa seba samých, či v tom, čo robíte, je kúsok daru, a pripravte malé prekvapenia pre tých, ktorých milujete alebo ktorých by ste chceli milovať lepšie.

Vďačný je ten, koho existencia bola uznaná či prijatá.Zdieľať

Mohli by sme tiež založiť „darčekovú pokladničku“, do ktorej by sme každý týždeň vložili lístok, na ktorý by sme napísali najlepší dar z daného týždňa, ktorý sme dostali, a tak by sme si potom na konci roka mohli prečítať o päťdesiatich „darčekoch“ (v taliančine je dar „prítomnosťou“ darcu, podobne ako prezenčka v škole), ktoré nás „spútali“ do života v roku 2023, o chvíľach „milosti“ (čo sme dostali zadarmo), v ktorých nás dar prebudil zo spánku alebo z nudy.

Vďačnosť je najsilnejší (re)kreatívny pocit, aký poznám: keď teda niečo dostanem na znak priateľstva či lásky, spustí sa vo mne úsilie, energia, ktorá ma poháňa, aby som bez nátlaku vrátil životu to, čo mi dal, aby som odkázal do dedičstva viac života, než som dostal.

Vďačný je ten, koho existencia bola uznaná či prijatá: napríklad v škole sú deti vďačné vtedy, ak nachádzajú spokojnosť, čiže vtedy, ak ich dokážeme patrične prijať a uznať ich existenciu ako dobrú.

Naša darčeková pokladnička bude vážiť viac ako všetky tie námahy počas roka, pretože bude obsahovať čas ušetrený vzťahmi, teda prijatými a darovanými darmi.

V prvom týždni roku 2023 som si zapísal tento okamih milosti: „Dlhá prechádzka zasneženým lesom s mojou milovanou a dvoma drahými priateľmi, aby sme sa dostali na chatu ukrytú v horách, kde sme sa spoločne naobedovali na oslavu prvého dňa v roku.‟

A čo vy? Čo by ste napísali na ten lístoček vďaky za posledný týždeň?

Článok je zverejnený so súhlasom autora a v spolupráci s talianskym denníkom Corriere della sera.