Okrem hasenia požiarov okolo pandemickej krízy v školách, riešenia vzdelávania detí utečencov z Ukrajiny či snahy zmeniť vysokoškolský zákon neostane po bývalom ministrovi školstva Branislavovi Gröhlingovi nič také, čo by ho dlhšie zachovalo v dlhodobej kolektívnej pamäti Slovenska týkajúcej sa vývoja vzdelávania za posledné tri desaťročia a čím by bol ostal v spomienkach iný a zaujímavejší ako jeho nevydarení predchodcovia.

Počas jeho pôsobenia sa však začalo s jednou zásadnejšou a nádejnou vecou, na ktorú sa dlhodobo obracia zrak odbornej i laickej verejnosti. Tou je kurikulárna reforma. 

Mnohí do nej vkladajú nádej, že pohne so skostnateným a spiacim školským systémom, že zlepší jeho kvalitu a odlepí vzdelávacie výsledky žiackej populácie od priemernosti či dokonca podpriemernosti. Hoci Gröhling túto tému nevedel dobre artikulovať, nebol pri jej prezentácii presvedčivý, argumentačne podkutý a pointa reformy mu vlastne úplne unikala, tá myšlienka a nádej pretrvala a azda zostáva vo verejnosti aj naďalej.

Keďže v pozadí tohto procesu som sa tiež akosi ocitol a dobre poznám kontext prípravy tejto reformy, stále verím jej základným princípom a východiskám (tak ako boli pôvodne nastavené) a vedel by som sa za ňu zatiaľ postaviť. Je však niekoľko vecí, ktoré ma mierne znepokojujú či vyrušujú a ktoré nie sú ani o podstate prebiehajúcej reformy, skôr o jej súvislostiach. Uvediem len dve z nich.

Prvú nebudem komentovať širšie, len ju spomeniem. Prepojenie kurikulárnej reformy na Plán obnovy o odolnosti SR je na jednej strane pozitívna skutočnosť (najmä finančne), no toto prepojenie sa môže preklopiť aj do negatívneho pólu. To vtedy, ak sa reforma začne diať nie v prospech seba a kvôli svojim zámerom, ale kvôli plneniu spomenutého plánu.

Ciele sa prepletajú s prostriedkami a plnenie úloh plánu obnovy sa stáva mantrou, ktorá môže pohltiť zmysel toho, čo a prečo sa robí. To by sa pri dobrej vôli a správnom balansovaní politických, úradníckych a profesijných perspektív ešte dalo skonsolidovať, aj keď to vôbec nie je ľahké. 

No do hry, v ktorej ide o úspešnosť kurikulárnej reformy, vstupuje ďalšia komplexnejšia vec, na ktorej všetko môže radikálne stroskotať, nech sa budeme usilovať akokoľvek. Tú rozoberiem teraz o trochu viac.

Základy bez pokračovania

Zainteresovaní ľudia dobre vedia, že plánovaná kurikulárna reforma je cielená na základnú školu a týka sa len a výlučne základného vzdelávania. Je to síce najpodstatnejší úsek vzdelávacieho systému, na jeho podobe a kvalite naozaj záleží. No základná škola nie je vo vákuu a samotný systém i vzdelávacia dráha každého človeka je dlhšia i širšia a deje sa a napreduje cez viacero vzdelávacích stupňov, foriem a azda smeruje k ambicióznejšiemu a otvorenejšiemu vyústeniu, ako je samotné základné vzdelanie.

Veď na konci základnej školy nekulminuje ani všeobecné vzdelávanie, nekončí sa tu ani povinná školská dochádzka, príprava na profesijnú dráhu tu je len v úplných zárodkoch a všeobecné vzdelávanie sa tu naozaj buduje len v základoch. Vieme vôbec, čo ďalej?

V tomto je kurikulárna reforma vlastne prázdna. Nie je zasadená do systémového rámca, nevzťahuje sa na celok vzdelávania a nemá zázemie v premyslenej a ucelenej vzdelávacej politike pokrývajúcej zmysluplne celý vzdelávací systém. Taká sa tu ešte oficiálne nezrodila a kurikulárna reforma základnej školy to nijako nespasí.

Branislav Pupala Na matematike veľa meniť netreba, vyrovnať sa musíme s občianskou náukou

Martin Hanus Adam Takáč

Problémom pri úprave predmetov niekedy je, že sa tu stále fixujeme na niečo, čo sa vyformovalo v deväťdesiatych rokoch, vraví spoluautor reformy vzdelávania, ktorý chystá nové vzdelávacie programy pre základné školy.

Stredné školy vo vákuu

Už dávno pred prijatím myšlienky, že základná škola vyžaduje kurikulárny a štrukturálny reštart, som dával jasne najavo, že tento krok treba vnímať na pozadí celého systému a že sa nezaobíde bez toho, aby sme spolu s ním dali do jedného balíka aj výzvy, ktoré sa týkajú tak stredných škôl, ako aj škôl vysokých, lebo ide o jeden celok, ktorého súčasti musia byť harmonizované a postavené na spoločnej myšlienke.

Nám sa však, naopak, vzdelávací systém rozpadáva na jednotlivé súčiastky, ktoré si žijú vlastný život, nedrží ich pohromade jasná vzdelávacia politika a vlastne ani nevieme, odkiaľ a kam smeruje.

Akousi náhodou a mimo explicitnej vzdelávacej politiky sa nám prednedávnom podarilo zharmonizovať predškolské a primárne vzdelávanie, hoci organizačne sú tam stále veľké trhliny. Teraz sa usilujeme o to, aby základná škola fungovala ako jeden celok a jej stupne boli v dobrom prepojení. To je však stále veľmi málo.

Keď totiž ideme ďalej a smerujeme ku kruciálnym záležitostiam, tak narazíme na to, že kurikulárna reforma základného vzdelávania nemá žiadnu premyslenú väzbu voči stredným školám. Tam sa nedeje takmer nič a vôbec nikto sa nezaoberá otázkou, ako reforma základného vzdelávania súvisí s misiou a perspektívou stredných škôl, ako má cez tento stupeň vzdelávacieho systému reforma pokračovať a čo vlastne budúcich absolventov vynovenej základnej školy očakáva na ich ďalšej vzdelávacej dráhe.

Táto otázka vôbec nie je na stole, akosi sa na ňu pozabudlo alebo stále žijeme v predstave, že reformy vzdelávania sú izolovanými epizódami jednotlivých stupňov či typov škôl. To je hrubý omyl a ťažký hriech krajiny bez dobrej vzdelávacej politiky.

Pritom práve stredoškolské vzdelávanie je u nás na rázcestí a v nevyriešených dilemách. Ak sa tieto nepomenujú a nezačnú seriózne riešiť, nenájdeme ani dobrú odpoveď na to, k čomu má vlastne viesť základné vzdelávanie a ako ho nastaviť tak, aby malo zmysluplné pokračovanie na stredných a vysokých školách. Nie na tých, ako ich poznáme dnes u nás, ale takých, ako ich dnes vidí svet.

Posun v odbornom vzdelávaní

Prečo hovorím o rázcestí? Z veľmi jednoduchého a jasného dôvodu. V našom desaťročia trvajúcom hlbokom rezortnom spánku sme si ani nevšimli, ako ďaleko nám ušiel vlak.

V Európe sme spolu s Chorvátskom na chvoste vzdelávacích systémov, ktoré sa neadaptovali na komplexnejšie politiky vzťahu medzi všeobecným a odborným vzdelávaním a kde na stredné odborné školy s prísne ohraničenými odbornými špecializáciami odchádza viac ako 50 percent žiakov po skončení základných škôl.

Z dnešného pohľadu je to šokujúco vysoké číslo a zlá správa, pretože vo vyspelých krajinách tento podiel predstavuje len okolo dvadsať či tridsať percent. Chápanie stredoškolského vzdelávania sa v posledných desaťročiach zásadnejšie zmenilo, ako také je viac spojené so všeobecným vzdelávaním a v príprave na povolanie je zamerané na všeobecnejšiu profesijnú prípravu, nie na veľmi konkretizované odbory. Táto príprava sa vo svete dosť zmenila a posunula inde.

Stredné školy sme z hry vlastne úplne vynechali. Vôbec sme si nevšimli, že tieto sa v medzinárodnej perspektíve vyvíjajú v komplexnejšom systémovom rámci odborného vzdelávania, ktoré, samozrejme, takisto prekračuje jeden druh škôl a ktoré sa rieši na priesečníku stredných a vysokých škôl.

Odborné vzdelávanie a príprava na profesiu sa vo všeobecnosti principiálne predĺžili, štrukturálne sa zmenili a masívne sa posunuli na úroveň vysokoškolského vzdelávania. Na ten jeho stupeň, s ktorým si zase Slovensko vôbec nevie poradiť a ktorý reprezentuje bakalársku úroveň vysokoškolského vzdelávania.

Diplom druhej kategórie

S čím aj tu márne zápasíme? S extrémne vysokým počtom študentov, ktorí chcú pokračovať v magisterskom (či inžinierskom) štúdiu, s tým, že nedokážeme prijať bakalárske vzdelanie ako reálne vysokoškolské vzdelanie, že nemáme taký systém kvalifikácií, ktorý otvára široké pole pôsobnosti takýmto absolventom, že vlastne nemáme vysoké školy, ktoré sa cenia za to, že sa profilujú práve na tento typ vzdelávania a ponúkajú dobré bakalárske programy orientované na profesijnú prípravu a ktoré sú zaujímavé pre konkrétnych zamestnávateľov.

Je to okrem iného výsledkom aj toho, že vysoké školy stále žijú vo svojom nemennom akademickom svete a točia si svoju monotónnu univerzitnú politiku, že stredné školy takisto zamrzli pred niekoľkými desaťročiami a kde napríklad si žiadny rezortný šéf ani parlament nevšimol, že náš zákon o odbornom vzdelávaní sa vzťahuje výhradne na stredné školy, akoby sa odborné vzdelávanie vysokých škôl netýkalo, a že zákon o vysokých školách so svojou izolovanou legislatívnou históriou urobil z vysokých škôl, ktoré by sa náhodou aj dokázali dobre profilovať na profesijnú bakalársku prípravu, vysoké školy druhej, podradnej kategórie.

Trend je jasný

Z medzinárodného hľadiska je dlhodobý trend jasný, dobre čitateľný a rozumný. Tak ako sa predlžuje dĺžka povinného vzdelávania, rastie aj komplexnosť všeobecného vzdelávania a predlžuje sa či na neskôr posúva vlastná príprava na profesiu. Vzdelávanie na úrovni našich stredných škôl nie je pre väčšinu populácie konečnou fázou prípravy na povolanie.

Nejde len o to, že by sa rozširovalo vzdelávanie čisto akademického gymnaziálneho typu. Obsahuje programy všeobecnejšej prípravy na vyššie profesijné štúdium a minimalizuje prísne špecializovanú odbornú prípravu.

Tá sa, ako som už spomenul, buď presúva na profesijné bakalárske programy v sieti vysokých škôl (často samostatne konštituovaných a spravovaných v inom režime ako univerzity), alebo sa po ukončení strednej školy uskutočňuje prostredníctvom zamestnávateľov, ktorí presne poznajú svoje potreby a veľmi cielene dokážu poskytnúť špecifický odborný tréning súladný s týmito potrebami.

Ak predsa len existujú špecializované stredné odborné školy, tak sú to presne tie, ktoré sú zriaďované zamestnávateľmi, spolufinancované štátom a ktoré by sa azda dali zaradiť do nám známej kategórie duálneho vzdelávania.

Toto všetko nie je výsledok akýchsi izolovaných politík odborného či stredoškolského vzdelávania v nezávislosti od toho, čo sa deje na predchádzajúcich či nasledujúcich vzdelávacích stupňoch. Ide o komplexnú vzdelávaciu politiku, ktorá mení povahu systémov, mení zmysel formálneho vzdelávania ako celku a podpisuje sa pod zmenami v každej časti vzdelávacej sústavy.

Premárnený čas

Čudujem sa predchádzajúcemu ministrovi, že rezignoval na túto tému, lebo vlastne bola jediná, s ktorou mal reálnu skúsenosť a voči ktorej mohol byť naozaj citlivý a pohnúť ňou. Čudujem sa, že ju nechal bokom aj symbolicky, keď do reformy vzdelávania a inštitúcií, ktoré sa nej podieľajú, nezatiahol Štátny inštitút odborného vzdelávania, ktorý ostal úplne ticho a bokom od reformných zmien.

No chyby siahajú omnoho hlbšie. Stali sa napríklad tam, keď sme vôbec nepochopili, o čo ide pri bakalárskom štúdiu, keď sme nezmyselne rozširovali sieť všakovakých univerzít a namiesto nich neiniciovali vznik odborných vysokých škôl transformáciou kvalitných stredných odborných škôl, najmä priemysloviek. Tu sa nám už reparát nepodarí spraviť a z mizérie sa len tak ľahko nedostaneme.

Spoliehať sa azda dá na zdravý rozum zamestnávateľských zväzov, ktoré tejto veci veľmi dobre rozumejú. A tí, čo tak vehementne chcú zastrešiť základné vzdelávanie obratom ku kompetenciám, by azda konečne pochopili, že má zmysel o nich hovoriť len vtedy, ak ich vidíme na pozadí celej vzdelávacej kariéry s osobitným zreteľom na profesijnú prípravu, z ktorej sa tie kompetencie vlastne zrodili.

Milan Rachela z Duálnej akadémie Za ukončenú „učňovku“ sa u nás hanbíme, inde sú na to hrdí

Adam Takáč Martin Hanus

Rozhovor s vedúcim stredoškolského odborného vzdelávania a rekvalifikácií z Duálnej akadémie.

Hmlistá budúcnosť

Vôbec sa nedá oprieť o argument, že na reformu stredných škôl máme čas, lebo novým kurikulum najprv musia prejsť deti základnej školy a tie na stredné školy pôjdu až o dekádu rokov. Reforma vzdelávania je systémový zásah, ktorý sa nedá realizovať bez vopred jasne artikulovanej misie celku.

Reformu základných škôl tak napríklad nepremyslene predbehol nový legislatívny rámec vysokoškolského vzdelávania, ktorý zostal zakonzervovaný v existujúcom systéme univerzít a neotvoril sa širšej otázke komplexného systému odborného vzdelávania. Nie je v ňom ani náznak presahu do tohto systému v prepojenosti so strednými školami.

Rovnako žiadna z noviel samotného školského zákona riešiaceho sústavu základných a stredných škôl sa ani náznakom nedotkla tohto problému a nepripravila pôdu na potrebné zmeny. A nikto sa ani len nepokúsil vniesť do legislatívneho prostredia mechanizmy, ktoré by jasne riešili kontinuitu vzdelávacích dráh na priesečníku všeobecného vzdelávania a odbornej prípravy naprieč celou sústavou.

Ako v mnohých iných veciach, aj tu sme zaspali ešte kdesi hlboko v komunistickej minulosti. Pri reforme vysokých škôl sme šancu na riešenie týchto výziev premárnili už niekoľkokrát, aj pri tej poslednej.

Bez búrky to nepôjde

Ak kurikulárna reforma základného vzdelávania ostane uzavretá v sebe samej, šanca na to, že zobudíme vzdelávací systém ako celok, je mizivá. A som skeptický aj voči tomu, že sa nájde odvaha a sila, aby sa tento komplexný problém začal skutočne riešiť a aby obsadil jadro vzdelávacej politiky. Bez toho je sľub, že „vzdelávanie je priorita“, prázdnou floskulou a nič nehovoriacim gestom.

Sme majstrami v tom, ako predstierať robenie reforiem naprieč starým vzdelávacím systémom, no úplní amatéri v serióznej, súdržnej a zrozumiteľnej vzdelávacej politike, ktorá by prebudila celý vzdelávací systém.

Ak by sa taká objavila, tak jej realizáciu by predbiehala legislatívna búrka, lebo súčasný systém školských zákonov a vyhlášok je už len pasca na všetko, čo by systémom mohlo zásadne pohnúť. V našom prípade však svetlo môže naozaj vyjsť už len po búrke.