Milan Rachela z Duálnej akadémie Za ukončenú „učňovku“ sa u nás hanbíme, inde sú na to hrdí

Pred siedmimi rokmi sa na Slovensku začal rozbiehať model duálneho vzdelávania, ktorý vychádza predovšetkým z nemeckého či zo švajčiarskeho konceptu. Stredoškoláci z odborných škôl tak popri školskom vyučovaní absolvujú aj praktickú výučbu u zamestnávateľa. 

Tento vzdelávací koncept takzvaných učňovkárov preslávilo najmä Nemecko, kde ho aj ekonómovia považujú za dôvod nízkej nezamestnanosti mladých ľudí. Nie však všade, kde sa tento systém pokúšajú preniesť, je rovnakým úspechom.

O duálnom vzdelávaní na Slovensku sme hovorili s Milanom Rachelom z Duálnej akadémie (je zriaďovateľom Súkromnej strednej odbornej školy automobilovej, ktorú založili Volkswagen Slovakia, Matador Group a Siemens), jej cieľom je vychovávať pracovníkov pre moderný priemysel.

Ste jedným z priekopníkov v rámci duálneho vzdelávania u nás, máte nemecké know-how, ale aby sme si to vedeli lepšie predstaviť, dá sa povedať, že nadväzujete na takzvané učňovky z čias socializmu?

Vo viacerých smeroch áno, ale dnešný systém je pružnejší, flexibilný a snaží sa vyhovieť potrebám zamestnávateľa. Predovšetkým je však iná doba, len si vezmite dynamiku zmien v technológiách, ale aj iných oblastiach priemyslu.

Bežný človek v tom však nemá veľký prehľad, a preto keď sa rodičia rozhodujú o smerovaní svojho dieťaťa po základnej škole, tak im stredná odborná škola neznie veľmi atraktívne. Veď pre svoje dieťa chcú potom aj vysokú školu a titul. Je to taká naša slovenská mentalita. Priznám sa, že sám som takto v minulosti zmýšľal.

Ale to je tá otázka, či sa s tým dá niečo robiť v spoločnosti, kde je veľký dopyt po tituloch a kde sa tento typ učňovského vzdelávania vníma ako niečo podradné.

Prv než som nastúpil do akadémie, pracoval som v oddelení vzdelávania vo Volkswagene. Pamätám si, keď k nám prišli ľudia z Nemecka a jeden z manažérov hrdo spomínal, že bol najlepším učňom v oblasti automechaniky vo svojom regióne.

Vtedy som si uvedomil ten rozdiel v zmýšľaní. U nás to niekto vníma ako takmer niečo hanlivé, pritom o pár stoviek kilometrov sú na to ľudia hrdí. Čoraz častejšie zisťujem, že takéto nastavenie vnímania spoločnosti je pohroma.

V akom zmysle?

Pozrime sa na to cez naše bežné životy. Potrebujeme kvalitných elektrikárov, murárov či inštalatérov a je s tým problém. Tieto základné práce nemá pomaly kto vykonávať a potom ostanú v rukách nekvalifikovaných ľudí, z čoho neraz vzniká fušerina.

Ak by sa táto deformácia pohľadu na tieto povolania zmenila, predišli by sme tým množstvu stratených mladých ľudí, ktorí študujú zbytočné odbory, v ktorých nenájdu uplatnenie.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Čo je hlavná výhoda duálneho vzdelávania?

Základnou myšlienkou je prepojiť teoretické vzdelávanie žiaka v strednej odbornej škole s jeho praktickou prípravou u konkrétneho zamestnávateľa. V škole, ktorá nie je zapojená v duálnom vzdelávaní a nespolupracuje so žiadnou konkrétnou firmou, má žiak oveľa menšiu šancu dostať sa k moderným technológiám, ktoré sa využívajú v praxi a rýchlo sa vyvíjajú.

Žiak zo školy s duálnym vzdelávaním trávi každý druhý týždeň na pracovisku v reálnej firme. Najmä v oblasti technologického priemyslu platí, že vývoj a automatizácia napredujú takým tempom, že to školy v teórii ani nestíhajú zachytávať.

Poviem to na príklade z automobiliek: pred časom boli vyvinuté nové metódy spájania hliníkovej časti karosérie s oceľou. Tieto nové technológie sa už dnes v praxi bežne využívajú, v učebniciach ešte vôbec nie sú opísané, dostanú sa tam o dlhé roky. No práve vo firme sa s tým žiaci môžu zoznámiť. Jednoducho vývoj v danej oblasti môže vďaka duálnemu systému vzdelávania zažívať z prvej ruky.

Čo je ďalšou výhodou tohto systému?

Keď žiak chodieva do nejakej firmy v podstate každý druhý týždeň, pre zamestnávateľa vzniká človek, ktorý – ak sú obe strany spokojné – môže okamžite po maturite nastúpiť ako plnohodnotný pracovník, ktorý hneď pozná interné procesy danej firmy.

To znie takmer idylicky, no faktom je, že do duálneho vzdelávania je po šiestich rokoch zapojených menej žiakov, než sa pôvodne odhadovalo, v čom je hlavný problém? 

Faktom je, že veľmi málo detí si vyberá strednú odbornú školu. Pritom technológie, s ktorými sa dnes pracuje, sú už dosť zložité, aj preto čoraz častejšie hovorím, že potrebujeme začať ukrajovať z koláča gymnázií. Len sa musí meniť mentalita, stále je to tak, že šikovnejšie deti na odbornú školu ísť nechcú, keďže to nemá dobrý „cveng“. 

Volkswagen je prestížna značka, kde aj viaceré robotnícke profesie zarábajú slušne. Ani po šiestich rokoch sa nedarí prerážať túto mentalitu?

Myslím, že sa to začína. Najlepšie tomu pomáha reálna skúsenosť, štatisticky máme najviac prihlášok vďaka akcii deň otvorených dverí. Ľudia fyzicky prídu k nám a zrazu vidia kvalitnú prácu s technikou či stroje ovládané robotmi, ktoré sa žiaci učia programovať. Práve preto potrebujeme šikovných a kreatívnych študentov, ktorí zvládajú vysokú úroveň pracovnej činnosti.

Veľa ľudí si zároveň myslí, že dieťa, ak ho sem prihlásia, nemôže ísť potom ďalej na vysokú školu. Od nás na ňu odchádza asi jedna tretina žiakov, väčšinou na školy s technickým zameraním.

Tento rok to bude tretia skupina štvrtákov, ktorá u vás ukončí štúdium. Aká časť vašich absolventov ostáva pracovať vo firme?

Presnú štatistiku vám teraz z hlavy nepoviem, dosť do toho zasiahla aj koronakríza, no bude sa to hýbať medzi 40 až 50 percentami.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Pri diskusiách o odbornom vzdelávaní zaznieva námietka, že hoci sú absolventi hneď po škole dobre uplatniteľní, čo ukazuje aj nemecká či švajčiarska skúsenosť, neskôr môžu mať problém, keďže pracovné podmienky sa menia rýchlo. Nie je to argument v prospech všeobecného vzdelávania? 

Pýtam sa, kto v takejto dynamickej dobe nemá problém? Už takmer neexistuje oblasť, ktorú by tento fenomén nezasiahol. Prognózy ukazujú, že viac ako šesťdesiat percent detí, ktoré práve nastupujú na základnú školu, budú mať povolanie, ktoré dnes ešte ani neexistuje. V súčasnosti ľudia v mnohých oblastiach prechádzajú rekvalifikáciou. Musia si zvyknúť, že ich čaká neustály príchod nových vecí.

Nie je to však námietka aj proti duálnemu systému, že hoci sa dnes žiaci naučia vo firmách ovládať modernú technológiu, tá bude o desať rokov opäť iná?

Áno, ale oproti žiakom, ktorí majú iba teóriu v škole, sú stále vo výhode. Veď kým prejde tých desať rokov, nie je to zanedbateľný čas. Ďalšou vecou je, že žiaci na duálnom vzdelávaní už počas školy naberajú určité pracovné návyky, zisťujú, ako to chodí vo firmách, a sledujú fungovanie výroby zblízka. To má mnohokrát cenu zlata.

Žiakov treba už na strednej škole pripravovať na reálny život, nie iba držať v sterilnom prostredí a potom vypustiť do sveta. Mladí ľudia, ktorí získajú už počas strednej školy istú pracovnú skúsenosť, majú podľa mňa veľký náskok. 

Slovenský priemysel je príliš zameraný na automobilovú výrobu, čo môže byť riziko. Nie je potom oprávnená skepsa, ktorá odrádza rodičov od toho, aby svoje dieťa poslali študovať nejaký technický odbor?

Čo však môže byť ten najhorší scenár? Že sa všetky automobilky zo dňa na deň zbalia a odídu aj so sieťou všetkých dodávateľov? Automobilový priemysel je medzi špičkou technologického vývoja. Ak teda prichádzajú nejaké technologické zmeny, sú prví, ktorí ich pociťujú.

Niekto sa na duálny systém pozerá tak, že vychováva žiakov len pre prácu v jednej konkrétnej firme. To však nie je pravda. Neznamená to, že ak niekto študuje za elektrotechnika a učí sa v istej firme, tak je nepoužiteľný inde. Keď u nás robím prehliadky, často ľuďom vysvetľujem, že princípy digitalizácie a automatizácie sú spoločné pre automobilový aj trebárs farmaceutický priemysel.

Napriek výhodám duálneho vzdelávania sa doň viaceré školy ani firmy až tak nehrnú. Čo je hlavný dôvod?

Z pohľadu škôl je podľa mňa podstatný faktor ten, že ich tento systém tlačí k flexibilite a neustálym zmenám. Neriešia totiž veci už len na svojom piesočku, ale musia sa v niečom prispôsobiť novému systému. Prídu nové nároky a úprava učebných osnov. Školy u nás najradšej idú po zabehaných koľajniciach a nerady používajú výhybky. Ale to je širší problém nášho vzdelávacieho systému, ktorý je strašne nepružný.

Frontálne vyučovanie, keď učiteľ iba prednáša žiakom bez ich väčšej interakcie, už jednoducho nefunguje. Už ani nespomínam faktory ako strata učiteľskej autority, čo je dnes veľký problém.

Foto: archív M. R.

Čo odrádza firmy?

Neistota. Vychovať si zamestnanca je niekedy beh na dlhé trate. Žiakom poskytujú firmy štipendiá, uhrádzajú im aspoň sčasti dopravu či ubytovanie. Za štyri roky do nich vrazia nemalé peniaze, ktoré im štát zaplatí iba čiastočne. Ani po tomto období však nemajú istotu, že mladý človek u nich ostane pracovať.

Ale môžu si ho už počas školy zaviazať, že u nich pracovať ostane.

Áno, lenže ani to už trebárs v Nemecku nie je dovolené a firmy im musia nechať slobodu rozhodnúť sa. Upúšťajú od toho aj viaceré firmy na Slovensku, aby ostali pre žiakov atraktívne a pritiahli ich k sebe.

Úplne najpodstatnejším faktorom, ktorý rozhoduje o tom, či sa systém duálneho vzdelávania škole či firme oplatí, sú ľudia, ktorí na tom priamo participujú.

Čo to znamená?

Podľa zákona o duálnom vzdelávaní sa žiakov vo firme ujme inštruktor alebo lektor, ktorý predtým absolvuje párdňové školenie.

Títo ľudia sú absolútne kľúčoví, pretože rozhodujú o tom, akým prístupom budú s mladými ľuďmi pracovať a čo im dokážu odovzdať. Ak sú odsunutí vo firmách na bočnú koľaj a nie sú vťahovaní do zmysluplnej činnosti, čo sa, bohužiaľ, často stáva, nemá to šancu na úspech. Mladý človek stráca motiváciu, nudí sa a ťažko bude chcieť u takéhoto zamestnávateľa ostať aj po škole.

Ďalším problémom je, že táto motivácia a odhodlanie pracovať sa v mladých ľuďoch stráca veľmi skoro. Pozorujem to na dnešných 15- až 16-ročných ľuďoch.

Čím si to vysvetľujete?

Krízou rodiny. Ako má byť dieťa húževnaté a smerovať k niečomu zmysluplnému, keď ho k tomu doma vôbec neviedli? Kolega mi minule spomenul, že z celej skupiny žiakov, ktorú dostal, nebol ani jediný z usporiadanej rodiny. Tento vek je pritom pre tieto deti citlivý, prechádzajú do dospelosti. Nemajú však nijakú oporu, bezpečné prostredie ani pozitívne vzory. Ťažko od nich potom vyžadujeme, aby za niečo bojovali a prekonávali sa, keď sú vnútorne rozorvané. Je to pre ne veľká prekážka.

Ste teda pre tieto deti aj akýmisi psychológmi?

Často sú pre nich naši chlapi, majstri, akoby druhí rodičia. V prvých mesiacoch ich učia základným návykom, ako prísť načas a byť disciplinovaný. Niekedy to bola samozrejmosť, dnes treba k žiakom pristupovať úplne inak. A ak im chcete pomôcť aj s vnútornými problémami, musíte si získať ich dôveru a poznať príbeh, ktorý za sebou majú. Nie je to vôbec jednoduché.

Foto: Andrej Lojan