Týždenný výber šéfredaktora
Šanca, že menšinová vláda dovládne, prudko vzrástla. A je to skôr dobrá správa
Komentár k aktuálnej téme plus prehľad článkov za uplynulý týždeň, ktoré by vám nemali ujsť.
foto TASR - Pavol Zachar
Pred dvoma mesiacmi vstupovali Igor Matovič a Boris Kollár do menšinovej vlády ako námesačníci. Po odchode SaS zo štvorkoalície nemali koaličné špičky žiadnu rozpoznateľnú stratégiu, ako ďalej vládnuť.
Viacerí na čele s premiérom Eduardom Hegerom by sa radi dohodli s SaS na nejakom tolerančnom pakte, ale už len náznak takejto úvahy podkopávala Matovičova rétorika voči SaS. Rozsypal sa aj júlový scenár, že vláda sa bude opierať o poslancov okolo Tarabu.
No časť poslancov OĽaNO a Za ľudí hrozila, že v prípade otvorenej spolupráce s touto skupinkou opustí koalíciu, sám Taraba to hrá na dve strany, raz žmurkne na Fica, potom jedenapolkrát na Kollára.
Navyše, veľká dôvera už nepanovala ani medzi dvomi účastníkmi menšinovej vlády OĽaNO a Sme rodina. Boris Kollár sa vcelku pochopiteľne obával Matovičovho smrtonosného objatia, videl, že líder OĽaNO nevie garantovať väčšinu v parlamente, ale len hrotí ďalšie zbytočné spory a spolieha sa, že so zháňaním hlasov od Tarabu či iných nezaradených poslancov mu pomôžu Kollár alebo Milan Krajniak. A v OĽaNO zas boli nervózni, či sa počas tejto jesene raz nezobudia do dňa, keď Kollár menšinové vládnutie definitívne odpíska.
Ale po dvoch mesiacoch sú vyhliadky menšinovej vlády značne optimistickejšie než na začiatku. Hlavné dôvody sú tri.
1. Aj napriek chaotickým pomerom v parlamente, keď sa lídri scvrknutej koalície musia triasť, či sa im vôbec podarí otvoriť schôdza, sa už Hegerova vláda úspešne prebrodila viacerými krízovými hlasovaniami.
Prešiel takzvaný zákon o inšpekcii v sociálnych veciach, čo bola podmienka na čerpanie ďalšieho megabalíka z plánu obnovy – tu pomohla SaS, tarabovci hlasovali proti.
Viackrát sa úspešne presadil minister Krajniak, a to najmä s reformou prvého piliera a so svojím svetovým dôchodkovým experimentom s názvom rodičovský bonus. V cieľovej rovinke tomu pomohla aj prezidentka Zuzana Čaputová, ktorá pod tlakom okolia, časti ekonómov, ale aj pre odpor Jednoty dôchodcov do poslednej chvíle zjavne zvažovala, či zákon nevráti do parlamentu. Napokon ho v posledný deň lehoty podpísala a Krajniak s Hegerom si zhlboka vydýchli, lebo sedemdesiatšestku na prelomenie veta nemali vôbec istú.
Čo bolo dôležité pre ďalšie vládnutie, Matovičovi prešlo opäť aj s pomocou arcinepriateľov v SaS navýšenie tohtoročného štátneho rozpočtu o jeden a pol miliardy eur, čím sa vláde otvoril priestor na prežitie aj v prípade neschválenia rozpočtu a následného provizória.
Pred Hegerovou vládou tu bola ešte ďalšia kríza, dedičstvo Márie Kolíkovej v podobe hroziaceho kolapsu súdov na začiatku roka. O zle pripravenej súdnej mape, ktorá prinesie od prvého januára 2023 rozvrat justície, sa v kuloároch hovorilo už celé leto, odchádzajúca ministerka spravodlivosti to však popierala. Jej nástupca Viliam Karas urobil rýchly audit, z ktorého vyplynulo, že za odklad reformy sú vlastne všetci jej aktéri vrátane všetkých predsedov krajských súdov a aj tých najviac proreformne založených sudcov.
Za novelu, ktorá má odložiť spustenie súdnej mapy o päť mesiacov, sa napokon verejne vyslovila aj prezidentka Čaputová, ktorá ju koncom októbra označila za „potrebnú, až nutnú“, a tým dala jasne najavo, že odklad Kolíkovej reformy nevetuje. Jedinou odporkyňou tohto odkladu tak ostala samotná exministerka Kolíková, ktorú médiá dosiaľ citujú v predstieranom spore o odklad ako hlas na vyvážanie debaty, pritom ignorujú jej zodpovednosť za neporiadok a chaos.
Pred menšinovou vládou tak ostala posledná veľká méta – schválenie rozpočtu na rok 2023 – a aj tu má Hegerova vláda nové tromfy.
2. Už teraz vyzerá ako veľmi pravdepodobné, že za rozpočet zahlasuje aj Martin Klus, ktorý sa tento týždeň vzdal funkcie podpredsedu SaS a vystúpil tiež z jej poslaneckého klubu. Menšinová vláda tak môže rátať so stabilnou podporou ďalšieho poslanca. Okrem toho však Klusov prechod na druhý breh prináša Hegerovej vláde aj pomerne významnú psychologickú vzpruhu do vlastných radov.
Ako sme už v minulosti na tomto mieste kritizovali, viaceré médiá spustili kampaň proti viacerým koaličným poslancom, či už z liberálnejšej časti OĽaNO, alebo zo Za ľudí. Hlavné obvinenie znelo, že držia Matoviča ako ministra financií a stávajú sa spolupáchateľmi vlády s fašistami (tarabovcami).
Martin Klus však svojím krokom mení celkovú atmosféru – liberálny politik v princípe hovorí, že je v bytostnom záujme krajiny, aby prozápadná vláda aj s Matovičom na palube vládla ďalej, previedla Slovensko energetickou krízou a odrazila útok Fica, ktorý túži po predčasných voľbách do polovice budúceho roka.
Klus tým prehĺbil problém SaS. Tá po odchode z koalície tápala azda ešte viac než menšinová vláda v tom, aká má byť jej ďalšia politická stratégia – byť tvrdou alebo mäkkou opozíciou, povaliť či tolerovať vládu, byť za alebo proti rýchlym predčasným voľbám? Sklamaní voliči jej medzitým odchádzali, najmä k mimoparlamentnému PS, až SaS preferenčne padla na úroveň OĽaNO, ktorému sa dovtedy sulíkovci posmievali, aké je vinou Matoviča nepopulárne.
Klus mal medzi saskármi vysoký rating, naposledy získal najviac hlasov pri voľbe do republikovej rady, jeho kritika a odchod tak vytvárajú na Sulíka a spol. ďalší silný tlak.
Niekoľkomesačná debata o koaličných oportunistoch, ktorí nezvrhli Matoviča a paktujú s fašistami, sa tak už morálne aj intelektuálne vyčerpala.
3. Župné voľby mohli byť medzníkom, ktorý Hegerovej vláde odoberie mandát aj energiu na ďalšie pokračovanie. Ale nestalo sa tak.
Pri voľbách do vyšších územných celkov to tak býva na Slovensku aj inde vo svete – ľudia nehlasujú len podľa osobnej skúsenosti, ako najmä v menších obciach, ale podľa politických aj straníckych konštelácií. Tak to bolo aj v roku 2017, keď sa krajinou prehnala protestná vlna proti Smeru.
Napriek frustrácii z Matoviča, OĽaNO aj tejto garnitúry zmeny sa však teraz na postoch županov nič také nestalo – samozrejme, bolo to aj vďaka tomu, že sám Matovič sa stiahol z kampane a Viskupičovi a Jurinovej (teda dvom spoluzakladateľom OĽaNO) sa podarilo vybudovaním širokej koalície dostať stranícku značku do úzadia. No faktom je, že OĽaNO má po týchto voľbách naďalej dvoch županov, kým Smer má už len jedného, rovnako ako SaS, Hlas a KDH. Skúsme si predstaviť povolebný obrázok, keby obaja župani z OĽaNO prepadli.
Samozrejme, napriek županským tromfom nie je OĽaNO žiadnym víťazom spojených volieb – jeho poslanci z NR SR v komunále hromadne prepadli, hnutie môže utešovať len fakt, že voliči dali takto najavo svoju nechuť aj poslancom z iných strán.
Ale udržanie dvoch županov, porážka Smeru aj Republiky tak ani napriek úspešnej bilancii Hlasu neurobili z týchto volieb protivládne referendum.
Robert Fico si už pomaly uvedomuje, že nahromadená frustrácia z posledných dvoch rokov ešte automaticky neznamená, že Slovákov opanovala revolučná nálada a chuť na radikálnu zmenu, ktorá ho nutne prinavráti k moci. Fico už tuší, že jeho referendu o predčasných voľbách hrozí prekvapivo nízka účasť. Preto si už teraz vytvára alibi a namiesto mobilizácie hovorí, že prezidentka ho vyhlásila na sobotu 21. januára preto, že je to vraj neatraktívny termín (ktorá januárová sobota by bola atraktívnejšia?), čím prezidentka opäť marí referendum a pomáha vláde.
4. Týmto sa dostávame k poslednému bodu. Je dobrou správou, že sa menšinová vláda v tomto krízovom období nepotáca ku kolapsu, v ktorom by už prestal fungovať byrokratický aparát. Krajina potrebuje práve teraz vládu s funkčným mandátom, nie bezvládie.
O tom, či sa napokon naplní zmysel Hegerovej vlády, už nebudú rozhodovať ani tak vratké pomery v parlamente, ale ona sama svojimi opatreniami v energetike - to, ako prežijeme túto zimu, však závisí aj od ďalších dohôd na úrovni Európskej únie. Situácia sa mení z mesiaca na mesiac, aj vďaka nadpriemerne teplej jeseni sme dnes na tom lepšie, než sa zdalo v septembri.
Ale tá najťažšia výzva túto vládu ešte čaká.
Texty týždňa
Slová, ktoré adresoval trnavský arcibiskup Ján Orosch v obežníku kňazom svojej arcidiecézy, pohoršili mnohých kňazov, katolíkov aj nekatolíkov. Všetko podstatné napísal vo svojom texte Imrich Gazda: "Použil by však rovnaké slová odsúdenia, aj keby nehovoril o obetiach na Zámockej, ale na Zochovej ulici? Aj na autobusovej zastávke predsa stáli hriešnici, a nie svätci. Zaslúžili si preto stať sa nevinnými obeťami? (...) ´Láska bez pravdy je vždy otvorená na manipuláciu. Pravda s láskou vždy oslobodzuje a upokojuje,´ napísal arcibiskup Orosch v jednom zo spomenutých príhovorov. V jeho slovách z obežníka je však málo pravdy a ešte menej lásky. Aj preto v nás vyvolali toľko nepokoja."
Prečo tí, ktorí dnes aj u nás najhlasnejšie volajú po rýchlych diplomatických riešeniach, ignorujú realitu aj slovenský existenčný záujem. ...
Z 80 poslancov parlamentu vo voľbách uspelo len 20, z toho najviac šesť ich bolo zo Smeru. Strana Roberta Fica tak uhrala takmer rovnaký výsledok ako celá trojkoalícia dokopy. Pozrite si veľký prehľad (ne)úspešných kandidátov.
S párovým terapeutom Zoltánom Mátyusom o tom, prečo sa niektoré hádky v manželstve cyklicky vracajú a čo sa s tým dá robiť.
Prečo slová trnavského arcibiskupa vyvolali toľko nepokoja a zaslúžia si kritiku.
„Na ARO som v prvý deň dcére hovorila, Gabika, bojuj ešte, ale ten druhý deň som už prosila Pána Boha, nech si ju vezme.“
Aký je pohľad katolíckej, pravoslávnej a evanjelickej cirkvi na to, čo bude po smrti?
