Párový terapeut o konfliktoch v manželstve Hádka môže byť znakom, že nám na tom druhom ešte záleží. Horšie je, ak je ticho

Hovorili sme o tom, prečo páry projektujú do banálnych hádok reakcie, za ktoré ich partner vôbec nemôže, ale aj o tom, či existuje dobrá hádka a či sa musí konflikt v manželstve končiť vždy ospravedlnením.

Terapeut Zoltán Mátyus hovorí v rozhovore pre Postoj, aké novodobé témy hádok sa najčastejšie objavujú medzi pármi, ktoré vyhľadajú terapiu, a čo s tým robí zmena rolí muža a ženy, ktorou sme prešli v poslednom období.

„Rola žien matiek sa rozvinula a rola mužov sa až tak nerozvinula. Dnes má žena inštitúcie alebo babysitterky, ak sa chce statusovo posunúť a naplno sa venovať kariére, tak môže. Žena má oproti minulosti rozšírenejšiu voľbu, najmä smerom von z rodiny. A naopak, muži sú dnes viac vťahovaní dovnútra rodiny. Homeoffice či otcovská dovolenka sú krásnou ukážkou. Všimnite si ten paradox. To, čo sme kedysi považovali pre muža za typický znak – expandovať smerom von z hniezda, z jaskyne, aby ulovil mamuta a bol hrdinom –, to sa za posledné roky úplne zmenilo a doba prepisuje pole, kde muž môže zažiť svoje hrdinstvo.“

Prečo sa páry hádajú stále o tých istých témach, hoci vedia, že to nevedie k riešeniu?

Pretože hoci vedia, že nedôjdu k riešeniu, dôvod hádky je často celkom inde než v samotnej téme hádky. Hádame sa vtedy, ak sa ten druhý dotkne niečoho citlivého vo mne. Málokedy je hádka spojená s racionálnym zámerom dôjsť k riešeniu. Hádka je málokedy strategickým nástrojom. Ono sa nám to tak akosi samo rozbehne, ani nevieme ako. 

Človek sa poháda na tom, že ten druhý zabudol ísť na poštu vybrať zásielku, a od takej maličkosti sa skončí pri hádke o veľkej téme ako výchova detí alebo budúcnosť vzťahu. Čo je to za mechanizmus? 

Mám odpozorované, že ak sa hádky spúšťajú na maličkostiach, tak sa hádame na interpretácii postoja toho druhého alebo jeho reakcie. Samozrejme, môže nás mrzieť, že ten druhý zabudol niečo, čo bolo pre mňa dôležité, ale ja sa v tej chvíli hnevám na partnera, nie na to, čo zabudol. Hnev potrebujeme adresovať, a keď nájdeme terč, trochu to zmierni náš diskomfort.

Možnosť číslo dva je táto: ja to interpretujem tak, že ti nezáleží na tom, čo ti hovorím, a preto si zabudol vyzdvihnúť tú zásielku. A keďže som to už viackrát od partnera zažila, nabalíme to už aj na zdanlivo nevinnú situáciu. Nehnevám sa ani tak pre zásielku, ale preto, že na mojich veciach ti nikdy nezáleží. 

Možnosť číslo tri je, že som príliš preťažený a druhému podvedome vyčítam, že mi nepomáha. 

Ďalším motívom hádky môže byť v tomto prípade jednoduché sklamanie. Tešil som sa na balík a ten druhý ho zabudol doniesť. Sklamané očakávanie. Hnev je komfortnejší pocit ako smútok. 

Potom sú hádky, kde jeden nadobúda neustálu kontrolu. Ak mám dlhodobo pocit, že ten druhý je neschopný moták, mám ďalší dôkaz, že to tak je, a použijem to ako ďalší argument na svoje presvedčenie. Hnev z frustrácie z druhého. 

Ďalším dôvodom môže byť, že sa mi vynára mikroretrauma. 

To je čo?

V detstve som možno zažíval, že moje priania neboli dôležité, a keď mi ten druhý nevyzdvihne zásielku, znova zažívam prehliadnutie svojej túžby. Preto začnem hádku, je to moja stará dávna téma z detstva, ktorá sa takýmto gestom okamžite spúšťa.

Prečo je dôležité spoznať, aký model hádky zvykneme iniciovať, alebo prečo reagujeme na podnet druhého tak, ako reagujeme? 

Poctivé sebaspoznávanie je vždy dôležité, aby sme vedeli, prečo sa nám témy hádok vo vzťahu opakujú alebo prečo reagujem hádkou na nevinný spúšťač ako trebárs nevyzdvihnutie zásielky tak intenzívne. Sklamanie by bolo adekvátnou reakciou. Ale keď nerozumiem, prečo ma takáto vec dokáže tak veľmi nahnevať, budem opakovane premrštene reagovať aj na jednoduché gesto a druhá strana nebude chápať, prečo ja kolabujem, keď on jednoducho len zabudol.

Amygdala si schematicky pamätá situácie a spúšťa také isté prežívanie ako v minulosti pri situáciách, ktoré ma zraňovali. Je dôležité to preťať a vedieť, prečo sa mi to deje. 

Ako porozumieme, čo sa nám deje? Stačí sa zastaviť a porozmýšľať nad tým?

Poctivá sebareflexia sa začína tým, že si položím otázky. Ako sa v tej situácii cítim? Čo je moje vysvetlenie, prečo reagujem tak, ako reagujem? Keď vo svojej praxi vidím takéto opakujúce sa témy pri hádkach, tak sa veľa pýtam.

A čo sa dozviete?

Že sa podobný pocit človeku v živote opakuje a niekto mu v minulosti vytvoril podobnú vnímavosť na schematicky podobnú situáciu. Môžeme sa sami seba pýtať, prečo nás takáto banálna situácia tak výrazne štve. Prečo po bežnom geste generalizujem svoj úsudok o partnerovi? Prečo z toho, že mi niekto zabudne doniesť balík, vyvodzujem záver, že mu na mne nezáleží? 

Môže pomôcť, ak to vyrozprávam niekomu tretiemu, lebo niekto zvonka nie je kontaminovaný mojím prežívaním. A ak je ten človek poctivý, povie mi, že takéto správanie nemusí mať vôbec takú výpovednú hodnotu, ako to ja interpretujem. 

V terapii používam aj to, že nechám človeka nahrať, ako sa v takejto situácii veľkého hnevu cíti, a potom si to spätne spolu vypočujeme. A už nám to bude znieť inak. Lebo to, čo sa mi odohráva v hlave pri hádke, interpretujem inak než to, čo moje uši počujú. Inokedy radím viesť si denník, aby sme si takéto situácie zapisovali a neskôr sa k tomu vracali. Sebareflexií je neúrekom. 

Foto: Adam Rábara

Ako sa dá dopátrať k pôvodu prehnaných reakcií bez pomoci terapeuta?

Niekedy stačí viesť vo dvojici dobrý dialóg, v ktorom si partneri povedia, čo to pre jedného znamená, ak ten druhý stále zabúda na veci, o ktoré ho žiada. Že sa cítim tak, že ti na mne nezáleží. A on vysvetlí, že danú vec nerobí zámerne a že fakt, že niečo zabudne, nepotvrdzuje to, že mu na nej nezáleží, ale len to, že má zapratanú hlavu. Niekedy pomôže otázka Kde to v tom čítaš, že mi na tebe nezáleží? Takto prídeme k porozumeniu tej situácie. 

K takémuto rozmýšľaniu o vzťahoch majú bližšie zrejme ženy, ktorým je prirodzenejšie rozoberať svoje vnútro. Pre väčšinu mužov to až také prirodzené nebude a takéto rozpitvávanie svojich reakcií by označili za zbytočné psychologizovanie. 

To sú dve krajnosti. Buď to nazveme psychologizovaním, alebo sa budeme tváriť, že sa nič nedeje. Pramení to až z konštrukčného rozdielu, aké potreby majú pri takýchto debatách muži a aké ženy.

Pre ženu je už hovoriť o tom, zdôverovať sa, úľavou. Pre muža je to konečná, prejsť si tým sú pre neho muky a podstúpi ich len preto, že dúfa, že sa dostane k nejakému riešeniu. Pre ženu je už to, že sa o tom rozprávame, časťou toho riešenia. 

Dá sa mužovi tento typ rozhovoru nejako uľahčiť?

Dá. Ak sa mu dopredu načrtne, kam ten rozhovor smeruje. Teda že sú to kroky, ktoré mne pomôžu, aby som sa necítila prehliadaná, tak pre neho je to úľavné, lebo ponúkam recept na riešenie.

Čítal som zaujímavú vetu, že úzkostná myseľ si vystačí s tým, že má plán, ale nepotrebuje detaily plánu. Keď na mňa žena vyhŕkne nejakú nespokojnosť so mnou a keď má nejaký náčrt plánu, tak je dobre. Bez plánu je to pre muža len bezbrehé očakavánie, ktoré nevie uchopiť.

Ak mu povieme len to, že sa ideme porozprávať, sú to pre neho len pocitečky a točenie sa v kruhu. Pre muža to je na úrovni, akoby sme mu pichali špendlíky pod nechty. 

Muž však môže mať väčšiu tendenciu k neochote k poctivej reflexii, uteká pre ňou alebo to zahrá do protiútoku, alebo ju bagatelizuje. 

Problémom je však aj to, ak žena tlačí a urobí z toho lynč, keď už zámerne hovorí o zabudnutej zásielke, aby v tom muža „vymáchala“. Znakom toho je, že neskončí pri danej téme, ale ešte prikladá a vymenuje mu už všetko, čo v minulosti urobil zle. 

Párom radím, aby pri hádkach nekončili generalizovaním a silnými vetami, ktoré robia závery o zmysle vzťahu. To za nás hovorí naša emocionalita. Hovorím im, že majú slobodu rozhodnúť sa o konci vzťahu, ale asi nie je dobré robiť takéto rozhodnutie pod tlakom emócií a vtedy, keď ma k tomu donúti nejaká hádka. Keby som sa ich veľakrát na rovnakú vec pýtal o deň neskôr, už by si svojím rozhodnutím neboli takí istí. 

Hovorili ste, že do tém a spôsobu hádok v manželstve sa môže prenášať nejaká trauma z detstva. To naozaj môže niečo z detstva ovplyvniť, ako sa páry hádajú o rodinnom rozpočte alebo o výchove detí?

Poviem príklad. Manželka pochádza z malého mesta a raz za čas má potrebu tam na pár dní vycestovať, aby si vyrazila s kamarátmi z detstva, a manžel ju chce zakaždým sprevádzať, čo vždy zabalí do vysvetlenia, že ju chce chrániť alebo že s ňou ide preto, aby nemusela do vlaku dvíhať ťažký kufor.

Ona však má z toho pocit, že ju nenechá dýchať a má ho stále za chrbtom. Keď sme pátrali, prečo je pre oboch táto situácia problémom, zistili sme, že ona v detstve nezažila dostatočný priestor pre seba, vždy jej voľný čas musel niekto výrazne odobriť, a preto v nej sprevádzanie manžela vyvoláva hnev, lebo sa jej spúšťajú spomienky, keď sa prekračovali hranice jej osobnej slobody.

V ňom sa, naopak, spúšťa pocit, že „s inými je ti lepšie, ako so mnou“. Hoci logicky sa nedá porovnať kvalita vzťahu s manželom a s kamarátmi a nič to nehovorí o tom, že s nimi jej je lepšie ako s ním. Ale napriek tomu muž cítil úzkostný pocit, že s niekým iným je jeho žena šťastnejšia, že on jej nestačí. A to takisto pochádza z detstva, lebo ako malý chlapec čo robil, to robil, jeho matka nikdy nebola spokojná s tým, ako to urobil.

Preto má pri tejto situácii rovnaký podtón ako vtedy v detstve, a keď jeho žena má odísť na týždeň a teší sa na to, on má z toho veľmi zlý pocit. Hoci sa tí dvaja rozprávajú o dnešnej situácii, reagujú pocitovo na dávne stopy. 

Nie je však takéto prenášanie spomienok či tráum z detstva do súčasnosti len ospravedlním nášho dnešného konania? 

Niekedy to môže byť až moderná mantra, ale na druhej strane aj v jurisdikcii sa skúma, či som si bol pri čine vedomý toho, čo robím. Tak to skúmame aj pri párovej terapii. Ak to slúži na legitimizáciu môjho skutku, reakcie, tak sme mimo. Ale to, že naše konanie má nejaké vysvetlenie, to je iná vec. 

Napríklad ak by sme sa my dvaja pohádali a ja v afekte niečo po vás hodím, ak počkám, mám možnosť reflektovať, čo som urobil. Môžem nájsť na to aj vysvetlenie, aj príčinu, ale to neznamená, že keď zbadám, čo robím, nemám urobiť všetko pre to, aby som takéto správanie už neopakoval.

Ak sa manželia hádajú, vypovedá to o ich vzťahovej nezrelosti?

Nemyslím si, že to má túto výpovednú hodnotu. Ak sa pár háda o výchove detí, hovorí to skôr o veľkej zaangažovanosti partnerov v rodičovstve. Jeden môže presadzovať väčšiu disciplínu detí, prevzatie zodpovednosti, dodržanie slova a ten druhý je viac benevolentný, viac vníma aktuálne potreby detí. Ktorý z týchto akcentov je zlý? Ani jeden. Ak sa pre toto hádajú, vypovedá to len o tom, že každý považuje pre svoje dieťa za dôležité niečo iné. 

Ale ak jeden vyžaduje disciplínu, môže to byť aj znakom, že on sám má deficit poriadku vo svojom živote a vidí škody, ktoré absencia disciplíny v jeho živote spôsobila. Ani to nie je zlý motív. Akurát mu uniká jeden závažný faktor.

Aký?

Že pri výchove nemá na zreteli dobro dieťaťa, ale seba a svoj deficit.

O benevolentnom partnerovi to vypovedá, že u nich doma sa cepovalo za všetko, takže chce ochrániť svoje dieťa od takéhoto despotického strnulého výchovného prístupu.

Obom však môže unikať, že možno každé z ich štyroch detí potrebuje iný prístup. Teda že možno jednému by sa zišlo viac disciplíny, ďalšie by sa potrebovalo viac uvoľniť. Ak však riešime svoje deficity, uniká nám dieťa. Aj preto je dôležité porozumieť motiváciám svojich reakcií. 

Foto: Adam Rábara

Aké témy hádok sú dnes medzi pármi obzvlášť vypuklé? Ktoré sa zvlášť často objavujú vo vašej praxi párového terapeuta?

Častý typ problémov v manželstve vychádza aj z toho, že tu máme výrazne angažovanejšiu generáciu rodičov. A to považujem za dobrú správu. Sám som vyrastal v období, keď bola rodičovská angažovanosť otcov nezvyčajná. No dnes stretávam výrazne angažovanejších otcov.

Angažovaný rodič však znamená skôr unavený rodič, ktorý sa skôr poháda o výchove. Angažovaný rodič vie prešvihnúť dobré akcenty. To, že otcovia trávia viac času s deťmi, že sa s nimi vedia hrať, čítať im, je však famózna vec. 

Druhý typ problémov, naopak, súvisí s absentujúcimi otcami, ktorí sú stále zameraní na výkon a nestíhajú byť naplno prítomní vo svojich rodinách. A potom celkové riziká z pracovnej vyťaženosti oboch partnerov a snahu dosiahnuť popri deťoch plnú pracovnú realizáciu oboch. 

V praxi sa mi potom často objavujú vyhorenosti z materstva. Angažované matky na dlhodobej materskej často dochádzajú k vyhoreniu. Staršia generácia to nevie pochopiť a porovnávajú sa, čo všetko oni zvládli popri gazdovstve, bez technických vymožeností. Ale na to by som povedal, že tá výchova tak aj vyzerala. Dieťa bolo celý deň na dvore, nikto sa ho nepýtal na možnosť voľby a svoje potreby sa naučilo potláčať.

Rodičovstvo bolo síce takto zjednodušené, ale nehovorí to nič o kvalite vtedajšieho rodičovstva. Podľa mňa každá generácia rodičov čelí iným výzvam a je nerozumné navzájom porovnávať generácie. 

Hovoríte o mužoch, ktorým sa k ich role výkonu v práci pridal ešte výkon v rodičovstve a doma. Na úkor čoho to je?

Rola žien matiek sa rozvinula a rola mužov sa až tak nerozvinula. Dnes má žena inštitúcie alebo babysitterky, ak sa chce teda statusovo posunúť a naplno sa venovať kariére, tak môže. Žena má oproti minulosti rozšírenejšiu voľbu, najmä smerom von z rodiny. A naopak, muži sú dnes viac vťahovaní dovnútra rodiny. Homeoffice či otcovská dovolenka sú krásnou ukážkou.

Všimnite si ten paradox. To, čo sme kedysi považovali pre muža za typický znak – expandovať smerom von z hniezda, z jaskyne, aby ulovil mamuta a bol hrdinom –, sa za posledné roky úplne zmenilo a doba prepisuje pole, kde muž môže zažiť svoje hrdinstvo.

Dnes je muž pozývaný, aby sa viac staral o deti, aby bol na materskej, aby robil z domu. Opisujem to bez hodnotenia, neutrálne, ako nový fenomén, s ktorým sme sa v rodinách zatiaľ nevyrovnali a plynie z toho nový typ manželských problémov.

Potrebujeme updatovať roly v rodinách. Každá rodina si musí sama za seba zadefinovať, ktorá je tá naša cesta, ktorá je pre nás dobrá. 

Zo svojej praxe viete povedať, ktorú cestu vnímate ako najviac rizikovú?

Nechcem, aby to vyznelo archaicky, ale nemyslím si, že je na škodu, ak je systém v rodine jasne čitateľný. Deti potrebujú vedieť, ako to máme v rodine podelené.

Dnes v rodine mamuta lovíme obaja. Akurát žena, keď sa vráti z lovu, ide ešte prať alebo variť. Deje sa nám posun v rolách a v niektorých oblastiach stále nenastal.

Nemyslím si, že je zlé, že ženy môžu dnes viac expandovať von z rodiny. Ale keď sa toho nezhostíme dobre a nemáme to dobre vykomunikované, môže to byť rozbuška. 

Ale, povedzme si úprimne, ak žena expanduje von, musí to ísť na úkor jej roly matky alebo na úkor času venovanému na spánok, alebo na úkor jej voľného času. Nedá sa mať všetko. Žijeme v transformačnom čase, keď je dobré si na začiatku vzťahu updatovať, aký systém fungovania je pre nás dobrý, aký systém rovnoprávnosti je v našej rodine vítaný. Niekedy sa vyberieme s mainstreamom a nakoniec zistíme, že nám to viac berie, ako dáva. 

Nie je pre mužov aj pozitívne, že sú viac vťahovaní do rodín a viac poznajú svoje deti na rozdiel od generácie svojich otcov? 

Nevieme prepísať prírodu, muži nevedia porodiť deti a kŕmiť ich na svojej hrudi. My muži dobiehame vzťah s dieťaťom po narodení, nevieme ničím vynahradiť vzťah matky a dieťaťa, ktorý majú ešte pred narodením. Nemožno to obísť ani zmenami spoločenských rolí. Môžeme sa proti tomu búriť, ale nemyslím si, že to dokážeme zmeniť. 

Ak muž viac otočí pozornosť do svojej rodiny a vie v tom nájsť krásu, je to úžasný element. Ale na druhej strane si myslím, že je škoda, ak muž zanechá svoje dielo, to nie je to dobré ani pre neho, ani pre celú rodinu. 

Nie som proti tomu, aby muž išiel na materskú, ak žena zarába viac, ale nemyslím si, že je jedno, v akom veku dieťaťa od neho mama odchádza do práce.

Muž k spokojnému životu potrebuje starostlivosť o dielo, no, samozrejme, pre každého muža môže dielo predstavovať niečo iné. Pre niekoho to môže byť aj rodina alebo postaviť dom, starať sa o gazdovstvo alebo objavenie nového lieku na diabetes.

Ak má žena dieťa, už má svoje dielo, ktoré porodila, ktoré sa tvorilo v jej tele – a to ako keby kreše do kameňa. Pracuje na hlbokom láskyplnom intímnom vzťahu s dieťaťom už v prenatálnom období. Tým nechcem povedať, že to má byť jej jediné dielo. Ale túto možnosť muž nemá. Preto si on to dielo musí hľadať vonku. 

Ženy aj muži sú však dnes na svoju spoločenskú rolu od malička pripravovaní rovnako, teda aby dosiahli obaja dielo aj vonku. Študujú rovnaké odbory, na rovnakých univerzitách, prácu si hľadajú za rovnakých podmienok. Ženy teda môžu opustiť svoje vonkajšie dielo? 

Nechcem to načrtnúť takto čierno-bielo. Ak to postavíme tak, že prvotným dielom ženy matky sú jej deti, tak si nemyslím, že je dobré, ak žena zanechá do určitého veku svoje deti. Aj za tú cenu, že počas tohto obdobia zanechá dielo vonku. História nám ukazuje a výskumy potvrdzujú, čo spôsobí, ak mama pár týždňov či mesiacov po pôrode zanecháva dieťa v starostlivosti iného.

Hoci život niekedy prinesie situácie, keď muž musí nahradiť rolu matky, ideálom je, aby do istého veku a do istej miery bola matka pre dieťa disponibilná. Ak mu neskôr sprostredkuje, že popri ňom má aj svoje dielo vonku, tak je to dobré. Ale ak vidí, že za sebou necháva vzťahovú spúšť, tak je to matkin problém.

V tomto kontexte si nemyslím, že je dobré, aby matka zanechala pre vonkajšie dielo rodinu. Ak sa jej to podarí vzájomne pekne kombinovať, je to pekný benefit. A to vnímam rovnako u otcov: ak je ich vonkajšie dielo na úkor rodiny, musia rovnako zvážiť, či to takto naozaj chcú. Takéto rozhodnutia majú svoje obete.

Foto: Adam Rábara

Americký psychológ Jordan Peterson hlása v manželstve cestu negociovania, vyjednávania. Vnímate to ako dobrú možnosť, ako sa postaviť k rozdielnostiam medzi partnermi?

Úplne s tým nesúzniem. Niekedy je výsledkom hádky konsenzus, kde sme obaja pristúpili na niečo, čo je pre nás najlepšie. Niekedy dôjdeme ku kompromisu. Ale niekedy ostávame aj v patovej situácii, keď si povieme, že máme úplne iný pohľad, ale aj tak chceme kráčať ďalej s tým, že sa naše postoje nezblížili.

Dôležité je ostať dialogický, ale neznamená to, že vždy dôjdeme ku konsenzu. Myslím si, že je to prehumanizovaná doba, ktorá nám diktuje, že musíme zakaždým dôjsť ku konsenzu. Nemusíme a často ani nedochádzame. 

Ak výsledkom hádky nie je konsenzus, čo je jej výsledkom?

Najmenej komfortný výsledok je, že prídeme do bodu, keď si položíme dôležitú otázku, či chceme mať pravdu alebo chceme mať pokoj. Hoci nedosiahneme konsenzus, nemusíme sa vzdať snahy o probléme pokojne kontinuálne hovoriť. To už nepovažujem za prehru.

Niekedy vedieť veci púšťať je maximálne dobré možné rozhodnutie pre nás všetkých a niekedy si dovoliť veci nepustiť je to najlepšie, čo môžeme pre vzťah urobiť. 

Ako rozlíšiť, čo je kedy lepšia voľba? Peterson hovorí, že v manželstve nemáme dať nikdy súhlas na niečo, s čím nesúhlasíme. 

To sedí, ale ja to trochu posuniem. Občas pristúpime na niečo, hoci partnerovi povieme, že s tým nesúhlasíme. Okej, zoberiem to, ale nemá to môj súhlas a ten druhý to musí vedieť. Zoberiem jeho pohľad na vec, ale vyslovím, že teraz za týchto okolností s tým nesúhlasím. 

Zažil som prípad manželov, kde sa on rozhodol ísť študovať do zahraničia, hoci by to rodinu stálo nemálo energie, času a peňazí a manželka s tým nesúhlasila. On napriek výraznému nesúhlasu manželky na to štúdium nastúpil. Nevedeli prísť ku konsenzu, žena ho nemohla priviazať k stoličke, keď to on silno vnútorne cítil. Žena teda povedala, že sa s týmto jeho rozhodnutím naučí žiť, ale vyslovila jasne, že s tým nesúhlasí. Bola pravdivá a autentická. 

Výsledkom mužovho rozhodnutia bolo, že to prinieslo rodine veľké ťažkosti, ona cítila veľkú zradu a on si išiel napriek tomu za svojím dielom. Dnes však statusovo aj finančne žijú z tohto rozhodnutia a bez neho by ani zďaleka neboli tam, kde sú, keby v zahraničí neštudoval. Hoci to bolo pre ich vzťah veľmi zaťažujúce, dnes sú spolu. Takže aj takéto situácie prináša život.

Podľa mňa bolo v tomto prípade dôležité, že žena svoj nesúhlas vyjadrila, ale súčasne povedala aj to, že život s ním neskončí, ak sa takto rozhodne. On zase vyjadril, že je mu ľúto, že ju tým zraní, ale musí nasledovať ten vnútorný ťah, ktorý v sebe cítil. Samozrejme, riskoval veľa. Ťažko dáme jednu správnu odpoveď na takéto sporné situácie. 

V kresťanských kruhoch idú páry z hádok vo vzťahu často do paniky a myslia si, že ak sa začali veľmi hádať, je to už celé zle. 

Ja si nemyslím, že pár, ktorý sa háda, je na tom zákonite zle. Hádky pramenia z našich obmedzení, je ľudské, že veci nevieme vidieť inak ako zo subjektívneho uhla pohľadu. Bez obmedzení nie je existencia. Keby sme sa na to pozerali tak, že hádka alebo konflikt je zlyhaním, tak čo môžeme povedať na to, že Pavol sa rozišiel s Barnabášom a každý si išiel svojou cestou pre odlišnosť názorov? Že boli obaja málo duchovní? Nemyslím si. Konflikt nie je sám osebe zlý. 

Emócia hnevu je základnou emóciou človeka a biblický text Hnevajte sa, ale nehrešte! je manifestáciou toho, že hnev má svoje miesto. Dokonca si myslím, že ak sa po hádke vieme vrátiť do láskyplnej blízkosti jedného voči druhému, nie je to na škodu. Hádka môže byť znakom, že nám na tom druhom ešte záleží. 

Vôbec si teda nemyslím, že hádka je zakaždým zlyhaním. Zlyhanie je, ak si hádkou dáme láskyplnú blízkosť ukradnúť a kontaminujeme si ňou vzťah. To by som si potom zobral pod mikroskop, aj ten duchovný. Aká úzkoprsá je moja láska, keď stačí, aby ju narušilo to, že so mnou nesúhlasíš? 

Foto: Adam Rábara

Je pravdou, že vekom sa hrany v manželstve obrusujú a niektoré problémy sú časom menej vypuklé?

To by sa nám potom rozvádzali len tridsiatnici a štyridsiatnici. Ale, žiaľ, máme veľa rozvodov aj vo vyššom veku. Niektoré hádky, ak sa na nich nepracuje, sa, naopak, môžu stať časom čoraz toxickejšími a už môžeme byť takí otrávení, že nechceme spolu ani tráviť čas. Čo nekultivujeme, to degraduje.

Musí sa hádka s dobrým koncom končiť vždy ospravedlnením? 

Nemyslím si. To sme si takisto vytvorili v domnelom dobrom kresťanskom programe v našich hlavách. Ak sme sa hnevali a nehrešili sme, prečo by sme si mali pýtať za to odpustenie? To by sme Kristovi pekne vyčistili žalúdok za to, že sa hneval na nádvorí chrámu, keď tam školil peňazomencov. Sám Ježiš sa správal ako zmyslov zbavený. A nečítam tam, že by sa následne ospravedlnil za škody, ktoré im napáchal. Nevidím, že by sa Ježiš ospravedlňoval farizejom, keď ich nazýval hadím plemenom, a že by sa im ospravedlňoval, prepáčte, aký som bol na vás krutý...

Áno, keď ma zaťažuje to, že som sa niečím previnil, použil som nevhodné slová, ktorými som ublížil, ak som urobil manipulatívny krok a zneužil som niečo z predošlých rozhovorov alebo som bol agresívny a použil som svoju slovnú alebo fyzickú prevahu, tak je dobré vysloviť, že mi je to ľúto.

Ale nemyslím si, že sa hádka musí vždy končiť ospravedlnením. 

Poznám ľudí, ktorí vyžadujú dokonca presné slová pri ospravedlnení, nestačí im prepáč, ale vyžadujú odpusť, lebo to má silnejšiu výpovednú hodnotu. Prepáč im nestačí. Toto podľa mňa nepramení z duchovného rozmeru. 

Závisí to od situácie. Môžem sa ospravedlniť za to, čo moja reakcia v tebe vyvolala, hoci to nebol môj úmysel. Slovami mrzí ma to, že... alebo je mi ľúto, že... konkretizujem, za čo sa ospravedlňujem. Ale neznamená to, že si pýtam odpustenie za to, že som to ja v tebe vyvolal. To sú pre mňa skutočnejšie prejavy srdca. Je potrebné vysloviť, za čo konkrétne sa ospravedlňujeme, tak získa slovo prepáč pravdivejšiu hodnotu. 

Pri hádkach si treba uvedomiť, že konanie druhého vo mne môže vyvolať hnev, ale to, čo s tým ja urobím, je už moja zodpovednosť. 

Existuje nejaký návod, ako hádky v manželstve zvládnuť dobre?

Ísť radšej cestou dialógu, v ktorom je zastúpená láskyplnosť aj pravdivosť, kde je zastúpená poctivá sebareflexia, kde mám slobodu vyjadriť to, ako sa cítim, nie to, aký je ten druhý. Kde mám zastúpenú snahu načúvať, čo mi týmito slovami, plačom, chceš povedať. To sú atribúty, ktoré ak sa mi podarí pretaviť do dobrého dialógu alebo do dobrej hádky, môže to priniesť dobré ovocie, dobrý posun. 

Ak je ovocím hádky to, že sa vzdialime a dva týždne sa nerozprávame, treba zvážiť, či tam nie je niečo zle nastavené. Nezabúdajme, že ticho vo vzťahu môže byť veľmi sofistikovaným prejavom agresie. Neplatí to, že oveľa kvalitnejší vzťah majú tí, ktorí sa nehádajú.

Často vidím obrovské škody napáchané dlhoročným mlčaním v manželstve. Keby sa o tom začali aspoň päť rokov predtým hádať, tak by im to umožnilo o tom aspoň viesť dialóg.

Často sa hanbíme za to, že sa hádame a že nás susedia počujú. Ale to, že sa oni nehádajú, nemusí znamenať, že majú lepší vzťah. Možno to len vedia udržať vo väčšej tajnosti.