Žena o nevere vo vzťahu Hovorili mi, že som naivná, keď bojujem o manžela po jeho zrade

Pred siedmimi rokmi sme sa stretli a urobili sme rozhovor o tom, ako sa rozhodla ostať verná manželovi, aj keď ju podviedol a opustil. Zaujímalo ma, ako ich príbeh pokračoval, a tak sme sa opäť stretli. 

Katarína, ako sme ju vtedy nazvali pre zachovanie jej anonymity, pre Postoj hovorí, ako dokázala manželovi odpustiť dlhodobý vzťah s inou ženou, ako lepili svoje manželstvo po nevere a následnom civilnom rozvode, i o tom, čo boli kľúčové momenty, ktoré ovplyvnili jej rozhodnutie zabojovať za záchranu rodiny.

„Môj muž mi dnes hovorí, že v tom čase, keď sa rozhodoval, tak ho nedokázalo nič zvonku ovplyvniť, že sa musel rozhodnúť sám. Napomínanie a poučovanie okolia, rodičov, súrodencov malo na neho skôr opačný efekt. Prečo ľudia končia v náručí iných partnerov? Lebo tam nájdu pochopenie a prijatie. To je asi kľúčové. To, ako sa ten-ktorý človek rozhodne, je už jeho voľba,“ tvrdí v rozhovore Katarína.  

Vráťme sa k obdobiu, keď od vás odišiel manžel. Čo sa vtedy stalo?

Naša dcéra vtedy nemala ani rok, keď som sa dozvedela, že manžel ma podvádza s inou ženou. Asi trištvrte roka sme mali obdobie, že už nebýval doma, ale ešte nebol rozhodnutý, či naozaj odchádza, a ja som napriek zraneniu o neho bojovala, aby sa vrátil, aby sme to znovu skúsili polepiť. 

Nakoniec sa to však aj tak skončilo tak, že sme sa civilne rozviedli. To mala dcérka necelé dva roky. Ostala som žiť s dcérou sama a manžel sa odsťahoval. Takmer každý deň však chcel vidieť dcéru a ja som tomu nijako nebránila. Skôr naopak. Nechcela som, aby aj ona prišla o vzťah s otcom. Papierovo rozvedení sme boli dva roky. Manžel sa k rodine vrátil, keď mala dcérka takmer štyri roky. 

Prečo ste sa rozišli?

Manžel si našiel druhú ženu a odišiel k nej. Neskôr mi vysvetlil, že už dlhodobo pociťoval problém medzi nami, že sme sa po narodení dieťaťa odcudzili, že nevieme spolu komunikovať a nevera bola pre neho vyústením týchto problémov. 

Spätne priznávam, že som mala nejakú formu popôrodnej depresie, keď som bola viac zameraná na dieťa a na seba než na náš vzťah a manžela som zanedbávala po každej stránke. On však nevedel nájsť spôsob, ako mi to správne povedať, tak ja som jeho potreby nevedela prijať. 

Naše očakávania sa vtedy nestretli, prijímač a vysielač neboli rovnako naladené, a tak sa každý pokus o komunikáciu končil hádkou. Manžel mi však nikdy spätne nedával za vinu, že ja som bola dôvodom, prečo si našiel inú. Ak by to robil, asi by sme dnes spolu neboli. 

Pred narodením dcérky ste už boli štyri roky manželmi, napätie medzi vami sa prejavovalo tichou domácnosťou?

Ani nie. Ja sa viem pohádať, takže skôr to bolo otvorené napätie, po ktorom nasledovalo ticho. Po pôrode som si myslela, že je to normálne, že máme dieťa, musíme si na to zvyknúť, ale spätne to hodnotím tak, že to normálne nebolo. 

Manžel si potom našiel niekoho, komu sa mohol vyrozprávať, a ako sa viac zbližoval s tou druhou ženou, my sme sa stále viac vzďaľovali. 

Čo bolo to kľúčové, čo ho ťahalo k inej žene? Fyzická blízkosť?

Nemyslím si. To kľúčové slovo je asi prijatie. Našiel u nej prijatie v čase, keď sme sa my dvaja nevedeli pochopiť a stretnúť. Nebolo to premyslené konanie a sám si nemyslel, že to dôjde až tak ďaleko, že bude chcieť kvôli nej opustiť rodinu. 

Aký bol váš postoj k nevere pred manželstvom?

Predtým, keď sme sa teoreticky rozprávali o nevere, vždy som sa vyjadrovala veľmi jasne, že neveru vnímam ako zradu a znamenala by pre mňa koniec vzťahu a že by som nikdy nedokázala odpustiť. Keď som sa dozvedela, že sa nám to naozaj stalo, tak som si zrazu nevedela predstaviť, že by sme preto išli od seba. 

Prečo?

Nemala som pocit, že my sme ľudia na rozvod. Žila som v tom, že nemáme nejaký veľký problém, že riešime len bežné stresy, ktoré život prináša. Preto to bol pre mňa obrovský šok. Ale ani sekundu som neváhala, bola som pripravená to riešiť, nechcela som ho vyhadzovať z bytu. Chodili sme preto k párovej terapeutke. 

Manžela neprekvapilo, že o neho ešte bojujete?

Prekvapilo ho to veľmi, lebo poznal moje nastavenie k nevere. On akoby čakal, že to vyriešim a pošlem ho preč a bude koniec. 

Ani chvíľu ste pod ťarchou zrady neuvažovali o konci manželstva? 

Je to zvláštne, ale nie. Už som tým svojmu okoliu aj liezla na nervy, hovorili mi, že som naivná, keď bojujem o manžela po jeho zrade, ale ja som to tak proste zrazu cítila. 

Možno aj preto, že ste si uznali i svoju časť viny na tom, že ste sa dostali do krízy?

Vinu na rozpade či napätí vo vzťahu majú vždy obaja. Ale vinu na tom, že ten druhý sa rozhodne pre neveru, má už len neverný partner, to bola len jeho voľba. To som si nikdy nedávala za vinu, bol to jeho spôsob riešenia našich problémov. Keby chcel, mohol to riešiť iným spôsobom. Ale on to vtedy inak riešiť nevedel. 

Plus niekedy je to aj súhra okolností, keď sa v zlom období manželstva niekto tretí aktívne pripletie do cesty. Môže sa to stať každému, nikto nevie dať za seba ruku do ohňa. Aj mne sa to môže stať. Nie som tomu otvorená, ale dnes už viem, že život prináša také okolnosti a človek môže byť v takom citovom rozpoložení, že sa to jednoducho stane. Druhá vec už je to, čo človek urobí potom. 

Foto: Tomáš Puškáš

Vy ste obaja aktívne veriaci, brali ste sa v kostole, kde ste si sľubovali vernosť. V tom čase zrejme ani jeden z vás nerátal, že už o päť rokov budete riešiť problém nevery.

Preto to bol pre mňa obrovský šok. Nejako som si myslela, že sme od tohto uchránení, že takáto vec sa nám nemôže stať. Bolo to akoby absurdné. Dlhšie sme sa snažili o dieťa, a keď sa nám ho konečne podarilo mať, prišla takáto rana. Mali sme zdravé a vytúžené bábätko a rozdelila nás nevera. 

Obaja ste skúsili ísť na párovú terapiu. Prečo nezabrala?

Mali sme desať sedení v priebehu pol roka, ale nakoniec sa manžel už nedokázal vzdať nového vzťahu a vrátiť sa domov. Myslím si, že v tom čase sa mu ťažko prijímal môj postoj odpustenia a zmazania toho, čo sa udialo, ako keby sa nedokázal predo mnou tváriť, že sa nič nestalo, a prijať to len tak. Ako jediná cesta sa mu ukazovalo, že to celé treba uzavrieť. 

Ja som sa nechcela hneď rozvádzať, dala som mu aj možnosť, aby sme skúsili na istý čas ísť každý svojou cestou a uvidíme. Ale on to chcel mať uzavreté, chcel sa preto civilne rozviesť. Možno to pre neho bolo dôležité, že všetko aj formálne odstrihol, lebo až potom zistil, o čo prišiel. Ja som to nepotrebovala, ale musela som si tým prejsť. 

Vy ste boli podvedená, napriek tomu ste mali silu bojovať. Čo vám pomáhalo prejsť si tým so zdravým rozumom?

Psychoterapia. Keď sme prišli na párovú terapiu, psychologička sa venovala aj mne osobne, lebo ja som bola z toho úplne zrútená. Videla, že potrebujem postaviť na nohy. Ja som síce od začiatku tvrdila, že chcem, aby sa manžel vrátil späť, ale ona správne videla, že je dôležité, aby moje rozhodnutie bolo zrelé, že naozaj stojím na svojich nohách. 

Dovtedy to bol výkrik ženy, ktorá o niečo prišla a chcela to späť. Po terapii som už vedela triezvo uvažovať, stála som na svojich nohách a napriek tomu som prišla k rozhodnutiu, že chcem o nás bojovať. 

Ako si dnes vysvetľujete dôvod, prečo ste odpustili neveru, ktorá nebola jednorazovým zlyhaním, ale ktorá prerástla do mimomanželského vzťahu?

Svojho muža som stále napriek všetkému milovala. Je to zvláštne, ale ja som vedela, že je to muž môjho života, a dodnes si myslím, že ak k niekomu pocítite raz pravú lásku, ktorá vyústi do manželstva, už sa nedá naozaj ho prestať mať rád. 

Ja som mala pocit, že keď sa raz človek rozhodne pre niekoho ako životného partnera z úprimnej lásky, tak hoci sa to snaží v živote neskôr „prenastaviť“ inak, je to už len akési potlačenie prvotného rozhodnutia pre lásku svojho života. 

Mali ste strach, aké dôsledky bude mať jeho rozhodnutie pre jeho život aj z pohľadu veriaceho človeka, teda pre jeho dušu?

Áno. V čase nášho rozchodu som sa za neho stále modlila. Aj v procese nášho civilného rozchodu som pred súdom dala jasne najavo, že sa nechcem rozviesť, ale viem, že na manželstvo treba dvoch a nemôžem niekoho nútiť, aby zostal. Dala som mu slobodu, aby doviedol svoje rozhodnutie do konca. Na všetkom sme sa slušne dohodli, na výživnom i na majetku.

Napriek tomu som mala v hlave to, že nič nie je definitívne. Brala som to ako míľnik nášho vzťahu. Civilný rozvod pre mňa ako veriacu ženu neznamenal koniec manželstva. Brali sme sa v kostole, pred Bohom, a preto som vedela, že naše manželstvo je platné. 

Prvá reakcia na zradu sú emócie a pocity v takej silnej intenzite, akú som predtým nezažila, je to explózia citov a zlosti. Spracovať mi ich pomohla práve terapia.

Čo ma však viedlo k rozhodnutiu zachrániť naše manželstvo? Uvedomila som si tie hodnoty, ktoré mi boli výchovou a rodinou prirodzene vštepené a boli pre mňa záchytným bodom, podľa ktorého som robila svoje rozhodnutia. 

O akých hodnotách hovoríte?

Hodnoty, ako dodržať manželský sľub v dobrom aj v zlom, udržať rodinu a dopriať dcérke úplnú rodinu. V tom celom mi pomáhala hlavne viera v Boha. V tých momentoch som si uvedomila, čo znamená dar viery. Pochopila som, že keď sa držím tých správnych hodnôt a dôverujem Bohu, tak to zvládnem. 

Z logiky dnešného moderného človeka je váš postoj akoby absurdný. Váš manžel mal otvorený vzťah s inou ženou a vy ste ho neodpísali. 

Nemám na to iné vysvetlenie ako to, že som ho mala rada a že som aj kvôli nášmu dieťaťu chcela, aby sme boli spolu ako rodina. Nechcela som, aby mala dcéra vzťahový guláš pendlovania medzi dvoma rodinami. 

Hoci som mala nádej, žila som v realite. Prišla som do štádia, že sa musím aj tejto svojej predstavy úplnej rodiny zbaviť. Nemohla som prežiť život čakaním, že sa možno raz vráti. Odpútala som sa od všetkého a priznala som si, že neviem, čo príde. Nastavila som sa tak, že budem žiť sama a pre našu dcéru. Ani som nepomyslela na to, že by som raz prijala iného muža. Rozhodla som sa zachovať našu rodinu, aj keď v okresanej forme. 

Foto: Tomáš Puškáš

Keď sa spätne pozeráte na toto obdobie, hodnotíte to ako obdobie tmy a akejsi traumy?

Nie. Vnímam to spätne ako obdobie osobného rastu. Súvisí to s odpustením. Aby som nežila v hneve, v pocitoch pomsty, musela som sa oslobodiť a prijať, že jeho zlyhanie je súčasť jeho cesty a ja musím nájsť svoj pokoj. Pointa odpustenia nie je to, že to musíme tomu človeku povedať, odpustenie je dôležité pre nás samotných. 

V tomto smere mi veľa dala práve terapia. Že som sa spoznala, prečo niektoré veci robím, a zároveň som lepšie spoznala manžela, okolnosti, v ktorých vyrastal. 

Ako vás tieto roky osamote zmenili?

Keď porovnám seba na začiatku manželstva a teraz, vidím v tom veľký rozdiel. Akoby som sa zrazu dotkla reálneho života, akoby som z roka na rok vytriezvela z oblaku mladosti a ideálnosti. 

Ako dieťa som chodila na cirkevnú základnú i strednú školu, čo vtedy znamenalo, že sme žili v bubline, kde sme boli všetci rovnakí, všetci sme chodili do kostola, väčšina z úplných pekných rodín. Sama som z takej rodiny, všetko bolo akoby ideálne a v takomto duchu sa niesol aj môj ďalší život. 

Aj na vysokej škole som si našla okruh podobných ľudí, stretla som muža, ktorý bol rovnako z kresťanskej rodiny a všetko bolo jasné. A zrazu táto nevera otriasla celým mojím ja. Preto som sa v terapii venovala aj svojmu detstvu a tak som pochopila súvislosti o sebe. Musela som prijať, že prvýkrát som sama, okolnosti nie sú ideálne a mám na starosti svoje dieťa. Musela som si nanovo zadeliť čas, prácu, financie a prvýkrát sa tak naozaj osamostatniť. 

Čo tým myslíte?

Musela som sa postarať o svoje dieťa, nech sa deje čokoľvek v mojom živote. Zároveň som vedela, že musím poznať samu seba. Hoci som vždy bola štíhla, zanedbávala som šport. Tak som sa k nemu vrátila a začala som sa viac starať o seba, aby som posilnila svoje zdravie, aby som mala viac síl. To mi pomohlo prekonať depresívne stavy, ktoré sa mi v čase samoty vracali. V tomto období som sa plnšie venovala aj svojmu duchovnému životu, modlitbe. 

Proces odpustenia asi nebol len jedným momentom. 

Nie, ten proces bude trvať celý život. Ale vnímam to tak, že intervaly návalov negatívnych pocitov sa časom stále viac zväčšujú.

Čo sa stalo, že váš muž vedel neskôr zanechať vzťah s milenkou a vrátiť sa k vám? 

Manžel nikdy neprerušil vzťah s našou dcérkou a snažil sa byť s ňou čo najviac aj po rozvode. Myslím, že v ňom postupne dozrievalo to, že hodnota úplnej rodiny je podstatná. Takmer každý deň po robote k nám naďalej chodil. Ja som v tom čase odchádzala z bytu, aby som im dala priestor.

Zraňovalo ma vidieť ho v našom byte, tak som si vtedy odskočila zašportovať alebo na nákup. Fyzicky som sa mu vyhýbala, nevedela som sa mu pozrieť do očí. Ale kvôli dieťaťu som potlačila svoj egoizmus. Predpokladám, že jeho dochádzanie k nám muselo byť náročné aj pre jeho nový vzťah. 

Ako čas plynul, už som si vedela predstaviť, že budem sama, našla som si svoj systém, nastúpila som do práce a už mi bolo aj dobre. V tom čase dcérka ochorela a na dva týždne nás hospitalizovali na jiske, kam pustili len rodinných príslušníkov, teda mňa a manžela. Bola som vyčerpaná, tak som manžela rázne poprosila, či by ma nevystriedal. On vtedy zrušil svoj program na sviatky a prišiel za nami.

To bol pre neho silný moment, keď si uvedomil, že tu pre dcéru musí byť. Každý deň za nami chodil do nemocnice. A padlo to dobre aj mne, lebo sme boli na samotke a s nikým iným sme nemali kontakt. Vtedy sme sa začali opäť rozprávať a on si uvedomil, že na neho nie som nahnevaná. Náš vzťah sa opäť otvoril a postupne sa otváral viac a viac. Následne ukončil svoj vzťah s druhou ženou a postupne a veľmi pomaly sme sa opäť zbližovali. 

Foto: Tomáš Puškáš

Čo bolo pre vás momentom nového začiatku?

V lete sme si naplánovali spoločnú dovolenku, vtedy vyslovil, že by sa rád vrátil k rodine. Ja som bola veľmi opatrná, kvôli dcére som už nechcela riskovať.

Postupne sme spolu trávili čoraz viac času, občas u nás aj prespal. Dcérka sa z toho veľmi tešila. Ďalšie Vianoce prišiel a už neodišiel. Ja som nedokázala urobiť to rozhodnutie hneď, potrebovala som, aby to bolo postupné a prirodzené. 

Keď ste sa dávali dokopy, nemali ste tendenciu vracať sa k nevere, ktorú ste zažili? Sprevádzal vás nejaký odborník?

Ak myslíte terapiu, tak nie, už sme sa k nej nevrátili. Len sme sa vracali k tomu, čo nám terapeutka radila. Už vtedy nás oboch nastavila tak, že každý spoznával samého seba, aby sme sa mohli stretnúť zrelší. Ale neexistuje na to nejaký manuál, každý sa musel prehrýzť svojimi pocitmi.

Po nevere sa musí dôvera vo vzťahu lepiť nanovo, nemali ste pokušenie v čase hádky všetko mu opäť vykričať?

Myslím si, že on išiel s touto obavou späť, ale musel sa zmieriť s tým, že toto urobil a vymazať sa to nedá. Samozrejme, mala som veľa otázok a potrebovala som ich zodpovedať, aby som sa s tým vedela vyrovnať a aby ma to nemátalo v mojich sebatrýzniacich fantáziách.

Potom som s týmito odpoveďami dokázala urobiť bodku a už sa k tomu nevracať. Bolo mu to síce nepríjemné, ale poznal ma a vedel, že je to pre mňa dôležité. Mali sme teda veľmi otvorenú komunikáciu.

Odvtedy ste spolu deväť rokov. Dokázali ste opäť dôverovať jeho vernosti?

Občas sa mi istá myšlienka vynorí, ale už nie ako nejaká trauma, ktorá by ma blokovala. Mám pocit, že sa poznáme z každej stránky, aj z tej najhoršej a máme na čom stavať. Jasné, že zo srandy mu niekedy pre odchodom z domu poviem, aby sa správal slušne, ale to je skôr už s humorom.

Tým, že aj on si prešiel veľkým utrpením z tej schizofrénie, v ktorej žil, a myslím si, že pre neho to bolo v istých momentoch dokonca ťažšie ako pre mňa, tak by to už nechcel znova prežiť. Dostali sme také silné ponaučenie, že verím, že sa to už nestane. 

Na druhej strane ani ja už nie som taká naivná a viem, že takéto veci sa stávajú a s istotou neviem povedať nič. 

Museli ste dať aj konkrétne pravidlá, ktoré by vám pomohli prekonať nedôveru?

Nie. Čo by mi to pomohlo? Aj predtým som si myslela, že viem, kde sa manžel pohybuje, a reálne som nevedela. Ísť do vzťahu s tým, že budem detektívom, by nebolo ok. Od tohto som sa oslobodila, keď som sa raz rozhodla dôverovať, tak naplno. Sme dospelí ľudia a každý z nás si je už vedomý dôsledkov. 

Po návrate manžela sa vám narodili ďalšie dve deti a dnes ste veľkou rodinou. 

Vždy som snívala, že budem mať tri deti, a sen sa nám splnil. 

Najstaršej dcérke, ktorá si s vami túto etapu prešla, ste neskôr povedali váš príbeh?

Ona si čo-to aj pamätala, ale keď mala asi šesť rokov, manžel sa k tomu vrátil a povedal jej v pravde, čo sme prežili. Nechceli sme, aby jej to povedal niekto iný. Potom prišla za mnou a rozplakala sa, pochopila, čím som si prešla.

Ja som nechcela, aby to vyznelo tak, že som obeť, tak sme sa o tom rozprávali. Na druhej strane to bolo pre ňu veľké svedectvo, keď pochopila, čím sme si ako rodina prešli a že sme tomu dali šancu, aby sme to napravili. Vnímala som to ako dôležitý výchovný moment, že sa dozvedela, že takéto veci sa dejú a dá sa to prekonať. 

Niekedy sa k tomu aj dnes vracia. Ale už je to s humorom. Niekedy, keď sa súrodenci a tato nahnevajú, povieme si, že keby sme boli iba my dve, ako by nám bolo sveta žiť. (Smiech.) Vďaka tomu, čo sme prežili, máme taký špeciálny a veľmi zrelý vzťah. Celkovo na nej vnímam, že dozrela emočne oveľa skôr ako iné deti v jej veku. 

Foto: Tomáš Puškáš

Aký je váš vzťah s manželom dnes?

Často mám potrebu vyjadriť, ako nám je dobre a aká som vďačná, že sme to nevzdali. Keď sa zadívam na naše deti, na tie dve, ktoré prišli do nášho života po návrate manžela, uvedomím si, že toto mám ako keby navyše. Obaja to tak vnímame. Máme sa dobre a ani jeden z nás neľutuje, že sme si dali novú šancu. 

Zároveň vnímam, že to, že sme dnes spolu, súvisí aj s tým, že som v tom období opustenosti urobila vedomý krok vernosti nášmu manželstvu a zároveň vernosti Bohu. Celé som to vtedy zverila Bohu, veľa som sa za manžela modlila, lebo on v tom období na vieru zanevrel. Najprv to boli modlitby, aby sa vrátil. Neskôr som sa modlila, aby ho Boh neopustil.

Keď sa beriete pred Bohom, stávate sa jedným telom a jednou dušou a ja som to pochopila tak, že v období, keď on nevládze myslieť na svoju dušu, musím to robiť ja za neho modlitbou. 

Keď sa manžel vrátil, išiel aj na spoveď a vrátil sa aj k sviatostiam, aj k viere. Chvíľu to trvalo, nebolo to hneď, že hurá, ale dnes už celá rodina chodíme pravidelne do kostola. 

Čo bolo pre vás v celom tom procese najťažšie?

Odpustiť tej tretej strane, teda žene, ktorá s mojím manželom vzťah rozvíjala. K tej som niekedy cítila nenávisť a ten pocit ma hrozne zožieral. To bolo ešte horšie ako odpustiť manželovi, s ktorým ma spájala prirodzená láska. 

Dlho som na tom pracovala, bolo to veľmi ťažké, ale cítila som to ako veľmi dôležité. Nie kvôli nej, my sa ani nepoznáme. Ale kvôli pokoju v sebe, ktorý je pre život veľmi dôležitý. A tento krok som urobila v sebe ešte v čase, keď hrozilo, že to bude budúca partnerka môjho muža. 

Ale toto je náš príbeh, netvrdím, že ide o univerzálny návod pre ostatných. Každý to má inak a v žiadnom konkrétnom príbehu sa nedá radiť. 

Môj muž mi dnes hovorí, že v tom čase, keď sa rozhodoval, ho nedokázalo nič zvonku ovplyvniť, že sa musel rozhodnúť sám. Napomínanie a poučovanie okolia, rodičov, súrodencov malo na neho skôr opačný efekt. 

Prečo ľudia končia v náručí iných partnerov? Lebo tam nájdu pochopenie a prijatie. To je asi kľúčové. To, ako sa ten-ktorý človek rozhodne, je už jeho voľba.