Žena po rozvode: Ostala som verná manželovi

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Žena po rozvode: Ostala som verná manželovi

Prinášame rozhovor s mladou praktizujúcou katolíčkou, ktorá sa aj po rozvode rozhodla ostať verná svojmu manželovi.

Katarína (jej pravé meno neuvádzame, pretože si želá ostať v anonymite) je mladá žena, praktizujúca katolíčka, od ktorej odišiel manžel, a ona ostala sama s malým dieťaťom. Rozhodla sa však ostať verná svojmu manželovi i po civilnom rozvode. V rozhovore pre Postoj hovorí, čím všetkým si prešla, aj o prekvapivom zvrate v jej živote. 

Máte za sebou skúsenosť civilného rozvodu. Ako ste boli po tejto skúsenosti prijatá v Cirkvi, vo svojej farnosti?

Z pohľadu Cirkvi som bola obetným baránkom, keďže rozvod som nechcela. Súhlasila som s civilným rozvodom, lebo som musela. Z tohto pohľadu ma nikto v Cirkvi neodsudzoval, povedala by som, že kňazi ma skôr ľutovali. Pre mňa bolo v tom celom najdôležitejšie dieťa, aby sa ho to čo najmenej dotklo.

Samozrejme, chcela som ďalej pristupovať k sviatostiam, preto jedinou možnosťou bolo napísať na arcibiskupský úrad žiadosť, v ktorej som krátko opísala dôvody rozvodu a ako to cítim. Stále som bola presvedčená, že naše manželstvo trvá a ide iba o civilný rozvod, takisto som napísala, že neplánujem nadviazať žiaden ďalší vzťah a zaväzujem sa, že budem žiť ďalej sama.

Čo bolo ďalej?

Arcibiskupský úrad mi dal na rok povolenie pristupovať ku všetkým sviatostiam. Miestny kňaz sa za mňa zaručil. V tej žiadosti som sa tiež zaviazala, že som pripravená manželovi odpustiť.

Znamenalo to aj záväzok, že manžela, keby sa rozhodol vrátiť, musíte prijať?

Toto odo mňa nikto nežiadal, z pohľadu Cirkvi bolo dôležité vyjadriť odpustenie. Išlo o to, aby som si nechala otvorené srdce pre jeho prípadný návrat.

Za týchto podmienok ste mohli pristupovať ku všetkým sviatostiam?

Ku všetkým, aj k spovedi, aj k Eucharistii.

Išlo o to, aby som si nechala otvorené srdce pre manželov prípadný návrat. Zdieľať

Žijete v anonymnom meste. V podstate, ak by ste dodržali podmienky, nemuseli ste napísať žiadosť a mohli ste ďalej chodiť na prijímanie. Prečo ste urobili aj tie formálne kroky?

Pretože svedomie mi nedalo konať inak, bolo potrebné to spraviť. Aj viacerí veriaci sa mi čudovali, prečo to treba robiť a či je to aj v iných krajinách.

Bol to pocit obmedzenia či, naopak, pomoci takto sa zaviazať?

Vôbec mi to nevadilo, ctím si pravidlá.

S tým odpustením manželovi ste to naozaj tak cítili?

Inak by som nič také nenapísala. Ale, samozrejme, išlo vtedy o momentálny stav mojej mysle, neviem sa zaručiť, či by som to vydržala.

Povedali ste, že ste to podpísali len na rok. Čo bolo potom?

Potom som opäť podpísala, že tento môj záväzok platí, opäť z pohľadu Cirkvi trval na jeden rok a o ten ďalší rok som povolenie dostala na tri roky. Keby uplynuli tieto tri roky, dostala by som to natrvalo.

Viem, že niektorí vám navrhovali požiadať o anuláciu manželstva, aby ste raz mohli slobodne nadviazať nový vzťah. Rozmýšľali ste nad tým?

Mne to prišlo úplne smiešne, anulácia bola v našom prípade bezpredmetná, vlastne by znamenala, že naše manželstvo nikdy nevzniklo. Lenže to by bolo klamstvo, obaja s manželom sme presne vedeli, do čoho ideme, mali sme rovnaké hodnoty. Ak mám špekulovať, tak aj keby mi život priniesol iného partnera, brala by som to tak, že už nebudem pristupovať k sviatostiam, no ani v takom prípade by mi nenapadlo žiadať o anuláciu manželstva. Išla by som proti sebe.

Témou synody o rodine sú aj prípady, keď sa dvaja rozvedú a aj kvôli deťom si nájdu druhého partnera. Mali by mať podľa vás takíto ľudia prístup k sviatostiam alebo prijať svoj ťažký údel ako životnú cestu?

Je to veľmi ťažká otázka. Len čo by som povedala, že nemôžu prijímať sviatosti, napadne mi veľa prípadov, pri ktorých sa mi to zdá až nezmyselné. Niekedy naozaj jeden partner za to nemôže. Možno aj to, že sa zosobášili, bol už veľký omyl.

Anulácia by v našom prípade vlastne znamenala, že naše manželstvo nikdy nevzniklo. Lenže to by bolo klamstvo. Zdieľať

Ak platí, že každý hriech možno odpustiť, ak teda aj vrah po oľutovaní toho, čo spáchal, môže z pohľadu Cirkvi viesť normálny sviatostný život, prečo to nie je možné aj v prípade takýchto ľudí, ktorí už nevedia vrátiť čas späť, ľutujú to a zároveň chcú žiť s novým partnerom? Mne sa zdá, že ak je tam ľútosť, malo by prísť k odpusteniu.

Námietka znie: tým sa spochybní nerozlučnosť manželstva, znamenalo by to, že za istých okolností si každý môže nájsť druhého manžela či manželku.

Takto môžeme diskutovať o každom hriechu: spochybniť ho s argumentom, že však je odpustiteľný. Ak vieme každý hriech odpustiť, zdá sa mi, že by to malo platiť aj pri tomto.

Vedel vám v rámci Cirkvi niekto erudovane poradiť?

Určite áno. Mala som spovedníka, ktorý poznal celý môj príbeh, cítila som povzbudenie aj obdiv, že som sa na niečo také dala. Kňazi ma tak ľutovali, až som mala pocit, že už môžem spraviť čokoľvek a v spovednici by mi bolo odpustené. (Smiech.)

Raz sa mi stalo, že jeden konzervatívnejší kňaz mi pred adventom povedal, že obaja potrebujeme milosť a že najlepšie si ju môžem vyslúžiť tým, že sa budem postiť. Bola som vtedy od trápenia vychudnutá na kosť, sotva som fungovala. (Smiech.) Samozrejme som ho neposlúchla, išlo mi o zdravie. Ale zvolila som si iné pokánie.

Sú kňazi pripravení na takéto situácie, vedeli vám psychologicky poradiť?

Nie sú na to pripravení. Aj preto bol mojím spovedníkom gréckokatolícky kňaz, ktorý je ženatý. On jednoducho chápal, čo hovorím, vedel ma veľmi povzbudiť, chodila som od neho ako obrodená. Rímskokatolícki kňazi mi sami dávali najavo svoju bezradnosť, priznávali, že mi nevedia poradiť.

Čo by ste spätne poradili kňazom, za ktorými chodí zrejme čoraz viac ľudí s podobným príbehom, na čo by si mali dávať pozor, aby sa človek cítil prijatý?

Keďže som nemala vyslovene negatívnu skúsenosť, nemám im veľmi čo odkazovať. Mám širokú rodinu, takže ak mi niečo dôležité nepovedal kňaz, povedal mi to niekto iný. Každopádne, žila som s Cirkvou intenzívne, pozorne som načúvala každej kázni a hľadala som odkazy pre seba samotnú. Je to skôr o nastavení jednotlivca, čo a ako chce prijímať, nedá sa hovoriť kňazom, čo majú hovoriť, ide najmä o to, čo my sme ochotní a schopní prijať.

Mojím spovedníkom bol gréckokatolícky kňaz, ktorý je ženatý. On jednoducho chápal, čo hovorím, vedel ma veľmi povzbudiť. Zdieľať

Navyše, keď človek chce nájsť kňaza, ktorý je v danej oblasti dobrý, vždy sa dá k nemu dopátrať. Ak by som mala radu, tak možno zlepšiť predmanželské prípravy, viac na ne dbať.

Ako ste duchovne prežívali najťažšie obdobie svojho života?

Je to možno paradox, ale bolo to najsilnejšie duchovné obdobie môjho života. Boh bol mojím útočiskom. Namodlila som sa do konca svojho života do zásoby. (Úsmev.)

Za čo ste sa modlili?

Najskôr za to, aby sa stal zázrak a aby sme sa dali dohromady. Postupom času, keď som sa z toho uzdravovala, čoraz viac som si uvedomovala, že môžem ostať sama a želala som si, aby som s tým bola úplne zmierená. Napokon, už mi samej bolo pomaly aj dobre, všetko som nechávala na Boha.

Koľko rokov ste boli rozvedená?

Papierovo na úrade sme rozvedení stále, to je však v našom prípade nepodstatné. Naše sviatostné manželstvo pred Bohom sa neprerušilo. Ale boli sme bez seba takmer tri roky.

Ako pokračoval váš príbeh?

Happyendom. Opäť sme spolu.

Ak svoju skúsenosť zovšeobecníte, ostali ste verná svojmu mužovi, išli ste ďalej vo svojom manželstve bez manžela. Keď sa na to pozriem čisto ľudsky, váš záväzok bol úplne nadprirodzený. Na ženských internetových fórach by vám drvivá väčšina radila, aby ste na manžela po tom sklamaní zabudli, žili ďalej svoj život a boli otvorená ďalšiemu vzťahu. Pred svetom ste vlastne čistý blázon...

Ja nechcem robiť zo seba hrdinku, časom som sa naozaj cítila dobre aj sama. Napokon, keď manžel oľutoval a prejavil záujem o návrat, rozhodne som sa mu nehodila okolo krku, hlodal vo mne červík, či sa opäť vrátiť do manželského vzťahu. Nejaký čas to trvalo, kým som sa nanovo nastavila.

Váš prístup však zrejme vychádzal z pohľadu sviatostného chápania manželstva...

Samozrejme, verila som v to, že ak sme sa zobrali, že to nebola náhoda a Boh to chcel. Ten rozchod bol pre mňa šok, v tom prvom štádiu som si vôbec nevedela predstaviť, že mám žiť bez neho. Takéto prvé štádium zažíva podľa mňa veľa ľudí, od ktorých odíde manželský partner, bez ohľadu na to, či sú veriaci alebo nie.

Niektorí si v sebe pestujú nenávisť voči partnerovi, aby si ho zhnusili, druhá možnosť je veriť, že sa ten človek vráti. Vlastne ani to nie je dobrá cesta, ale v tom šoku je ťažké nájsť strednú cestu. Tu mi pomohla aj terapeutka, musela som sa odpútať od toho, že sa manžel ku mne ešte vráti. Potom som prešla do druhej fázy, v ktorej som si nevedela predstaviť žiť s niekým iným. Pocit, že budem žiť sama, mi však už bol časom aj príjemný. Nechcem teda zo seba robiť hrdinku, že som konala akosi nadľudsky, lebo to tak celkom nie je.

Keď manžel prejavil záujem o návrat, rozhodne som sa mu nehodila okolo krku. Nejaký čas to trvalo, kým som sa nanovo nastavila. Zdieľať

Svoje rozhodnutie a záväzok ostať sama ste si však zvolili kvôli možnosti prijímať sviatosti, či nie?

Klamala by som, keby som povedala, že len kvôli tomu. To bolo pre mňa, samozrejme, veľmi dôležité, ale súčasne som si nevedela predstaviť, že by som ešte žila s nejakým mužom a ešte s ním mala nebodaj dieťa. Ale, samozrejme, neviem, čo by bolo, keby sme sa s manželom opäť nenašli, či by som sa časom nezaľúbila.

Silné však bolo, že ste mu dokázali odpustiť.

Odpustila som mu vlastne hneď, na začiatku to možno ešte nebolo zrelé odpustenie, skôr podobné dieťaťu, ktorému zobrali hračku a chce ju stoj čo stoj naspäť. Potom vo mne dozrelo, aký dôležitý je akt odpustenia pre mňa, pre môj vnútorný pocit, preto, aby som manželovi nepriala nič zlé ani vtedy, keby išiel svojou cestou.

Ani neviem povedať, kedy som došla do tejto vyzretej fázy, ale trochu to trvalo. Občas sa, samozrejme, objavili chvíle, keď som naňho cítila hnev.

A dnes?

Sme spolu už takmer dva roky, samozrejme, občas mi niečo napadne a rypnem doňho. (Úsmev.) V procese jeho návratu som mala veľa otázok, ktoré mi musel zodpovedať, aby som v sebe červíka pochybností odstránila. Už nešlo o odpustenie, skôr išlo o to, znovu nájsť dôveru, čo nebolo jednoduché. Ale ak človeku odpustíš a máš ho rád, veríš v jeho dobro.

Začali ste chodiť do kostola opäť spolu ako rodina. Aké to bolo?

Tešila som sa. Pre manžela to bolo znovuzrodenie, padol mu kameň zo srdca. Tým, že žijeme vo veľkom meste, nebolo to tak, že by na nás zazerali. A tí, čo nás poznali, sa z toho úprimne tešili.

 

Foto: Flickr.com

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo