Olaf Scholz má pravdu Nemôžeme sa hneď vzdať ruského plynu, lebo by sme riskovali niečo horšie

Plná podpora Západu pre Ukrajinu, tvrdé ekonomické sankcie proti Rusku aj dodávky zbraní Zelenského armáde, to všetko je správne. Ale nemôžeme si na krk uviazať viac, než zvládneme.

V EÚ je v týchto dňoch mocný tlak na to, aby sa všetky členské štáty rýchlo zriekli akejkoľvek závislosti od ruského plynu, ropy a ďalších ruských energií.

Aj slovenský premiér Eduard Heger pripustil zastavenie dodávok ruských energií, tento názor v rozhovore pre Postoj podporil aj exminister financií Ivan Mikloš. Podľa Hegera a Mikloša by sme odstrihnutie od ruských dodávok mali zvládnuť.

Ťaživosť európskej dilemy

Cestou odpájania od ruských zdrojov sa už vydali USA. Pre Američanov to však nie je taká ťaživá dilema – importy ruskej ropy tvoria osem percent celkového množstva, USA dovážajú viac ropy z Mexika a Kanady. Prezident Joe Biden sa chystá ruský výpadok poistiť zvýšeným dovozom z Venezuely, s ktorou mali Američania zmrazené vzťahy, pomôcť by mohli aj dodávky zo Saudskej Arábie. Navyše Američania sa spoliehajú aj na národnú rezervu, ktorá takisto môže v prechodnom období preklenúť výpadok.

Lenže viaceré európske štáty, ktorú sú závislé najmä od ruského plynu, nemôžu zďaleka uvažovať takto flexibilne ako Američania v prípade ropy. Európska komisia preto najnovšie navrhuje, aby štáty Únie prestali dovážať ruský plyn nie hneď, ale „zreteľne pred rokom 2030“. S tým, že v tomto roku by znížili závislosť od Rusov o dve tretiny.

Samozrejme, samotný cieľ znížiť a postupne celkom eliminovať závislosť od ruských energií je logický. Vladimir Putin svojou šialenou inváziou prevrátil celý povojnový poriadok. Ruský vicepremiér Alexandr Novak v pondelok v štátnej televízii pohrozil, že Rusko zastaví dodávky zemného plynu cez Nord Stream 1 – zrejme ide len o hrozby, Rusom nateraz nedáva žiaden zmysel a vybudovanie plnohodnotných alternatívnych sietí do Číny im ešte pár rokov potrvá. V tejto situácii sa však nedá spoliehať na žiadne doterajšie dohody s Moskvou, preto je cesta postupného znižovania závislosti od Ruska bezalternatívnou.

Otázka však znie, či Európa má na to, aby sa z vlastnej vôle okamžite odstrihla od ruských energií, a či by takýto krok nepriniesol oveľa viac škôd – nám, našej európskej odhodlanosti, ktorú budeme v novej ére konfrontácie s Putinovým Ruskom potrebovať nielen v týchto týždňoch, ale aj nasledujúcich mesiacoch a rokoch.

Z nedávnej minulosti predsa vieme, ako rýchlo dokáže vyprchať spoločenská zomknutosť a odhodlanosť. V lete 2015, keď do Európy prúdili státisíce utečencov z Blízkeho východu a Angela Merkelová vyslovila svoje slávne „zvládneme to“, prevládla na západ od nás emócia solidarity a takzvaná Willkommenskultur. To všetko sa však v priebehu mesiacov zmenilo a na novej sile získavali strany s protimigrantskou rétorikou (v Nemecku, ale predovšetkým vo Francúzsku či v Taliansku).

Rovnako v prvej vlne pandémie, presne pred dvomi rokmi, sprevádzala novú hrozbu mohutná vlna súdržnosti aj obetavosti, na Slovensku sme sa pretekali v šití rúšok a dodržiavali opatrenia aj nad rámec nariadení štátu. Ale táto emócia vydržala len chvíľu, našu aj ďalšie európske spoločnosti s príchodom každej ďalšej vlny zasahovala čoraz deštrukčnejšia polarizácia a prepad autority vlád či vedcov.

Ficova voľba

Momentálne prevažujú na Slovensku pozitívne obrazy: tisíce dobrovoľníkov, ľudia z cirkví aj občianskeho sektora nezištne pomáhajú utečencom z Ukrajiny, ponúkajú bývanie aj materiálnu pomoc. Ale ak sa situácia v dohľadnom čase na bojisku nezlepší – prípadne sa Putin rozhodne po dobytí Kyjeva pre tvrdú okupáciu veľkej časti Ukrajiny –, pre štáty ako Slovensko vznikne veľký utečenecký a sociálny problém. Už teraz vidíme, že prvotným vývojom zaskočená proruská opozícia, Smer aj Republika, sa bude usilovať z rastúcej nespokojnosti čo najviac vyťažiť a profitovať pre svoje úzke politické záujmy. Téma obrannej dohody s USA padla, ale prídu ďalšie s vyhrotenejším nábojom.

Podpredseda Smeru Ľuboš Blaha, ktorého Fico využíva ako megafón na legitimizovanie tých najhorších pudov v spoločnosti, je už teraz schopný písať, že vláde ide na základe pokynu z USA o boj „za banderovský režim na Ukrajine, až kým neumrzne posledný Slovák“. Ak Smer kritizuje Putinovu krvavú vojnu, tak len čisto formalisticky („porušenie medzinárodného práva“).

Robert Fico si aj v týchto dňoch dáva záležať na tom, aby namiesto Putinových zločinov dookola pripomínal bombardovanie Američanov v Belehrade a vojnu v Iraku. Trojnásobný expremiér ešte pred necelými piatimi rokmi z vlastných propagandistických dôvodov presviedčal – a aj si tým získal časť liberálnych salónov, ktoré nevedeli zniesť Sulíka –, že Slovensko sa musí stať súčasťou jadra Európy s Nemeckom a Francúzskom. Ficova cesta do európskeho jadra sa skončila, teraz označuje nemeckých vojakov, ktorí sa po útoku Ruska na Ukrajinu presunú aj na Slovensko, za Wehrmacht. Fico vie, že tento škandalózny výrok si v Berlíne zapamätajú, ale ocitol sa v mentálnom bunkri, v ktorom ho už nezaujíma nič viac než sloboda pre jeho bödörovských kumpánov a koniec tejto vlády.

Zradikalizovaný líder Smeru, ktorého podpredsedovi nestačí už ani Kotleba s Uhríkom, zjavne stavil na to, že atmosféra sa od vypuknutia vojny čoskoro preklopí v jeho prospech: solidarita s Ukrajinou poklesne, začne rásť averzia voči utečencom a čoraz viac ľudí bude za nárast cien a pokles životnej úrovne viniť EÚ, USA a ich konfrontáciu s Ruskom.

Propagandistický naratív ako z príručiek prokremeľských politrukov – na Ukrajine sledujeme zápas USA s Ruskom, s ktorým my na Slovensku vôbec nič nemáme – tak môže fungovať lepšie, než si dnes vieme či chceme predstaviť.

Aj preto treba zvažovať znižovanie závislosti či odpojenie od ruského plynu opatrne a s mierou. Nie v návale emócie týchto dní, ktorá môže onedlho zničiť súčasný proukrajinský konsenzus a oslabiť našu akcieschopnosť.

Prečo sa Nemci boja energetickej katastrofy

Napokon, uvedomujú si to aj vrcholní predstavitelia Nemecka. Kancelár Olaf Scholz začiatkom týždňa vyhlásil, že ruskú energiu, ktorú potrebujeme na teplo, dopravu či pre potreby priemyslu, je v tejto chvíli nemožné nahradiť, preto boli dodávky energií vyňaté zo sankcií.

Niečo podobné hovorí aj Robert Habeck, vicekancelár a minister hospodárstva a ochrany klímy zo strany Zelených, ktorá je na rozdiel od Scholzovej SPD dlhodobo odmietavá voči plynovodom z Ruska. Ani podľa Habecka nie je takýto rýchly prechod reálny, pričom zelený vicekancelár nadhodil témy, za ktoré by ho pred dvomi týždňami vlastná strana defenestrovala – či je možné ponechať v prevádzke tri jadrové elektrárne a že treba prehodnotiť doterajší plán odstavovania uhoľných elektrární.

Nemeckú dilemu v novej vojnovej ére dosiaľ najdôkladnejšie opísal tím siedmich autorov týždenníka Spiegel. Ako pripomínajú, americký Wall Street Journal svojho času označil nemeckú energetickú politiku za celosvetovo najhlúpejšiu, čomu sa dá dnes lepšie rozumieť: Nemci posledné desaťročia zvyšovali svoju závislosť od ruského plynu, ropy a uhlia a súčasne vypínali vlastné jadrové a uhoľné elektrárne.

Ak by sa teda teraz EÚ odpojila od energetických zdrojov Ruska, ako by mohlo Nemecko vykompenzovať výpadok celej štvrtiny doterajšej energetickej spotreby?

Analýza autorov Spieglu nabáda ku skepse. Alternatívou by síce mohli byť tri plánované terminály na skvapalnený zemný plyn, tie však dnes stoja len na papieri, keďže vláda v Berlíne sa celé roky fixovala na dokončenie Nord Streamu 2. Ten je teraz mŕtvy, ale aj keby sa Nemci s veľkým balíkom peňazí a rýchlosťou blesku pustili do stavby aspoň dvoch veľkých terminálov, cez ktoré by raz mohli prúdiť dodávky plynu z USA či Kataru, bolo by to možné až o štyri roky.

Samozrejme, nemeckou mantrou bolo prebudovanie energetickej sústavy na obnoviteľné zdroje. Ale ako pripomína Spiegel, táto zelená revolúcia trochu viazne. Mnohé firmy zo sektora veternej energie sú insolventné, trápi sa aj solárna energetika, len v minulom roku sa v EÚ upustilo od pätiny solárnych projektov. A do toho vstupuje ďalšia pasca, dodávky solárnych komponentov sú totiž takmer celkom závislé od Číny.

Zdá sa, že problém by nevyriešilo ani zrúcanie ďalšieho tabu, keby Nemci napokon ponechali v prevádzke posledné tri jadrové elektrárne, ktoré mali pôvodne koncom roka vypnúť. Technicky je to možné, sprevádza to však niekoľko vážnych problémov. Tým najväčším je asi to, že Nemci už niekoľko rokov neobjednávali jadrové palivo – a ak by teraz objednali nové, trvalo by aj 18 mesiacov, kým by prišla potrebná dodávka. To však problém ďalšej dlhej zimy nerieši.

Slovenský problém

Na rozdiel od Nemcov nemáme problém s jadrovou energetikou ani palivom. Napokon, v Európe teraz vzbudilo pozornosť, že minulý týždeň sme priviezli z Ruska lietadlom iľjušin s kapacitou 47 ton jadrové palivo. Je štátnym tajomstvom, koľko paliva sme priviezli, ale môže ísť o dodávku, ktorá nás zabezpečí na veľmi dlhé mesiace.

To je pre nás dobrá správa – v EÚ je 18 reaktorov, z toho štyri u nás, ktoré sú závislé od ruského špeciálneho paliva. Keby sme oň prišli, trvalo by v lepšom prípade mesiace, kým by nám ho pre náš typ reaktorov mohol dodať napríklad americký koncern Westinghouse.

Omnoho zložitejšie je to však s alternatívami k ruskému plynu, o ktorých sme písali už minulý týždeň. Cez západnú Európu by sme síce mohli dovážať oveľa väčšie množstvá plynu. Lenže v tomto smere od západu sme na konci trasy, preto by sa ho museli v náš prospech zriekať Česi alebo Nemci, ktorí by však v prípade konca ruského plynu čelili vlastným deficitom. Do toho vstupuje ďalší veľký problém, ak totiž chceme byť pripravení na ďalšiu zimu, zásobníky treba plniť už v najbližších mesiacoch.

Od leta budeme mať hotovú plynovodnú prepojku s Poľskom, vďaka ktorej možno na Slovensko ťahať skvapalnený plyn zo severu. To je ďalšia dobrá správa, technicky by sme vedeli cez túto trasu dostať toľko plynu, koľko potrebujeme. Ale ani to celkom nerieši podstatu, lebo ak bude v Európe v dôsledku ruského výpadku oveľa menej plynu, nové cesty a reverzné toky, ktoré sme vybudovali po plynovej kríze v roku 2009, celkový problém len zmiernia.

Iste, proti tomuto politicko-ekonomickému argumentu, podľa ktorého by odpojenie od ruského plynu prinieslo Európe nepredvídateľné sociálne konflikty a v skutočnosti by nás oslabilo aj v zápase o Ukrajinu, stojí politicko-morálny postoj: Putin financuje svoju vojnu a možno sa chystá na dlhodobú okupáciu Ukrajiny aj za naše peniaze, preto ho od nich odpojme a sledujme, ako to zatrasie celým režimom v Moskve.

Táto úvaha je legitímna a netreba ju asi hneď zhodiť zo stola. Len je príliš špekulatívna na to, aby sme sa v tejto chvíli mohli s vervou pustiť do takého riskantného dobrodružstva s európskymi spoločnosťami.