Pohľad z Poľska Kto pochováva Vyšehrad?

Odpoveď na otázku položenú v titulku závisí od toho, v ktorej krajine V4 ju položíme, a aj od našich politických preferencií. Ak však necháme bokom doterajšie spory a odlišné perspektívy toho, ako má regionálna spolupráca vyzerať, posledný týždeň potvrdil, že jej najúspešnejším hrobárom je v tejto chvíli dlhodobý rétorický podporovateľ Vyšehradu – Viktor Orbán.

O rozpačitých výsledkoch prezidentského summitu V4 v Ostrihome už pre Postoj veľmi zaujímavo písal Jozef Majchrák aj so zaujímavým vhľadom do poľskej debaty. Napriek tomu, nakoľko je maďarský premiér kontroverzným symbolom a nakoľko ostrý a osobný je konflikt medzi Budapešťou a Tuskovou vládou vo Varšave, reálny potenciál oživenia formátu existoval a existuje.

Poľská dilema v pozadí summitu V4Čo s Viktorom Orbánom?

Jozef Majchrák

Maďarský premiér sa v posledných mesiacoch k „reaktivácii V4“ vracal opakovane.

Najskôr v súvislosti s poľskými prezidentskými voľbami, keď privítal víťazstvo konzervatívca Karola Nawrockého ako signál, že aj vo Varšave „bude s kým rokovať“, v situácii, keď je Budapešť s vládou Donalda Tuska dlhodobo „na nože“.

Potom ešte explicitnejšie po voľbách v Česku, kde mal triumf Andreja Babiša garantovať väčšiu vôľu na reštart regionálnej spolupráce.

Zdalo sa, že jeho pohľad potvrdzujú nielen vyjadrenia predstaviteľov budúcej českej vládnej koalície, ale aj deklarácie Nawrockého, ktorý sa na jeseň vybral na tour po Vyšehrade, ktorá mala vyvrcholiť v Ostrihome prezidentským summitom V4 a v Budapešti stretnutím s Orbánom.

Nawrocki na úvod svojich ciest pomerne otvorene kritizoval pasivitu, ktorú vo vzťahu k strednej Európe praktizuje premiér Tusk a minister zahraničných vecí Sikorski.

Udalosti posledného týždňa však pochybnosti o tom, či si krajiny regiónu môžu nájsť cestu späť k sebe, naopak, zosilneli. Doslova niekoľko dní pred plánovanou cestou do Maďarska Karol Nawrocki zrušil bilaterálnu časť návštevy, teda stretnutie s Orbánom v Budapešti.

Hovorca prezidenta Rafał Leśkiewicz upozornil, že aj keď je „Maďarsko dôležitým ekonomickým a politickým partnerom v rámci EÚ“, tak „v politike majú význam aj okolnosti takýchto stretnutí“.

Tou „okolnosťou“ bola Orbánova cesta do Moskvy len niekoľko dní pred prezidentským summitom.

V poľských médiách bola opísaná ako „lénny hold“ Vladimirovi Putinovi, ktorý od Orbána dostal uistenie, že nielen „túto zimu“, ale aj „kedykoľvek v budúcnosti“ Maďarsko počíta s Ruskom ako hlavným partnerom v oblasti energetiky.

Zemepisná výhovorka

Maďarsko a Slovensko zostávajú v rámci celej EÚ dlhodobo najviac (de facto úplne) závislé od ruskej ropy a plynu.

Najčastejším argumentom, ktorý lídri v Bratislave a Budapešti používajú navonok, je zemepis, predovšetkým skutočnosť, že nemajú prístup k moru.

Ako poukazuje analytik Dominik Héjj, vo svojom prejave na záver prezidentského summitu sa Karol Nawrocki pomerne otvorene zameral práve na tento argument: „Chápeme geografickú polohu našich susedov, napriek tomu realizované investície posledných rokov vytvárajú pre diverzifikáciu zdrojov energie a smerov ich dodávok oveľa priaznivejšie podmienky.“

Už počas návštevy v Bratislave Nawrocki pripomenul, že oproti stavu spred niekoľkých rokov urobila stredná Európa v diverzifikácii celý rad krokov.

Česko za vlády Petra Fialu dokázalo, že je možné diverzifikovať rýchlo aj ako krajina bez prístupu k moru. Medzi Poľskom a Slovenskom bol už v roku 2022 dokončený plynový interkonektor, ktorý vytvoril úplne nové možnosti prepojenia.

Väčšina rafinérií je po technickej stránke pripravená na spracovanie aj inej než ruskej ropy. Od juhu sú Maďarsko a Slovensko plne napojené na chorvátsky LNG terminál na ostrove Krk aj na ropovod Adria. Poľsko svoje plynové terminály intenzívne rozširuje, aby zvýšilo kapacitu suroviny, ktorú dokáže prijímať, a teda aj ďalej exportovať.

Vyšehrad je mŕtvyNech žije Vyšehrad+?

Maciej Ruczaj

Pre Budapešť a Bratislavu, samozrejme, dlhodobo platí, že „zemepisná výhovorka“ iba zakrýva vnútropolitický argument.

Na jednej strane sa oba štáty potácajú v ekonomických ťažkostiach a dlhodobo odďaľujú predstavu väčších investícií do svojich energetických sietí. V podstate uviazli v stave deväťdesiatych rokov, keď pre strednú Európu neexistovala iná alternatíva než dedičstvo z čias komunizmu – závislosť od Ruska.

Na druhej strane existuje celkom platný argument týkajúci sa cien plynu pre priemysel a domácnosti, ktoré by investície do diverzifikácie nepochybne minimálne dočasne zvýšili. Aj preto môžu Orbánova aj Ficova vláda svoj odpor k zmene súčasného stavu prezentovať ako obhajobu národných záujmov a záujmov svojich občanov.

Marcin Przydacz, Nawrockého „človek pre zahraničnú politiku“, v súvislosti so zrušením stretnutia v Budapešti napísal, že Poľsko si v týchto otázkach ctí odkaz prezidenta Lecha Kaczyńského, neúnavného bojovníka za energetickú diverzifikáciu ešte v časoch, keď to bola v Európe téma iba pre „rusofóbnych priaznivcov konšpiračných teórií“.

Aby sa toto vnímanie v európskom mainstreame zmenilo, nestačila ani anexia Krymu a vojna na Donbase (druhá vetva Nord Streamu začala vznikať až potom), k zmene došlo postupne až po februári 2022.

Ešte krátko predtým sa zástupcovia nemeckej vlády posmievali Donaldovi Trumpovi, keď hovoril o závislosti ich krajiny od ruských surovín, a za každú cenu sa snažili blokovať poľské diverzifikačné projekty – plynovod Baltic Pipe z Nórska a terminál na skvapalnený plyn v Svinoústí.

Aj dnes možno hovoriť o pretrvávajúcom pokrytectve krajín „starej Únie“, ktoré na jednej strane používajú Slovákov a Maďarov ako vhodných fackovacích panákov a ktoré na druhej strane (napríklad Belgicko či Francúzsko) ďalej nakupujú ruský skvapalnený plyn a financujú tak ruskú vojnovú mašinériu.

Zostáva však faktom, že takmer celá EÚ bez ohľadu na politické zafarbenie pochopila, že národná bezpečnosť nie je bezobsažný pojem z dávnej minulosti a že závislosť od jedného dodávateľa nie je bezpečná za žiadnych okolností.

Minulý týždeň sa v Bruseli skončili rokovania o podobe finálneho odstrihnutia celej EÚ od ruských surovín, ktoré by malo prebehnúť už v rokoch 2026 a 2027.

Poslední dediči sveta „po konci dejín“?

Maďarské a slovenské odmietanie akýchkoľvek krokov smerom k zmenšeniu vlastnej závislosti od Ruska možno vykladať rôzne. Je v ňom určite aj dávka presvedčenia, častého v Karpatskej aj Českej kotline, že dejinné búrky a konflikty „medzi mocnými“ sa dajú v závetrí prečkať.

Nemožno vylúčiť ani stávku na „veľké prehodnotenie“ medzinárodného poriadku, v ktorom dôjde k rýchlej „normalizácii“ vzťahov medzi USA, Ruskom a Európou.

Maďarsko a Slovensko by v tomto ohľade – trochu paradoxne – zostávali poslednými dedičmi zmiznutého sveta Francisa Fukuyamu a Angely Merkelovej, sveta „po konci dejín“.

Sveta, v ktorom žije ilúzia, že kapitál nemá národnosť, obchod (aj so strategickými komoditami ako ropa a plyn) je „len biznis a nie politika“ a železné zákonitosti geopolitiky (napríklad to, že keď ste od niekoho existenčne závislí, ste vydierateľní a nesuverénni), ktoré platili vo vzťahoch medzi štátmi počas celej histórie, zrazu nemajú význam.

Okrem iného môže mať tento prístup za následok aj to, že sa bude spolupráca v rámci Vyšehradskej skupiny ďalej obmedzovať ako v prípade summitu v Ostrihome minulý týždeň na pomerne bezobsažné stretnutia s nekonfliktnými témami ako „využitie AI pre strednú Európu“ a „konkurencieschopnosť európskej ekonomiky“.

„Podstatné“ regionálne témy bude Poľsko riešiť skôr s partnermi z oblasti Baltského mora, kam sa jeho pozornosť v posledných rokoch výrazne presúva. Medzitým sa okolo Dunaja bude formovať akási „posthabsburská“ os, ktorú však bude spájať skôr sentiment k pohodlnému svetu Angely Merkelovej než Františka Jozefa.

Ani pre jedných, ani pre druhých to však nie je vízia, ktorú by mali vítať. Výziev, ktoré krajiny stredovýchodnej Európy samostatne nezvládnu a z ktorých by, naopak, mohli vďaka spolupráci ťažiť, skôr pribúda, ako ubúda.

Text vyšiel paralelne aj v českom denníku Echo24.