Keď žena ľutuje, že sa rozhodla pre deti Spoločnosť si u žien viac cení kariéru, tie začínajú materstvo vnímať ako príťaž

Byť mamou doma je nič. Tvoj potenciál je nevyužitý a máš na viac, ako sa starať o deti, variť im a upratovať. Klesla si na pozíciu domácej gazdinej. Tieto slová z úst najlepšej priateľky otriasli mamou troch detí Slávkou, ktorá chcela zostať doma tri roky aj s najmladším dieťaťom. Svoje plány prehodnocuje a je jej ľúto, že kvôli deťom si v práci veľmi nenavyberá a bude musieť zobrať aj slabšie platené miesto.

Nespokojnosť v materstve či dokonca ľutovanie toho, že sa žena vôbec niekedy stala matkou, prestávajú byť tabuizovanou témou. Netreba si klamať, v živote matky prídu aj ťažšie chvíle, keď rozmýšľa, aké by to bolo a čo všetko by mohla, keby deti nemala. Tieto myšlienky prichádzajú najmä vo chvíľach najväčšej únavy, a ako prišli, tak zase odchádzajú. Nie však u každého.

Čo sa to deje, že niektoré ženy prestávajú vnímať materstvo ako prirodzenú súčasť svojho života, ale skôr ako niečo, čo ich zabrzdilo v ich osobnom rozvoji?

Je za tým aj to, ako si naša spoločnosť matky, ktoré zostávajú doma s deťmi, cení. Alebo skôr necení. Naša spoločnosť si matky, ktoré zostávajú doma s deťmi dlhší čas, príliš necení. Aj keď často počúvame vzletné frázy o dôležitom poslaní žien a uistenia, ako si naša spoločnosť matky váži, v realite sa starostlivosť o dieťa považuje za takú samozrejmú činnosť matky, že ju nikto nevníma ako skutočnú prácu.

Matky dostávajú jasný odkaz, ako si spoločnosť ich prácu cení, aj tým, že roky, ktoré strávia starostlivosťou o deti, sa im nepočítajú do odpracovaných rokov, čo im znižuje budúce dôchodky o tretinu. A keď sa už do práce vrátia, majú výrazne menšie šance v uplatnení sa na pracovnom trhu oproti mužom či bezdetným kolegyniam.

Mužom sa príchodom detí život zďaleka tak radikálne nemení ako ženám. Tí bez väčších problémov môžu mať deti i kariéru naraz. Podľa európskych štatistických dát podiel zamestnaných žien s malými deťmi je o 33,4 percenta nižší ako u ich bezdetných kolegýň. U mužov je to dokonca naopak – otcom sa oproti bezdetným mužom zamestnanosť zvýšila o 11,2 percenta.

Takýto „efekt rodičovstva“ sa prejavuje takmer vo všetkých krajinách EÚ, na Slovensku je však extrémne silný. Vyšší rozdiel sa prejavil už iba v Maďarsku a Česku. Radíme sa tak ku krajinám s veľmi vysokou „priepasťou v zamestnanosti“ u žien v dôsledku starostlivosti o deti. 

Čítajte tiež

Pokuta za materstvo Pre rozhodnutie mať deti hrozí ženám chudoba

Alena Potocká

V živote nič nie je isté. Ale žena na Slovensku jednu istotu má. Keď porodí dieťa, jej dôchodok bude nižší, ako keby deti nemala.

Ani najbližšie okolie nebýva k matkám milosrdné. Ak sa túži alebo musí vrátiť do práce skôr, je označená za karieristku, ktorá sa ženie do práce na úkor detí. Ak, naopak, chce zostať s deťmi doma, niektorí ju neváhajú označiť za lenivú a obviňujú ju z využívania sociálneho systému.

Hodnota matky sa vytráca

„Hodnoty vytvára spoločnosť, predostiera nám, čo je hodnotné viac a čo menej. Dnes je doba možno neprajná v tom, že uprednostňuje kariéru žien pred materstvom, a mnoho žien sa tým aj riadi,“ povedala v nedávnom rozhovore pre Postoj profesorka a prednostka Fyziologického ústavu na Lekárskej fakulte UK v Bratislave Daniela Ostatníková. „Je škoda, že sa hodnota matky nejakým spôsobom v našej spoločnosti vytráca. A to môže mať veľmi vážne dôsledky,“ zhodnotila súčasnú situáciu.

Keď žena zostane tri roky doma, v našej spoločnosti sa to vníma ako nevyužitý pracovný potenciál, vyjadril sa pre Postoj špeciálny pedagóg Albín Škoviera „Dnes ‚určujú normu‘ ekonómovia, právnici a celebrity. A mnoho žien, ktoré im uverili, už nie je ani vnútorne dostatočne nastavených na to, aby si ‚užili materstvo‘, sú nespokojné. Nespokojná matka rovná sa nespokojná rodina,“ zdôraznil. „Než byť doma na ‚materskej‘ nasilu, je lepšie ísť do práce a zabezpečiť si kvalitnú starostlivosť o dieťa,“ dodal.

Foto: Pixabay.com

Keď k tomu všetkému začne matku s malými deťmi presviedčať aj najbližšie okolie, že doma s deťmi stratila svoje najlepšie roky, je to už len krôčik ku skratu.

Slávka zo začiatku nášho textu má 34 rokov a je mama troch detí. Priezvisko pre citlivosť témy nechcela zverejniť, redakcia jej identitu pozná. Doma je už šiesty rok a plánovala zostať, kým najmladšia dcérka nebude mať tri roky.

„Musím sa priznať, že už si týmto rozhodnutím nie som taká istá,“ hovorí pre Postoj. „Už je to pridlhé, manžel sa snaží finančne zabezpečiť domácnosť s malými deťmi, býva preto dlho v práci. Nepochádzame z Bratislavy, usadili sme sa tu kvôli práci, takže mi nemá kto s deťmi pomôcť,“ opisuje svoju situáciu.

„Väčšinu dňa som na starostlivosť o deti sama, sú mojím jediným partnerom do diskusie, s vonkajším svetom som spojená len vďaka sociálnej sieti, cez ktorú komunikujem s rodinou. Každý deň je rovnaký, začína to byť pre mňa už ubíjajúce a cítim sa nekonečne unavená,“ dodáva.

Priznáva, že tieto pocity na ňu doľahli najmä po jednom stretnutí s priateľkou z univerzitných čias. Tá zatiaľ deti nemá, zato má dobrú prácu s vyhliadkou na úspešný kariérny postup.

„Byť mamou doma je nič. Môj potenciál je nevyužitý a mám na viac, ako starať sa o deti, variť im a upratovať. Klesla som na pozíciu domácej gazdinej. Asi takto zhodnotila môj život,“ hovorí Slávka.

„A čím ďalej tým viac začínam byť presvedčená, že má pravdu,“ dodáva. Slávka priznáva, že si sama začína myslieť, že sa starostlivosťou o deti a domácnosť zahadzuje.

„Nerada to priznávam, ale fakt mi stretnutie s priateľkou podkopalo sebavedomie. Mám obavy, že som zostala s deťmi pridlho a teraz ma preto čaká už len ťažká a málo platená práca. S troma malými deťmi sa mi na pôvodné miesto vrátiť nedá a pri hľadaní novej práce budem vo veľkej nevýhode,“ dodáva.

V zložitej situácii je aj Ema z Trnavy, ktorá momentálne čaká tretie dieťa. Tá si musí existenciu svojich detí obhajovať u najbližších príbuzných.

„Vlastní rodičia mi nadávajú, že som vyštudovaná a skončila som ako žena v domácnosti,“ hovorí trpko. „Keď sa stretneme, zakaždým sa naša debata zvrtne na túto tému. Vyčítajú mi, prečo som deti nedala do jaslí a nevrátila sa do práce. Že už dávno nie je doba, že žena má len rodiť a byť doma,“ dodáva.

Priznala, že rodičom o tom, že čaká tretie dieťa, ešte nepovedala. „Ja som na to zatiaľ nenabrala odvahu. Nechcem vedieť, aké výčitky sa na mňa zosypú. Viem, že ich tretím vnúčaťom veľmi sklamem. Začínam cítiť, že to dieťa kvôli nim už ani sama nechcem,“ priznáva.

Svoje deti milujem, ale už by som ich nechcela

Materstvo v súčasnej modernej dobe je úplne iné ako pred desiatkami rokov. Ženy najmä v mestách sa väčšinou musia vyrovnať so sociálnou izoláciou či neuznaním spoločnosti alebo aj najbližšieho okolia, ako to zažili naše respondentky.

Tabu o matkách, ktoré sa vzorne starajú o svoju rodinu, ale ich vnútorný svet sa nedokáže stotožniť s takouto podobou materstva, prelomila v roku 2008 francúzska psychoterapeutka Corinne Maierová. Svojím manifestom Bez detí: 40 dobrých dôvodov, prečo nemať deti, vyvolala celospoločenskú búrku.

Foto: Flickr.com

Zaútočila v ňom na „idealizáciu rodičovstva“ a priznala sa, že ako mama dvoch detí sa nemôže dočkať chvíle, keď mladšia dcéra odíde z domu. Vďaka deťom sa z nej podľa jej slov stala „vyčerpaná a skrachovaná“ osoba.

Za tieto slová, ktoré priniesli všetky relevantné svetové médiá, sa jej dostalo množstvo odsúdenia, ale začali sa ozývať aj podporné hlasy, ktoré ženy posielali do redakcií zo všetkých kútov sveta.

„Je dobré vedieť, že nie som jediná, ktorá sa ako matka cíti úplne prázdna. Svoje deti milujem, ale radšej by som ich nemala. Sú veľmi finančne nákladné, ak ženy nepočkajú aspoň do 35 rokov, prídu pre ne o kariérny postup. Z materstva som vyčerpaná a nenaplnená,“ píše jedna z týchto žien.

„Neviem, ako vysvetliť, čo cítim. Svoje deti milujem. Ale ak by som mohla vrátiť čas, nechcela by som ich. Toho ‚úžasného‘ je v materstve veľmi málo. Bez nich by som mala peniaze, slobodu a oveľa menej starostí,“ píše ďalšia, ktorá sa v slovách Corinne Maierovej našla.

Ešte väčší rozruch spôsobila izraelská sociologička Orna Donathová, ktorá v roku 2015 vyvolala diskusiu naprieč celým západným svetom svojou knihou Regretting Motherhood: A Study a pobúrila konzervatívnu izraelskú spoločnosť. V knihe vychádza z rozhovorov s 23 izraelskými ženami vo veku 26 až 73 rokov.

Práve táto autorka sa stala tvárou hnutia združujúceho hlasy vyzývajúce ľudí, aby nemali deti napríklad z dôvodu záchrany sveta nezaťažovaním životného prostredia ďalšími deťmi, alebo hlasy tých, ktorí odmietajú údajný tlak spoločnosti na rodenie detí.

Orna Donathová o sebe tvrdí, že jej cieľom je umožniť matkám prežívať materstvo ako subjektívny zážitok, ktorý bude spoločnosť akceptovať.

Aj vďaka týmto aktivistkám sa pomaly, ale postupne mení verejná mienka pri pohľade na to, keď sa frustrovaná matka rozhodne urobiť hrubú čiaru za materstvom a svoje deti opustí. Už to prestáva byť zlyhanie jednotlivca, ale niečo, čo by sme síce nemuseli rovno tolerovať, ale určite by sme to mali chápať.

Môžeme sledovať, ako sa v médiách postupne objavujú príbehy a spovede žien, ktoré opustili svoje deti. Tvrdia, že ich milovali, ale život s nimi ich ubíjal a dusil. Akosi podprahovo z ich svedectiev zaznieva odkaz, že keď počujeme, že rodinu opustil jeden z rodičov, už nejako automaticky predpokladáme, že to urobil otec. Prečo by na to nemala mať právo matka?

Tento posun badať aj vo filmovom priemysle. Známy film z 80. rokov Krammer verzus Krammerová pracoval s témou odchodu matky z domácnosti. Viac však sledoval osudy opusteného otca a utrpenie syna, ktorý sa v piatich rokoch musel vyrovnať s niečím takým traumatizujúcim ako nečakaný a nevysvetliteľný odchod milovanej mamy.

Najnovšie s touto témou prišiel film The Lost Daughter, ktorý ponúka Netflix. Na Postoji sme už o ňom podrobnejšie písali. Tentoraz sa celý film už upriamil len na prežívanie matky, na to, ako sa cíti v živote, ktorý ju nenapĺňa. Vyriešila to odchodom. Svoje deti milovala a po troch rokoch sa predsa len vrátila. Keď sa jej jedna z postáv spýta, aké to bez detí bolo, napriek tomu, že ju zalejú slzy, odpovedá: „Cítila som sa bez nich úžasne.“

Autori filmu už neskúmajú osud manžela po jej odchode. Ani to, či sa darí traumu spracovať jej malým dcérkam. Už ide skôr o Ornou Donathovou spomínaný subjektívny zážitok z materstva hlavnej hrdinky.

Materstvo býva aj ubíjajúce a tie ženy, ktoré sa v ňom nenájdu, môžu aj zlyhať. Otázkou však zostáva, či sme si náročné subjektívne prežívanie nezamenili za právo opustiť svoje dieťa, ktoré nás spoločnosť núti tolerovať. Je totiž jedno, či svojho potomka opustí muž alebo žena – trauma, ktorú mu spôsobili, zostáva rovnaká.