Profesorka Ostatníková Každá bunka v tele vie, či je chlapčenská alebo dievčenská

„Nie sme rozdielni ani tak v tom, čo dokážeme, lebo naučiť sa možno veľa, ale sme veľmi rozdielni v tom, aké stratégie používame,“ hovorí o rozdieloch medzi mužmi a ženami Daniela Ostatníková, profesorka v odbore normálna a patologická fyziológia.

Ostatníková pôsobí ako prednostka Fyziologického ústavu na Lekárskej fakulte UK v Bratislave a špecializuje sa na lekársku neurofyziológiu a fyziológiu vyšších nervových činností. Skúma fyziológiu človeka a vplyv pohlavných hormónov na jeho myslenie. Je zakladateľkou Akademického centra výskumu autizmu.

Rozprávali sme sa o tom, prečo reagujeme na rovnaké podnety rôzne, ktoré zručnosti sú doménou mužov a v ktorých prevyšujú ženy, ale aj o tom, čo si myslí o ideológii možnosti výberu pohlavia.

Pri téme výchovy a vzdelávania chlapcov zaznievajú už aj varovania odborníkov, že medzi chlapcami a dievčatami sú prirodzené rozdiely, ktoré, žiaľ, neberieme do úvahy. To sa odzrkadľuje napríklad aj v prístupe k deťom na školách, kde roky diskriminujeme chlapcov.

Často dostávam otázku, v akých kognitívnych schopnostiach, ktoré predurčujú úspech v škole alebo v zamestnaní, sa chlapci a dievčatá odlišujú. Vo všeobecnej inteligencii sa chlapci a dievčatá nelíšia. Ako ľudia máme muži a ženy viac spoločného ako odlišného. Nedá sa povedať, že máme iné poznávacie schopnosti.

U chlapcov však pozorujeme väčšiu variabilitu. Napríklad aj v IQ sú v rámci populácie viac rozptýlení ako dievčatá, viac chlapcov je v skupine nadpriemerne inteligentných a takisto je viac chlapcov, ktorí majú nejaké intelektové deficity. Dievčatá sú skôr uniformnejšie ako chlapci, väčšina je okolo priemeru.

Tvrdíte, že inteligencia mužov a žien je rovnaká. V čom sa teda líšime?

V špecifických schopnostiach. Rozdiely sú hlavne vo verbálnych zručnostiach, ktoré sa preukázali u dievčat. Už v pomerne ranom veku dievčatá lepšie zvládajú slovnú zásobu, lepšie sa vyjadrujú, nachádzajú správne slová a v podstate aj hovoriť začínajú skôr ako chlapci.

Chlapci zasa predstihujú dievčatá v takých doménach, ako je priestorová predstavivosť. Nie však vo všetkých, ale len v tých, kde si potrebujeme predstaviť trojrozmerné predmety v rôznych otáčaniach, rôznych polohách v priestore. Hovoríme tomu mentálna rotácia. V tejto špecifickej schopnosti vynikajú chlapci. Zaujímavé je, že táto schopnosť sa rozvíja u chlapcov v čase dospievania.

Prečo až takto neskôr?

Pre odpoveď je potrebné vysvetliť, ako sme utváraní od samého začiatku. To, či sme chlapci alebo dievčatá, určujú gény, ktoré sa nachádzajú v každom jednom bunkovom jadre, v každej jednej bunke.

Máme 23 párov chromozómov, ten posledný tvoria gonozómy alebo pohlavné chromozómy – dievčatá majú pár XX a chlapci XY. Od tohto sa odvíja genetické pohlavie, buď sme chlapci, alebo dievčatá. Mnohokrát si ani neuvedomujeme, že každá bunka v tele „vie“, či je chlapčenská alebo dievčenská, lebo každá jedna bunka v našom tele je takto označená.

Ako to vie?

Bunky, ktoré majú chlapčenskú nálož, obsahujú na chromozóme Y jeden gén, ktorý zvráti vývin človeka ženským smerom. To znamená, že potlačí tvorbu ženských pohlavných orgánov a zabezpečí, že pohlavné orgány sa budú vyvíjať mužským smerom.

Genetické pohlavie prostredníctvom génov, ktoré sú v bunkách, ovplyvňujú aj citlivosť na pohlavné hormóny v priebehu života. Rôzne časti tela, orgány, do ktorých patrí aj mozog, sú zrejme u mužov inak citlivé na pohlavné hormóny ako testosterón a estrogény ako u žien.

Za to, že sú ženy a muži rozdielni vo svojich zručnostiach, vďačíme teda pohlavným hormónom?

Pohlavné hormóny sú chemické látky, v ktorých sa dve pohlavia odlišujú najviac. Máme rôzne iné chemické látky v tele, ale v ničom sa tak neodlišujeme ako práve v koncentrácii pohlavných hormónov, lebo sú pohlavne špecifické. Testosterón označujeme ako mužský pohlavný hormón, pretože ho má viac muž, a estrogén je ženský pohlavný hormón, lebo ho má viac žena.

Testosterón má už prenatálne účinky, to znamená, že pôsobí na dieťa už v maternici. Pôsobí na odlišný vývin telesných orgánov s dôsledkami napríklad na anatomickú štruktúru panvy u chlapcov, ale aj všeobecne na telesnú stavbu. Testosterón umožňuje, aby sme sa vyvíjali ako muži a ženy odlišne. Ale niekedy zabúdame, že aj mozog je orgán tela a je takisto už pred narodením pod vplyvom pohlavných hormónov.

Už v prenatálnom období sa vyvíja chlapčenský a dievčenský mozog inak?

Vyvíja sa inak rovnako, ako sa inak vyvíjajú ostatné telesné orgány a štruktúry, tie sú potom po narodení pripravené na interakciu s prostredím, aby daný jedinec zvládal nároky a fungovanie v reálnom živote.

Testosterón už prenatálne formuje ľudský mozog. Hovoríme o organizačnom účinku, tento účinok je trvalý, nedá sa už neskôr zvrátiť. Vývinové okná na organizačný účinok testosterónu sú otvorené v druhom trimestri gravidity.

Dokáže vedec rozoznať mužský a ženský mozog bez toho, aby vopred vedel, o koho ide?

V súčasnosti už máme veľmi detailné zobrazovacie metódy, ktorými môžeme zistiť rozdiely v hustote neurónov v niektorých štruktúrach, ktoré sú odlišné pohlavne, vieme tiež mapovať mozgové dráhy spájajúce rôzne oblasti mozgu.

Napríklad mozgové hemisféry sú u žien lepšie prepojené, čo umožňuje lepšiu komunikáciu medzi pravou a ľavou mozgovou pologuľou u žien ako u mužov. 

Môžeme hovoriť aj o celkovej veľkosti mozgu, ktorý je u mužov väčší a ťažší ako u žien. Pre mozgové funkcie však nie je ani tak dôležité, či je mozog ťažší, ale ako spolu neuróny komunikujú. A ešte treba pripomenúť, že rozdiely sa pozorujú na populačnej úrovni, nie na úrovni jednotlivcov. Ide teda o rozdiely v priemeroch.

Čo sa deje s vývinom nášho mozgu po narodení?

Pripravené štruktúry sú po narodení pod vplyvom hormónov, ktoré umožňujú ich aktiváciu. Organizačný účinok pohlavných hormónov je teda prenatálny, ten je nemenný a možno ho zjednodušene prirovnať k „hardvéru“. Ale mozog potom ešte stále nie je zrelý. Po narodení je otvorený vplyvom vonkajšieho, ale aj vnútorného prostredia, a preto veľmi záleží na tom, v akom prostredí človek vyrastá.

Štruktúry mozgu sú citlivé na aktiváciu vyššími hladinami testosterónu, ktoré chlapcom začnú v čase puberty stúpať. Niektoré danosti sú známe už u malých detí, napríklad spomínané verbálne schopnosti dievčat, priestorové schopnosti, v ktorých lepšie prospievajú chlapci, sa však zrejme vyvíjajú až pod vplyvom aktivačných hladín testosterónu, a preto sa prejavujú až neskôr. Ale konečné prejavy sú výsledkom organizačných aj aktivačných vplyvov.

Ako sa teda tento rozdielny mozgový vývin prejavuje v našich životoch?

Nie sme rozdielni ani tak v tom, čo dokážeme, lebo naučiť sa možno veľa, sme však veľmi rozdielni v tom, aké stratégie používame.

V súčasnosti prebiehajú iniciatívy, aby šli dievčatá študovať technické či informatické smery. Aj ženy, aj muži sa to dokážu naučiť, pretože keď máme dostatočný hardvér, dobrým učením a tréningom dokážeme zvládnuť všeličo a s rovnakým efektom. Ide však o to, aké pri tom používame stratégie, akú máme motiváciu a do akej miery nás to, čo robíme, uspokojuje. A v tom už nie sme rovnakí. Lebo spôsoby riešenia problémov aj motiváciu k aktivitám máme rozdielne.

Ktoré schopnosti sú podľa vedy pre ženy charakteristické?

Existujú kognitívne štýly, od ktorých sa odvíjajú aj psychologické rozdiely u mužov a žien – empatizácia a systematizácia. Empatizácia znamená, že pod vyššími hladinami oxytocínu a zrejme aj estrogénov ženy viac chápu sociálny svet okolo seba. Viac sa dokážu vžiť do situácie niekoho iného a dokonca dokážu viac reflektovať to, čo druhý od nich očakáva, bez toho, aby to vypovedal, teda len na základe „reči tela“.

V sociálnom svete sa ženy lepšie orientujú a máme za to aj nejakú odmenu. Tá je vo vyplavovaní mediátorov, napríklad dopamínu, ako odmeny za socializáciu. Aj v stresovej situácii sa správame inak.

My ženy sme motivované k tomu, aby sme stres riešili tak, že skôr cítime potrebu s niekým sa poradiť. V sociálnej skupine riešime problémy aj stresové situácie lepšie. Ženy majú vyšší sklon k socializácii.

Ako sú na tom muži?

Mozog mužov je systemizovaný a práve systemizáciu podporuje testosterón ako hormón. Charakterizovala by som to ako sklon k vytváraniu si systémov, týmto systémom aj porozumieť, prijímať a analyzovať jednu informáciu po druhej, pekne postupne charakterizovať jednotlivé vstupy, dať si ich do nejakého poriadku a v tom poriadku veci riešiť.

Mužský princíp je v tom, že typický muž sa nepotrebuje s niekým o probléme dlho rozprávať, rozmyslí si, čo a ako treba urobiť, a urobí to spôsobom, ktorý si rozmyslel na základe analýzy vstupov.

Zovšeobecniť sa to však zrejme nedá.

Samozrejme, nie všetci sme na póloch pomyselnej úsečky oddeľujúcej typických mužov od typických žien. Niektorí jedinci sa niekde k sebe vlastnosťami približujú, môžeme povedať, že sú bipotenciálnejší, nemajú presne vymedzené ženské alebo typicky mužské charakteristiky. A je to úplne normálne, nie je to žiadna porucha.

Ale na póloch je to iné, na jednom konci je veľmi feminínna žena, ktorá komunikuje problém so všetkými, komplikuje ho vzťahmi, potrebuje všetko rozobrať, je emotívna. Na druhom okraji je zasa maskulínny muž, ktorý sa zameriava na vyriešenie problému, nepotrebuje veľmi o ňom rozprávať, je systematický a rozmýšľa, nie prečo má niečo konkrétne urobiť, ale ako to urobiť, aby to bolo vyriešené.

Ide o to, ako riešime problémy, nie ako sú vyriešené. Lebo v konečnom dôsledku sú vyriešené dobre aj jedným, aj druhým mozgom, len stratégia je iná. Stále hovoríme, že sme rovnakí. Vôbec nie sme rovnakí. Lebo to nie je len o výsledku, ide o to, ako k riešeniu prídeme a ako ten problém celkovo vnímame.

Ženy sa zvyknú chváliť, že dokážu robiť viac vecí naraz, kým muži to nedokážu. Ide o mýtus?  

Toto tvrdíme stále dookola. Ide zase o prístup a stratégiu. Tým, že sa muži vedia sústrediť na detail a na jednu vec, ktorú robia, tak sú v nej možno lepší. Výsledok je lepší.

Ženám preskakuje myseľ z jedného na druhé, hovoríme tomu multitasking. To však nemusí byť vždy výhoda. Môže sa stať, že výsledok je síce sociálne a emočne super, ale konečný výstup nemusí dospieť do štádia perfektného vyriešenia, ako to urobí muž.

Je známe, že napríklad v kresbe sa dievčatá zameriavajú na detail, chlapci skôr na akciu a vzhľad kresby nie je pre nich dôležitý. Môže to byť pod vplyvom toho, ako sa naše schopnosti vyvíjali a ako sme žili? Muž zaobstarával potravu lovom a akcia bola pre neho dôležitá, kým žena potravu získavala zberom a musela si všímať detaily, aby mohla rozoznať blížiace sa nebezpečenstvo. Ovplyvnil vývoj človeka náš mozog a súčasné reakcie mužov a žien na podnety?

Určite áno. Gény sú stále pod vplyvom epigenetických faktorov. Epigenetický faktor je vonkajší činiteľ, niečo z prostredia, v ktorom žijeme, a čo nám umožňuje prispôsobovať sa prostrediu a jeho faktorom, neustále sa adaptovať na jeho zmeny.

Nejde o vplyvy, ktoré menia náš genóm, našu genetickú informáciu. Skôr rozhodujú o tom, či sa daný gén prejaví, to znamená, či sa bude aktivovať alebo, naopak, či sa aktivita daného génu utlmí a gén akoby zaspí.

My sa vyvíjame a prostredie sa mení tiež. Myslím si, že dnes sa mení aj v tom, že muži už nepotrebujú mať toľko testosterónu. Testosterón totiž veľmi intenzívne reaguje na intenzívnu telesnú záťaž, napríklad keď cvičíme alebo ťažko pracujeme. Chlapci si to dnes vynahrádzajú v posilňovniach, lebo testosterón potrebuje pre svoj účinok telesnú aktivitu.

Vráťme sa ešte k deťom. To, že chlapci nedokážu v škole dlhšie obsedieť tak ako dievčatá, že sú počas vyučovania roztržitejší a potrebujú veľa pohybu, je ich prirodzenosť?

Veľmi veľa rozdielov medzi dievčatami a chlapcami pozorujeme pri rôznych ochoreniach a poruchách. Už dlho pracujem s deťmi s autizmom a viem, že pomer chlapcov a dievčat diagnostikovaných na autizmus je v prospech chlapcov. Udávajú to vedecké publikácie, rozdiel je dvoj- až päťnásobný. Rovnako aj medzi deťmi s ADHD, deťmi, ktoré majú diagnostikovaný deficit pozornosti a hyperaktivitu, je viac chlapcov. Z toho vychádza, že zrejme hrá úlohu nejaká mužská charakteristika.

Sú aj iné ochorenia, o ktorých môžeme povedať, že sú skôr „ženské“ alebo „mužské“?

Stále máme snahu dokázať, že sme rovnakí. Ale je množstvo chorôb, ktoré preukázateľne majú iný výskyt, iný priebeh, inú liečbu i iný efekt liečby u mužov a u žien. Aj prognóza chorôb i prevencia je iná.

Dnes aj v medicíne sa mnoho lekárov a spoločností riadi týmto rodovým prístupom a rodovou medicínou. Migréna je častejšia u žien, farbosleposť zasa častejšia u mužov, depresie, úzkosti, poruchy nálady sú častejšie u žien, ADHD a autizmus sa zase častejšie vyskytujú u chlapcov.

Muži a ženy máme skutočne viac spoločného ako rozdielneho, ale nejde tu o výkon. Ide o to, ako náš mozog a následne celá naša myseľ reflektuje genetickú výbavu neurónov a ich prenatálne hormonálne nastavenie.

Ako to myslíte?

Všetky bunky vedia, či sú mužské alebo ženské, to potom ovplyvňuje ich reakciu na hormóny, ktoré sú v iných koncentráciách u mužov a u žien a napokon ich konečný účinok závisí od receptorov, ktoré sú v bunkách. Tvrdenie, že sme rovnakí a rovnako reagujeme na podnety okolo nás aj na ne rovnako odpovedáme v spracovaní v centrálnom nervovom systéme, nie je pravdivé.

V súčasnosti sa proti rodovým stereotypom bojuje aj v hračkárskom priemysle. Štúdie sa rozchádzajú v tom, či sa chlapci hrajú s technickými hračkami a dievčatá s bábikami preto, že ich to učíme, alebo si ich prirodzene vyberajú. 

Robili sa k tejto téme štúdie. Chlapcom a dievčatám ešte nevyprofilovaným alebo nenaučeným, že sa majú hrať s nejakou hračkou, dávali na výber. Chlapci si viac vyberali niečo, čo vrčí, čo sa točí, rôzne mašinky, dievčatá si častejšie vyberali hry a hračky, ktoré mali socializačný podtón. Pozerali na mamu, na ľudskú tvár, boli pri nej a počúvali. V tomto sa deti líšia už v ranom veku

Moja interpretácia je, že už keď sa dieťatko počne, všetko je pripravené na to, aby sa narodilo ako chlapec alebo dievča. Ale ľudský mozog sa dotvára aj po narodení vplyvom prostredia a tým dáva dieťaťu šancu nadobudnúť vlastnú identitu. A nadobúda ju v normálnej láskyplnej rodine, kde tomu ani nemusí ešte rozumieť, ale vidí, ako sa správa mama, ako sa správa otec a ostatní členovia rodiny či spoločnosti, a identifikuje sa s týmito vzormi.

Máme schopnosti nadobúdať identifikáciu prostredníctvom imitácie iných. Toto je naša prirodzená vlastnosť. Keby sme to nemali, nemohli by sme sa vyvinúť v dospelých jedincov. A je celkom prirodzené, keď sa identifikujeme v súlade so svojím genetickým a hormonálnym prostredím.

Nesúhlasíte teda s teóriami, ktoré hovoria, že máme právo pohlavie si vybrať?

Na deťoch môžeme napáchať obrovské škody, keď ich zbavíme schopnosti prirodzene rozvinúť svoje pohlavie. Zdravé dieťa má pohlavie zakódované v génoch, ale ten kód sa musí rozvinúť. Keď mu prostredie neumožní rozvinúť akúkoľvek zdedenú schopnosť, napríklad talent na hudbu, tak v tejto schopnosti nedosiahne dieťa svoj potenciál. To isté platí, aj pokiaľ ide o pohlavnú identitu: ak sa má dieťa rozhodnúť v pätnástich rokoch, aké pohlavie si vyberie, k čomu dobrému toto môže spieť?

Aj keby sme reagovali na hlasy, ktoré hovoria, že pohlavie je len kultúrny a socializačný výsledok, tak áno, je to aj kultúrny, aj socializačný vplyv. Ale keď bude v nesúlade s prirodzeným vývinom, môžeme dospieť k strašnému chaosu, ktorý sa nám raz vráti ako rozvrat celej spoločnosti.

Hovorili ste, že náš genotyp ovplyvňuje aj vonkajšie prostredie. Môže súčasná spoločnosť, ktorá viac oceňuje pracujúcu ženu ako ženu matku, oslabiť napríklad aj prirodzenú túžbu po materstve?

Hodnoty vytvára spoločnosť, predostiera nám, čo je hodnotné viac a čo menej. Prišli sme na tento svet, aby sme tu zanechali svoje gény a mémy, teda potomstvo a niečo ako posolstvo pre spoločenstvo ľudí. Naše biologické poslanie je mať pokračovanie v našich deťoch.

Dnes je doba možno neprajná v tom, že uprednostňuje kariéru žien pred materstvom, a mnoho žien sa tým aj riadi. Až môžu nakoniec dospieť k tomu, že keď si uvedomia túžbu po dieťati, už môže byť neskoro. Aj biologické systémy majú svoju časovú os. Žena je najlepšie pripravená na porodenie prvého dieťaťa vo veku medzi 20. až 25. rokom života a toto sa fyziologicky veľmi nemení. Čo sa mení, je nastavenie nášho mozgu.

Keď žena nemá alebo nemôže mať materstvo ako dominantu vo svojom živote, tak prečo by nesmerovala svoj život tam, kde sa cíti dobre? Je to normálne, že sa realizuje inak. Akurát je škoda, že sa hodnota matky nejakým spôsobom v našej spoločnosti vytráca. A to môže mať veľmi vážne dôsledky.

Foto: Andrej Lojan, Postoj