Temná dcéra Láme iba tabu o materstve alebo je to hlbší film?

Film Temná dcéra, ktorý ponúka Netflix, vznikol podľa knihy Eleny Ferrante. Je to pseudonym, ktorý ukrýva ženskú autorku.

Film režírovala žena, je to režijný debut herečky Maggie Gyllenhaal, ktorá napísala aj scenár.

A aj za kamerou stála žena. Dominujú v ňom ženy, najmä profesorka porovnávacej literatúry v podaní Olivie Colman (to je tá herečka, čo hrala v netflixovom seriáli Koruna jedno obdobie Alžbety II.).

A skvele jej sekunduje Olivia Jessie Buckley, ktorá hrá mladšiu verziu hlavnej hrdinky.

Takže je to vlastne výsostne ženský film o veľmi ženskej téme, o materstve, ktoré bolí, ubíja a od ktorého žena na istý čas utečie.

Autorka predlohy si vraj dala podmienku, aby adaptáciu jej novely režírovala žena. Ak by si nejaký autor predlohy presadzoval, aby jeho námet do filmovej podoby preniesol iba muž, asi by to znelo diskriminačne a možno by sa hneď zdvihli dajaké bojovníčky za rodovú rovnosť. Ale takto je to v poriadku.

Rozhodne je to dobrý debut a ten film vôbec nie je povrchný ani klišéovitý. A pokojne si ho môžu pozrieť aj muži, určite to nie je z hľadiska divákov výsostne ženský film.

Hoci sa o ňom dosť často hovorilo, že prelamuje tabu v nazeraní na materstvo a že búra spoločenské konštrukty o materstve a o vnímaní roly matky. Preto je vraj tento film spoločensky záslužný.

No napríklad Ondřej Štindl z českého Echa ho považuje dokonca za výrazne zaujímavejší, ako by si človek na základe mediálneho ohlasu povedal. Tvrdí, že tomuto filmu vyslovene škodia obľúbené floskuly, ktoré má každá doba a ktoré človek používa bez toho, žeby sa obťažoval myslením, prípadne dá najavo, že je v kontakte s duchom doby.

A občas sa tak môže stať, že sa umelecké dielo „podarí“ zakryť nánosom floskúl a vytvoriť obraz, ktorý sa s jeho skutočnou podobou prakticky nestretáva.

Leda veľa nehovorí, ale ten des a tieseň vidíte na jej tvári. Zdieľať

Tak potom o čom ten film je, keď nie o búraní tabu v téme materstva?

Hlavná hrdinka Leda má 48 rokov, je profesorkou na Harvarde a prichádza v lete sama do Grécka, aby tu na pláži nielen oddychovala, ale aj čítala knižky a pracovala na svojich odborných témach.

Je sebavedomá, stále ešte príťažlivá a teší sa z pozornosti mladších i starších mužov. No z príjemnej dovolenky v pôvabnom gréckom domčeku a s tradičným plážovým programom sa zrazu stane čosi ťaživé, stiesnené. Film má dokonca aj istý nádych trileru.

Začnete sa o tú profesorku, ktorá sa odrazu správa čudne, aj báť. Pritom nejde o žiadne hrôzy typu vraždy či únosu, ide iba o ťažkú šušku, ktorá padne zo stromu a zraní Lede chrbát, či o odpudzujúci hmyz, ktorý sa usalaší na jej vankúši, alebo o desivé svetlo majáka v okne.

Leda veľa nehovorí, ale ten des a tieseň vidíte na jej tvári. Možno najprv celkom nerozumiete, ale postupne sa to začne skladať dokopy. A pochopíte, že sa tu odohráva dráma, len ešte neviete, či Lede hrozí väčšie nebezpečenstvo od agresívneho rodinného klanu alebo z vyplavených spomienok a výčitiek.

Ale najprv to vyzerá dobre. Leda prichádza rozjarená, ubytuje sa, má tu všetok komfort, ktorý potrebuje. A potom sa na pláži rozloží so svojimi knihami. Ľahko flirtuje s mladým predavačom, slnko svieti, more je modré presne tak, ako má byť. Akurát miestni ľudia by mohli trochu viac rešpektovať súkromie pani profesorky. Občas je ich pozornosť prekvapujúco milá, občas je nepríjemná a vtieravá.

A potom na pláž príde veľká rodina, ktorá pôsobí skôr ako kmeň barbarov na civilizovanom území. Rodina nemá dobrú povesť ani dobré spôsoby. Chlapi sú arogantní a nebezpeční mačovia. Ženy sú buď podozrievavé a intrigánske, chrániace urputne svoj kmeň, alebo veľmi sexy, aby svojmu mužovi zvyšovali prestíž. Ale tie zas treba dobre strážiť.

Leda je pobúrená týmto hlučným a drzým klanom, ale upúta ju nádherná Nina, ktorá sa neprestajne venuje dcére, je trochu vyčerpaná a trochu znudená životom v rodinnom klane, ktorý ju stráži na každom kroku. Nie div, že hľadá únik či pochopenie.

Z útržkovitého materstva a z veľkých ambícií, na ktoré nie je dosť času, sústredenia ani pochopenia, prichádza totálna únava.Zdieľať

Profesorka začne Ninu sledovať, vidí v nej tiež samu seba v mladšom vydaní (aj keď sa to neskôr ukáže ako dosť falošná ilúzia). Medzi ženami vzniká nenápadné puto. Nina tuší, že Leda vie niečo o živote ženy, matky, čo by jej mohlo pomôcť a čo by jej žiadna príbuzná nepovedala.  

Leda tiež chce pomôcť, ale okrem toho sa jej pri pohľade na Ninu a jej dcéru začnú vynárať spomienky. Aj ona niečo podobné zažila, keď mala dve malé dcéry a materstvo ju ubíjalo, unavovalo, ničilo.

Bola mladá, chcela sa venovať literárnej vede, mala veľa talentu a dokázala podať veľký intelektuálny výkon (a preraziť aj hranice, ktoré jej matka nedokázala).

Lenže veľmi skoro prišli dve deti a starostlivosť o ne padla najmä na Ledu. Aj muž robil svoju kariéru.

Z útržkovitého materstva a z veľkých ambícií, na ktoré nie je dosť času, sústredenia ani pochopenia, prichádza totálna únava, dezilúzia, pocit, že stráca slobodu aj seba samu. A aj manželský vzťah (najmä jeho sexuálna zložka) sa v tomto dusnom gete vyčerpáva.

A potom príde pozvanie na konferenciu, Leda odcestuje a zažije úspech, vedecký aj ženský. Zamiluje sa do kolegu, ktorý zjavne netúži po vážnom vzťahu, stačí mu ten vášnivý. Leda opustí svojho muža aj svoje dcéry, ide na iný kontinent. Tri roky trvá, kým sa vráti. Priznáva, že odišla kvôli sebe, ale sa aj vrátila kvôli sebe. Predsa len nebola „krkavčou matkou“, ktorej by deti nechýbali a ktorú by materstvo vôbec nenapĺňalo.

Opustenie detí a muža sa v nej isto usadilo ako trauma, ktorú možno až doteraz príliš neriešila. No na pláži pri pohľade na Ninu a jej dcéru všetko ožíva, pripomína sa. V jej tvári vidno bolesť, des i zmätok. Pani profesorka sa dokonca začne správať veľmi iracionálne.

Občas sa jej síce podarí hodiť všetko za hlavu, ide sa zabaviť, do kina, na večeru s novými známymi, ale tie spomienky sa stále vracajú. Stačí detail alebo stretnutie s ľuďmi z toho klanu, kam patrí aj Nina. Klan jej otvorene dáva najavo nepriateľstvo a izoluje ju od Niny. Ale ten, kto jej napokon reálne ublíži, je práve tá, ktorej chcela pomôcť.

Otvára tento film tému materstva? Nie je to klasická téma literatúry už celé stáročia?Zdieľať

Celkom na konci však Leda sedí na pláži, telefonuje so svojou dcérou a čistí pomaranč. Už je tá trauma preč, možno.

Vráťme sa ešte k tabu, ktoré by mal tento film prelamovať. Aké to je tabu? Je ešte tabu skutočnosť, že materstvo je aj ťažká vec a nejedna žena v tejto skúške zlyhá a dá prednosť vášni k inému mužovi alebo slobode, či kariére?

Alebo že nie každá žena sa musí nájsť v materskom údele? Ale toto ten film ani celkom nehovorí. Leda aj Nina sú určite rady, že sú matkami.

Patrik Garaj nazval svoju recenziu v Denníku N takto: Láska k deťom mi bránila byť sama sebou. Film The Lost Daughter otvára tému materstva.

No je to pravda? Otvára tento film tému materstva? Nie je to klasická téma literatúry už celé stáročia?

Ondřej Štindl pripomína Annu Kareninovú, Emmu Bovaryovú či Gertrúdu z Hamleta, ktorá je rozpoltená medzi láskou k synovi a k partnerovi. Mne napadá starší film Kramerová verzus Kramer, kde matka tiež uniká z rodiny, odmieta sa starať o dieťa a potom to chce všetko zvrátiť, akoby sa nič hrozné nestalo.

Patrik Garaj pripomína vo svojej zaujímavej recenzii aj prekročenie úzu, ktorý stanovuje spoločnosť. „A čo s normami, keď sa spoločnosť mení? Keď sa prežité konštrukty rolí v rámci rodiny rozpadávajú?“ A pýta sa tiež, či je materstvo „prirodzená nálož, ktorú treba prijať a len sa s ňou vyrovnať“.

Dokonca tvrdí, že žena, ktorá poruší normu, nemusí skončiť len na pranieri. „Stáva sa z nej guru a ikonická bytosť.“

Ale mne sa celkom nezdá, že sa z Ledy v tomto filme stala guru či ikonická bytosť. Možno sa tak javí na začiatku, ale potom už je to trochu inak. Lebo už nepôsobí ako silná bytosť, ktorá môže ostatným radiť, lebo ona to má zažité, zvládnuté, prebolené. Skôr ona vyzerá v mnohých veciach ešte aj po rokoch stratená.

Nechajme teraz bokom floskuly doby, ktoré sa lepia na tento dobrý film.

Áno, Leda ukázala, aké hrozné bolo pre ňu venovať sa v istom období najmä materstvu a že túto obetu nebola schopná uniesť. Navyše opustila muža, ktorý pred ňou kľačal na kolenách a prosil ju, aby neopúšťala rodinu. Ani dve vyplašené deti ju nezastavili. Vzala si kabát, prehodila cez seba tašku – a išla.

Nie je to však žiadna hyena. Je to žena, ktorá niečo neuniesla a v istom momente uprednostnila svoje osobné šťastie (nový vzťah, silnú erotickú príťažlivosť, slobodu a kariérne šance) pred rodinou. A potom zistila, že toto jej nestačí a musí sa vrátiť.

Nie kvôli deťom, ale kvôli sebe samej. A telefonáty, ktoré aj počas dovolenky v Grécku Leda vedie so svojimi dcérami, napovedajú, aký dôležitý je teraz pre ňu vzťah s už dospelými deťmi.

Možné je, že až do dovolenky v Grécku Leda svoj odchod od rodiny potlačila a príliš to už v sebe neriešila. Veď sa vrátila, vybavené.

Ale potom príde nejaká chvíľa, situácia, napríklad dovolenka pri mori, kde vidí podobne nešťastnú matku, a všetko sa vráti. Pani profesorka sa dokonca prestane správať racionálne a robí aj vyslovene bizarné veci.

Dalo by sa to zhrnúť tak trochu banálne: na dovolenke pri pohľade na podobnú situáciu, ktorá Leda aj sama zažila, musí prežiť akoby nanovo svoju dávnu traumu a tak dospieť k pokoju.

To je taká vcelku jasná línia. Ale potom sú tu aj iné motívy. Napríklad Leda má pocit, že úplne rozumie Nine, projektuje do nej svoje dávne pocity, ale toto je falošná ilúzia. Každá žena, matka je iná. Kým jedna potrebuje v materstve len trochu uvoľnenia, nadýchnutia, iná túži po totálnom oslobodení a vymanení sa.

Dcéry nemajú k matke žiadny rešpekt, Ledu dokonca začne dcéra v jednom momente biť.Zdieľať

No v tom filme je ukrytý ešte aj iný motív.

Neuveriteľný je pohľad na to, ako sa dnes realizuje materstvo. Aj Ninu, aj Ledu v podstate ich vlastné deti šikanovali. Matky akoby neustále museli byť poruke a deti zamestnávať, aby sa nenudili, aby nerobili zle.

Dcéry nemajú k matke žiadny rešpekt, Ledu dokonca začne dcéra v jednom momente biť a matka nevie, ako zareagovať.

Leda túži, aby jej dcéry boli kreatívne, slobodné, sebavedomé, veselé, ale tie rozkošné dievčatká sa potom menia na akési monštrá, ktoré týrajú vlastnú matku. Podobne Nina sa dáva svojou rozmaznanou dcérou dokonale zotročovať a nevie byť pre ňu autoritou.

Aj Ninina dcéra v tom filme pôsobí ako malé monštrum. Ale môžu deti za to, že sú z nich malí tyrani? Že všetko môžu a nemajú žiadne hranice?

Lede v krízových chvíľach chýbala aj podporná sieť, možno širšia rodina, priatelia, ktorí by ju podržali vo chvíľach totálneho vyčerpania. Ostala na tú ťažkú misiu úplne sama, stratená medzi detskými nárokmi, a ešte akoby jej navyše aj chýbala výbava na zvládnutie výchovy svojich detí.

Aj preto sú neraz ženy z materstva totálne vyčerpané, módnym slovom povedané – vyhorené. Nemôžu dýchať, dusia sa v tom prostredí, kde dieťa všetko môže, všetko sa točí okolo neho a ono potom nemá k rodičovi ani žiadny rešpekt. Nárokuje si celú jeho pozornosť.

Paradoxne sa mi zdá, že v tomto obe filmové matky zlyhali najviac, možno viac ako v tom, že zrazu ich zasiahla vášeň prežívaná s cudzím mužom a podľahli jej.

Takéto depresívne materstvo je naozaj iba ťažké neradostné obdobie a na jeho koniec treba iba útrpne čakať.

Ten film nebúra žiadne tabu. Zdieľať

Leda bola zjavne talentovaná prekladateľka a znalkyňa talianskej literatúry, určite bola aj matkou, ktorá svoje deti veľmi milovala, ale nevedela si s nimi dať rady. Slúžila im, až kým jej nedošli sily.

Ten film má veľa odtieňov a Ondřej Štindl má pravdu, že je smiešne, keď ho recenzenti chcú ospievať iba pre niečo, čo v ňom ani nie je. Teda že búra tabu o materstve, lebo hlavná hrdinka vybočí tak zo „zažitých konštruktov“ a nerešpektuje „spoločenský úzus“.

Ten film nebúra žiadne tabu, hovorí o téme, ktorá je tu s nami stáročia. Ženy neraz riešili a riešia podobné voľby: na jednej strane túžba po kariére, slobode, menšom strese a menšej zodpovednosti či po vášnivom vzťahu s novým mužom, na druhej strane deti a náročné materstvo, ktoré nejednu ženu ničí. A urobí ťažké rozhodnutie. Niektoré sa rozhodnú opustiť svoje deti. Stávalo sa to a bude sa to stávať. Nie je to tabu, ktoré by sme nepoznali.

Ale chyba sa musela stať ešte niekedy pred tým, než k tomuto fatálnemu rozhodnutiu došlo.