O španielskom filme Nedeľa Má sedemnásť a túži po živote v klauzúre. Ale je tu odpor rodiny aj prvá láska

Ale treba po ňom v kinách trochu aj pátrať. Prišiel totiž v čase, keď sa mohutne nasadzuje pokračovanie známeho filmu Diabol nosí Pradu.

A niektoré kiná si možno pomysleli, že koho by už zaujímal film o tom, ako sa dievča tesne po maturite rozhoduje, či dá šancu svojej zamilovanosti a bude rozvíjať vzťah s chlapcom alebo si vyberie radikálnu cestu – vstúpiť do kontemplatívneho rehoľného rádu.

Film spôsobil rozruch z viacerých dôvodov. Jeho pointa je pomerne známa, a tak hádam nesklamem divákov, keď ju prezradím. Dievča, ktoré má všetko pred sebou, je mladé, pekné, múdre, aj chlapcov priťahuje, sa rozhodne pre rehoľný život v prísnej klauzúre.

Pritom autorka scenára a režisérka Alauda Ruiz de Azúa (s baskickým pôvodom) sama o sebe hovorí, že je „laica y no creyente“ (sekulárna a neveriaca) a do témy o rehoľnom povolaní a rozlišovaní sa pustila skôr zo zvedavosti. Chcela pochopiť ženy, ktoré sa pre takýto život rozhodnú, pretože poznala mladú ženu, ktorá takéto rozhodnutie urobila. No režisérka hovorí, že je pre ňu dôležitá aj univerzálna ľudská potreba veriť v niečo, či už je to Boh, iní ľudia, alebo samotná rodina.

Jej film Nedeľa (v origináli Los domingos, ale aj v angličtine je to v množnom čísle, teda Nedele) zaznamenal pozoruhodný úspech aj v zahraničí, ale najmä doma v Španielsku získal tie najprestížnejšie ocenenia. Španielski akademici rozhodujúci o udelení Goya Awards ho ocenili ako najlepší film, ale cenu dostal aj za najlepšiu réžiu, pôvodný scenár a dve ceny dostali aj herečky (Patricia López Arnaiz a Nagore Aranburu).

Film teda dobre prijali diváci aj odborná verejnosť. Má to aj zaujímavý politický kontext. Film zaujal Španielov práve v období, keď u nich doma už druhé obdobie vládne ľavicovoprogresívny premiér Pedro Sánchez, na ktorého sa s nádejou pozerá európska ľavica. Možno aj toto je istá forma protestu.

Lebo mnohí tu majú plné ústa rešpektu, tolerancie, úcty k osobnej slobode, ale potom to zrazu neplatí. Nedokážu ich prejaviť v situácii, keď je slobodné rozhodnutie proti ich presvedčeniu.

Milovaná a milujúca Ainarina teta v podaní Patricie López Arnaiz. Vľavo Blanca Soroa ako Ainara. Foto: Cinemart

Nedeľa nie je iba o tínedžerke Ainare, ktorá sa rozhodne pre život v klauzúre, lebo Boh si ju povolal do tejto služby.

Podstatný je tu rodinný život, ten si môžeme vychutnať so všetkými vzletmi aj pádmi.

Vidíme obyčajnú španielsku rodinu, ktorá vcelku funguje aj v takom širšom meradle. Je tu stará mama, otec, jeho sestra s mužom, tri sestry, ich bratranec. Keď sa spolu zídu, a oni sa ešte spolu schádzajú, tak ich sedí za spoločným stolom vcelku dosť. Chýba matka troch dievčat, ktorá umrela, ale časom pribudne nová otcova partnerka.

Na začiatku vidno rodinnú súdržnosť, hoci pribúda konfliktov a napätí. Sú tu aj finančné problémy, aj nezamestnaný muž a jeho tvrdo pracujúca žena s hypotékou, aj iný muž, ktorý v podnikaní skrachuje. Hovorí sa tu o hypotékach, o založení bytu, o tom, že je ťažké zamestnať sa v štátnej správe, objaví sa manželská nevera. Starostí kopec.

Rodinný obed. V úlohe otca Miguel Garcés. Foto: Cinemart

Ale je tu ešte aj obetavá stará mama milujúca svoje vnúčatká. A napriek mnohým ťažkým veciam rodina ako-tak spolu funguje, drží pri sebe. Je pekné vidieť, ako Ainarina teta pomáha s výchovou troch bratových dievčat, ktoré prišli o mamu. Ainara má u tety akoby druhý domov a môže sa s ňou rozprávať tak, ako by sa asi rozprávala s mamou. Kým sa neotvorí téma rehoľného života. 

Niet pochýb, že teta chce pre svoju milovanú neter len to najlepšie. Ale určite si pod tým nepredstavuje mníšsky habit.

Dievčatá chodia do cirkevnej školy, ale viera je tu už skôr zvyková a v rodine otcovej sestry sa vytratila. Všetci však idú spolu na prvé sväté prijímanie Ainarinej sestry.

Otázka viery zatiaľ rodinu nerozdeľuje, je to vec rodinnej tradície. Až kým Ainara rodine neoznámi, že by rada skúsila kratší pobyt u sestričiek v klauzúre, lebo cíti volanie k rehoľnému životu.

Až táto vec rodinu naozaj rozdelí. Hoci najprv ide len o pár dní v kláštore.

Ale Ainara priznáva, že možno ani nepôjde na vysokú školu. Ainarina teta sa postaví rázne proti. Považuje to za priskoré rozhodnutie, jej milovaná neter by najprv mala študovať, okúsiť život, užiť si, no a potom uvidí, či tam stále bude toto volanie. Jej argumenty znejú rozumne, Ainara je naozaj možno príliš mladá na takéto rozhodnutie.

Samozrejme, teta je v duchu je presvedčená, že keď si Ainara začne užívať dospelosť, študentský život, stratí o rehoľný život záujem, ale takto otvorene jej to nepovie. Ešte je to také na pohľad rešpektujúce.

Otec sa zmieta v rôznych pocitoch, ide sa rozprávať aj do Ainarinej školy, počúva, čo mu hovorí mladý kňaz, ktorý je Ainariným duchovným vodcom. Snaží sa to celé pochopiť, vie, že jeho dcéra nie je blázon, nepotrebuje psychiatra.

Napokon otec aj s tetou zavezú Ainaru na ten krátky pobyt do kláštora a zoznámia sa s predstavenou. Pochopia, že je to vážna vec.

A potom tam v kláštore stojí Ainara v rifliach a teniskách medzi ženami v habite, snaží sa spievať spolu s nimi. Akoby nachádzala pokoj. Ale všetko je tam strohé, tiché aj skromné. Ale nie neľudské, predstavená je prísna žena, ale s láskavými očami. Je tu aj mladá postulantka, ktorá Ainare hovorí, že u nej to rozhodnutie bolo rýchle a jasné, zrazu vedela, že treba všetko zanechať. Ide z nej tichá radosť.

Ainara jej má čo závidieť, ona to takto ešte nemá. Doma sú z toho, že vôbec takto uvažuje, rozbroje aj smútok.

Je nám ľúto Ainarinho otca, vidíme, že prežíva komplikované obdobie, je vdovec, výchova troch dievčat mu už prerastá cez hlavu, má finančné problémy, skúšal rozbehnúť nový biznis, nedopadlo to dobre, zažíva pohŕdanie sestrou... Náklady na vysokoškolské štúdium dcéry by boli asi ťažko znesiteľné, ale ona mu priloží na unavené plecia takúto zodpovednosť. Je to jej duchovné poslanie?

Ale ani samotná Ainara to nemá celkom ujasnené, ešte potrebuje v pokoji rozpoznávať, kadiaľ sa bude jej život uberať. No práve zažíva prvú lásku a je tomu vzťahu otvorená.

Rodina to celé nechápe, chce byť mníška a bozkáva sa na posteli s chlapcom? Rodina je pohoršená, nerozumie už ničomu. Aj otcova nová partnerka sa do situácie zapojí, nie celkom taktne.

A ešte odchádza navždy babička, ťažké, ťažké, ťažké.

Nagore Aranburu v úlohe predstavenej. Foto: Cinemart

A potom je tu scéna v kostole, kde Ainara zúfalo prosí Boha, aby jej dal odpoveď. Najprv vidíme plač, bolesť, potom sa to náhle mení, objaví sa úsmev, radosť. Je to taký mystický moment, vidí to aj otec a teta. Pre Ainaru už niet inej cesty.

Smutné je, že aj Ainarino rozhodnutie trochu prispeje k tomu, že širšia rodina sa úplne rozpadne. Je medzi nimi zatrpknutie, výčitky a bolesť.

Ainara to nechala akoby všetko za sebou, vidíme ju potom v kostole, vstupuje do noviciátu, vyzerá vyrovnane, spokojne, dôstojne, ako mladá žena, ktorá je presne tam, kde má byť.

Otec je tu, pozerá hrdo na svoju dcéru. V tej druhej rodine, ktorá Ainaru zavrhla, akoby sa všetko rúcalo, milovaná teta je plná bolesti, hnevu, zatrpknutia, niečo s jej životom nie je v poriadku.

Cesta k odpusteniu, zmiereniu, pokore bude dlhá, ak sa na ňu vôbec raz vydá.

Aj ona je isto presvedčená, že má v sebe rešpekt aj toleranciu, a chce, aby si jej neter slobodne zvolila svoju cestu. Ale zrazu to má svoje hranice. Teta, ktorá je úspešnou kultúrnou promotérkou, nedokáže mať rešpekt k niečomu, čo je mimo jej sveta a hodnôt.

Foto: Cinemart

Komorný film s podrobnou štúdiou príbuzenských vzťahov, ale aj sociálnych pomerov a rodinných modelov, ktoré fungujú či nefungujú.

Áno, je to možné vidieť aj tak, že mladučká Ainara je príliš skoro vrhnutá do náročnej rodinnej situácie, z ktorej možno hľadá únik. Otec nezvláda sám výchovu detí, nejde mu podnikanie, dovedie novú partnerku, je to dosť veľký chaos – a tak sa možno dievčaťu javí atraktívnejší život v pokoji, v tichu, v prísnom režime a v modlitbe.

Možno sa to bude javiť aj tak, že jej rozbolená duša túži po takomto pokoji. Že ide najmä oň.

Lenže autorka dáva do filmu tú mystickú scénu v kostole, keď vidíme, že Ainara dostala odpoveď od toho, koho sa pýtala, a tá odpoveď bola rezolútna. Je tu niekto, a nie je to ani otec, ani teta, ani predstavená, kto má pre ňu plán. A ona sa rozhodla naplniť ho.

Na konci vidíme v tvári novicky Ainary pokoj a tichú radosť, hoci je za mrežami, mimo sveta svojich priateľov, spolužiakov, oddelená od rodiny.

Sekulárna filmárka bez viery v Boha pripúšťa, že Boh môže mať s tebou plán, ktorý najprv nechápeš ani ty, môžu ho natvrdo odmietnuť tvoji blízki, prinesie ti to veľa bolesti, ale aj tak treba za ním ísť.

Zvláštne. Vyrušujúce. Povzbudzujúce.