O filme V Lurdoch Vo Francúzsku nepribúdajú len krsty, ale aj filmy, ktoré diváka prekvapia

Máme tu jedenásty ročník festivalu Crème de la Crème. Vlani približne o tomto čase som písala o filme Zjavenie, ktorý sa objavil na prehliadke – a bol naozaj prekvapujúci. Išlo o dosť komplikovaný dej, v ktorom neveriaci novinár investigatívne skúmal zjavenie, ku ktorému údajne došlo v malom francúzskom mestečku, no a záver bol naozaj prekvapivý.

Tento rok sa vo výbere toho najlepšieho z francúzskej filmovej ponuky objavil dokumentárny film V Lurdoch. No a opäť je fascinujúci.

Ak by niekto čakal kritický či ironický pohľad na „obchod s ľudským utrpením“ či na „kresťanský disneyland“, bude opäť raz sklamaný.

I keď už anotácia k filmu hovorí, že film je „prenikavou meditáciou o ľudskej schopnosti empatie a nádeje a o tajomstve náboženskej viery tvárou v tvár hlbokému utrpeniu“.

Takže žiadna irónia, kritika, sarkazmus, ale meditácia. Po pozretí filmu sa dá povedať, že to sedí. Je prezentovaný ako dokument, ale v niečom je akousi filmovou básňou aj vďaka kamere a hudbe.

Aj tento film nám napokon naznačuje niečo o dianí vo Francúzsku. Písali o tom už moji kolegovia, tak iba pripomeniem, že tento rok tam na Veľkú noc prijalo krst 21 386 dospelých a dospievajúcich ľudí.

Za posledných desať rokov sa počet krstov vo Francúzsku viac ako strojnásobil. Ako uvádza analýza biskupskej konferencie, až 55 percent tohtoročných katechumenov nepochádza z kresťanského prostredia, nemali teda v minulosti možnosť bližšie spoznať toto náboženstvo.

Ale to, že sa vo Francúzsku niečo mení, predznamenali už filmoví tvorcovia. Pretože film Zjavenie je z roku 2018 a film V Lurdoch z roku 2019.

Jeho režisérmi a scenáristami sú Thierry Demaizière a Alban Teurlai. Spoluautorkou scenára Jeanne Aptekman. Zjavne im nešlo o to, aby posudzovali či odsudzovali to, čo sa deje v Lurdoch. Iba sa do toho naplno ponorili, dobre sa pozerali, počúvali a zaujímalo ich, prečo a s akými očakávaniami sem ľudia chodia.

A Lurdy ich zjavne fascinovali.

Filmári hneď na úvod konštatujú, že zázračných uzdravení je máličko vzhľadom na to, že Lurdy ročne navštívi približne 6 miliónov ľudí. Hneď na začiatku nám pripomenú štatistiku: od roku 1858 tu síce bolo lekármi zaevidovaných 7 000 prípadov uzdravenia, ale cirkev z nich uznáva za zázračné len 70.

To nie je až taká úžasná štatistika, ktorá by hnala veriacich do Lúrd. A predsa tam chodia: starí, ťažko chorí, bezvládni.

O tom, prečo podnikajú túto cestu, čo im dáva, ako púť prežívajú, je tento film.

Vidíme viacero druhov pútí. Napríklad vojakov a medzi nimi v slávnostnej uniforme muža, ktorý vedie za ruku malého syna. Vecne oznámi, že vyšší už nebude. Videli sme, ako sa na túto cestu chystal, a tak vieme, že doma ho čaká manželka s dvojročným synom, ktorý má pred sebou možno už len pár dní života, trpí chorobou motýlích krídel. Už je na morfiu, ani to mu už príliš nepomáha a manželov čaká ťažká skúška.

Iný príklad pútnikov: otec so starším synom. Majú so sebou obľúbeného macíka malého pacienta, ktorý zostal doma. Jeho starší brat sa ním dotýka stien jaskynky, kde sa zjavila Panna Mária. Bolo by krásne, keby títo dvaja zažili zázrak. Ale otec sa modlí najmä za to, aby to teraz zvládla manželka a aby spolu uniesli všetky tieto starosti, aby ich dokázali prijať. Je to muž s kamennou tvárou a rôznymi vojenskými vyznamenaniami na hrudi, ale jeho oči vám povedia všetko. To, ako prijíma trápenie a kde čerpá silu.

A potom je tu púť Rómov: vidíme stovky karavanov na veľkej lúke za mestom, je tu ruch, krik, trošku chaos, veľa zlata na hrudiach či prstoch, ale je tu aj viera, akú vedia mať len Rómovia. Možno naivná, možno zjednodušená, ale úprimná. Vyrábajú si tu veľký kríž z dreva, zdobia ho a putujú na procesiu. A potom sa tešia aj zo zázraku, lebo na akomsi videu vidia obraz Panny Márie na oblohe. My diváci tušíme, že to nemusí byť realita, ale oni sa tešia a veria.

Vidíme aj púť prostitútok a prostitútov. Je tu s nimi kňaz, ktorý sa im venuje, chodieva za nimi na miesta, kde pracujú. Zaparkuje večer pri ceste, kde postávajú sporo odetí muži i ženy, prídu za ním do karavanu a spolu sa modlia. Dosť neuveriteľný pohľad.

V tejto skupinke je aj muž, vlastne už starý muž, ktorý sa ešte stále prezlieka za ženu a vykonáva prostitúciu. Pritom je veriaci, dokonca v Lurdoch asistuje pri svätej omši a vidíme i počujeme jeho hlbokú modlitbu. I jeho priznanie, že nedokáže s touto prácou skončiť.

No v Lurdoch vidíme na púti aj mladé ženy: mnoho černošiek s výrazným mejkapom, náušnicami, veľkými výstrihmi, stále robia túto prácu, no i ony mali potrebu prísť. Kňaz, ktorý sa o ne stará, hovorí svojim kolegom, že niektoré sa už od tejto cesty odvrátili. Iné to robia stále. Ale netreba ich hneď súdiť, najprv im treba ukázať, že aj ony sú milované. Takisto treba ísť na perifériu alebo na výpadovku, kde postávajú prostitúti.

No a najsilnejšia je v dokumente púť veľmi ťažko chorých, starých a postihnutých ľudí, ktorí každý rok prichádzajú do Lúrd špeciálnym vlakom.

Asi práve táto časť filmu človeka zasiahne najviac, lebo vidíme ľudské utrpenie najrozličnejšieho druhu, na niektoré znetvorené tváre sa aj ťažko pozerá: je tu muž paralyzovaný na celom tele, dýcha pomocou kyslíka, vie, že mu neostáva veľa času.

Aj štyridsiatnik, ktorý je tu so starnúcimi rodičmi – treba sa oňho starať ako o malé dieťa. Kedysi v detstve to bolo zdravé neposedné chlapča, vybehlo z domu na cestu – a po ťažkom úraze z neho zostalo už navždy len bezmocné dieťa. Jeho matka hovorí veľa o výčitkách svedomia, o zmierení aj o nájdení svojho poslania v tomto svete. Hrozné a krásne zároveň.

Je tu aj otec s chorou dcérou, tínedžerkou – tá pôsobí ako najsmutnejší človek na svete. A pred sochou Panny Márie hovorí o tom, ako ju v škole šikanujú, ako sa jej posmievajú, ako sa bojí ísť na jeseň naspäť do školy. Obetavý otec to počúva, stojí pri nej. Do Lúrd si prišiel po ďalšiu silu niesť to, nielen po nádej, že sa dcéra raz úplne vylieči.

Je úžasné, že sa filmárom podarilo dostať sa tak blízko k týmto ľuďom. Vidíme ich ešte aj doma, v bežnom živote, na ceste do Lúrd v špeciálnom vlaku, potom v zariadení, kde sa o nich starajú dobrovoľníci. Pozorujeme ich aj v ťažkých scénach, napríklad keď ich kúpu alebo kŕmia, ale všetko je nafilmované tak, že ľudská dôstojnosť je zachovaná v každej chvíli.

Počúvame aj vecné inštrukcie pre dobrovoľníkov, ako všeličo dosiahnuť: teda napríklad ako umývať či prebaľovať ľudí, o ktorých sa starajú. Ženy, ktoré na dobrovoľníkov dohliadajú, sú prísne, nie je tu priestor na flákanie či podvádzanie, celá komunita je fascinujúca.

Do tejto ťažkej služby sa zjavne hlásia aj veľmi mladí ľudia, tínedžeri. Je tu i študent, ktorý chce študovať literatúru, taký chlapec v oblakoch, básnický typ, no a kŕmi tu ťažko chorých ľudí.

Aj toto je Francúzsko? Aj toto je jeho mládež?

Najsilnejšou časťou filmu je vzťah dobrovoľníkov, ktorí sa o týchto ťažko chorých či starých ľudí starajú. Pre mnoho mladých je to aj prvá skúsenosť tohto druhu. Dotyk s ľudskou biedou. Sú i zaskočení, keď vidia, o koho sa musia starať, aké ťažké prípady tu sú. Ale dávajú do toho svoju mladosť, radosť, úprimnosť aj veselosť. A tie potom prenesú i na tých, o ktorých sa starajú.

Vidíme mladé dievča, ako sa rozpráva so staručkou ženou, dokáže jej prejaviť obdiv, prebrať ju z ľútostivosti, dvoch mladých mužov, ako spolu fajčia (jeden na vozíku), a je to úplne prirodzené. 

Krásna je scéna, keď na konci púte všetci spolu spievajú, zabávajú sa – radosť je nákazlivá. Mladí sa prirodzene premiesia s ťažko chorými a postihnutými. To mladosť dokáže: nevyhýba sa ťažkým veciam a odváži sa aj na takúto službu. 

A tušíme, že mnohí z tých ťažko chorých, ktorí sú zvyčajne zavretí doma alebo v ústave, sa budú tešiť, keď sem budú môcť prísť zas o rok.

Je tu muž v stredných rokoch na vozíku, nehovorí, len sa smutne usmieva, pokúsil sa o samovraždu z nešťastnej lásky – a skončil nehybný. S okolím sa dorozumieva len tak, že ukazuje na písmenká na tabuľke pred sebou. Na tejto púti bol pätnástykrát a v jeho očiach uzrieme obrovskú lásku a vďačnosť.

Nie je to sentimentálne, nedojímate sa, ste skôr prikovaní k sedadlu. Vidíte celkom iné Lurdy, ako ste ich možno poznali, ak ste tam putovali zdraví či s veselou partiou. Iste, zahliadli ste aj tie staromódne vozíky s ťažko chorými, starými či postihnutými ľuďmi, aj pomocníkov v typických oblekoch.

Zrazu vidíte akoby za oponu celého diania: aké to je, keď do vody z prameňa jaskynky treba ponoriť úplne paralyzovaného muža, koľko ľudí musí pomáhať a ako profesionálne, s akou dôstojnosťou s ním zaobchádzajú. A v jeho očiach je radosť a pokoj. Hoci ho pri tomto úkone sníma tentoraz dokonca aj kamera.

Nie je to sociálny dokument, v ktorom sú náboženské obrady, viera a modlitba len okrajovou záležitosťou, povinnou jazdou. Vidíme sväté omše, procesie, ale veľmi silné sú najmä chvíle, keď počujeme, ako a za čo sa tí utrápení ľudia modlia.

Je to akási škola modlitby. Títo ľudia v biede sa modlia tak, ako sa asi nedokáže modliť človek, ktorého nič ťažké nepostihlo. Nemodlia sa za zázrak, prosia o iné veci.

A potom sú tu kňazi: jeden dlhý záber na ich zástup pri svätej omši. Kamera mlčky sníma tváre. Aj z tohto záberu vidno, v akej ťažkej službe sú mnohí z nich, ako tvrdo majú vytesané črty a pevný pohľad smerujúci ku krížu.

Film je aj akousi nenápadnou poctou kňazskej službe. 

Vidíme nielen to, ako slúžia sväté omše či vedú procesie. Vidíme aj kontakt s tými, s ktorými prišli na púť. Starší kňaz, ktorý vedie skupinku výstredne oblečených prostitútok a prostitútov, by si asi dokázal predstaviť i ľahšiu službu. Alebo takú, za ktorú bude viac oceňovaný či obdivovaný. Vysedávať po nociach v karavane so sporo oblečenými ženami či transvestitmi a modliť sa s nimi ruženec, to je iná skúsenosť. Aj niektorým kňazom musí vysvetľovať, prečo sem túto skupinku doviedol, o čo tu ide a prečo bude pri svätej omši asistovať transvestita.

Alebo je tu kňaz sprevádzajúci po celý čas ťažko chorých a postihnutých, je pri nich stále: vedie rozhovory, drží ich za ruku, keď treba, a aj s nimi žartuje. Sú to uvoľnené rozhovory, na ktoré by si hocikto netrúfol. Ale on ich už má za sebou celkom iste množstvo, nemá z týchto ľudí strach, nedrží si odstup a tá blízkosť je liečivá.

To je vlastne aj pointou celého filmu.

Mnohí z ťažko chorých tu boli desiatky ráz, mohli by byť sklamaní, že nie sú zázračne vyliečení. Ale oni sa znova vracajú. Nie je v tom len túžba po uzdravení; hovoria úprimne o tom, že tu načerpajú silu a vďaka nej môžu ísť ďalej bez výčitiek, zatrpknutia, ľútosti. V bolesti, no v pokoji.

V Lurdoch zažijú nielen blízkosť k Panne Márii, ale aj ľudskú blízkosť, láskavosť, prijatie, pomoc od cudzích ľudí.

Nie je to prvoplánovo náboženský film, ktorý chce ľudí presvedčiť, že zjavenie v Lurdoch funguje, film je skromnejší. Ukazuje, aké to tam je, akí ľudia sem prichádzajú, čo zažívajú, o čo prosia, čo cítia – a prečo sa vracajú.

Veľa slov netreba, stačí sa dobre pozerať, nechať na seba všetko pôsobiť.

Keď sa film skončil, diváci ostali po premietaní mlčky sedieť. Nikomu sa nechcelo vstať a hneď sa ponoriť do rušných bratislavských ulíc.

Chvíľu bolo v sále ticho, akoby sme ešte všetci potrebovali čas dokončiť v sebe túto filmovú meditáciu.

Zvláštna krajina je to Francúzsko, keď práve tam môže vzniknúť takýto film.