História V roku 1947 dostalo Slovensko veľkorysé južné hranice, stavia na nich dodnes

Veľkorysé hranice na juhu Slovenska sa vytvorili v medzinárodných pomeroch po skončení prvej svetovej vojny, po druhej ich nová situácia potvrdila. Ba výsledok bol pre Slovensko ešte lepší. Blízko Bratislavy získalo ďalšie tri dediny – Jarovce, Rusovce a Čunovo.

Kým v Trianone v roku 1920 podržali nový štát najmä Francúzi, v Paríži v roku 1947 prial obnovenému Československu hlavne Sovietsky zväz. Dve úplne odlišné veľmoci, avšak obe po vojne na víťaznej strane. Maďari na tom boli presne naopak, vždy boli porazení. Prvú svetovú vojnu v rámci rakúsko-uhorskej monarchie viedli po celý čas, v druhej sa postavili na stranu Nemecka a osudovo ju viedli až do posledných dní.

Keď sa maďarský mysliteľ István Bibó pristavil pri téme veľkých vojenských konfliktov 20. storočia, prvoradé miesto prisúdil strachu, obave o osud vlastného národa. Národ pritom v týchto končinách Európy prioritne charakterizuje používaný jazyk. A práve okolo tohto sa krútili udalosti prvej polovice 20. storočia. Ak by sme pátrali po príčinách postihov voči Maďarom na území obnoveného Československa po roku 1945, potom nás stopy dovedú do 19. storočia, možno až ďalej.

Bibó píše o začarovanom kruhu: „Vysťahovanie Maďarov zo Slovenska možno ospravedlniť vpádom Horthyho, vpád Horthyho možno ospravedlniť nespravodlivosťou trianonských hraníc, trianonské hranice útlakom národností, národnostnú politiku historického Uhorska tým, že Maďarov bojujúcich roku 1848 proti reakcii napadli národnosti na strane reakcie od chrbta, túto skutočnosť ďalšími krivdami a tak ďalej.“

Len ak sa vnoríme do tohto kruhu, môžeme ako-tak pochopiť, čo sa dialo v rokoch po skončení druhej svetovej vojny. A ďalej, ak sa chceme dopátrať k odpovedi, či sú súčasné južné slovenské hranice nakreslené v roku 1947 pevnou líniou, načim nám vrátiť sa do čias, keď vznikli, a zároveň sa zamyslieť nad tým, ako na ne hľadela Budapešť, čo Maďarsko chcelo a čo mohlo.

Maďarsko expandovalo, o nových hraniciach sa malo rokovať

Celé medzivojnové obdobie stála politika maďarských vlád na revízii Trianonskej dohody, ktorú pokladali za nespravodlivú. Symbolom bola existencia kráľovstva bez kráľa. Ten mal nastúpiť až vtedy, keď sa obnoví Uhorsko. Miesto mu dovtedy držal regent Miklós Horthy, sám admirál, hoci potrianonské Maďarsko nemalo prístup k moru.

Maďarsko využilo každú príležitosť, aby sa územne zväčšilo, a po novembri 1938 sa mu to podarilo päťkrát. Z Česko-Slovenska získalo južné pohraničie, potom Podkarpatskú Rus a v Malej vojne časť východného Slovenska. Ďalšie významné zisky neskôr prišli na úkor Rumunska a Juhoslávie. Dialo sa tak z vôle Hitlera, čo Maďarsko pripútalo k nacistickej veľmoci.

Za hranicami sa tak ocitli ďalší Slováci. Emanuel Böhm, ktorý bol počas druhej svetovej vojny predsedom politickej strany Slovákov v Maďarsku, odhadol ich počet na obsadených územiach na 345-tisíc. Podliehali perzekúciám a násilnostiam, akou bola napríklad streľba do ľudí počas Vianoc 1938 v Šuranoch.

Ako sa zväčšovalo Maďarsko po roku 1938. Zdroj Wikimedia.org

Už v priebehu druhej svetovej vojny, keď Hitler začal prehrávať, sa ukazovalo, že maďarské územné zisky sú ohrozené. Potvrdzuje to príbeh Československa. Keď v závere roka 1943 podpisoval československý exilový prezident Edvard Beneš v Moskve zmluvu so Sovietskym zväzom, žiadal návrat hraníc do stavu pred Mníchovskou konferenciou z roka 1938. Dostal prísľub, že sa tak stane.

To však neznamenalo, že hranice mali po skončení vojny aj takéto ostať. Benešov minister zahraničných vecí Jan Masaryk pripúšťal, že s demokratickým Maďarskom sa bude dať rokovať o nových hraniciach.

Ešte jasnejšie to povedal Benešov diplomat vo Švajčiarsku Jaromír Kopecký. Ten na začiatku roka 1944 podľa maďarského historika Ignáca Romsicsa, citujúceho vtedajších maďarských diplomatov, naznačil, že ak Maďarsko uzná predmníchovské status quo, Československo bude ochotné rokovať a prenechať mu „isté územia“. Konkrétne spomínal možné odstúpenie Žitného ostrova či Nových Zámkov. Košice mali ostať nedotknuté, rovnako Podkarpatská Rus (Karpatská Ukrajina), ktorá mala pretrvať ako teritoriálne spojivo so spriateleným Sovietskym zväzom.

Zachovať spoločnú hranicu so Sovietskym zväzom sa Benešovej vláde podarilo, ale odlišne od pôvodnej predstavy. Stalin si zaželal, aby sa Podkarpatská Rus, patriaca počas druhej svetovej vojny Maďarsku, pripojila k Sovietskemu zväzu. To sa tesne po skončení vojny so súhlasom Prahy naozaj stalo. Na východnej zhruba stokilometrovej slovenskej hranici sa tak usadil Sovietsky zväz.

Opätovný odchod územia, ktoré Sovieti po svojom nazvali Zakarpatskou Ukrajinou, spod nadvlády Budapešti musela rešpektovať aj nová maďarská vláda, ktorá nastúpila po porazení Nemecka. Jej minister zahraničných vecí János Gyöngösi dokonca tento krok privítal. Inak asi ani nemohol, pretože jeho nominovanie do novej vlády odsúhlasili po prechode frontu sami Sovieti.

Revanš proti maďarskej menšine po obnovení Československa

Varovným signálom pre maďarskú vládu, že s rokovaniami o severných hraniciach to vôbec nebude jednoduché, boli prvé kroky československej vlády na územiach, odkiaľ vyhnala Červená armáda Nemcov. V zmysle Košického vládneho programu z apríla 1945 zbavilo Československo všetkých Maďarov občianstva. Netýkalo sa to iba antifašistov. Prestalo sa úradovať a vyučovať po maďarsky, zmizli maďarské nápisy. Potom sa miestnym Maďarom skonfiškovala pôda, nariadila sa im pracovná povinnosť.

Podobne ako na Nemcov, i na Maďarov uvalil československý štát kolektívnu vinu. Označil ich za pôvodcov mníchovskej a viedenskej traumy. Z Československa ich mali nadobro vysídliť. Na medzinárodných rokovaniach v Paríži v roku 1946 to verejne vyhlásil štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Vladimír Clementis. Zúčastnené delegácie podľa neho „uznávajú po všetkých našich trpkých skúsenostiach právo českého a slovenského národa na vytvorenie jednoliateho národného štátu a že veria Československu“. Maďarov bolo treba vysťahovať.

Clementis bol Slovák a pri rokovaniach dostával od Prahy veľkorysý priestor. Česi sa zaoberali Nemcami. Maďarov nechávali na Slovákov. Popri Clementisovi boli ústrednými postavami predseda Zboru povereníkov Gustáv Husák a šéf Československej presídľovacej komisie Daniel Okáli. Týchto ľudí spájalo spoločné presvedčenie, boli komunistickými členmi medzivojnového zoskupenia DAV. Dôležitou postavou bol aj povereník pôdohospodárstva a pozemkovej reformy za Demokratickú stranu Martin Kvetko.

Z tohto pohľadu to neboli len povestné Benešove dekréty, ktoré stanovovali zákonný priestor na riešenie maďarskej otázky. Išlo aj o samostatné slovenské nariadenia, ktoré mali doplňujúci charakter. Takýmto boli napríklad nariadenia Slovenskej národnej rady z februára a augusta 1945 o konfiškácii a rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov a kolaborantov.

Vladimír Clementis. Zdroj: Wikimedia.org

Slováci sa chopili ponúknutej šance a pri maďarskej menšine použili tri formy, ako ju na Slovensku zmenšiť na minimum – deportácie, presídlenie a reslovakizáciu. Všetky tieto opatrenia sa týkali Maďarov, ktorým bolo odňaté štátne občianstvo.

Prvé spočívalo vo vysťahúvaní Maďarov z južného Slovenska najmä do pohraničných území Česka, ktoré sa uvoľnili po vyhnaní Nemcov. Druhým bolo presídlenie ľudí do Maďarska, neskôr zmiernené na recipročnú výmenu za Slovákov z Maďarska. Tretím bol vynucovaný návrat k slovenskej národnosti, lebo mnohých považovali po predchádzajúcich násilných opatreniach za vyrobených Maďarov, pôvodne boli Slovákmi. Odmenou za návrat do rodného košiara bolo získanie občianstva.

Cieľom všetkých týchto troch opatrení malo byť zbaviť sa Maďarov. Clementis vypočítaval, že po dokonaní všetkých týchto opatrení ostane v Československu sotva 200-tisíc „skutočných etnických Maďarov“. Po „zredukovaní otázky maďarskej menšiny v Československu na skutočné minimum“ navrhoval „transfer“ zvyšných Maďarov preč zo štátu. Nechal sa inšpirovať inými skúsenosťami, ako by to mohlo vyzerať, a spomenul, že takto bol „definitívne a natrvalo vyriešený napríklad problém gréckej menšiny v Turecku“ po prvej svetovej vojne.

Budapešť chcela s prijatím ďalších Maďarov aj územie

Medzitým ako v Československu spustili akcie proti menšinám, Maďarsko sa snažilo skonsolidovať. Nebolo to vôbec jednoduché, pretože Sovieti sa pri prechode frontu správali k Maďarsku ako k dobytému územiu. Bežnou vecou bolo demontovanie celých fabrík a ich odvoz na východ. Sovietske orgány po tisícoch lapali ľudí a vyvážali ich na nútené práce.

Nová vláda sa snažila konať tak, aby sa zachovali aspoň časti území, ktoré Maďarsko získalo za Horthyho – zväčšiteľa krajiny, ako ho honosne oslovovali v časoch druhej svetovej vojny. V lete 1945 poslal minister zahraničných vecí János Gyöngyösi víťazným vojnovým mocnostiam memorandum, aby väčšinoví Maďari žijúci na pripojených územiach ostali pod Budapešťou. Bolo to zľavenie v porovnaní s vojnovými rokmi, ale podobne ako pred štvrťstoročím v Trianone sa Budapešť snažila získať aspoň niečo. Na tomto stavala politiku až do konečného verdiktu.

V Budapešti mali, podobne ako v Prahe, promoskovsky naklonenú vládu, i keď ešte nie čisto komunistickú, a dôležité bolo získať si v porovnaní so súperom väčšiu priazeň. Podobalo sa to na predchádzajúce roky, keď samostatné Slovensko i Maďarsko nadbiehali Hitlerovi, len aby vyhovel ich územným nárokom. Budapešť v nových pomeroch rešpektovala podriadenie Podkarpatskej Rusi Moskve a Maďarsko sa podobne ako Československo stalo priamym susedom Sovietskeho zväzu.

Nazeranie Stalina na túto časť strednej Európy dokresľuje jeho personálna politika. Od roku 1944 sa stal poradcom spojeneckej kontrolnej komisie v Maďarsku vplyvný Georgij Puškin, teda človek, ktorý bol do roku 1941 vyslancom Sovietskeho zväzu v prvej Slovenskej republike. Tento človek bol podľa Romsicsa naklonený Československu, „ktoré sa v minulosti osvedčilo ako spoľahlivý priateľ“.

Maďarsku ostávalo opatrne sa spoliehať na západné veľmoci, no vo vláde neboli jednotní. Komunistov otázka hraníc až tak nevyrušovala, išlo im v prvom rade o moc. Preto neváhali prijať trianonské hranice. Keď bude v oboch štátoch zriadenie sovietskeho typu, načo špekulovať, spolupráca medzi susedmi bude zaistená.

Napriek tomu sa vládne strany zhodli, že budú žiadať v prípade Československa a Rumunska oproti Trianonu územné zmeny. Rozhodovať malo osídlenie konkrétnych oblastí na základe početnosti etnických skupín. A museli sa ponáhľať, lebo v Československu sa na jeseň 1945 spustil program núteného presídľovania Maďarov vnútri štátu. Toto vyháňanie postihlo v priebehu nasledujúcich troch rokov 45-tisíc obyvateľov.

Vysídlenie za hranicu malo dopadnúť na ďalšie desaťtisíce Maďarov. To už Budapešť klopala na dvere veľmocí. Američania a Briti na základe sťažností nabádali Maďarsko a Československo, aby uskutočnili recipročnú výmenu obyvateľov, Sovieti mlčali, ale potichu skôr podporovali Československo. Na začiatku roku 1946 sa Praha a Budapešť dohodli na vzájomnej výmene obyvateľov, dokumenty podpisovali Clementis a Gyöngyösi.

Vtedajší mladý československý diplomat Ján Čierny spomína, že Clementis a Gyöngyösi si rozumeli, a to aj doslova, pretože československý štátny tajomník hovoril plynulo po maďarsky. Maďarský minister zahraničných vecí zas pochádzal z Békešskej Čaby, kde bola silná slovenská menšina a kde sa uskutočnila jedna z najmohutnejších kampaní, aby sa v rámci výmeny obyvateľstva Slováci presťahovali.

Hoci sa podľa Čierneho Clementis a Gyöngyösi zhodli na tom, že proti hrám veľmocí nezmôžu nič, každý postupoval podľa svojho. Clementis sa chcel Maďarov nadobro zbaviť, a ak nejakí ostanú, neudeliť im žiadne menšinové práva. Gyöngyösi zas vystupoval proti Clementisovým plánom na výmenu obyvateľstva a pod Dunajom sa bila československá propaganda s maďarskou protipropagandou.

Tak sa to napokon aj skončilo, pomerne neslávne. Odhady hovoria o vyše 70-tisíc presídlených Slovákoch a podobnom počte presťahovaných Maďarov. Slovákov nazbierali málo, čo možno hodnotiť ako československý neúspech, zvlášť keď Maďarsko vtedy sužovali mimoriadne hospodárske problémy a doteraz najväčšia inflácia vo svetových dejinách. Clementisov cieľ 200-tisíc vysídlených Maďarov sa nenaplnil.

To sa však už schyľovalo k medzinárodným rokovaniam, ktoré mali vzájomné pomery medzi susedmi definitívne rozlúsknuť.

Karty rozdával Sovietsky zväz, Západ to musel rešpektovať

V Prahe kuli železo za horúca. Akoby oprášili niektoré územné československé požiadavky spred vyše dvoch desaťročí súvisiace s takzvaným slovanským koridorom, žiadali niektoré oblasti na juh od Bratislavy, ktoré zasahovali aj do Rakúska k Neziderskému jazeru. Z Maďarska sa mali pripojiť dediny Čunovo, Jarovce, Rusovce, Rajka a Bezenye, čím by sa zväčšilo predpolie na vojenskú obranu Bratislavy. Československo zároveň stále trvalo na vysídlení slovenských Maďarov.

Budapešť sa oproti obom návrhom ostro ohradila. Ak by Maďarsko prišlo o oblasti blízko Bratislavy, Budapešť by okrem iného stratila priame cestné spojenie s Viedňou. Zhruba 200-tisíc vysídlených Maďarov spoza Dunaja, ako to žiadala Praha, by nemala kam umiestniť. Na to Clementis reagoval, že ide o nepochopiteľný argument, „keď si uvážime, že v Maďarsku bolo vyvraždených okolo pol milióna občanov židovského náboženstva a približne rovnaký počet stratilo Maďarsko v priebehu vojnových udalostí“. Ak sa teda Clementis vyjadroval, že ide iba o hry veľmocí, argumentačne sa im snažil vnucovať pravidlá hry.

Maďarsko prišlo s vlastnou verziou požiadaviek. O vysídlení nechcelo ani počuť. Pritom samo tak robilo. V tomto čase už bežalo vysťahúvanie Nemcov z Maďarska. Celkovo ich odišlo okolo 200-tisíc.

Ľudí maďarského pôvodu bola Budapešť ochotná prijať, ale aj s územím. Trvala teda na vlastných územných požiadavkách. Popri pohraničí v Rumunsku žiadala štyritisíc štvorcových kilometrov územia na Slovensku s vyše 200-tisíc obyvateľmi prevažne maďarskej národnosti. Československo malo dostať 900 štvorcových kilometrov územia s 50-tisíc obyvateľmi, sčasti vtedy patriaceho Rakúsku. Podľa Romsicsa sa dokonca rokovalo o vzájomnej výmene území na juh od línie Fiľakovo – Košice, a to podľa toho, aká národnosť tam žije.

Karty napokon skutočne rozdávali veľmoci. Situácia sa podobala na tú pred Trianonom, ale bol tu jeden zásadný rozdiel. Hoci rovnako rozhodovali víťazné vojenské mocnosti a nedávni vzájomní spojenci, tentoraz už stáli proti sebe ako nepriatelia. V marci 1946 predniesol britský ministerský predseda Winston Churchill známy fultonský prejav, v ktorom obvinil Sovietsky zväz z podrobovania oslobodených štátov, svetovládnictva a vyzval na úzku spoluprácu Veľkej Británie so Spojenými štátmi v obrane proti rozmachu Stalinovho impéria.

Spor malých štátov strednej Európy bol podružný problém a tak k nemu aj pristupovali. Na parížskych rokovaniach v druhej polovici roka 1946 sa podľa predsedu maďarskej vlády Ferenca Nagya správali západné veľmoci k Budapešti ľahostajne a Sovietsky zväz nadŕžal svojim ostatným vazalom. V skutočnosti museli Maďari počítať s tým, že na nich bude platiť iný meter. Na rozdiel od Československa boli porazeným štátom a s výraznejšou podporou Západu mohli ťažko počítať, lebo boli v sovietskej sfére vplyvu.

Výsledkom rokovaní bol z pohľadu Budapešti tak či tak aspoň určitý kompromis. Vysídlenie sa na podnet Veľkej Británie a Spojených štátov neschválilo a k Československu sa pripojili iba Jarovce, Rusovce a Čunovo. Minister zahraničných vecí Masaryk požiadavku vysídlenia stiahol sám, lebo sa obával, že z územných požiadaviek nebude vôbec nič.

Proti spečateným hraniciam sa ozvali len maďarské cirkvi

Keď sa napokon chystalo na začiatku roka 1947 podpísanie konečnej zmluvy, vnútorná situácia sa pre Československo i Maďarsko nevyvíjala dobre. Komunisti pobádaní Moskvou v oboch štátoch silneli, pripravovali sa na úplné uchopenie moci. Boli tu nezanedbateľné podobnosti – napríklad po voľbách v Maďarsku v roku 1945 i v Československu v roku 1946 si komunisti vymohli ovládnutie silových postov vo vládach, aby im uľahčili vykonať prevrat.

Komunisti mali vlastnú taktiku i v prípade vzájomných vzťahov. Neútočili na seba navzájom a spoliehali sa na mocnú ruku Stalina. Preto by ste vtedy v pobúrenom Maďarsku zo strany komunistov nepočuli odsúdenie národnostnej politiky v Československu, kde už komunisti hrali prvé husle a mali vlastného predsedu vlády Klementa Gottwalda. Kľúčová slovenská postava Clementis bol tiež komunista.

Sovietsky zväz najskôr nenamietal proti vysťahovaniu Maďarov z Československa, ale bol tiež ochotný pristúpiť na kompromisy so západnými veľmocami, pretože išlo o podružnú vec – veď čochvíľa sa mu oba štáty úplne podvolia. Podobne to bolo v otázke hraníc.

Cesta maďarskej delegácie do Paríža sa nespájala s takou traumou ako pred 27 rokmi, hoci hranice mali vyzerať pre Budapešť ešte horšie ako po Trianone. Podpísanie zmluvy 10. februára 1947 nevyvolalo búrlivé odmietavé reakcie ako pred štvrťstoročím, keď v celom Maďarsku vyzváňali zvony, zastavila sa doprava a na budovách viali červené vlajky.

Ozvali sa len cirkvi. Katolícka biskupská rada na čele s kardinálom Józsefom Mindszentym prijala rozhodnutie, že mierová zmluva je nespravodlivá. Protestovali aj kalvíni. To bolo všetko.

A čo na Slovensku? Prepukla radosť zo zafixovania južných hraníc? Nie, Slovensko už trápili úplne iné problémy.

Po prehre slovenských komunistov vo voľbách spolu s českými tvrdo útočili na Demokratickú stranu, jej členov mali za fašistov. V závere roka 1946 sa spustil načasovaný proces s prezidentom prvej Slovenskej republiky Jozefom Tisom, ktorý sa skončil v apríli 1947 jeho popravou. Akási forma federácie bola dávno preč, v Československu sa obnovil centralistický režim. Pozícia Clementisa, ako hlavnej postavy usporiadania vzťahov s Maďarskom, sa viazala na pražské ministerstvo zahraničných vecí, kde sa mal stať čoskoro ústrednou postavou.