História Dajte mi jesť, inak vám vykrútim krk

Žijeme vo svete, kde sme stále rovnako bytostne závislí od prírody. Hoci sa nám môže zdať, že katastrofám sa vyhneme a že hladomory známe ešte z nedávnej histórie, napríklad z čias občianskej vojny pred sto rokmi v Rusku či z obdobia neskoršej kultúrnej revolúcie v Číne, sú nadobro preč, nie je to pravda. Britský historik Brian Fagan upozorňuje, že táto závislosť je napriek využívaniu moderných technológií stále tá istá. Stačí náhla zmena v podnebí a hladomory tu môžu byť zas.

Mnohí sú presvedčení, že v takomto ohrození sa ocitáme práve teraz, keď sa zvyšuje koncentrácia skleníkových plynov v atmosfére, rastie priemerná teplota, pribúdajú suchá či prívalové dažde, novému náporu čelí pestovanie plodín. V tejto oblasti má určite veľa na svedomí sám človek, no dodnes nie je jasné, do akej miery sa na tom podieľajú i prírodné sily, ako je napríklad aktivita slnka.

Počasie rozhodovalo o výsledku vojen

Nie je to tak dávno, bolo to pred tisícročím, keď sa na Islande pásol vo veľkom dobytok, v Anglicku dorábali výborné víno a z Nórska vyvážali pšenicu. V 14. storočí sa potom objavila malá ľadová doba, prišli veľké zimy. Temža v Anglicku zamŕzala, do nevídaných rozmerov sa rozrástli alpské ľadovce, studené dažde likvidovali úrodu na koreni. Preč bolo obdobie výstavby mohutných gotických katedrál, ľudia sa viac medzi sebou hašterili vo vojnách, ako by sa boli schádzali pri spoločných projektoch.

Samozrejme, nešlo o nejaký kontinuálny proces, boli aj lepšie roky, no v priemere začalo byť chladnejšie a príroda bola k roľníkom menej prívetivá ako dovtedy. Príčiny týchto zmien nie sú dodnes uspokojivo vysvetlené, no za hlavný dôvod sa udávajú zmeny v prúdení teplej atlantickej vody, ktorá zrazu nedokázala odovzdať teplo v oblasti Islandu. A tak sa tam namiesto pretrvávajúcej tlakovej níže usadzovala tlaková výš, čo zahatalo teplé západné prúdenie do Európy a namiesto toho prenikal na kontinent studený vzduch z Arktídy.

Koniec malej ľadovej doby sa datuje približne do polovice 19. storočia. Zimná krajina, 1565, Pieter Bruegel st. Zdroj: Wikimedia.org 

Takéto zmeny dokázali byť náhle, z týždňa na týždeň a potom pretrvávali dlhšie obdobie. Napríklad v 80. rokoch 16. storočia bičovali Európu studené búrky spojené so silným vetrom. Prejavilo sa to v mnohých oblastiach, najmä v poľnohospodárstve. Nedopestovalo sa toľko ako predtým, potraviny chýbali, klesli stavy dobytka, vypukli hladomory a epidémie. V našich končinách v tomto čase napríklad prudko klesla produkcia vína.

Toto počasie zasiahlo do dejín. V auguste 1588 zničili silné búrky pri pobreží Škótska polovicu sebavedomej španielskej flotily. Fakticky rozhodli o víťazstve Anglicka nad svojím sokom a otvorili Londýnu cestu na získanie neskoršieho primátu ako svetovej imperiálnej mocnosti. Smršť v Atlantiku mala vtedy silu hurikánu, dodnes jej v Európe ťažko hľadať konkurenta. Pre Španielov prišla v tom najmenej vhodnom čase.

K atmosférickým javom treba pridať ďalšie zásahy z hlbín zeme. Do života obyvateľov celej planéty zasiahla erupcia sopky Huanyaputina v Peru v roku 1600. Popol ovinul celú planétu a znížil slnečný žiar. Nasledujúce leto bolo na severnej pologuli najchladnejšie za posledných sto rokov. Keď v roku 1815 explodovala sopka Tambora v Indonézii, svet zaznamenal najsilnejší výbuch za posledných 15-tisíc rokov. Prach a plyny v atmosfére zahalili slnko, rok 1816 bol bez leta. V kalendárovo najteplejších mesiacoch padal v Európe sneh. Problémy s poľnohospodárskou produkciou zasiahli kontinent v nevhodnom čase po skončení vyčerpávajúcich napoleonských vojen.

V tomto čase už dokázali Európania pestovať na poliach rozmanitejšie plodiny, neboli natoľko jednostranne závislí od obila, viac sa venovali chovu dobytka, ktorý bol akousi poistkou proti hladomorom. Rozbiehala sa priemyselná produkcia, rozvíjala sa doprava a s ňou spojený obchod. To všetko postupne znižovalo závislosť od lokálnej monokultúrnej produkcie, ktorá bola zraniteľná v prípade náhlej zmeny prírodných podmienok.

Toto však ešte neplatilo na konci 18. storočia vo Francúzsku, odkiaľ vzišla revolúcia, ktorá zmenila chod celej Európy, ba až sveta. Kráľovské Francúzsko sa potácalo v problémoch a prírodný impulz stačil na to, aby voda z hrnca vykypela úplne. Za výbuchom všeobecnej nespokojnosti bola neúroda a hlad vyvolaný počasím.

Keď sa neurodilo, prišla revolúcia

Storočie pred Francúzskou revolúciu bolo poznamenané výkyvmi v poľnohospodárskej produkcii spôsobenými prejavmi malej ľadovej doby. Kráľovstvo na rozdiel od Holandska či Anglicka stále stavalo dominantne na produkcii obilia, odmietalo napríklad pestovanie zemiakov. Štyri pätiny obyvateľov žili z ruky do úst, boli úplne závislí od vlastnej produkcie chleba. Obilím platili dane, cirkevné dávky. Ak v takejto situácii prišla nepriazeň počasia, ostali v pasci hladu.

Na konci 17. storočia v dôsledku chladu výnosy klesali. Keď prišli silné dažde, nastala katastrofa. Krajinu sužoval hladomor, epidémie, vyľudňovali sa celé oblasti a polia sa neobrábali. Zomrela desatina populácie. Kráľ Ľudovít XV. musel niečo zmeniť, aby sa nič podobné neopakovalo, no reformy neprichádzali. Podnebie sa našťastie upokojilo, oteplilo sa. Hoci prišli ďalšie studené výkyvy, nezabrzdilo to postupný populačný rast. Pri tradičnom obrábaní pôdy, keď tá ležala každý tretí rok ladom, a pri nízkych úrodách iba so štvornásobkom výnosu sa vynoril nový problém – nedostatok nových rolí. V takejto situácii mali podnebné zmeny ešte ničivejší dosah.

Zotrvačný nárast počtu obyvateľov sa nezastavil ani po roku 1770, keď sa v dôsledku nepriaznivých klimatických javov striedali úrodné roky s neúrodnými. Do roku 1790 pribudli vo Francúzsku dva milióny nových obyvateľov. Do toho prišli erupcie sopky Laki na Islande v rokoch 1783 – 1784. Nastali krupobitia a udrelo studené leto. Tráva nerástla, nebolo sena na kŕmenie dobytka, často ostávalo len ho spotrebovať na mäso. Monarchia bola vo vojnách a rabovanie vojsk situácii určite nepomohlo.

Rok 1787 priniesol lepšiu úrodu, ale to neplatilo o nasledujúcom. Jar bola suchá, Francúzsko sužovali búrky spojené s mohutným krupobitím. V okolí Paríža padali krúpy s veľkosťou tenisovej loptičky. Tisíce tulákov sa po kráľovstve potĺkali už dlhšie, teraz sa spájali do skupín a robili nájazdy na sýpky. Žobranie sa rozšírilo natoľko, že sa mu venovali aj deti roľníkov obhospodarujúcich pôdu, lebo tá ich nedokázala uživiť. Vládna pomoc neexistovala, pomáhali iba cirkevné inštitúcie, no tie boli zamerané iba na miestnych núdznych obyvateľov.

Spoľahnúť sa nedalo ani na dovoz potravín, lebo v Európe sa schyľovalo k novej vojne s Tureckom, čo znamenalo zahatanie námorných obchodných ciest. Francúzsko kvárili hospodárske ťažkosti. Po uzavretí nevýhodnej obchodnej zmluvy s Anglickom zaplavili trh dovážané odevné látky, čo znamenalo krach pre polovicu francúzskych nekonkurencieschopných výrobcov. Na druhej strane Španielsko zakázalo či obmedzilo dovoz francúzskeho súkna a hodvábu. To zas zasiahlo exportujúcich francúzskych výrobcov. Mestá sa zapĺňali uvoľnenými robotníkmi, zbedačenými roľníkmi a žobrákmi.

Poslednou ranou bol opäť zásah zhora. Na prelome rokov 1788 a 1789 objala Francúzsko tuhá zima. Zastalo všetko vrátane obchodu, ktorý by zmiernil nedostatok potravín. Keď sa na jar haldy snehu roztopili, voda zaplavila polia, ťažko ich bolo obrobiť. Pohár pretekal. Ak sa na cestách objavili povozy s obilím a nemali vojenskú ochranu, ľudia ich prepadávali. Rozsýpal sa systém, nad monarchiou sa vznášala anarchia, nenávisť a strach. Báli sa roľníci, ktorí nejaké obilie mali, že oň rabovaním prídu, báli sa obyvatelia miest, lebo po uliciach sa preháňali bandy lúpežníkov a nespokojnej bedače. A začali sa báť aj vládne vrstvy, lebo prst obvinení čoraz častejšie ukazoval na ne.

Výbuch budúcej nespokojnosti sa skoncentroval do Paríža. Chlieb tam bol najdrahší za posledné dve desaťročia. Kráľ napriek personálnym zmenám vo vláde a prísľubom o vypočutí starostí bežných ľudí už nedokázal vzburu zastaviť. V júli padla Bastila, začala sa Francúzska revolúcia a feudálny režim padol.

Historik Fagan nepovažuje dôsledky podnebných zmien za hlavnú príčinu Francúzskej revolúcie. Poukazuje na dôsledky jednostrannej zameranosti poľnohospodárstva na obilie či nevyhovujúceho pozemkového vlastníctva, keď sa dedením role drobili. Vývoj roka 1789 však sčasti predsa vyvieral zo závažného javu – zo zraniteľnosti roľníkov voči cyklom chladu a vlhka, tepla a sucha. Milióny roľníkov sa aj v dôsledku zmeny podnebia dostali za čiaru oddeľujúcu holé prežitie od živorenia. Francúzska revolúcia by azda podľa neho ani nevypukla, ak by nebolo nenávisti k zatuchnutým feudálnym inštitúciám, ktorá spojila roľníctvo a buržoáziu proti nim.

Stále sme v kliešťach podnebia

Podnebie sa začalo umudrovať v druhej polovici 19. storočia. Oteplilo sa a znížila sa premenlivosť počasia. Do hry však vstúpil ďalší fenomén – ľudská činnosť. Vyššia produkcia skleníkových plynov nadobudla postupne planetárny rozsah.

Za takmer štvrťtisícročie od Francúzskej revolúcie sa svet zmenil. Poľnohospodárstvo je intenzívne, pôda dokáže nakŕmiť oveľa viac ľudí. Znásobil sa obchod, potraviny križujú celý svet, dostávajú sa aj tam, kde ich človek nedokáže dorobiť. A predsa sme v ohrození, podobne ako sa to ukázalo v malej ľadovej dobe. Poukážem len na tri problémy.

Ten prvý som už spomenul. Je to činnosť človeka, ktorý počas posledného poldruha storočia uvoľňuje do atmosféry čoraz viac skleníkových plynov a prachových častíc. K celkovému otepľovaniu zrejme prispievajú aj ďalšie javy, napríklad aktivita slnka, ktorá išla od 19. storočia nahor, ale je jasné, že sám človek musí konať, aby dosahy oteplenia zmiernil.

Druhým problémom je diskutabilné uspokojovanie potrieb rastúcej populácie planéty. Posledné desaťročia ukazujú, že produkčné schopnosti mnohých lokalít na zemi sú vzhľadom na prírastky počtu obyvateľov nedostatočné. Možnosti do budúcna sú len dve. Buď si dokážu zadovážiť potraviny dovozom za dostatočne príťažlivú protihodnotu z produkčných oblastí zeme, alebo budú prepukať revolty ako vo Francúzsku v 18. storočí, tentoraz asi s ničivejším medzinárodným presahom ako po porevolučných napoleonských vojnách.

Tretím problémom, o ktorom sa hovorí menej, sú nevratné straty úrodnej pôdy. Za tisícročia, ako ľudia žnú obilie, zmizla štvrtina plochy vhodnej na pestovanie. Príkladom je pobrežná severná Afrika, kde mali kedysi Rimania svoju obilnicu. Dnes sú tam zväčša púšte. Svedčí to o tom, že pôda sa dá žmýkať iba do určitej miery, potom zhynie.

A predsa ešte jedna vec. O globálnom otepľovaní sa hovorí veľa. Čo by sa však stalo so svetom, ak by udrela nová malá ľadová doba? Alebo ak by zajtra explodovala sopka podobná Tambore? Vyššej moci nevie človek porúčať, ale mať pred ňou iba bázeň je málo.