História Ukrajinci už raz prišli o svoju nezávislosť, Slovákom padla do lona

Ako to už vo východnej polovici Európy býva, národné uvedomenie sa spája s používaním vlastného jazyka. V 19. storočí museli Ukrajinci, podobne ako Slováci, spočiatku dokazovať, že ich jazyk je autonómny, iný ako ruština. Ak by sa im to podarilo, mohli začať hovoriť o národe. Vlastný štát v Európe podelenej hranicami zväčša na národnostnom princípe bol pre nich vtedy úplne v nedohľadne, vlastne sa o ňom celé 19. storočie vôbec nehovorilo. Až 20. storočie prinieslo nové perspektívy, hoci tie boli okrajovým produktom mocenských záujmov iných.

V budovaní národa a štátu nájdeme u Slovákov a Ukrajincov veľa podobností. Kým Slováci žili až do udalostí prvej svetovej vojny v národnostne pestrom, ale zároveň násilne sa monolitizujúcom Uhorsku, Ukrajinci boli v nemenej rozmanitej cárskej ríši pod tuhou nadvládou Rusov. Nielen v postavení, i v slede vývoja predchádzajúcich desaťročí môžeme nájsť u Ukrajincov a Slovákov spoločné znaky.

V 40. rokoch 19. storočia, keď štúrovci v Hornom Uhorsku vyšli s myšlienkou jedného spoločného jazyka pre všetkých Slovákov a dovolili si vymedziť územie, ktoré by si mali Slováci spravovať, prichádza podobná aktivita na Ukrajine. Vzniká Cyrilometodské bratstvo, medzi ktorého zakladateľmi sa objavuje legendárny básnik Taras Ševčenko. Žiadajú uznať Ukrajincov za svojbytný národ a budúcnosť vidia vo federalizovaní Ruska. Po roku však jeho členov zatýkajú a posielajú do vyhnanstva. Podobným neúspechom sa skončilo povstanie slovenských dobrovoľníkov v rokoch 1948 až 1949. Snahy o federalizovanie habsburskej monarchie stroskotali a národovci sa stali nepohodlnými.

Potom predsa nastupujú roky uvoľnenia. Z vôle nového cára sa Ukrajincom povoľuje používanie ich jazyka, vychádza v ňom tlač, uvažuje sa o preklade Biblie do neho. Všetko zastavilo porazené poľské povstanie v roku 1863. Obavy z podobného separatizmu vyvolali nevôľu cára, prestal koketovať s Ukrajincami. Jazyk Malorusov, ako ich vtedy volali, sa považoval za nárečie ruštiny, ktorú vraj v miestnych pomeroch zdeformovala poľština. Používanie ukrajinčiny vo verejnom styku zakázali, pašovanie tlačovín v tomto jazyku sa považovalo za trestný čin.

Slováci si zažili niečo podobné. Po čiastočnom uvoľnení v 50. a 60. rokoch 19. storočia prichádza v roku 1867 rakúsko-maďarské vyrovnanie. Pre Slovákov znamenal presun vládnej politiky z Viedne do Budapešti zatváranie vlastných škôl, likvidovanie ustanovizní, ako bola Matica slovenská, všeobecný nástup maďarizácie. Vytrvávajú len tí najodvážnejší a najnepoddajnejší, čo prinesie plody. Na začiatku 20. storočia sa napriek násilnej vládnej politike Budapešti ujíma slovenský živel, prelomom je černovská tragédia v roku 1907, keď svet obletí meno Andreja Hlinku obhajujúceho slovenské záujmy.

Ukrajincom pomohla prvá ruská revolúcia v rokoch 1905 až 1906, keď sa cár vzdal absolutistickej moci a jej časť pririekol parlamentu, Dume. Ukrajinské politické strany sa vyslovili za autonómiu Ukrajiny v rámci ríše. Poslanci Dumy za Ukrajinu i miestna tlač žiadali povolenie používania ukrajinského jazyka v školách a na úradoch, odstránenie obmedzovania tlače, priestor na vytváranie vlastných národných inštitúcií.

Toto vzopnutie malo dosah aj na náš štát, ktorým bolo vtedy Rakúsko-Uhorsko. V Haliči ovládanej Viedňou vyvolal medzi miestnymi Rusínmi či Ukrajincami prejavy spolupatričnosti s ruskou Ukrajinou a tým sympatie k federalizovanému Rusku, ak by sa také niečo naplnilo.

Národné obrodenie v cárskej monarchii však vyvolalo odpor medzi Rusmi či poruštenými Ukrajincami, ktorí obývali priemyselné a kultúrne centrá. Títo mali tiež zastúpenie v Dume a obávali sa, že z Ruska sa môže vyštiepiť Malorusko, teritoriálne siahajúce až k Volge a Kaukazu, teda väčší útvar, ako je súčasná Ukrajina. Toto územie by sa potom mohlo na federatívnom princípe pripojiť k Rakúsko-Uhorsku.

Práve takéto obavy viedli petrohradský vládny režim k obmedzovaniu ukrajinských spolkov a potom k potláčaniu ukrajinčiny. Po roku 1910 začali viesť zoznam ľudí, ktorí poštou odoberali ukrajinské noviny. Človek zo zoznamu mal zatvorené dvere do štátnej služby. V roku 1914 zakázali oslavy stého výročia narodenia Tarasa Ševčenka, ktorý mal byť nepriateľom jednotného Ruska.

V Hornom Uhorsku polícia zatýkala slovenských aktivistov, patril medzi nich spomínaný Hlinka. Vyzeralo to podobne ako v juhozápadnej časti cárskeho Ruska, kde hľadeli na tamojších národovcov ako na nepriateľov štátu. V Uhorsku ich často obviňovali z panslavizmu, z príklonu k Rusku. Tým sa ozaj netajil Svetozár Hurban Vajanský, ktorého tajne finančne podporoval ruský cár. Vznikla tak zaujímavá situácia – Budapešť hatala slovenský separatizmus, ktorý vyhovoval Petrohradu, pričom ruský cár sa zas niečoho podobného obával zo strany rakúsko-uhorského cisára v prípade podpory ukrajinského separatizmu.

Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa Rakúsko-Uhorsko a Rusko postavili proti sebe ako nepriatelia. Postoje radikálnej ukrajinskej inteligencie sa stali pre cársky režim zvlášť neprijateľné, pretože ich označovali za podporovateľov Rakúsko-Uhorska, teda nepriateľského štátu. Podobne uvažovali v Budapešti, kde zas videli nebezpečenstvo v slovenských národovcoch vzhliadajúcich k cárovi. Keď sa v roku 1914 na uhorskom území objavili ruské vojská, miestni Slováci ich s utajenými sympatiami na východnom Slovensku vítali ako osloboditeľov. Tešili sa až vo vzdialenom Zvolene, kde obyvatelia počuli dunenie kanónov. Nebolo z toho nič, Rusov vytlačili späť za hranice.

Časy, keď je vojna príležitosťou

Prvá svetová vojna priniesla do vývoja Slovákov a Ukrajincov bytostný zvrat. Zrazu sa stali predmetom záujmu vládnucich národov. Najvyšší velitelia monarchií boli na nich odkázaní. Poznanie tohto faktu vyvolávalo pokušenie v centrálach nepriateľa, v strategických úvahách by sa dal využiť.

Radový rakúsko-uhorský vojak pochádzal z dediny, bol prevažne roľníkom, ctil si vrchnosť a bojoval poslušne za panovníka. O Slovákoch to platilo dvojnásobne, boli to vidiečania, pretože v Hornom Uhorsku boli mestá silno pomaďarčené. Podobne ako na Ukrajine, kde v mestách prevládali Rusi a dediny boli ukrajinské. Reč vidieka bola jazykom plebsu a zároveň dorozumievacím prostriedkom početného radového vojaka.

Ukrajinec z husto obývaných úrodných rovín bol pre Petrohrad podobne dôležitý ako Slovák z ľudnatých oblastí Horného Uhorska. Ako plynuli roky vojny, na mobilizovanie sa využívali všetky prostriedky. V Budapešti zrazu museli pochopiť, že Slováci nie sú súčasťou monolitného uhorského národa, ale nezávislá národná entita. Bolo by katastrofou stratiť ich a zároveň vyhovieť separatistickým chúťkam Čechov, ktorí sa vyčleňovali v monarchii. V závere prvej svetovej vojny zrazu prišli ponuky na uplatňovanie niektorých národných práv Slovákov, dokonca sa začalo hovoriť o autonómii v rámci Uhorska.

Situácia sa menila aj v Rusku. Bolo zjavné, že na prelom v naťahujúcej sa vojne sa využijú všetky prostriedky. Počas vojny sa zástancovia ukrajinského národného hnutia snažili dištancovať od radikálnych skupín haličských Ukrajincov na druhej strane hranice i od Ukrajincov, ktorí sa tam dostali z Ruska a podporovali v konflikte rakúsko-uhorskú monarchiu. Porážka Ruska vo vojne nemusela byť tou správnou cestou, aby sa Ukrajina osamostatnila. No nemali to ľahké, pretože Viedeň otvorene podporovala ukrajinské spolky v Haliči a vyzývala i ruských Ukrajincov, aby povstali proti petrohradskej vláde.

Po revolučných nepokojoch v marci 1917 odstúpil cár a moc prevzala Dočasná vláda, ktorá mala priviesť Rusko po prechodnom období k parlamentným voľbám. V tomto čase vznikla na Ukrajine z vôle jej budúcich členov Centrálna rada. Tá sa nechala schváliť podobne vytvoreným Národným ukrajinským zväzom. Zväz vzápätí žiadal od Dočasnej vlády autonómiu pre Ukrajinu, dokonca koketoval s odtrhnutím od Ruska.

22. január 1919. Slávnostné zhromaždenie v Kyjeve, počas ktorého bola vyhlásená dohoda o zlúčení Ukrajinskej ľudovej republiky a Západoukrajinskej ľudovej republiky. Zdroj: Wikimedia

Bolo to nevídané, Ukrajinci zrazu nielenže dostali šancu potvrdiť svoje národnostné práva v rámci Ruska, črtala sa dokonca príležitosť vytvoriť si vlastný štát. Nová národná moc začala konať. Zakladala miestne spolky, vnášala opäť ukrajinčinu do škôl a na úrady. V mestách vyhlásila voľby. Tie však nedopadli dobre, v Kyjeve získala pätinu poslaneckých miest, v Černigove štvrtinu a v Odese dokonca iba menej ako dvadsatinu. Príčinou bolo, že ukrajinská autonómia a jazyk nemali v mestách podporu, tá bola skôr na vidieku. To sa neskôr ukázalo ako osudné.

V Rakúsko-Uhorsku sa žiadna podobná revolúcia neodohrala. No veci sa predsa zmenili, keď v roku 1916 nastúpil cisár Karol I. V jeho blízkosti sa pohyboval Milan Hodža a ten živil nádeje, že monarchia by sa mohla federalizovať a Slováci by mohli dostať osobitné postavenie. O samostatnosti Slovenska vtedy nikto neuvažoval, nebolo to vôbec realizovateľné. Ukrajina na tom bola úplne inak, tam dokonca vytvorili vlastnú armádu a na jej čelo sa postavil Symon Petľura, dôležitá postava v ďalšom vývoji.

V druhej časti prvej svetovej vojny sa v priestore východnej časti Európy prelínalo niekoľko pohybov. Protivníci – Nemecko a Rakúsko-Uhorsko na jednej strane a Rusko na druhej – sa snažili využiť akúkoľvek príležitosť na získanie rozhodujúcej prevahy. Nemci poslali do Ruska boľševika Vladimira Lenina, aby vyvolal revolúciu, zlomil režim zvnútra a podnietil Petrohrad na uzavretie ústretového separátneho mieru. Produktom tejto taktiky bolo aj vytvorenie nezávislej Ukrajiny v štýle Rozdeľuj a panuj. Podobný cieľ mal vzmáhajúci sa poľský odboj, ktorý si popri obnovení štátu rovnako prial osamostatnenie Ukrajiny. Jej veľká časť dakedy patrila Poľsku a po obnovení štátu mala ostať Varšave blízka. Za samostatnosť Ukrajiny boli podobne ako Berlín i Viedeň a Budapešť, v habsburskej monarchii to navyše bolo okorenené tým, že vlastných Ukrajincov už mali. Išlo im o rozšírenie mocenských ambícií a oklieštenie moci Ruska.

V podunajskej monarchii však bežal ďalší proces, úplný rozklad zvnútra. Slováci boli súčasťou tohto pohybu. V Budapešti snívali o opätovnom osamostatnení Uhorska, koketovali s jeho obnovením v stredovekých hraniciach, pričom vojna mala priniesť potvrdenie niekdajších pozícií na Balkáne. Slovensko patrilo do jadra kráľovstva a o jeho strate nemohlo byť ani reči. Záujem o Slovensko prejavili i Česi a Moravania. Nešlo len o jazykovú blízkosť a spolupatričnosť so Slovákmi. Ak mal vzniknúť nový útvar rešpektovaný dohodovými mocnosťami, musel mať primeraný rozsah, spĺňať ich geopolitické požiadavky.

Tak či tak, Slováci a Ukrajinci sa v záverečnej fáze prvej svetovej vojny dostali do podobného postavenia. Ich národnostný vývoj, ešte nedávno problematický, dostával v medzinárodnom pohybe nový impulz. Viacerí hráči zrazu ich aktivity vítali. Možno Slovákom a Ukrajincom aj priali, no skôr im ich aktivita hrala do karát pri naplnení vlastných cieľov.

Teraz stálo na samých nových národoch, ako impulz po pootvorení okna využijú. Dopadlo to rozdielne. Slováci uspeli, Ukrajinci nie. Alebo ešte inak – Slovákom prialo šťastie viac ako Ukrajincom.

Časy, keď za vás rozhodujú iní

Po petrohradskej socialistickej revolúcii podnietenej Nemeckom vyhlásila v novembri 1917 Centrálna rada Ukrajinskú ľudovú republiku. Tentoraz už nehovorila o autonómii, ale o potrebe pretvorenia Ruska na federatívny štát. Vzápätí vypísali voľby, ktoré pritiahli až tri štvrtiny všetkých voličov. Vo voľbách drvivo zvíťazili strany podporujúce vlastnú ukrajinskú cestu. Nosnou témou bol príchod sociálnych zmien.

V týchto časoch mali v celom Rusku v rukách moc skôr soviety ako vláda. Soviety boli zdola presadzované samozvané orgány, kde mali zastúpenie robotníci, vojaci a roľníci, pričom v nich medzi sebou súperili ľavicové strany. Ukrajina nebola výnimkou. V decembri sa v Kyjeve zišiel zjazd sovietov, ktorý mal vyjadriť odpor voči petrohradskej vláde. To sa podarilo aj vďaka tomu, že boľševikov z neho s bitkou vyhnali. Boľševici sa však nevzdávali, odišli do Charkova a tam si urobili vlastný zjazd. Ten vyhlásil Ukrajinskú sovietsku republiku, ktorá sa potom rozdelila na dve – Donecko-krivorožskú a Odeskú. Vznikli teda v oblastiach Donbasu a Krymu, ktoré v dnešných dňoch do veľkej miery kontroluje Rusko.

Mychajlo Hruševskyj, prvá hlava Ukrajinskej ľudovej republiky. Zdroj: Wikimedia.org

Keď v januári 1918 dosiahli boľševici na čele s Vladimirom Leninom a Levom Trockým v Petrohrade rozohnanie parlamentu a začali s ústrednými mocnosťami rokovať o uzavretí separátneho mieru, hrozilo obsadenie západnej časti Ukrajiny zahraničnými armádami. Vtedy už v Kyjeve vyhlásili samostatnosť. Nemecku sa podarilo podľa skorších zámerov dotlačiť zrevolučnené Rusko k separátnemu mieru. Na mierových rokovaniach v Breste Litovskom mala Ukrajina vlastnú delegáciu a dosiahla uznanie od Rakúsko-Uhorska a Nemecka.

Vzápätí napadla Ukrajinu boľševická Červená armáda a vláda z Kyjeva ušla. Po dobytí metropoly vo februári 1918 rozpútali boľševici teror. Padli mu za obeť tisícky ľudí, len dôstojníkov zabili päťtisíc. Podľa dobových zdrojov červenoarmejci zabili každého, kto sa preukázal dokladom o ukrajinskom občianstve. Teror nepadal len na Ukrajincov, vystavení mu boli Rusi, Poliaci či Židia. Kým dovtedy sa predstavitelia nezávislej Ukrajiny orientovali na štáty Dohody, teraz videli jedinú možnosť záchrany v Nemecku. Nemecká armáda sa pohla, v marci dobyla Kyjev, vyhnala z neho boľševikov a dosadila povoľnú vládu na čele s Pavlom Skoropadským.

Po skončení prvej svetovej vojny a odchode Nemcov sa proti Skoropadskému postavil bývalý šéf ukrajinskej armády Petľura. Skoropaského vyhnal do Nemecka a zostavil vlastnú vládu. No išlo skôr o bezvládie, pretože Ukrajina sa trieštila, na jej území rabovali samozvané skupiny, prepukalo násilie a pogromy na Židoch.

Dni samostatnej Ukrajiny sa začali krátiť, keď sa na Kryme vylodili Francúzi a biele vojská bojujúce s boľševikmi prestali uznávať jej nezávislosť. Ohrozenie prišlo aj z druhej strany. Lenin vytvoril ukrajinskú boľševickú vládu a Červená armáda zaútočila na Ukrajinu. Vo februári 1919 ruskí boľševici opäť dobyli Kyjev. A potom sa to znovu viackrát menilo, do bojov navyše zasiahli ruskí bieli odporcovia boľševikov vedení Antonom Denikinom.

Na jar 1920 sa tu prvý raz v rámci bojov objavila poľská armáda. Jej najvyšší predstaviteľ Józef Piłsudski garantoval uznanie nezávislosti Ukrajiny s podmienkou vzdania sa západných častí v Haliči a vo Volyni. Zároveň podporil predchádzajúcu ukrajinskú vládu Petľuru.

Pod novou sférou vplyvu sa ukrajinskí roľníci necítili dobre, lebo poľských veľkostatkárov pokladali za utlačovateľov. Petľura sa podľa nich podlizoval Poliakom, len aby mal moc. Nejaké rozdeľovanie pôdy, teda kľúčové opatrenie pre ukrajinský vidiek, sa nedalo očakávať, hoci Petľura sa prezentoval ako ľavičiar. To bol rozhodujúci moment, prečo na Ukrajine stále dostávali podporu aj boľševici. Piłsudski po vojenskom výpade proti Moskve ustúpil do Poľska a bol odkázaný vojensky ho brániť pred postupujúcou armádou z východu.

Dni samostatnosti Ukrajiny boli po dvoch rokoch spočítané. Ovládli ju ruskí boľševici. Snahy vytvoriť samostatný štát zlyhali na tom, že neexistoval základný predpoklad – ucelený ukrajinský národ. Ukrajinčinu bolo počuť zväčša iba na vidieku, v mestách dominovala ruština. Ukrajina nemala rešpektovaných politikov a tí, čo boli, sledovali osobné ciele. Napokon aj roľníci sa od nich odvrátili, lebo boľševici im sľubovali rýchlo dať to, po čom túžili najviac – pôdu. A napokon kartami tu priveľmi miešali iní, Nemci či Poliaci. Prví vojnu prehrali, druhí sa neskôr upli už len na ochranu vlastného štátu, lebo od ruských boľševikov im hrozil podobný osud ako v prípade Ukrajiny.

Slováci si zvolili spoločnú cestu s Čechmi a Moravanmi. Iste, bolo za tým veľa emócií, no rozum nebol bokom. Ak by ostali s Maďarmi, ich osud by bol napriek ponuke uznania niektorých národných práv zo strany Budapešti neistý. Navyše, ostali by súčasťou porazeného štátu so zlou medzinárodnou pozíciou a zmietaného ťaživými reparáciami.

Nešlo však len o vec rozhodovania úzkej slovenskej reprezentácie, kam patrili spomínaní Hlinka či Hodža. Problém bol podobný ako na Ukrajine s Rusmi. V mestách zväčša prevládali Maďari alebo pomaďarčení Slováci, ktorí sa odchodu z Uhorska bránili. Na rozdiel od Ukrajincov s intervenujúcimi Nemcami či Poliakmi mali Slováci lepších partnerov. Čechom a Moravanom išlo o spoločný štát, ktorý mal priniesť výhody obom stranám.

Napokon aj Slováci si museli prejsť svojou vojnou. Keďže sa Budapešti nepodarilo primať ich, aby ostali v Maďarsku, po predchádzajúcich potýčkach prišiel v roku 1919 vojenský útok. Tu sa len potvrdilo, že si vybrali dobrých partnerov, lebo obranné boje absolvovali prevažne českí vojaci. A keď to vyzeralo, že Maďari majú navrch, zasiahli víťazné dohodové mocnosti a prinútili okupačné vojská stiahnuť sa. Československá republika bola potvrdená.

Časy, keď vám praje šťastie

Pred 105 rokmi sa Slováci a Ukrajinci vydali na podobnú cestu. Kým prvým sa podarilo uchytiť v novom štáte, aby si dokonca po dvadsaťročí pod tlakom Nemecka vyskúšali fungovanie vlastného štátu, druhí po krátkych rokoch nezrelej samosprávy padli pod boľševickú moskovskú diktatúru, z ktorej sa vymanili až na konci 20. storočia. Kým prví sa dostali k nespochybňovanej samostatnosti už pred troma desaťročiami, druhí si svoju vojnu za potvrdenie štátu vybojúvajú po sto rokoch opäť.

Povedzte, neušlo sa Slovákom za posledných sto rokov toho šťastia až priveľa? Mali by si to pripomínať, ak dnes hľadia cez prsty na bojujúcich Ukrajincov.