Odborník na internetové závislosti Spozornieme, až keď dieťaťu počítač zakážeme a ono ho vyhodí von oknom

„Ak by sme to vulgárne zjednodušili, mimovoľnú pozornosť človeka zaujímajú tri veci: či sa to dá zjesť, či nás to chce zjesť alebo či s tým môžeme mať sex. A keď dáme všetky tieto tri veci do kvalitného internetového kokteilu, máme zarobené na problém,“ hovorí psychológ a odborník na internetové závislosti Juraj Holdoš.

Pôsobí na Katolíckej univerzite v Ružomberku a spolu s tímom pripravuje pre ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny knižnú verziu celoslovenského výskumu o tom, ako sa majú naše deti a mládež počas pandémie.

Diskutovali sme spolu o evolučných nastaveniach nášho mozgu, ktoré vedia dizajnéri aplikácií využiť v náš neprospech, šiestich kritériách závislosti aj „offline alternatívach“, ktoré sa potrebujeme naučiť budovať. Juraj Holdoš v rozhovore vysvetľuje odporúčané časy pred obrazovkou pre naše deti, mechanizmus spúšťačov a návykov a ponúka konkrétne rodinné tipy a triky.

Ako sa majú naše deti?

Výsledky nie sú povzbudivé. Takmer vo všetkých parametroch sa deťom od roku 2018 pohoršilo, od výskytu šikanovania po hľadanie sexuálnych obsahov, pocit bezpečnosti doma, ale tiež ukazovatele, ktoré sa týkajú šťastia aj depresie. Teraz na jar nás čaká ďalšie kolo skúmania s tými istými deťmi. Až tam uvidíme, či sú deti schopné sa otriasť z tlaku a nedostatku kontaktu s rovesníkmi, ktoré zažívali. Žijem čakaním na tieto dáta a ich súčasťou bude, samozrejme, aj intenzita používania internetu. 

Hovoríte o sebe, že ste technologický nadšenec a displeje ako apokalypsu nevidíte. Platí to aj po dvoch rokoch pandémie? 

Iste, nič zásadné sa predsa nezmenilo. Internet nám vlastne zachránil túto generáciu. V pandémii sme vďaka nemu my dospelí mohli pracovať, deti sa mohli aspoň istým spôsobom stretávať so svojimi rovesníkmi a dostať aspoň nejaké vzdelanie. Samozrejme, počet hodín na internete výrazne narástol a spolu s nimi aj výskyt závislosti. No nemôžeme povedať, že ide len o patológiu. 

Každú sobotu ráno si pustím technologický podcast, mám obľúbené hry aj seriály, pri ktorých sa odreagujem. A niekedy si zahrám aj s deťmi. Nie som však ani naivný nadšenec. Otázka je, či to, čo sme videli, bol len prechodný stav, ktorý nám pomohol zvládnuť ťažké dva roky, a či sa deti opäť vrátia von na ihriská a ku kamarátom. 

Vaša predikcia?

Myslím, že väčšina dospelej aj detskej populácie sa vráti do normálnych koľají. No obávam sa, že u detí s rizikovými faktormi, ako sú napríklad poruchy pozornosti, posledné dva roky za displejmi naozaj mohli spôsobiť dlhodobé poškodenie.

Technológie môžu byť neutrálne, otázka je, ako ich používame. Nie každé dieťa s mobilom je katastrofa. Ale sú dospelí a deti, ktorým to vôbec neprospieva, a u niektorých sa môže vyvinúť aj závislosť.

Stretávate sa s deťmi a mladými, ktorí sú reálne závislí od internetu? 

Skôr v rámci výskumu alebo v našej vysokoškolskej poradni. Prídu s tým, že majú problém so závislosťou, no často je to len úvodný problém a potom riešime vzťahy s rodinou, depresiu či prácu so stresom. Od kolegov však počúvam rôzne príbehy, napríklad o tretiakovi závislom od sledovania pornografie. Je v tom ľútosť, hnev aj súcit. 

Na počítači bežne pracujeme či študujeme aj osem hodín denne, no tu o závislosti nehovoríme. V čom sa práca líši od toho, keď sa na internete hráme či instagramujeme?

Poznáme aj závislosť od práce, teda workoholizmus, ale máte pravdu, je tu výrazný rozdiel. Online nakupovanie, sledovanie pornografie, hranie hier či sociálne siete sú nadizajnované veľkými tímami, často aj neurovedcami, tak, aby mali isté parametre, ktoré sú pre nás mimoriadne príťažlivé. 

Pred dvoma mesiacmi unikli dokumenty, ktoré hovoria, že spoločnosť Meta (donedávna Facebook, pozn. red.) má dáta o tom, že Instagram je pre dospievajúce dievčatá vyslovene toxický. Aj algoritmy vyberajúce, čo sa nám zobrazí, sú pravdepodobne nastavené tak, aby negatívneho obsahu, ktorý sa dobre šíri, postupne ponúkali viac. No je to biznis. 

Ktoré sú tie „mimoriadne príťažlivé parametre“ internetu?

Napríklad hry či sociálne siete ponúkajú malé odmeny v správnom čase. A náš mozog miluje odmeny, sme tak skrátka evolučne nastavení. V hre odomkneme vyšší level, na sociálnej sieti dostaneme lajk či komentár, ktoré sú pre nás obrovskou sociálnou odmenou. A pri sledovaní porna sa za pár klikov dostaneme k obsahu, ku ktorému sa v realite dostávame veľmi dlho alebo nikdy. Náš mozog toto všetko vníma ako odmenu a prirodzene reaguje. 

Čo sa pri novom lajku či pozretí videa v hlave deje?

Aktivuje sa centrum odmien a zažívame vlnu vzrušenia a uspokojenia. Nie je to kokaín ani heroín, no funguje podobne, aj keď pomalšie. Postupne si náš mozog na prílev stimulov zvykne a potrebujeme čoraz väčšiu dávku, aby sme mali ten istý zážitok.

K tvrdým drogám, alkoholu ani cigaretám však deti nepúšťame vôbec. Prečo keď vieme, že závislosť od internetu funguje podobne, dovolíme, aby mali mobil neustále pri sebe?

Na drogách, cigaretách a alkohole nie je pre deti dobré nič. Internet však nie je len destilované zlo, ponúka aj obrovské pozitívne možnosti. S vaničkou by sme vyliali nielen dieťa, ale celú pôrodnicu. Aj autá zabíjajú a nezakazujeme ich, skôr sa snažíme vybaviť ich bezpečnostnými prvkami a upraviť rýchlosť na nebezpečných úsekoch. 

Ktoré ďalšie aspekty hier či sociálnych sietí sú pre náš mozog atraktívne?

Napríklad responzívnosť. Word nám maximálne tak podčiarkne, že sme niečo napísali zle, a to nás veľmi neteší. No na sociálnej sieti či v hre na nás všetko reaguje a dáva nám pozitívnu spätnú väzbu. Extrémne silným mechanizmom je aj sociálne porovnávanie, a to najmä u dievčat. Porovnávame sa síce neustále, je to mimovoľný proces, pri ktorom sliedime, kto je krajší či silnejší. No na Instagrame sa dvanásťročné dievčatko porovnáva s nalíčenými modelkami a chalani s top športovcami. V tomto období sú mladí ľudia voči sebe tiež oveľa kritickejší.

Navyše, na sociálnej sieti sú všetci vždy vynikajúco naladení a zažívajú fantastické veci. Rozumné by bolo povedať si, že toto porovnávanie mi nerobí dobre, dám to preč. No v kombinácii s odmenami a spätnou väzbou máme, naopak, tendenciu zostať tam ešte dlhšie. 

Na dievčatá silno pôsobí porovnávanie. Čo priťahuje chlapcov?

U nich je silná najmä súťaživosť, ktorú online svet bohato využíva. A k tomu, samozrejme, zábava, relax a prirodzená hravosť. Poznám ľudí, ktorí so slasťou vypĺňajú excelovskú tabuľku. No keď dáme bokom morálne aspekty, pre mozgy zvyšku populácie je prepracovaná hra či nebodaj porno oveľa väčšia zábava.

Nehovoriac o farbách, hudbe a rýchlo sa meniacich podnetoch, ktoré náš mozog nadmerne stimulujú. Podľa výskumov dokážeme zámernú pozornosť udržať asi deväť až pätnásť minút, no potrebujeme vyvinúť vedomú snahu. Priemerné video na TikToku má však pätnásť sekúnd. Pracuje s našou mimovoľnou pozornosťou, do ktorej nepotrebujeme investovať žiadnu energiu. Aj preto sa nám stáva, že sa zbadáme až po polhodine nechceného pozerania.

Internet je tu dvadsať a sociálne siete desať rokov. Kým sa im evolučne prispôsobíme, chvíľu to potrvá. Zdieľať

Internet teda využíva evolučné nastavenia človeka, no poskytuje nám viac, ako sme schopní zvládnuť?

Ak by sme to vulgárne zjednodušili, mimovoľnú pozornosť človeka zaujímajú tri veci: či sa to dá zjesť, či nás to chce zjesť alebo či s tým môžeme mať sex. Práve tá tretia vec je mimoriadne stimulujúca a návykotvorná. A keď dáme všetky tieto tri veci do kvalitného internetového kokteilu, máme zarobené na problém. (Smiech.)

Prečo náš mozog nemá zároveň mechanizmus, ktorým by nadmerné odmeny vyvažoval?

Takýchto mechanizmov máme viac. Tým prvým je vôľa, ktorou sa môžeme rozhodnúť pre niečo iné. No musíme brať do úvahy časový kontext. Niekoľko stotisíc rokov bolo pre človeka ťažké nájsť si partnera či potravu. Aj preto nám chutí všetko sladké, mastné a vysokoenergetické. Len posledných päťdesiat rokov, aj keď nie všade, máme potravy prebytok, a preto aj pandémiu obezity. Internet je tu dvadsať a sociálne siete desať rokov. Kým sa im evolučne prispôsobíme, chvíľu to potrvá. 

Centrum odmien je v mozgu úzko prepojené s centrom spracovávania bolesti. Je to dôvod, prečo po príjemnom čase na internete často nasleduje nepríjemný emočný aj fyzický prepad?

Áno, pri látkových závislostiach hovoríme o abstinenčných symptómoch, ktoré môžu byť až život ohrozujúce. Ak metabolizmu nedodáme drogu, telo ju tvrdo vyžaduje. No dnes už vieme, že bez ohľadu na to, či ide o látkovú alebo nelátkovú závislosť, zmeny, ktoré sa dejú v mozgu, sú podobné. Dieťa, ktoré je závislé od hier, síce fyzicky neskolabuje, no keď mu hru zoberieme, môže byť nervózne, depresívne až veľmi zúrivé. 

Je práve toto znakom závislosti?

O závislosti hovoríme, až keď dlhodobo, pol roka až rok, spĺňame šesť kritérií. Tým prvým kritériom je významnosť, teda keď sa online aktivita stane akýmsi centrom nášho života, neustále o nej premýšľame či snívame. Druhým je takzvaná tolerancia, teda keď potrebujeme zvyšovať dávku, aby sme dosiahli želaný efekt. Tretím je, že si prostredníctvom internetu zlepšujeme náladu. Štvrtým sú spomínané abstinenčné príznaky ako nervozita, nesústredenosť, úzkosť až zúrivosť. Piatym kritériom je konflikt – vnútorný konflikt, že by sme aj radi robili niečo iné, no nedarí sa nám to, a tiež konflikt s blízkymi. Posledným kritériom je takzvaný relaps, keď sme sa čas aj intenzitu pokúsili zredukovať, no opäť sme sa vrátili k starému fungovaniu.

Do toho, či sa staneme naozaj závislými, vstupuje veľa premenných, od dedičnosti cez prostredie a osobné vlastnosti až po aktuálne sociálne kontakty či voľnočasové aktivity. 

Podľa tohto zoznamu by sme jedno či dve kritériá bez problémov naplnili všetci dospelí…

Samozrejme. Môžeme si urobiť jednoduchý test: v bežné dni, nie na dovolenke, skúste používať internet len na pracovné veci a sledujte, čo to s vami robí. Hneď zistíte, ako na tom ste. Ak my dospelí alebo deti spĺňame čo len jedno kritérium, je čas sa zamyslieť. No jedno je lepšie ako štyri. Šesť je choroba, ktorá potrebuje odbornú pomoc, pretože už nefunguje ani vôľa.

Môže byť znakom rozvíjajúcej sa závislosti, keď si dospelí alebo deti berú mobil aj do kúpeľne?

Z klinického hľadiska nie. Ale je to varovný signál. Laickým zvončekom môže byť aj to, že dieťa s mobilom zaspáva aj vstáva alebo že aj keď doteraz rado chodilo von, už sa nepýta. U dospelého môže vytvorenie závislosti trvať niekoľko mesiacov aj rokov, u detí to uvidíme skôr. Väčšinou si negatívne dosahy všimnú najprv naši blízki. Kamaráti povedia, že už s nimi nechodíme von, prepadáme či nestíhame v práci. Rodičia si všimnú, že dieťa už nešportuje alebo horšie spí. 

Kolega mi vravel o dieťati, ktorému rodičia chceli hry zakázať, a tak v emocionálnom ataku vyhodilo počítač cez zatvorené okno. Často musí prísť k niečomu zlomovému, aby sme spozorneli. 

Zamerajme sa na fenomén hier a sociálnych sietí a obdobie, keď ešte vieme závislosti predísť. Je našou hlavnou zbraňou pevná vôľa?

Nejde len o vôľu. O mozgu dnes vieme pomerne veľa a poznáme, ako sa buduje návyk. Do tohto procesu môžeme vstúpiť a pracovať s ním. Na zmenu je tiež potrebné aj uvedomenie si vlastného stavu a, samozrejme, motivácia, bez ktorej to nejde. No problémom je, že mozog detí je mimoriadne plastický. Čím skôr sa dostane k nejakému závislému podnetu, tým silnejší návyk si vytvorí. Vôľu si deti budujú len postupne. Dokázať si potešenie odložiť ich musia naučiť rodičia. Dať teenagerovi limit desať minút na mobile denne nám vzťah s ním nezlepší, ale pri malých deťoch majú hranice veľký zmysel. 

Čo znamenajú hranice konkrétne? Mobil až na strednej škole? 

Svetová zdravotnícka organizácia odporúča sledovať takzvaný screen time, teda kumulovaný čas, koľko dieťa strávi za akoukoľvek obrazovkou. Do jedného roka sa neodporúča žiaden, pretože dieťa nevie rozpoznať, čo na monitore vidí, a nemá mu to ako prospieť. Do piatich rokov sa odporúča maximálne hodina, a radšej oveľa menej, no vždy v sprievode dospelého. Návyk používať médiá ako digitálnu pestúnku, keď miesto cumlíka strčíme dieťaťu tablet s rozprávkou, je zarábanie si na problém. 

Nie je hodina pre dvojročné dieťa trochu veľa?

Iná pomôcka hovorí, že vek dieťaťa by sa mal rovnať počtu hodín, ktoré strávi pred obrazovkami za týždeň. To už je prísnejšie. Desaťročné dieťa, ktoré si pozrie rozprávku a niečo sa zahrá, si polovicu limitu minie za sobotu. Krajiny si tieto usmernenia môžu sprísniť, Francúzi do troch rokov neodporúčajú žiaden čas s digitálnymi médiami. 

Osobne som zástancom realizmu. Aj maličká zmena je lepšia ako žiadna. Ak dieťa trávi niekoľko hodín denne pozeraním aj dobrých vecí, poďme to skúsiť znížiť tým, že sa o tom budeme spolu rozprávať a tráviť spolu čas. Ďalším odporúčaním, s ktorým bude mať problém nejeden dospelý, je nepoužívať mobil pri jedení. 

Prečo?

Po prvé, vtedy spájame dve aktivity, ktoré nám prinášajú uspokojenie: jedlo a zábavu v mobile. Mnoho výskumov tiež potvrdilo, že s mobilom sa na jedlo nesústredíme a v konečnom dôsledku priberáme. V neposlednom rade spoločné jedlo a rozhovor pri ňom sú dôležitý spoločný čas. Asi nie je reálne jesť spolu tri razy denne, ale nejesť spolu vôbec znamená, že sa neučíme komunikovať. Je overené, že pri stole sa deti aj dospelí otvárajú, riešia veci a budujú vzťahy. A to isté platí o spánku. Tu treba byť prísny aj pri dospievajúcich. Nedovoliť, aby ponocovali pri mobiloch, tabletoch a počítačoch. 

Hovoríte o prípadoch, keď rodičia až podľa údajov z aplikácií zistia, že deti boli na mobile aj uprostred noci?

Deti, ktoré majú školu, krúžky a nebodaj aj pomáhajú doma, si zvýšený čas na hranie nevedia nájsť inde ako na úkor spánku. Zároveň aj náš výskum potvrdil, že nadmerné používanie sociálnych sietí súvisí s poruchami spánku. Dieťa, ktoré ide spať hlboko po polnoci, sa menej sústredí, má horšie výsledky, je frustrované. Čím pôjde riešiť svoju frustráciu? Sociálnymi sieťami. To je však začarovaný kruh, ktorý sa zhoršuje. 

Istá moja skúsená kolegyňa z poradne hovorí, že v poslednom čase nerobí psychológiu, ale radí klientom v zdravom životnom štýle. 

Ako to myslíte?

Väčšine klientov, rodičom aj deťom často stačí pomôcť, aby pravidelne jedli, normálne spali a športovali – zrazu sa začnú riešiť úzkosti aj ďalšie veci. Samozrejme, nefunguje to vždy, no mnohé veci sa zdravým režimom dajú napraviť. 

Platí, že keď preháňajú rodičia, preháňajú aj deti. A naopak, keď ideme deťom dobrým príkladom, pridajú sa aj sami: stanoviť láskyplné, no jasné pravidlá, ktoré sú prispôsobené veku, a sledovať ich. 

Ďalším odporúčaním, s ktorým bude mať problém nejeden dospelý, je nepoužívať mobil pri jedení. Zdieľať

Máme tu však generáciu rodičov a detí, ktorá tieto odporúčania nemala. Ako zaviesť obmedzenia pri väčších deťoch, ktoré nikdy žiadne nemali?

Išiel by som na to veľmi pomaly. Je chybou, keď rodičia v panickom výchovnom záchvate chcú deťom zakázať všetko naraz. To nevydrží a náš vzťah to len zhorší. Aj trinásťročný človek nás vie prekvapiť svojím názorom. Rozprávajme sa s ním o tom, či mu tie hodiny pri hrách niečo neuberajú a ako sa potom cíti. Či to nemá negatívny vplyv na veci, na ktorých mu záleží, na čas s priateľmi či koníčky. Ideálne je urobiť malú zmenu tak, že sa na nej dohodneme a budeme ju dodržiavať všetci, rodičia aj deti. Aby deti videli, že aj my sa trápime a snažíme.

Môžete dať príklad?

Dať si celá rodina jedno poobedie bez internetu. Alebo obnoviť sobotný výlet či spoločný futbal. Urobiť malú behaviorálnu zmenu a trvať na nej niekoľko týždňov aj mesiacov, kým sa zautomatizuje. A stanovme si, čo sa stane, keď nové pravidlá nedodržíme. Nevolajme ich tresty, ale spolu s deťmi si urobme zoznam dôsledkov, z ktorého si pri porušení dohody môžeme vybrať. 

Ktoré veci sú vhodné „dôsledky“?

Niečo, čo nás bude trochu omínať. Nejsť do kina na nového Spidermana, niečo veľké upratať, niečo zabehnúť. Zároveň od potkanov až po ľudí je overené, že odmena funguje lepšie ako trest. Čo na deti funguje dnes? Pokémon kartičky? Dohodnime sa, že odmenou za dodržanie nového pravidla je možnosť ísť na prespávačku s kamošmi alebo spomínané kino. Ešte raz: malé zmeny a rozumné odmeny a dôsledky. 

Použime svoj mozog, ktorý má návyky rád, na vypestovanie dobrých návykov. Dobrou správou je, že často stačí len malý „vstup do systému“ a nemusí k závislosti vôbec prejsť. 

Čo môžu byť tieto vstupy do systému?

Najdôležitejší krok je zaujímať sa nielen o známky svojich detí, ale aj o ich prežívanie, v realite aj v internetovom svete. Väčšina ďalších vecí vyplynie z toho. 

V prvom rade však potrebujeme vedieť, že každú aktivitu, ktorú odoberieme, potrebujeme nahradiť. Ak dieťaťu, ktoré sedí šesť hodín na internete, toto zakážeme a nedáme mu do ruky alternatívu, tak mu nepomôžeme. Spoločne potrebujeme hľadať, čo by rado robilo miesto toho. To, čo bude fungovať určite, keď sa im na rodinné výlety už chodiť nechce, je stretávať sa s rovesníkmi. Samozrejme, jemne ich smerovať aj pri výbere kamošov, no pomôžme dieťaťu naplánovať spoločný čas. 

Vyžadovanie obmedzení, dizajnovanie odmien aj dôsledkov stojí rodičov mnoho energie. Nie je jednoduchšie aspoň v prípade smartfónu „odolávať“ čo najdlhšie a dať ho deťom až vo veku, keď vedia pracovať s pevnou vôľou?

Áno, je dobré držať deti od mobilov čo najdlhšie. Aj z jedného nášho výskumu vyplynulo, že čím skôr začnú deti a dospievajúci používať sociálne siete, tým skôr sa stretnú s rizikovými obsahmi a tým skôr dôjde k nejakej forme ujmy. Staršie deti si postupným zrením a zvyšovaním odolnosti vypestujú obranné stratégie a sociálne siete im ubližujú menej. Oficiálny vek trinásť rokov na vstup na sociálne siete je podľa mňa zvolený vhodne. I keď neodzrkadľuje súčasný stav a deti sú na nich oveľa skôr. No zároveň treba povedať, že tam, kde všetci mobil majú a intenzívne cez sociálne siete navzájom komunikujú, vystavujeme dieťa nebezpečenstvu sociálneho vylúčenia z kolektívu. A niekedy môže dôjsť až k istej forme šikanovania. 

Je teda kľúčom najmä hľadanie kvalitných „offline“ náhrad?

Určite áno. Napríklad pri hraní online hier dokážu deti zažiť takzvaný flow. Aktivita ich úplne pohltí a stratia sa v nej. No potrebujú zažiť, že flow môžu mať aj pri čítaní knihy, pri hre na schovávačku, pri lepení modelu lietadla a pri mnohých ďalších veciach.

Nejaký čas však potrvá, kým budú pre mozog reálne aktivity podobne príťažlivé ako tie internetové, alebo nie?

Áno, ale aj náš výskum potvrdzuje, že deti sa postupne vrátia k tomu, čo je pre nich prirodzené. Deti jednoducho chcú byť vonku s kamarátmi, tak im to doprajme, aj keď zrovna nerobia nejaký šport. Máme k dispozícii tiež overené organizácie, ktoré majú dobre prepracované prirodzené systémy motivácie, súťaživosti a socializácie, od skautingu cez saleziánov až po športové a umelecké kluby. Využime to, o čom vieme, že funguje. 

Na internet si okrem iného chodíme zlepšovať náladu. Čo je zdravou alternatívou, ako manažovať svoje negatívne emócie?

Je ich veľa: šport, obyčajná chôdza, rozhovor s niekým, koho máme radi, objatie a v dospelosti tiež sexuálne aktivity. 

Nie je nič zlé na tom, keď si unavený človek pozrie obľúbený seriál na Netflixe. Problém je, keď každú aktivitu, ktorá vyvoláva emócie, musím spojiť s internetom. Keď som šťastný, potrebujem to odfotiť a zdieľať. Poznáme už aj pojem „food porno“, aby každý videl, čo skvelé sme zjedli. A potom aj túžba vylepšiť si náladu tým, že všetko negatívne hodíme online. 

Mohli by ste dať aj ďalšie rodinné tipy a triky, ako držať displeje pod kontrolou? 

Pri večeri môžeme mobily odložiť do krabičky, na noc môžeme vypnúť router. Alebo aj dať si spoločnú výzvu sústrediť sa len na jednu činnosť. Multitasking neexistuje, vieme len rýchlo prepínať z jednej činnosti na druhú a ani jednu nerobíme poriadne. Deti sa učia, pritom četujú či pozerajú video a čudujú sa, že im to tak dlho trvá. Praktickým riešením môže byť: choď polhodinu četovať, ale potom to vypni a rob niečo iné. 

Nie je tiež bezpečnejšie umožniť deťom prístup na internet len na spoločnom počítači, než im dať do ruky smartfón či tablet, na ktorý máme ako rodičia menší dosah?

To závisí od veku, v ranom detstve sa to vyslovene odporúča. Ale dieťaťu nedávame mobil iba preto, že ho veľmi chce. Dávame mu ho aj preto, aby sme vedeli, kde je, aby sme my mali pocit istoty. Opäť by som apeloval na umiernenosť a zdravý rozum. Extrémne riešenia, keď sedemnásťročný potomok funguje bez mobilu v triede, kde ho všetci majú od ôsmich rokov, môžu priniesť nejaké pozitíva, ale určite prinesú aj mnoho negatív. Samotní výrobcovia ponúkajú riešenia v podobe rodičovských programov, ako napríklad Family Link, Čas pred obrazovkou či Eset Parental Control, ktoré umožňujú nastaviť deťom čas používania počítača, mobilu či tabletu, ale aj obsah, ktorý môžu vidieť. 

Na liečenie online závislostí sa využívajú postupy kognitívno-behaviorálnej terapie, pri ktorých sa sledujú spúšťače problematického správania a hľadajú náhradné alternatívy. Môže týmto spôsobom pomôcť sebe či svojmu dieťaťu aj laik?

Určite, v terapii dôsledne zapisujeme, kedy a aká emócia spustila túžbu po mobile, či je tam istý vzorec. Môže to byť z nudy, z frustrácie a často je to najmä únik. Dieťa si nerozumie so spolužiakmi, šikanujú ho, nejde mu učivo a internet je jeho bezpečné prostredie. Keď pracujeme s tým, čo túžbu uniknúť spôsobuje, často sa prirodzene upraví aj čas na internete. Nie je výnimočné, že dieťa nadmerne hrá v období, keď sa rodičia rozvádzajú, a po náročnom období ho to prejde. Je to akýsi obranný mechanizmus nášho organizmu. 

Ak je naším spúšťačom obyčajná túžba po prestávke a uvoľnení, čím máme mobil nahradiť?

Niekomu môže fungovať aj len napiť sa studenej vody, pozrieť sa z okna alebo pustiť si hudbu. Potrebujeme zdravé chvíľkové rozptýlenie. Nepríjemná emócia netrvá dlho, a keď ju zachytíme a presmerujeme, tak sme často vyhrali. 

To, že niektoré aktivity prinášajú len krátkodobé vzrušenie, kým iné nás napĺňajú dlhodobým pokojom a spokojnosťou, vedia rozoznať deti aj dospelí. Zdieľať

Neurobiť z internetu monštrum nám teda pomôže poznať, ako funguje návyk?

Iste, dospelí môžu využiť skvelé knihy ako Atómové návyky či Konec prokrastinace na to, aby sme nastavenia, ktoré nadmerné používanie technológií spôsobujú, využili na to, aby sme sa mali lepšie. 

No v neposlednom rade, zdravým protipólom k téme, ktorú riešime, je skrátka zatiahnuť na hlbinu. 

Zatiahnuť na hlbinu?

Neriešiť iba, koľko krokov som dnes prešiel, ale pýtať sa: Kde je môj zmysel? Čo ma presahuje? Môže, no nemusí to hneď byť osobný Boh. Ale čomu chcem obetovať svoj čas a život? Sekundárnym benefitom toho, keď nežijeme len pre seba, ale vecami, ktoré nás presahujú, je pocit naplnenia a šťastia, ktorý pri displejoch chvíľkovo hľadáme. 

To, že niektoré aktivity prinášajú len krátkodobé vzrušenie, kým iné nás napĺňajú dlhodobým pokojom a spokojnosťou, vedia rozoznať deti aj dospelí. 

Foto: Peter Coch