Mikrosvet matiek rieši plienky Ovplyvňuje spôsob cikania detí náš vzťah k nim?

Ekológia i zdravie bábätka. To sú najhlavnejšie dôvody matiek, prečo sa rozhodnú opustiť pohodlie jednorazových plienok a hľadajú iné možnosti. Aj keď tie alternatívy nemusia byť nakoniec také ekologické, ako sa na prvý pohľad zdá.

Dieťa od narodenia bez plienok. Kým si mnohé matky takú situáciu radšej ani nechcú predstaviť, Miroslavu Bednárovú z Bratislavy, mamu dnes už štvorročného syna, táto myšlienka nadchla.  

„Počas tehotenstva som stále niečo študovala o materstve, o výchove a tak som prišla aj k bezplienkovej komunikačnej metóde,“ hovorí pre Postoj o tom, ako sa k nápadu o nezaradení plienok do novorodeneckej výbavy dostala.

V čom táto metóda spočíva? V skratke ide o rozpoznávanie signálov, ktoré dieťa dáva rodičovi a ktorými mu naznačuje, že potrebuje vykonať potrebu. Podľa poradcov, ktorí sa tejto metóde venujú, je vo všeobecnosti vžitá predstava, že dieťa vylučuje náhodne, ale nie je to tak. Podľa nich tak ako rodič dokáže odlíšiť plač dieťaťa, ktorý pochádza z únavy, z hladu či z prežívania bolesti, dokáže rozoznať aj signály dieťaťa, keď sa chystá vylučovať.

Podľa teórie sa vďaka nim naučia spolu komunikovať a vytvoria si tak silnejšie puto. Rodič si však musí byť vedomý, že to bude chvíľu trvať, aby si správne vedel signály bábätka priradiť, a preto musí byť pripravený na „nehody“ a nemal by sa zdráhať použiť plienku ako záložný plán.

Miloslava priznáva, že začiatky boli úsmevné, ale aj náročné. Jej manžel síce nechápal, prečo nechce používať jednorazové plienky ako iné mamy, ale keď so synom utekala cez byt a držala ho nad toaletnou misou, pretože mala pocit, že vyslal signál, nechal ju tak. „Zaťala som sa a napriek častým nehodám na začiatku som sa postupne naučila rozoznávať signály a so synom sme to dali,“ smeje sa.

Sama však priznáva, že mala na to trpezlivosť najmä preto, že syn je jedináčik, a nevie si predstaviť, ako by to realizovala pri viacerých deťoch.

Matky, ktoré sa rozhodli pre bezplienkovú metódu, uvádzajú ako dôvod svojho rozhodnutia aj ekológiu a ochranu životného prostredia. Nechcú, aby ich deti zbytočne vyprodukovali ďalšie tony odpadu.  

Jednorazové plienky v nemilosti

Po tom, čo sa stali cenovo dostupné, jednorazové plienky dali rodičom najmä pocit slobody. To sa stalo aj mottom pre názov jednej celosvetovo známej talianskej značky – Libero.

Pre matky sa skončil nekonečný kolotoč každodenného prania, prestali sa báť dlhších prechádzok či cestovania s deťmi, zbavili sa obáv, ako zvládnuť vyšetrenie u lekára bez prezliekania v čakárni na erárnom prebaľovacom pultíku.

Prieskumy z 90. rokov v európskych krajinách ukázali, že väčšina rodičov veľmi rýchlo prešla na jednorazové plienky. Napríklad vo Veľkej Británii ich v tom čase používalo viac ako 90 percent rodičov.

Eufória sa však začína meniť na skepticizmus. Ekologickí aktivisti nás vyzývajú stať sa zelenými rodičmi a upozorňujú, že každé dieťa zabalené v jednorazových plienkach vyprodukuje zhruba tonu odpadu, kým sa naučí chodiť na nočník. Plienky tvoria 20 percent odpadu na skládkach, dieťa vyprodukuje za rok raz toľko odpadu ako dospelý človek.

Okrem toho trvá veľmi dlho, kým si životné prostredie poradí s jednorazovou plienkou a rozloží ju. Síce zdroje nie sú v tomto čísle jednotné, uvádza sa, že ide o stovky rokov, pričom sa počas tohto procesu uvoľňujú do prostredia škodlivé chemikálie vrátane dioxínov.

Aby aktivisti rodičov povzbudili prejsť k alternatívam, upozorňujú ich aj na finančnú náročnosť. Ak každé dieťa denne spotrebuje desať plienok a zbaví sa ich priemerne po druhom roku života, podľa prepočtov nás môžu vyjsť až na približne dvetisíc eur.

Aktivisti upozorňujú aj na zdravotné riziko. Mnohé značky obsahujú chlór, ktorý môže dráždiť pokožku. Viaceré výskumy ukazujú, že ak je človek dlhodobo vystavený účinkom chlóru, môže to viesť k rakovinovým ochoreniam.

Jednorazové plienky obsahujú aj latex, parfumy a farbivá, ktoré sa tiež môžu podpísať pod alergické reakcie. Niektoré zahraničné štúdie naznačujú, že znížená priedušnosť týchto plienok zvyšuje teplotu, ktorá je pre chlapcov nezdravá a môžu mať v budúcnosti problémy s tvorbou spermií.

Sú látkové plienky skutočne ekologické?

Čo sa týka ekologického dôvodu pre návrat k látkovým plienkam, nie každý je z ich vplyvu na životné prostredie nadšený. Kritici tvrdia, že ich negatívny dosah na prírodu je porovnateľný s jednorazovými.

Kým pri jednorazových dieťa vytvorí tonu odpadu, kým sa naučí na nočník, v prípade látkových plienok sa dovtedy minie priemerne 38-tisíc litrov vody. Tento prepočet je pritom spravený na podklade „šetrného prania“, čo znamená, že ocikané plienky sa perú v studenej vode a tie po veľkej potrebe maximálne na 60 stupňov. Okrem toho by sa malo prať až vtedy, keď je práčka plne naložená.

V realite sa však v mnohých domácnostiach perú plienky na oveľa vyšších teplotách a pre ich obmedzený počet aj oveľa častejšie. Keď sa započíta spotreba energií pri sušení a žehlení, v týchto domácnostiach v skutočnosti zanechávajú environmentálnu stopu porovnateľnú s jednorazovými plienkami.

Okrem toho stále je väčšina z nich vyrobená z bavlny. Jej pestovanie má ničivý dosah na náš vzduch, vodu a pôdu. Podľa Pesticide Action Network je jednou z plodín, pri ktorých sa používa najviac pesticídov, a to až do takej miery, že pre jej pestovateľov a zberačov predstavujú vážne ohrozenie na zdraví.

Pritom sa pre ochranu proti škodcom tieto pesticídy aplikujú desať- až dvadsaťkrát ročne. Na jednu tonu vypestovanej bavlny spotrebujeme 400 kíl hnojív a 40 kíl insekticídov.

Navyše, bavlna je jedna z najsmädnejších rastlín na svete. Globálny priemer na vyprodukovanie jedného kilogramu je 10-tisíc litrov, v suchších krajinách, ako napríklad v Indii, je to však až dvojnásobok. Riešením by mohla byť organická bavlna, problém však je, že na vypestovanie rovnakého množstva je potrebná oveľa väčšia plocha, preto je oveľa drahšia a menej dostupná.

Pozitíva používania látkových plienok spočívajú skôr v zdravotných dôvodoch, keďže sú k pokožke šetrnejšie a dieťa nezostáva dlhší čas v mokrej plienke, teda odpadá aj riziko zaparenín. Doteraz nezodpovedanou otázkou však je, ako je to s prehrievaním semenníkov u chlapcov v látkových plienkach. V nich sa tiež vytvára teplo a sú hrubšie ako jednorazové.

Eko a bio alternatívy

Aké sú spomínané alternatívy, ktoré majú rodičia uprednostniť? Ak sa nechcú vzdať pohodlia, ktoré ponúkajú jednorazové plienky, môžu siahnuť po ich eko a bio variantoch. Tie by mali byť vyrobené zo špeciálnych ekologických materiálov s nulovým obsahom chlóru a chemikálií. Podľa ich výrobcov sú šetrnejšie k prírodnému prostrediu, pretože sa v prírode ľahšie rozložia. Rodičia si pri nich však, samozrejme, musia hlbšie siahnuť do vrecka.

Druhou možnosťou sú látkové plienky. Kým časť žien má ešte v živej pamäti príbehy svojich matiek o nekonečnom predpieraní, praní, sušení a žehlení a pri predstave dobrovoľného návratu k tomuto životnému štýlu celé ich vnútro zvolá „nikdy viac“, mnohé matky sa s odvahou púšťajú do boja s prateľnými plienkami.

Aj keď je náš život s látkovými plienkami dnes už vďaka automatickým práčkam o niečo jednoduchší, ich používanie dosť obmedzuje. 

Čo sa týka finančnej stránky, prvotná investícia je pomerne vysoká, tá sa však časom vráti, navyše pri ďalších deťoch náklady súvisiace so zaobstarávaním odpadávajú. V zahraničí pre nerozhodnutých existujú už požičovne látkových plienok. Rodičia si môžu niektorý typ vyskúšať bez nutnosti si ich ihneď zakúpiť.

Inde, napríklad v Taliansku, sa snažia rodičov motivovať tým, že ich odbremenia od náročnej dennej údržby. Napríklad v Miláne, Novare či ďalších mestách spustili sieť práčovní s donáškou do domu dvakrát týždenne. Tieto služby si však môžu, samozrejme, dovoliť len tie lepšie situované rodiny. Z plienkových alternatív sa tak pri dobrom podnikateľskom nápade črtá slušný biznis.

Viac komunikačná ako bezplienková

Ak je motívom hľadania alternatív voči jednorazovým plienkam aj znižovanie negatívneho vplyvu na životné prostredie, tou najvhodnejšou voľbou sa zdá byť už spomínaná bezplienková komunikačná metóda. Tá je však náročná na trpezlivosť i čas a skutočne nie je pre každého. Najlepšie je, keď sa začne praktikovať krátko po narodení dieťaťa, ale ako tvrdia jej propagátori, začať nie je nikdy neskoro.

„Táto metóda má byť o komunikácii, nie o tom, že nedám na dieťa plienku,“ povedala pre Postoj Monika Štullerová, organizátorka kurzov Spolu v tom a mama troch detí, pri ktorých túto metódu úspešne aplikovala. Na svojich kurzoch predstavuje pointu metódy aj to, ako funguje v praktickom živote. Jej postoj k metóde je racionálny a nepovažuje za správne, keď je rodič až príliš radikálny a odmieta plienku za každú cenu.

Myslí si, že keď túto metódu ako rodič zvládneme, vyjdeme z tohto úspechu posilnení. „Keď sa na to pripravíme, že bude treba trošku viac prať, nastavíme sa na spoznávanie svojho dieťatka, vtedy zrazu zistíme, že spoznávame signály, rozoznávame ich a budeme sa cítiť ako posilnená matka, ako posilnený rodič. Táto metóda je kombináciou viacerých vecí, nedá sa robiť bez ďalších prvkov kontaktu s dieťaťom,“ vysvetľuje.

Sama odmieta radikálny postoj a pristupuje k tejto metóde racionálne, keď matkám odporúča kombináciu s plienkami. Tie môžu podľa nej pokojne použiť, keď napríklad s dieťaťom cestujú alebo je dieťa choré. Časom sa matka naučí odsledovať rytmy dieťaťa a osvojiť si ich. „Aj keď dieťa pôjde do plienky, nenecháme ho v nej dlho, vieme, kedy sa vycikalo alebo vykakalo. Komunikácia spočíva v spojení s tým, ako moje dieťa práve vylučuje, a ono si nevypína inštinkt, že to nespraví tam, kde spí.“

Rodičom, ktorí sa rozhodnú metódu vyskúšať, odporúča hlavne netrvať za každú cenu na tom, že dieťa plienku nesmie nikdy mať. „Keď to berieme ortodoxne, môže to vytvárať iba zbytočné tlaky, stresy a v konečnom dôsledku sa to nepodarí,“ hovorí.

Reflux, koliky a ešte vnímať signály?

Presne takto dopadla snaha o bezplienkovú metódu u Kataríny Jarošovej, mamy päťročnej dcéry a takmer trojročného syna. „Kamarátka túto metódu používala a šlo jej to. Veľmi som chcela zaviesť ju aj pri svojej dcérke. Od začiatku však bola veľmi nespokojné bábätko,“ hovorí o neľahkom začiatku zosúlaďovania sa s bábätkom.

„Mala reflux, trpela bolesťami bruška, koliky neustávali. Rozlišovať pritom, či plače, lebo je hladná alebo ju bolí bruško, a pritom sledovať, či chce cikať, bolo nad moje sily. Celé ma to len zbytočne ešte viac znervózňovalo, bola som v strese aj bez nej. Vzdala som to po prvom mesiaci,“ opisuje svoj neúspech s bezplienkovou komunikačnou metódou s tým, že pri synovi sa už o ňu ani len nepokúšala a nechcela o nej viac počuť.

Teraz spätne si myslí, že jej deti o nič neprišli. Obe sa odplienkovali približne v druhom roku a nemali s tým väčší problém. „Navyše, nikto sa ich na prijímačkách na univerzitu nebude pýtať, kedy prestali nosiť plienky,“ dodáva.

Presne toto je prípad, v akom Monika Štullerová odporúča zaradiť plienku a vytvoriť si vlastný systém, kedy ju dávať a kedy zobrať. „Keď sme všetci doma, v zdraví a v pokoji, tak plienku nepoužívam, lebo sa vtedy stíham venovať signálom a riešiť ich. Ale keď je toho na mňa veľa a nestíham a ešte by ma malo stresovať rozpoznávanie signálov, tak plienku jednoducho dieťatku dám,“ vysvetľuje.

Monika použila túto metódu pri všetkých troch deťoch. Aj jej hlavným dôvodom bola podľa jej slov ekológia. Vedľajším „produktom“ metódy je, že sa deti pomerne skoro naučia na nočník, čo potvrdila aj Monika, keď po roku a pol ani jedno z detí plienku nepotrebovalo vôbec.

Ako sama tvrdí, ani raz sa nedostala kvôli tejto metóde do takej psychickej nepohody, že by ju chcela ukončiť. Boli to podľa jej slov skôr minimomenty, ktoré rešpektovala. Keď vnímala, že je toho na ňu dosť, dala dieťaťu plienku. „Možno spätne pri prvom dieťati som to zopárkrát nemusela siliť, že sme boli napríklad na plávaní a ja som tam riešila ešte aj toto. Spätne ako skúsená matka si už hovorím v takých momentoch nechať to tak.“

Silnejšie puto s dieťaťom

Mamám sa od zástancov výchovných štýlov, ktoré zdôrazňujú prirodzenosť nadovšetko, podsúva, že sa práve vďaka praktizovaniu ich metódy vytvorí silnejšie puto s dieťaťom. Je tu tak ďalšia méta, ktorá vytvára dojem, že keď im sa to nepodarilo alebo ani nemajú záujem ich zaviesť do svojej starostlivosti o dieťa, nie sú dostatočne obetavé matky a nemôžu byť so svojím dieťaťom dostatočne prepojené. Akoby láska a bežná každodenná starostlivosť už nestačila, stále treba k tomu niečo pridať. Tieto argumenty už beztak vystresované mladé matky ešte viac zneisťujú a dostávajú ich pod tlak, že nerobia „niečo viac“.

Hoci sa to môže zdať úsmevné, v mikrosvete materstva sa skutočne matky delia na tie, ktoré robia pre svoje deti základ a ktoré, naopak, dali deťom pridanú hodnotu, ktorej súčasťou sú spomínané latkové plienky alebo ešte viac, bezplienková metóda. Hoci v podstate nikdy nikoho nebude zaujímať, ako naše dieťa vylučovalo či dokedy nosilo plienku, dobrý pocit mamičiek, že to zvládli podľa súčasných trendov, zrejme pretrvá.