Papiereň Petrus Používať vlastný ručný papier je pýchou každého štátu. Navštívili sme miesto, kde vzniká ten náš

„Ak by ste náhodou blúdili, volajte na pevnú linku, mobilný signál v papierni nechytáme,“ napísali nám z dielne Petrus počas dohodovania reportáže.

Pre návštevu papierne sme sa vybrali do malebného kopaničiarskeho kraja, do skrytej osady Podhorie neďaleko Senice. Medzi pár domčekmi nachádzame aj miesto, odkiaľ pochádza ručný papier používaný štátnymi inštitúciami na reprezentačné účely.

Vítajú nás manželia Mária a Michal Struhárovci, ktorí papiereň prevádzkujú ešte s tromi spolupracovníkmi vrátane hlavného majstra Miroslava Čmelu.

„Firmu založil v roku 1994 môj ujo Ján Pekarovič, inžinier chémie a papiernik, so svojou manželkou,“ hovorí Struhárová. „Po roku však dostali možnosť ísť na študijný pobyt do Ameriky a firmu dočasne prevzala jeho sestra. Lenže tam už zostali natrvalo. A po mojej mame som firmu prevzala ja,“ dodáva spolumajiteľka.

Mária a Michal Struhárovci. Na šnúre zavesené schnúce odvlhčovacie plstence. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Nie je náhoda, že Pekarovič firmu založil krátko po vzniku republiky. Štátne potreby Československa totiž napĺňala ručná papiereň vo Veľkých Losinách, ktorá stále funguje, no ako vznikol nový štát, otvorila sa možnosť, aby mal vlastnú výrobňu.

Z rekreačnej chalupy sa tak stala budova dielne. A keďže Podhorie je časťou obce Prietrž, ktorej latinský názov je Petrus, firma dostala toto meno.

Základom je bavlna a ľan

„Kedysi sa papier vyrábal z handier, teda bavlny, ľanu a konopí. Dnes je však prvou surovinou čistá bavlna alebo čistý ľan,“ vysvetľuje Struhárová, kým jej manžel donesie na ukážku zvitok stlačenej tvrdej hrubej látky. Ide o stlačenú stopercentnú bavlnu, ktorá sa nakupuje ako polotovar.

Dodávatelia tejto suroviny sú z tropických a subtropických oblastí, kde sa pestuje bavlnovník – rastlina, ktorá bavlnené vlákna produkuje ako ochranné obaly svojich semien.

Bavlna v prírodzenej podobe. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Lenže tieto vlákna sú dlhé, preto sa rozmiešajú s vodou, v papierenskom mlyne sa skrátia a ich končeky sa rozstrapkajú. Vďaka tomu sa na seba lepšie naviažu a papier je vo výsledku pevný,“ nadviaže na svoju manželku Michal Struhár.

Takýmto procesom prechádza aj ľan, ktorý sa spolu s bavlnou po pomletí dostane do kade s vodou. V akom sú tam pomere, Struhárovci neprezradia. Ide o výrobné tajomstvo.

Hustá zmes vláken s vodou potom prechádza sitkom, ktoré odfiltruje nečistoty, a putuje do druhej kade. Struhár zapne stroj a voda sa začne víriť. Usadené vlákna sa zaraz dostanú na povrch a zafarbia obsah kade na bielo.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Struhár berie do rúk najdôležitejší nástroj pri výrobe ručného papiera – papierenské sito. „Obsahuje dve vrstvy drôtikov, ktoré sú ručne tkané,“ hovorí. „A tu mám rám, ktorý mi urobí dve A štvorky.“

Sito s rámom vloží do zmesi a pomaly vyberie. Zo sita začne kvapkať voda späť do kade, no v rukách drží sito, na ktorom ostane biela vrstva – vznikajúci hárok ručného papiera. Struhár vysvetľuje, že tento proces sa nazýva čerpanie. „Jedným načerpaním vznikne papier, do ktorého sa viac nezasahuje,“ hovorí.

„Počas výroby papiera sitom podoberáme papierovinu, no v kadi zostáva voda. Takže si musíme stále do kade dopúšťať bavlnu a udržiavať rovnakú hustotu,“ pokračuje. Následne treba hárky vyklopiť na kus vlnenej látky, ktorá sa nazýva odvlhčovací plstenec.

Čerpanie. Foto: Postoj/Jakub Lipták

V rohu papiera môžeme vidieť štylizované písmeno P – dôkaz, že papier pochádza práve z tejto dielne. Je to preto, že na site sa nachádza malý ornament – filigrán –, ktorý zabezpečuje, že v danom mieste bude papier o niečo tenší a na presvite bude viditeľný ako vodoznak.

Okrem toho na ešte stále mokrom papieri môžeme vidieť jemný vzor sita. To zasa svedčí o tom, že papier skutočne vznikol ručným procesom. „Vzorka sita sa však niekedy imituje na priemyselných papieroch, aby pôsobili ako ručný,“ dodáva Struhár.

Vyklopené hárky. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Každý hárok papiera vyklopeného zo sita sa prekryje plstencom a potom, keď už je takto na sebe niekoľko vrstiev, sa to celé vloží do lisu. Vylisovaný papier sa potom odlepí a vyvesí na šnúru, kde schne. V lete hárok papiera vyschne počas jedného dňa, no keď je zima a vlhko, môže schnutie trvať aj pár dní.

Podľa Struhára je prirodzené schnutie nevyhnutnou súčasťou výroby kvalitného papiera. „Keď sa priemyselný papier suší teplom, má to tú nevýhodu, že keď sa náhodou znova namočí, zvlní sa,“ vysvetľuje.

Do papierenskej zmesi sa môžu pridávať aj rôzne prísady na dekoračný účel, ako napríklad lupienky, púpavové padáčiky, tráva či semienka. Podľa Struhárovej to tak robia najmä vtedy, keď sem chodia na exkurzie deti, ktoré si môžu vyrobiť napríklad papier v tvare srdiečka či hlavy mačky. Na to sa používajú špeciálne rámy.

Dekoračný papier. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Moja mama bola pedagóg a jej ideou bolo, že čím viac ľudí vzdeláte, tým máte širšiu platformu budúcich zákazníkov,“ dodáva.

Každý ručný papier sa pozná aj podľa charakteristického okraja. Na rozdiel od kancelárskeho papiera totiž nie je bezchybne rovný. „Tým, že ľudská práca nie je dokonalá a pod rám vždy niečo podtečie, okraje ručného papiera sú vždy nerovné a zubaté. Ale tak to má byť a je to znak ručnej práce. Nemá sa to orezať,“ hovorí Struhárová. Jedinou výnimkou, kde sa papier orezáva, sú knihy.

Keď hárok vyschne, čaká ho ešte jeden proces – vyhladenie. „Aby sa na to dalo pekne písať, musí sa papier vyhladiť. Na to slúži tento stroj, volá sa to kalander,“ pokračuje. Jej manžel zapne stroj a medzi valce vloží hrboľatý papier. Z druhej strany vyjde vyhladený. Hrot pera sa tak na ňom nebude zadrhávať.

Papier pred vyhladením a po ňom. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Výsledkom je hotový papier, citeľne hrubší ako priemyselný kancelársky. Základný ručný papier má totiž hmotnosť 120 – 140 gramov na štvorcový meter, zatiaľ čo bežný kancelársky má 80 gramov.

Celkom na záver ešte papier čaká jeden krok, ktorý však nie je povinný a netýka sa všetkých hárkov. „Keď budete na papier písať plniacim perom, bude sa vám rozpíjať atrament,“ vysvetľuje Struhárová. „Preto sa kedysi každý papier na záver ešte namáčal do kostného gleja uvareného vo vode.“ Dnes sa to týka najmä hárkov určených na maľovanie akvarelovými farbami.

Archivári, inštitúcie i svadby

Aký má dnes vôbec zmysel prácne vyrábať ručný papier, keď kancelársky papier je omnoho dostupnejší, lacnejší a ľahší na výrobu?

„Pre vlastnosti, ktoré takýto papier získava pomalou výrobou, ako napríklad odolnosť voči vode, ale aj to, že starne výrazne pomalšie ako papier z dreva,“ odpovedá Struhárová. Preto sa používa napríklad v archívnictve. Na ukážku vytiahne noviny z roku 1950, ktoré sú značne zožltnuté, no najmä sa drobia. Desaťročia sa na drevenom papieri podpísali tak, že skrehol a láme sa.

Noviny z roku 1950. Foto: Postoj/Jakub Lipták

Na porovnanie ukáže knihu z devätnásteho storočia, ktorá je vytlačená na ručnom papieri. Pôsobí však stále ako nový a ani nie je zažltnutý.

„Starý papier by určite nemal byť žltý, aj keď niektorí ľudia to tak majú radi. Ale po správnosti má byť biely. Ak je žltý, tak je farbený,“ hovorí papiernička. Farebné papiere sú tiež jedným z produktov tejto dielne. Vyrábajú sa tak, že do kade s papierovou zmesou sa pridá trochu pigmentu. Trafiť správny odtieň je však náročné.

Skúmajú prvé tlačené knihyMnísi miesto prepisovania začali knihy viazať a zdobiť. Na Slovensku máme aj unikáty

Jakub Lipták

„Niekedy odberateľská firma povie, že majú takú a takú korporátnu farbu. To je však úplná alchýmia, lebo v kadi to vyzerá omnoho tmavšie, ako je výsledná farba papiera. Až po vyschnutí vidíme, aká je vlastne farba,“ vysvetľuje Michal Struhár.

Okrem archívnictva sa ručný papier používa na reprezentačné účely. Z papierne Petrus pochádzajú listy či obálky, ktoré používajú slovenské ministerstvá, úrad vlády, prezident, prokuratúra, univerzity a mnohé ďalšie inštitúcie.

Dielňa Petrus. Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Keď chce štátny predstaviteľ niekomu napísať na medzinárodnej úrovni, musí to byť na ručnom papieri. Tak to určuje protokol,“ hovorí Struhárová. „Bolo by faux pas, keby dostal od zahraničného partnera list na ručnom papieri a odpovedal na kriedovom. Je pýchou každého štátu mať svoju papiereň a na reprezentačné účely písať na papier zo svojej krajiny.“

Oficiálne listy majú na vodoznaku slovenský znak. Vyrobiť jeho predlohu vraj vôbec nebolo jednoduché.

„Tento filigrán vyrábal šperkár tak, že strieborný drôtik ohýbal podľa predlohy a potom ho priväzoval na sito,“ pokračuje Struhárová.

Vodoznak slovenského štátneho znaku a firmy Petrus (v ľavom dolnom rohu). Foto: Postoj/Jakub Lipták

„Nie všetko, čo je na grafike, sa dá vyrobiť z drôtu, preto sa to musí zjednodušiť,“ dopĺňa jej manžel. „Skúšal som to letovať aj vyšívať, ale je to náročné. Keď je filigrán na site a zákazka sa dokončí, musíme ho dať znova dole, aby sa sito dalo ďalej používať.“

Moderné filigrány sa vyrábajú už aj na 3D tlačiarni. Vyrába ich aj samotný Michal Struhár, ktorý pracuje predovšetkým ako softvérový inžinier.

Ďalším segmentom, ktorý využíva ručný papier, sú snúbenci organizujúci svadbu. Z ručného papiera si môžu dať spraviť oznámenia, obálky, menovky, jedálne lístky a ďalšie príslušenstvo, ktoré má pekne vyzerať.

Foto: Postoj/Jakub Lipták

Samozrejmosťou je grafická úprava v podobe potlače či slepotlače – teda vystúpených písmen či ornamentov bez použitia farby. Bežná tlačiareň však na ručný papier nie je vhodná, odporúča sa proces kníhtlače či sieťotlače.

Podľa Struhárovej je už vyše tri dekády fungujúca firma zabehnutá a darí sa jej. Kým v začiatkoch museli podľa jej slov vzdelávať aj samotné štátne orgány, dnes je situácia už značne odlišná.

„Už nemusíme do takej miery vysvetľovať, čo je ručný papier. Ľudia to už viac poznajú. Nemusíme sa sami ponúkať, zákazníci chodia za nami a vedia, čo od nás chcú,“ hovorí. Napriek tomu sa však podľa nej stáva, že slovenská inštitúcia nakupuje ručný papier zo zahraničia.

„Máme nádej a dúfame, že naše úrady a naši predstavitelia budú na nás pyšní,“ uzatvára.