„Dnešní športoví reprezentanti sú na tom, čo sa týka zdatnosti, často tak, ako na tom bola naša ‚nešportujúca‘ generácia pred tridsiatimi rokmi vo veku 12 až 14 rokov. To je úplne šialené,“ hovorí obezitologička Adela Penesová.

Slovensko dnes patrí medzi krajiny, kde je obezita na vzostupe. Lekárka v rozhovore vysvetľuje, čo je za tým, či majú na obezitu vplyv aj naše gény, prečo nie je jedno, kedy sa človek stane obéznym, i aké riziko znamenajú kilá navyše pre naše zdravie.

Hovorí tiež, čomu všetkému sa dokážeme vyhnúť obyčajnou chôdzou, aké je týždenné minimum vyššej fyzickej aktivity i aký zmysel majú pri chudnutí lieky. Radí, čo by malo byť úplným základom každej zmeny stravovania.

Lekárka Adela Penesová sa venuje obezite v Biomedicínskom centre SAV. V minulosti pôsobila vyše dvoch rokov aj v americkom National Institute of Health i v rakúskej nemocnici v meste Tulln. Je prezidentkou Slovenskej asociácie pre výživu a prevenciu.

Keď sa hovorí o obezite, mnohí Slováci majú dojem, že sa ich to netýka. Pritom až dve tretiny Slovákov trpia nadváhou a obezitu má už každý štvrtý Slovák. V spotrebe cukru sme dokonca predbehli aj USA. Čo sa to s nami stalo?

Ľudia sa aj u nás majú už citeľne lepšie, životná úroveň stúpa, i keď si to mnohí nepriznávajú. A to sa prejavilo aj na našej váhe. Zmenila sa aj ponuka potravín. Dnes máme pretlak ponuky dostupnej 24/7. A k tomu silný až agresívny marketing a tlak výrobcov na spotrebu.

Rozmohla sa tiež svojvôľa v stravovaní, a to aj u detí. Jedia, čo chcú a kedy chcú. Pritom sa oveľa menej hýbu. Aj štatistiky zo zdravotných poisťovní za posledný rok ukázali, že u detí je menej úrazov. Na jednej strane by si človek povedal, že je to fajn, no je to na úkor pohybu a deti sú obéznejšie.

Sú za rastúcou obezitou detí len technológie, vinou ktorých majú menej pohybu, alebo aj zlé stravovanie?

Nástup digitálnych technológií je veľká časť problému, no je toho viac. Prežívame krízu autorít a už ani rodič nie je autorita. Kedysi vás mama zavolala a povedala, že toto bude na obed, a keď sa ti nepáči, ostaneš hladný. Dnes do dieťaťa tlačíte, len aby niečo zjedlo. My sme boli ešte generácia, ktorú mamy nevedeli dostať dnu, aby sa najedla, zatiaľ čo súčasnú generáciu nevieme vyhnať von.

Ale rovnako ma hnevá, že hoci sme kresťanská krajina, obžerstvo nevnímame ako hriech. Naopak, povedala by som, že je naším najtolerovanejším hriechom.

A to najmä v čase najväčších kresťanských sviatkov.

Veď práve. O tolerancii tohto hriechu svedčia aj mnohí kňazi, ktorí majú s váhou očividný problém. Nie je to dobrý príklad ani pre veriacich. Minulý rok môj pacient, katolícky kňaz, prišiel počas pôstu pred Veľkou nocou na kontrolu a pribral dve kilá. Pýtala som sa ho, ako sa dá pribrať ešte aj cez pôst.

Čo odpovedal?

Nevedel na to povedať nič, len sa hanbil, ale vždy lepšie ako nejaké výhovorky.

Čo sa však týka prejedania počas sviatkov, spomínam si na jednu rodinu, ktorá skončila minulé Vianoce na pohotovosti pre otcove kosti v krku. Dojedol totiž kôpku zemiakového šalátu po synovi a nevšimol si, že ten si doň pozapichoval rybie kosti. Vždy hovorím: nie ste odpadkový kôš. Rodičia robia zásadnú chybu, keď dojedajú po deťoch. Práve takéto dojedanie sa často spája s prejedaním. 

Je za priberaním našej spoločnosti aj to, že si nevieme z veľkého množstva potravín vybrať tie správne?

Áno, problémom je aj nutričná negramotnosť. Ľudia si nie sú vedomí, čo jedia. A čím sú ľudia chudobnejší, tým sú obéznejší. Vyberajú si lacné nekvalitné potraviny, ktorých však zjedia veľa. Ale ak by sme jedli menej, ani zdravé stravovanie by nás nevyšlo drahšie.

Úroveň edukácie nesúvisí len s výberom potravín, ale aj s možnosťami fyzickej aktivity. Chudobnejšie rodiny si nemôžu dovoliť platiť svojim deťom krúžky. Len si zoberme, aká je dnes zdatnosť hokejistov. Veď to sú často rozmaznané detičky zbohatlíkov, ktorí síce majú peniaze na drahé tréningy, ale fyzicky ani pohybovo mnohé ich deti na to nemajú.

Dnešní športoví reprezentanti sú na tom, čo sa týka zdatnosti, často tak, ako na tom bola naša „nešportujúca“ generácia pred tridsiatimi rokmi vo veku 12 až 14 rokov. To je úplne šialené.

Pandémiu obezity zrejme nepokladáte za vymyslenú.

Určite nie. S obezitou má problém štvrtina národa, to je vyše milióna ľudí, čo je extrémne veľké číslo. Kým ešte pred 10 rokmi sme mali veľa ľudí s nadváhou, dnes už stúpa aj počet extrémne obéznych pacientov, ktorých môže byť odhadom až 100-tisíc. Slovensko dnes patrí medzi krajiny, kde je obezita na vzostupe.

Stáva sa, že ku mne príde pacientka a tvrdí, že má 98 kilogramov. No keď ju postavím na váhu, má 120 a je prekvapená, že si to ani nevšimla. Aj to o niečom svedčí.

Niektorí ľudia tvrdia, že majú nadváhu v génoch. Má na obezitu vplyv genetika?

Keď som bola v roku 2008 v Spojených štátoch, prebiehala tam veľká genetická štúdia. Hneď som im povedala, že zbytočne vyhadzujú milióny. Vtedy boli najobéznejšími pacientmi na svete s najväčším rizikom cukrovky Pima Indiáni. Pracovalo sa s hypotézou, že to majú v génoch. No keď prišli výsledky štúdie, nastalo sklamanie, pretože u Pima Indiánov sa nenašiel jeden jediný gén, ktorý by bol spojený s obezitou. Môže za to práve obezitogénne prostredie.

Dnes sú najobéznejšími obyvatelia Polynézie, a to práve vinou westernalizácie spoločnosti.

Pamätám si, že keď som do USA prišla, mala som pocit, že som v krajine obrov. Všetko bolo obrovské – od áut až po porcie jedál. Veľa jedli a vôbec sa nehýbali. Boli sme jediní, ktorí chodili peši do obchodu vzdialeného desať minút, a to ešte môjho muža cestou zastavil policajt, pretože sa mu zdal bez auta podozrivý.

Mnohí si nepripúšťajú, že majú problém s nadváhou. Čo treba kontrolovať?

Najjednoduchšie je odmerať si obvod pásu. U mužov hovoríme o nadváhe, ak majú nad 94 centimetrov, a u žien nad 80. Ak použijeme index telesnej hmotnosti (BMI), tak treba predeliť hmotnosť v kilogramoch výškou v metroch na druhú. BMI od 18,5 kg/m² do 25 je normálne rozpätie, od 25 do 30 kg/m² je to nadváha, od 30 do 35 kg/m² ide o obezitu prvého stupňa, od 35 do 40 kg/m² hovoríme o obezite druhého stupňa a nad 40 kg/m² o obezite tretieho stupňa.

Dá sa obezita tretieho stupňa liečiť?

Ideálne je nedostať sa do tohto štádia. 150 kíl nenaberiete z večera do rána a ani za mesiac. Treba zabrať oveľa skôr.

Myslím, že drvivá väčšina pediatrov je zodpovedných a upozorňuje rodičov, ale nadváhu dieťaťa niektorí rodičia popierajú, buď sú sami obézni, alebo nemajú čas, a tak strácajú kontrolu nad svojím dieťaťom. U detí je najhoršie to, že pri nich dochádza k hyperplázii tukového tkaniva. Zatiaľ čo u dospelého človeka máte konštantný počet tukových buniek, len sa zväčšujú, u detí sa rozmnožujú.

Nie je teda jedno, kedy sa človek stane obéznym.

Presne tak. Vnímam to tragicky, keď vidím obézne dieťa, lebo mi je jasné, že sa tých tukových buniek už v živote nezbaví.

Jedna moja pacientka mala v ôsmich rokoch 67 kilogramov a do dospelosti vstupovala s váhou 95 kilogramov. 28-ročná otehotnela a zostali jej už len oči pre plač, pretože v dvadsiatich šiestich jej zistili cukrovku, bola na metformíne, riešila riziko, že dieťa bude postihnuté, a sama už vážila 115 kilogramov. Keby sa v ôsmich rokoch zastabilizovala jej váha a len by rástla do výšky, bolo by to v pohode. Ale to sa nestalo.

Často sa stáva, že obézne sú celé rodiny. Prežívame generačnú obezitu?

Dieťa automaticky kopíruje vzorce správania sa rodičov, ich životný štýl, ako sa stravujú a hýbu či nehýbu. V rodine, kde sú mama, otec aj dieťa obézni, sa gúľa aj pes.

Po genetike v rodine, ktorá je extrémne zriedkavá, pátrame až vtedy, keď rodičia a súrodenci s váhou problém nemajú, no jedno z detí vyskočí.

Takže keď počujete o niekom, že je „hrubej kosti“, tak sa pobavíte?

(Smiech.) Vieme pekne odlíšiť, či za nadváhu môžu kosti a gény alebo len tuk nahromadený zlým životným štýlom. Niekedy už len malá zmena stravy a trochu viac pohybu stačia na to, aby prišli prvé výsledky. Ľudia zabúdajú na to, že až 70 percent kardiovaskulárnych ochorení a 40 percent onkologických ochorení idú na vrub zlej životosprávy.

Raz som na hrádzi pri Bratislave už videla aj človeka, ktorý venčil svojho psa tak, že ten bežal za jeho autom. Úplne choré, kam až vie zájsť ľudská lenivosť! Zdieľať

Niektorí hovoria, že nepotrebujú cvičiť ani sa prechádzať, lebo sú pri práci dostatočne aktívni. Dá sa vôbec nájsť hranica, kto sa môže označiť za aktívneho a kto už nie?

Keď niekto spraví menej ako 5000 krokov denne a počas práce sa veľmi nenamáha, hovoríme o neaktívnom sedavom človeku. Sedavosť nám nie je fyziologicky prirodzená a sama osebe je rizikovým faktorom mnohých ochorení, kardiovaskulárnych i onkologických. Dokázateľne prispieva k vzniku rakoviny hrubého čreva a pankreasu.

Sme jedna z popredných krajín s najvyšším výskytom rakoviny hrubého čreva a konečníka a trend stále stúpa. Posúva sa už aj do mladších vekových kategórií pod 50 rokov a úmrtnosť je vysoká.

Čo sa týka vyššej fyzickej aktivity, mali by sme cvičiť „do spotena“ minimálne 150 minút týždenne.

Čo by mali ľudia robiť pri sedavých povolaniach?

Počas sedavého pracovného režimu sa odporúča aspoň raz za hodinu sa postaviť, prejsť sa, ísť sa napiť alebo sa aspoň desaťkrát za sebou postaviť zo stoličky či spraviť pár klikov o stenu. Základ je hlavne prerušovať sedavé správanie.

Najprirodzenejšie je presúvať sa čo najviac pešo a nepoužívať výťah. Buďme ekologickí k sebe aj k prírode. Pacientom tiež hovorím, nech si kúpia psa a idú s ním každý deň na prechádzku. Najlepšie nejakého poľovníckeho, ktorý ich popreháňa. Raz som na hrádzi pri Bratislave už videla aj človeka, ktorý venčil svojho psa tak, že ten bežal za jeho autom. Úplne choré, kam až vie zájsť ľudská lenivosť!

Čomu všetkému sa pohybom a chôdzou dokážeme vyhnúť?

Chôdza je najprirodzenejší pohyb človeka. Ak ešte pri nej zapojíte paličky, napríklad „nordic walking“, aktivujete celý organizmus a veľmi pozitívne ovplyvníte prekrvenie, kondíciu srdca, vitálnu kapacitu pľúc aj imunitu. Rovnako si zlepšíte prekrvenie mozgu – pohyb je jediná prevencia demencie, nič iné nepomôže. Rovnako je prevenciou onkologických ochorení, u mužov najmä hrubého čreva a pankreasu, u žien rakoviny prsníka.

Len obyčajnou chôdzou sa u diabetikov dokáže pekne upraviť hladina cukru, pohybom a fyzickou aktivitou vieme zvýšiť dobrý cholesterol, znížiť krvný tlak, zlepšiť si kvalitu a dĺžku spánku aj psychiku.

Pacientov, ktorí mali stredne ťažkú depresiu, rozdelili v jednej štúdii na dve skupiny. Jednej dali tradičné lieky a druhá skupina hodinu denne cvičila. Po troch mesiacoch sa pozreli na výsledky a efekt bol porovnateľný. Jediný rozdiel bol ten, že lieky zabrali o čosi skôr ako efekt pohybovej aktivity.

Mnohí stále nevnímajú obezitu ako chorobu. Nakoľko obezita brzdí obranyschopnosť organizmu?

Obezita je choroba, má aj svoj medzinárodný diagnostický kód. Je definovaná ako chronické, progredujúce, relapsujúce systémové metabolické ochorenie charakterizované zvýšenou akumuláciou telesného tuku. Medzi tukovými bunkami sa nachádzajú makrofágy – bunky z radu bielych krviniek, ktoré v nich spúšťajú zápal. Ten sám osebe zhoršuje situáciu a ovplyvňuje celý organizmus. Prozápalové parametre sa vylučujú ďalej do systému, ovplyvňujú funkciu pečene, metabolizmus, srdcovocievny systém, aterosklerózu aj imunitu.

Ešte treba k tomuto zoznamu niečo pridať?

Obezita má veľký vplyv aj na reprodukciu a je príčinou neplodnosti tak u mužov, ako aj u žien. V tukovom tkanive sa nemnožia len zápalové parametre, ale tvoria a menia sa v ňom mnohé hormóny. U mužov sa mení testosterón na estrogény, teda zoženštievajú, strácajú ochlpenie, rastú im prsníky, zmenšujú sa pohlavné orgány. Niektorí obézni tridsiatnici majú v tele takú nízku hladinu testosterónu ako sedemdesiatnik.

U žien zas presne opačne. Estrogény sa premieňajú na testosterón, majú hlbší hlas, typické ochlpenie pod nosom, problém s tehotenstvom, počas neho, pôrodné komplikácie. A odovzdávajú negatívny rizikový faktor mnohých ochorení dieťaťu.

Keď hovoríme o deťoch, mnohé veľkú časť pandémie prežívali doma online a aj tie, čo do školy chodili, telesnú výchovu dlho vôbec nemali. Vyrábame si ďalší problém?

Určite áno. Za to, ako trávili deti čas doma, môže aj nastavenie rodičov. Ja som sa nepýtala svojho deväťročného syna, či chce ísť von. Proste som mu zavelila, že sa má obliecť, odchod, ideme. Boli ľudia, ktorí nevyšli aj týždeň, čomu absolútne nerozumiem. Rodičia musia viesť deti k pohybu a mali by to byť práve oni, kto naučí dieťa aspoň tri športy – lyžovať, plávať a bicyklovať. Deti v školskom veku by sa mali hýbať až tri hodiny denne.

Mnohí rodičia však nechávajú pohyb dieťaťa len na telesnú výchovu v škole.

A to je problém. Krízu telesnej výchovy sme tu mali už pred pandémiou, pretože, paradoxne, deti, ktoré majú nadváhu a potrebujú najviac cvičiť, mávajú problémy s kĺbmi a nosia si potvrdenia, že cvičiť nemôžu. Vzniká tak začarovaný kruh. Hodiny telesnej treba spraviť pre deti čo najatraktívnejšie.

Často sa hovorí o zvýšení počtu hodín telesnej výchovy, no aj keby bola každý deň, narazíme na problém, že sa v istom veku deťom nechce, potom sa hanbia, potom stále niekomu niečo je, puberťáčky sa začnú vyhovárať na menštruáciu a skončíte pri tom, že mnohí učitelia už nemajú žiadne slovo.

Keď ku mne dnes prišla pacientka, ktorá má viac ako 60 rokov, cukrovku, je po prekonanom infarkte a nebola zaočkovaná, tak som skoro odpadla. Však ona je pre koronavírus ako zákusok! Zdieľať

Obezita sa ukázala ako problém aj pri covide. Na JIS-ke boli až tri štvrtiny pacientov obéznych či s nadváhou, ale mnohí z nich si to stále nepripúšťajú.

Čím vyšší stupeň obezity, tým vyššie sú aj zápalové parametre. Je dokázané, že koronavírus sa nachádza aj priamo v tuku, čiže obézni pacienti majú ďaleko väčšie riziko dostať zápal pľúc. Už samotný zápal, ktorý majú v tele v dôsledku nadmerného tukového tkaniva a zhoršenej imunity, dáva týmto ľuďom zlý východiskový bod.

U obézneho človeka je problém aj v tom, že masa tuku v brušnej dutine tlačí na jeho bránicu, čo je hlavný dýchací orgán, a tak sa menej hýbe, čo automaticky sťažuje dýchanie. Jeho srdce je obalené tukom, najmä koronárne tepny.

Títo pacienti majú často aj mnohé komorbidity, cukrovku či vysoký krvný tlak, čo z nich robí najrizikovejších pacientov. Každý jeden kilogram na meter štvorcový navyše znamená, že sa zvyšuje riziko úmrtia o 14 percent.

Keď ku mne dnes prišla pacientka, ktorá má viac ako 60 rokov, cukrovku, je po prekonanom infarkte, s chlopňovou chybou a nebola zaočkovaná, tak som skoro odpadla. Však ona je pre koronavírus ako zákusok!

Prečo sa nedala zaočkovať?

Vraj jej to neodporučil kardiológ. Podobné chybné odporúčania sú veľkým zlyhaním lekárov. Však pri covide jej ide o život. Na mieste Slovenskej lekárskej komory by som spravila to, čo švajčiarska lekárska komora, ktorá za popieranie pandémie a bezdôvodné neodporúčanie očkovania lekárom antivaxerom udeľuje poriadnu pokutu a ruší im licenciu. To nie je normálne, aby sa tu niektorí lekári riadili dojmami a nie faktmi a odbornými guidelinami.

Čím to je, že ani obézni pacienti si nepripúšťajú, že sú rizikoví?

Niektorí, podobne ako anorektičky, vidia svoje telo inak. Jednoducho ten problém nevidia. Mne 95-kilová pacientka, nižšia odo mňa, povie, že nie je monštruózne obézna a že má dobrú postavu. Vravím jej, že vyzerá ako v deviatom mesiaci, a to nie je tehotná. 

Niektorí pri zmene životného štýlu dávajú bokom pohyb a hovoria, že začnú chudnúť úpravou stravy. Je to správne riešenie?

Treba robiť obe veci, ruka v ruke. Nedá sa jedno z toho vynechať, i keď je pravda, že pri ľuďoch s obezitou je 70 až 90 percent úspechu správne nastavenie stravy. No pohyb je kľúčový, aby sa zachovala svalová hmota.

Čo by malo byť úplným základom pri zmene stravovania? Vyradiť sladené nápoje?

Pri redukcii cukrov určite áno, a ešte obmedziť príjem tukov, najmä saturovaných. V súvislosti s nárastom spotreby cukru ide až 48 percent na margo veľkej spotreby sladených nápojov. Pol litra kolového nápoja má v sebe až 55 gramov cukru. Svetová zdravotnícka organizácia odporúča 30 gramov na deň vrátane ovocia, zeleniny, mlieka a mliečnych výrobkov.

Jedna plechovky koly je teda dávka cukru pre človeka na dva dni, a pritom po jej vypití ani neprichádza pocit sýtosti, len vám vyskočí inzulín po nebesia, následne môže prudko klesnúť glykémia (hladina cukru, pozn. red.) a ste ešte hladnejší.

Ja by som sladené nápoje pokojne zdanila DPH až 40 percent, ako je to aj vo viacerých krajinách v Európe. Ako si v obchode môžete kúpiť dvojlitrovú kolu za euro a 1,5-litrovú minerálku za 65 centov? To nemá logiku!

Je správne vyradiť chlieb úplne?

To nepokladám za ideálne, lebo to ľudia potom nahradia kaloricky hutnejšími jedlami. Nejaké sacharidy aj vlákninu mať musíme, no preferujte skôr celozrnný chlieb. Dva kúsky celozrnného pečiva denne sú na mieste a aj sa odporúčajú na prevenciu rakoviny hrubého čreva.

Komplexné sacharidy, teda škroboviny, nielen chlieb, ale aj zemiaky a ryža, sú v poriadku, ale s mierou. Problémom sú skôr tuky a dostatok správnych bielkovín. Málokto má dostatok kvalitných bielkovín v strave. Muži ich zas majú priveľa.

Kde je tá správna miera?

Pomer rastlinných a živočíšnych bielkovín by mal byť jedna k jednej. Treba jesť nielen mäso, ale aj ryby a strukoviny dva-trikrát do týždňa. Spotreba mäsa sa za posledných päť rokov zvýšila o 7 kilogramov na obyvateľa na 70 kíl na hlavu, čo je veľké množstvo. Mali by sme pribrzdiť a vrátiť sa aj k rastlinnej strave. Spotrebu strukovín máme len 1,5 kilogramu na hlavu.

V minulosti bola strava nastavená tak, že mäso bolo raz do týždňa v nedeľu a jedlo sa veľa polievok zo strukovín – fazuľová, šošovicová. K tomu by sme sa mali vrátiť. Celkovo by podiel mäsa a mäsových výrobkov mal byť maximálne 500 gramov za týždeň.

Zníženie spotreby mäsa u ľudí vnímam ako kľúčové. Tým by klesla aj konzumácia saturovaných tukov najmä v spracovaných mäsových výrobkoch.

To by asi mnohí nezvládli.

Treba to vyvážiť strukovinami. Všetkého veľa škodí.

Ak mäso, tak aké?

Skôr chudé ako hydinové či králik. Z bravčového mäsa je vhodná panenka, karé, prípadne chudá hovädzina alebo divina. Nie mleté ani mastné. Dôležitý je tiež spôsob úpravy. Aj to zdravé môžete „zabiť“, keď to utopíte v deci oleja alebo vysmažíte.

Akoby boli len dva extrémy – jedným je úplne jedno, čo jedia, druhí mi dávajú na schválenie výrobcu mandľového mlieka. Zdieľať

Čo ďalej radíte?

Skôr preferovať repkový či olivový olej, a keď už živočíšne tuky, tak občas malé množstvo masti či masla. Skúsiť sa vyhnúť vysmážaniu. Len v samotnom rezni dokáže strúhanka vsiaknuť do seba dve polievkové lyžice oleja. Vajíčok tak tri až sedem do týždňa a zdravé je mať za hrsť orechov denne. No nie zjesť jedno balenie na posedenie. To by malo stačiť na týždeň. Vlákniny 30 gramov denne, teda pol kila ovocia a zeleniny každý deň, a preferovať celozrnné pečivo.

A alkohol?

Ten by bolo ideálne obmedziť čo najviac. Žiaľ, my Slováci sme aj národom pijanov. Vypijeme 12 litrov čistého alkoholu na osobu (od 0 do 100 rokov) za rok. Stačilo by, keby si každý povedal, že to sekne na polovicu. Nehovoriac o tom, že etanol a ďalšie látky, ktoré vznikajú pri výrobe alkoholu, sú karcinogény prvej triedy tak ako azbest. Karcinogény sú tiež všetky spracované mäsové výrobky, najmä údeniny – klobásy, slaniny, salámy, párky, údené mäso, paštéty a podobne.

Údeninám sa máme úplne vyhýbať?

Bezpečná dávka je 16 gramov na týždeň. Keď si však dáte raz za rok porciu kapustnice a v tom kúsok údeného alebo povedzme ešte raz za dva mesiace, tak je to v poriadku, organizmus sa s tým poráta, ale netreba to s údeným preháňať.

To ste viacerých nepotešili.

Aj mnohí lekári neradi počúvajú, že údeniny a alkohol obsahujú karcinogény prvej triedy. (Smiech.) Problémom sú aj koláčiky, keksíky a napolitánky, kde je samý palmový tuk a margarín = trans mastné tuky, aj to treba obmedziť.

Ani jedna sladkosť na deň nie je v poriadku?

Podľa toho aká. Len taká horalka presahuje povolený denný limit sacharidov, nehovoriac o tom palmovom tuku. Ideálne je doma upečený koláč, napríklad jablkovo-maková alebo tvarohová štrúdľa.

Nedá sa to všetko vyvážiť fyzickou aktivitou?

Kaloricky môžete žiť aj na McDonalde a môžete mať 70 kíl, no ide o to, čo tá strava obsahuje a aké ďalšie riziká v sebe nesie. Či si saturovanými a trans tukmi nezhoršíte aterosklerózu, zlý cholesterol, nespustíte cukrovku alebo nezvýšite riziko rakoviny.

Strava veľmi významne vplýva na zloženie črevného mikrobiómu a ten zase ovplyvňuje aj našu imunitu a metabolizmus. Zo stravovacieho úletu raz za týždeň nemusíte mať výčitky svedomia, ale dať si denne McDonald alebo tri keksíky je naozaj problém.

Strava nie je dôležitá len vtedy, keď je mamička tehotná, či u detí, keď sa vyvíjajú, ale aj u dospelého človeka. Všetky orgány sa obnovujú. Preto veľmi záleží na tom, čo do seba dávate. Keď máte veľa karcinogénov zo stravy a ešte aj zo životného prostredia, nebuďte potom z rakoviny prekvapení. Stravou vieme urobiť veľa.

Nezažívame miestami aj epidémiu hipsterskej ortorexie?

Áno, vnímam to, že niektorí sú posadnutí tým, aby jedli všetko len zdravé a bio. Akoby boli len dva extrémy – jedným je úplne jedno, čo jedia, druhí mi dávajú na schválenie výrobcu mandľového mlieka. Vtedy si poviem, že ani tu niečo nie je v poriadku. Netreba byť pri stravovaní ani škrupulóznym.

Ste známa aj z televízneho programu Extrémne premeny. O koľko podobne obéznych ľudí sa momentálne staráte?

Sú to stovky pacientov a každý týždeň prichádzajú aj noví. Niektorých sledujeme už vyše roka, no sú aj takí, ktorí to vzdajú. V liečbe vytrvá asi len štvrtina pacientov, závisí od stupňa obezity.

Bežný lekár človeka nad 150 kíl ani neodváži. Aj dnes som mala 180-kilového pacienta. Takémuto človeku neviete ani len odmerať tlak. Musíme používať manžetu, ktorú štandardne lekár používa na stehno. Aj prístroje ako CT, MR, röntgen sú do 150 kíl.

Pre bežne obézneho človeka s obezitou prvého stupňa je pozitívum, už keď schudne 10 percent svojej hmotnosti. Už to sa odrazí na jeho zdravotnom stave a má krásne zlepšené parametre, napraví sa zloženie stravy a naštartuje sa pohybová aktivita.

Niekedy stačí zhodiť 25 kilogramov a človek nepotrebuje lieky na tlak, cholesterol ani na cukrovku. Mám pacientku, ktorá si po takomto radikálnom schudnutí už nepotrebuje pichať inzulín, nepotrebuje žiadne lieky, dokonca ani na astmu.

Nakoľko môžu extrémne obéznym pri chudnutí pomôcť lieky?

Do istej miery. Jeden typ lieku sa pichá raz týždenne (GLP-1 analóg) a znižuje chuť do jedla. Nejakým spôsobom tieto lieky prispejú k zníženiu hmotnosti o približne 7 až 10 kíl, no oveľa väčší prínos má včasné odoslanie takýchto pacientov na metabolicko-bariatrický chirurgický zákrok. Teda napríklad odstránenie polovice žalúdka.

Oproti Česku, kde sa robí približne 1000 operácií ročne a preplácajú ich poisťovne, sa u nás týchto operácií robí tak do dvesto, odhadujem. Presné dáta nemáme. Svoje urobila aj pandémia.

Má takáto operácia zmysel?

Keď sa človeku odstránia povedzme tri štvrtiny žalúdka, cíti sa omnoho sýtejší a nemôže zjesť viac, lebo doň jednoducho viac nezmestí. Zvykne sa robiť ešte aj zákrok, ktorý zaslepí prvých 50 centimetrov tenkého čreva. Tento úsek sa neodreže, no tým, že vynecháte zo vstrebávania najaktívnejšiu časť čreva, veľmi sa zlepší metabolizmus pacienta. Rovnako sa docieli aj pozitívna hormonálna zmena pre organizmus. Človek však musí prvých 10 percent schudnúť sám.

Nie je to príliš dramatický zásah do tela?

Áno, je. Väčšina týchto operácií je nezvratná, hoci sú typy operácií, ktorých úspešnosť nie je ideálna. Kým pacient nezmení nastavenie v hlave, ťažko sa jeho stav zmení.

Je nejaký špeciálny menovateľ, ktorý extrémne obéznych ľudí spája?

Problémom číslo jeden je psychika. Títo ľudia svoje problémy riešia prejedaním sa a môže ísť aj o nevedomé problémy, ktoré uspokojujú jedlom. Pri extrémne obéznych ľuďoch má až 9 z 10 závislosť od jedla. No nepozerám sa na nich cez okuliare obviňovania, ale s pochopením, že ide o chorého človeka, ktorý potrebuje pomôcť, aby sa z bludného kruhu dostal. Samozrejme, ak chce. Vôľa je kľúčová.

Vyhľadávajú vás skôr muži či ženy?

Väčšinu tvoria ženy. Mužom akoby nadváha prekážala menej.

Prečo ste sa vôbec začali venovať obezite?

Počas medicíny ma upútala endokrinológia a obezita je veľmi prepojená s hormónmi. Keď som bola v piatom ročníku na medicíne, moja teta mala obezitu aj ťažkú cukrovku, a to mala len niečo vyše 40. V dôsledku cukrovky jej museli amputovať obe nohy, bola deväť mesiacov na chirurgii na Kramároch a nakoniec aj tak umrela. Keď som videla, ako odchádzala, povedala som si, že nikdy v živote by som nechcela mať cukrovku.

Preto je dôležité mať celý život zdravú hmotnosť, zdravú striedmu stravu a byť aktívny a aj cvičiť.

Stále vás to napĺňa?

Áno. Teraz je mojou víziou vybudovanie centra pre manažment obezity, aby boli pacienti komplexne vyšetrení multiodborovým tímom špecialistov – obezitológom, kardiológom, psychológom, aby mali aj nutričnú intervenciu a pohybovú aktivitu s fyzioterapeutom.

Ešte nám chýba prepojenie na bariatrické operácie, aby sme dosiahli celkový komplexný manažment. Teraz nám na to vyšiel aj európsky projekt, tak hádam sa konečne posunieme tento rok do cieľa. Túžim po tom, aby sme mali minimálne tri takéto centrá na Slovensku.

Aj podľa Európskej asociácie pre štúdium obezity by sme sa mali konečne zaradiť medzi krajiny, kde je obezita chápaná ako chronické ochorenie a špecializovaní lekári by ho mali aj „lege artis“ liečiť.

 

Foto Postoj – Andrej Lojan