Martin Leidenfrost
Tkačenko s Cynickou obludou sú mementom, ako by sme nemali dopadnúť my
Len zriedkavo sa vyskytuje konflikt, v ktorom sú úlohy tak jasne rozdelené.

Ilustračné foto Flickr
Na Slovensku sa hrá „The Beauty and the Beast“ v obzvlášť hrubej verzii: na jednej strane stojí pekná, veriaca, absolútne nikoho neohrozujúca kráska Simona a na druhej strane verbálni netvori Tkačenko a Obluda, ktorí chcú „postihnutú“ krásku „zašiť“.
Neobvyklé je, že aj mnohí čitatelia denníka SME a významné postavy slovenského liberalizmu odsudzujú vyčíňanie dvoch buranov: Iveta Radičová spochybnila právo Tkačenka na pôsobenie v mienkotvornom médiu, kým Martin Šimečka dokonca pripustil možnosť existencie „liberálneho fašizmu“.
Chlapci sa pred národom obnažili. Hoci si jeden z nich nahovára, že má aspoň odpustenie od manželky („Je suis Tkačenko“), bude nejaký ten čas chodiť po kanáloch. Nijako ich netreba ťahať na súd, keďže vymeraný trest je prísnejší – pohŕdanie zo strany slovenských žien.
Nie sme takí aj my?
Pre slovenských konzervatívcov to na prvý pohľad vyzerá ako nebeský dar. Môžu sa v týchto dňoch vyvaliť na gauči a pôžitkársky sledovať, ako sa v dovtedy súdržne pôsobiacom tábore ústredného ideového súpera objavujú trhliny. Napríklad trhliny medzi liberalizmom starej galantnej školy a progresivizmom bezohľadného neojakobinátu.
Kladiem si však pritom dve otázky: 1. Čo sa u bratov liberálov stalo, že sa tak opustili? 2. Nehrozí taký úpadok aj nám samotným?
Odpoveď na prvú otázku znie: Neviem. Na tú druhú: Áno.
1. Je to už druhýkrát v krátkom čase, že vaši liberáli vyčnievajú nápadnou mizogýniou. Minimálne rovnako šokovali výroky voči celoeurópsky rešpektovanej političke v poslednej potratovej debate – jeden poslanec označil Annu Záborskú prostredníctvom rečníckej otázky za „sadistické monštrum“.
Prečo to robia? Nehanbia sa?
Časťou odpovede je určite to, že si osobitne bratislavskí progresívci zariadili „safe space“ svojej „ozvenovej komory“, v ktorej už ani nenarazia na človeka s iným svetonázorom. Ďalšou časťou odpovede je hodnotová nirvána, do ktorej Beáta Balogová – čiastočne zámerne, čiastočne z číreho novinárskeho babráctva – doviedla kedysi úctyhodný denník SME. Angažovanie emocionálnej stĺpčekárky Nataše Holinovej svedčí o zámere, Balogovej jazykové blúdenie v prípade Tkačenko/Obluda o babráctve.
Prípad Tkačenko si zaslúži hlbšie skúmanie už preto, že píše síce hrubo a štipľavo, podľa všetkého však sám nie je alebo aspoň nebol progresívcom. Pokiaľ viem, v minulosti dokonca prejavil isté sympatie pre konzervatívny denník Postoj. O to viac irituje, že útočil práve na manželku redaktora toho istého Postoja.
Čo sa to stalo? Nechápem to, ale rád by som to pochopil. Je komentátor Tkačenko na nervy z toho, že konzervatívna mediálna scéna zažíva na Slovensku rozmach ako v žiadnej inej mne známej európskej krajine? Je to pocit ohrozenosti alebo iba taká živelná nenávisť?
2. Druhá otázka – či taký úpadok nehrozí aj nám konzervatívcom – je nepríjemná. Ona sa nezdá byť naliehavá, keďže v tejto chvíli sme my tí dobrí (obeť je od nás) a oni tí zlí. Práve preto si treba priznať: samozrejme, aj my vieme byť zlí.
A musím povedať aj to, že sa vieme medzi sebou biť ešte surovejšie než s protistranou. Napríklad pod každým článkom, v ktorom sa vyjadrujem s istou veľkorysosťou o neočkovaných, nachádzam mne po mene adresovaný odkaz, že sa budem zodpovedať pred Bohom. Zneisťuje a bolí to.
Otázka, či sa nezatvrdzujeme aj my v našej čoraz lepšie vybavenej bubline, je nepríjemná, lebo si vyžaduje sebakritiku. Mňa by napríklad tiež mohol niekto vnímať ako takého konzervatívneho Tkačenka. Tiež píšem hrubo, v slovenčine to inak ani neviem a zvodná je aj tá vaša slovenská sloboda, v ktorej môžem písať takmer to, čo je v nemeckom svete už neprípustné. Môže sa aj mne stať – a asi sa to už aj stalo –, že jednoducho prestrelím. Asi nie voči ženám, to nemám veľmi v povahe, ale možno voči niekomu inému, o ktorom ani netuším.
Vyzývam teda aj seba samého, aby som nezostal „zaseknutý niekde medzi hystériou a necitlivosťou“. Pekne to povedala šéfredaktorka Balogová, no nie?
S ružencom od pápeža
Som pritom zástancom živého názorového boja, práve s progresívcami sa musíme podľa mňa hádať ešte viac. Pokiaľ to oni sami nepopierajú, mali by sme aj vo vášnivých debatách uznať, že im ide tiež o niečo, čo vyzerá z ich pohľadu ako spoločné dobro.
Znie to náročne, stojí to za to vyskúšať, ešte ťažšie bude však kultivovanie debaty medzi rozhádanými skupinkami nás konzervatívcov. Práve pri spomínanej téme očkovania sme sa dostali na nové dno. Nerobí nám to vôbec česť, ako sa o tom bavíme.
Zvlášť medzi kresťanmi a katolíkmi to vrie, zmierenie segregovaných skupín bude po pandémii obrovskou výzvou.
Uprostred všetkých týchto ťažkostí sa mi pritrafila povzbudzujúca príhoda. Ukázala mi, že netreba pri všetkej opodstatnenej kritike hneď pochybovať o tom, že pápež je katolík. A že treba zostať cool.
V októbri som sa tu na Postoji sťažoval, že som sa od leta roka 2017 odmodlil päťtisíc ružencov, verchuška mojej cirkvi ma v tom však nijako nepodporuje. Kto ma pozná, vycítil z toho môj pocit opustenosti z čias nekonečných rakúskych lockdownov (v pondelok sa nám začne ďalší).
Napísal som to, prešlo niekoľko dní. Zastavil som sa vo švajčiarskej dedine, v jednom kostole svätého Jozefa. Sadám si do lavičky, pozerám sa na maličký obrázok, je tam svätý Jozef – a na zadnej strane výzva od pápeža Františka, aby sme sa modlili ruženec každý deň. Aha, prekvapene som sa opýtal, takto sa mi teda ozýva starý jezuitský lišiak?
Prešlo ešte niekoľko dní. Navštívil ma významný slovenský dejateľ. Nevedel som, že ten dejateľ bol členom delegácie, s ktorou sa František na svojej návšteve Slovenska tiež stretol. Nevedel som ani to, že je luterán. Priniesol mi darček, červenú krabicu so zlatým vatikánskym erbom. V krabici bol ruženec. Dejateľ ho dostal osobne od pápeža. Teraz je môj.
Predstavte si: Nedávno som reptal, že cirkev nedostatočne podporuje moje ruženčiarske trápenie – a už sa modlím s ružencom priamo od pápeža!
Takto vyzerá skutočný dar z nebies.