Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
19. november 2021

Martin Leidenfrost

Tkačenko s Cynickou obludou sú memen­tom, ako by sme nemali dopadnúť my

Len zriedkavo sa vyskytuje konflikt, v ktorom sú úlohy tak jasne rozdelené.

Tkačenko s Cynickou obludou sú memen­tom, ako by sme nemali dopadnúť my

Ilustračné foto Flickr

Na Slovensku sa hrá „The Beauty and the Beast“ v obzvlášť hrubej verzii: na jednej strane stojí pekná, veriaca, absolútne nikoho neohrozujúca kráska Simona a na druhej strane verbálni netvori Tkačenko a Obluda, ktorí chcú „postihnutú“ krásku „zašiť“.

Neobvyklé je, že aj mnohí čitatelia denníka SME a významné postavy slovenského liberalizmu odsudzujú vyčíňanie dvoch buranov: Iveta Radičová spochybnila právo Tkačenka na pôsobenie v mienkotvornom mé­diu, kým Martin Šimečka dokonca pripustil možnosť existencie „li­be­rálneho fašizmu“.

Chlapci sa pred národom obnažili. Hoci si jeden z nich nahovára, že má aspoň odpustenie od manželky („Je suis Tkačenko“), bude nejaký ten čas chodiť po kanáloch. Nijako ich netreba ťahať na súd, keďže vymeraný trest je prísnejší – pohŕdanie zo strany slovenských žien.

Nie sme takí aj my?

Pre slovenských konzervatívcov to na prvý pohľad vyzerá ako nebeský dar. Môžu sa v týchto dňoch vyvaliť na gauči a pôžitkársky sledovať, ako sa v dovtedy súdržne pôsobiacom tábore ústredného ideového súpera objavujú trhliny. Napríklad trhliny medzi liberalizmom starej galantnej ško­ly a progresivizmom bezohľadného neojakobinátu.

Kladiem si však pritom dve otázky: 1. Čo sa u bratov liberálov sta­lo, že sa tak opustili? 2. Nehrozí taký úpadok aj nám samotným?

Odpoveď na prvú otázku znie: Neviem. Na tú druhú: Áno.

1. Je to už druhýkrát v krátkom čase, že vaši liberáli vy­čnie­va­jú nápadnou mizogýniou. Minimálne rovnako šokovali výroky voči celoeurópsky rešpektovanej političke v poslednej po­tra­to­vej debate – jeden poslanec označil Annu Záborskú pro­s­tred­níc­tvom rečníckej otázky za „sadistické mon­š­t­rum“.

Prečo to robia? Nehanbia sa?

Časťou odpovede je určite to, že si osobitne bratislavskí pro­gresívci zariadili „safe space“ svojej „ozvenovej komory“, v kto­rej už ani nenarazia na človeka s iným svetonázorom. Ďal­šou časťou odpovede je hodnotová nirvána, do ktorej Beáta Ba­logová – čiastočne zámerne, čiastočne z číreho novinárskeho ba­b­ráctva – doviedla kedysi úctyhodný denník SME. An­ga­žovanie emo­cio­nál­nej stĺpčekárky Nataše Holinovej svedčí o zá­me­re, Balogovej jazykové blúdenie v prípade Tkačenko/Ob­lu­da o babráctve.

Prípad Tkačenko si zaslúži hlbšie skúmanie už preto, že píše síce hrubo a štipľavo, podľa všetkého však sám nie je alebo aspoň nebol progresívcom. Pokiaľ viem, v minulosti dokonca prejavil isté sympatie pre konzervatívny denník Postoj. O to viac iri­tuje, že útočil práve na manželku redaktora toho istého Postoja.

Čo sa to stalo? Nechápem to, ale rád by som to pochopil. Je komentátor Tka­čenko na nervy z toho, že konzervatívna mediálna scéna zaží­va na Slovensku rozmach ako v žiad­nej inej mne zná­mej európ­s­kej krajine? Je to pocit ohrozenosti alebo iba taká živelná nenávisť?

2. Druhá otázka – či taký úpadok nehrozí aj nám kon­zer­va­tív­com – je nepríjemná. Ona sa nezdá byť na­lie­havá, keďže v tej­to chvíli sme my tí dobrí (obeť je od nás) a oni tí zlí. Prá­ve preto si treba priznať: samozrejme, aj my vieme byť zlí.

A musím povedať aj to, že sa vieme medzi sebou biť ešte su­ro­vejšie než s protistranou. Napríklad pod každým článkom, v kto­rom sa vy­jad­rujem s istou veľkorysosťou o neočkovaných, nachádzam mne po mene adresovaný odkaz, že sa budem zodpovedať pred Bo­hom. Zneisťuje a bolí to.

Inzercia

Otázka, či sa nezatvrdzujeme aj my v našej čoraz lepšie vybavenej bubline, je nepríjemná, lebo si vyžaduje sebakritiku. Mňa by na­príklad tiež mohol niekto vnímať ako takého kon­zervatívneho Tkačenka. Tiež píšem hrubo, v slovenčine to inak ani neviem a zvodná je aj tá vaša slovenská slo­boda, v ktorej môžem písať takmer to, čo je v ne­meckom sve­te už neprípustné. Môže sa aj mne stať – a asi sa to už aj stalo –, že jednoducho prestrelím. Asi nie voči že­nám, to nemám veľmi v povahe, ale možno voči niekomu inému, o ktorom ani netuším. 

Vyzývam teda aj seba samého, aby som nezostal „zaseknutý niekde medzi hystériou a necitlivosťou“. Pekne to povedala šéfredaktorka Balogová, no nie?

S ružencom od pápeža

Som pritom zástancom živého názorového boja, práve s progresívcami sa mu­síme podľa mňa hádať ešte viac. Pokiaľ to oni sami ne­popierajú, mali by sme aj vo vášnivých debatách uznať, že im ide tiež o niečo, čo vyzerá z ich pohľadu ako spoločné dobro.

Znie to náročne, stojí to za to vyskúšať, ešte ťažšie bude však kul­ti­vo­vanie debaty medzi rozhádanými skupinkami nás konzervatívcov. Práve pri spomínanej téme očkovania sme sa dostali na nové dno. Ne­robí nám to vôbec česť, ako sa o tom bavíme.

Zvlášť medzi kresťanmi a katolíkmi to vrie, zmierenie segrego­va­ných skupín bude po pandémii obrovskou výzvou.

Uprostred všetkých týchto ťaž­kostí sa mi pri­tra­fila povzbudzujúca príhoda. Ukázala mi, že netreba pri všetkej opodstatnenej kritike hneď pochybovať o tom, že pápež je katolík. A že treba zostať cool.

V októbri som sa tu na Postoji sťažoval, že som sa od leta roka 2017 odmodlil päťtisíc ružencov, verchuška mojej cir­k­vi ma v tom však nijako nepodporuje. Kto ma pozná, vycítil z toho môj pocit opus­tenosti z čias nekonečných rakúskych lockdownov (v pondelok sa nám začne ďalší).

Napísal som to, prešlo niekoľko dní. Zastavil som sa vo švaj­čiar­s­kej dedine, v jednom kostole svätého Jozefa. Sadám si do lavičky, pozerám sa na maličký obrázok, je tam svätý Jozef – a na zadnej stra­ne výzva od pápeža Františka, aby sme sa modlili ruženec každý deň. Aha, prekvapene som sa opýtal, takto sa mi teda ozýva starý jezuitský li­šiak?

Prešlo ešte niekoľko dní. Navštívil ma významný slo­venský de­ja­teľ. Ne­vedel som, že ten dejateľ bol členom delegácie, s ktorou sa Fran­tišek na svojej návšteve Slovenska tiež stretol. Nevedel som ani to, že je luterán. Priniesol mi darček, červenú krabicu so zlatým vatikánskym erbom. V krabici bol ruženec. Dejateľ ho dostal osob­ne od pápeža. Teraz je môj.

Predstavte si: Nedávno som reptal, že cirkev ne­do­s­ta­toč­ne pod­po­ru­je moje ru­ženčiarske trápenie – a už sa modlím s ru­žen­com priamo od pápeža!

Takto vyzerá skutočný dar z nebies.

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva

Diskutovať môžu exkluzívne naši podporovatelia, pridajte sa k nim teraz.

Ak máte otázku, napíšte, prosím, na diskusie@postoj.sk. Ďakujeme.