Beriem to tak, že do svojich 44 rokov som sa modlil hanebne málo a odvtedy to Bohu a člo­ve­ku vynahradzujem. K púštnemu otcovi mám však ešte ďaleko, ako hneď uvidíte.

Už dávnejšie som si prestal evidovať všetky odmodlené ružence v ka­len­dá­ri. Bol to taký malomeštiacky germánsky zlozvyk, aj bez to­ho mám vďaka pravidelnosti modlitebného harmonogramu perfektný pre­hľad.

Viem relatívne presne povedať, že niekedy na vrchole pri­chád­za­jú­cej zimy budem mať odmodlených päťtisíc kusov.

Chápem to ako obeť, každý jeden ruženec je odmodlený za jedného konkrétneho človeka a nikto z nich o tom netuší.

Snažím sa pritom, aby som svojho Pána prí­liš invazívne neobťažoval. Napríklad sa nemodlím za obrátenie všetkých moslimov na svete, hoci by to niekoľko svetových konfliktov elegantne vyriešilo. Modlím sa iba za to, aby sa moslimom pekne snívalo. To je potom už na Pánovi, či sa korunnému princovi Saudskej Arábie zjaví vo sne Panna Mária a bude po wahabizme.

Som ruženčiar s päťtisícovou aureolou, no pomaly sa začínam pýtať: Aké mám vlastne výsledky? Nie je načase, aby sa už nejaký ten účinok prejavil? Kde je dobré ovocie, ktoré som priniesol?

Takmer všetci, čo by mi mali podľa môjho neskromného názoru fandiť a tlieskať, mi moju misiu iba sťažujú. Zdieľať

Predbežná odpoveď je vhodná na vytriezvenie: Neviem o tom, že by sa z ne­po­krs­te­ných dal niekto po­krs­tiť. Ak som náhodou niekde vyvolal niečo dobré, nebol som o tom informovaný.

Usilujem sa každý deň o jeden klasický zázrak, každý deň obetujem po jednom ruženci za vyliečenie jedného chronicky chorého človeka, celkovo to doteraz činí 1500 jedincov.

Nuž dotyčná nič netušiaca osoba je na tom na svoje pomery pozoruhodne dobre, no na Kongregáciu pre kauzy svätých by som to ešte nehlásil.

Nie­čo asi robím zle.

Výhovoriek mám neúrekom.

Takmer všetci, čo by mi mali podľa môjho neskromného názoru fandiť a tlieskať, mi moju misiu iba sťažujú.

Pápež je sympaťák, raz za čas však vyvoláva, najmä v tých lietad­lách, nejaký ten zmätok. Aj v Konferencii biskupov Rakúska poznám zopár sympošov, ale so svojou pandemickou politikou sa škaredo vyfarbili.

S výnimkou čitateľov Postoja ma vlastne nikto nepovzbudzuje k pokračovaniu v ruženčiarstve. Zdieľať

Po tom, čo sa v katolíckej katedrále očkovalo, začalo sa teraz v katolíckom kostole tetovať. Deje sa to vo frankfurtskom kostole Liebfrauenkirche, v diecéze predsedu Konferencie biskupov Nemecka.

Prvý adept, dievčina s menom Vanessa Sasová, si tam dala na zdôraznenie svojej spriaznenosti s frajerom vytetovať vetu: „Whatever souls are made of, his and mine are the same.“ Som príliš obmedzený na to, aby som rozoznal kresťanský rozmer tejto sentencie.

Oslabuje ma to, stav mojej cirkvi ma oberá o sily. S výnimkou čitateľov Postoja ma vlastne nikto nepovzbudzuje k pokračovaniu v ruženčiarstve. V minulosti som chodieval v utorky a soboty na ruženec v našom dedinskom kostole, bol som tam jediný chlap medzi babičkami, teraz to pri práci a deťoch už nestíham, je zo mňa ruženčiar samotár.

Modlím sa síce neúnavne ďalej, objímam Európu s ružencom v desiatich jazykoch, tvrdohlavo si odpálim svoje Zdravas Mária, Gegrüßet seist Du Maria, Üdvözlégy Mária, Ave Maria, Ave o Maria, Je Vous salue Marie, Bucură-te Marie, Wees gegroet Maria, Zdravo Marijo, Радуйся Мария – ale zápal som mal na začiatku väčší.

Pre to, čo už nejaký ten čas prežívam, existuje v nemeckej litera­tú­re trefný výraz – „útrapy roviny“.

Ne­vidím ani v diaľke kopec pred sebou, ani nijakú vŕbu, a už vôbec nie oázu, ani náznak fatamorgány. Šlia­pem monotónnym krokom po ľa­ho­staj­nej rovine a uvidím, čo príde.

Farár v ká­z­ni raz roz­prával vraj skutočnú príhodu o tom, ako sa jeden s mníšskou oddanosťou modlil brutálne veľa, kým dru­hý sa vôbec nemodlil a modlitby ani nepoznal, len raz v obrovskej núdzi vyslovil výkrik Otčenáša – a dosiahol zázrak.

Uznávam, že takto môže Božia spra­vod­li­vosť vyzerať.

Takéto máme náboženstvo, ono to nefunguje podľa pravidla „niečo za niečo“. Musím dokonca počítať s možnosťou, že aj keď v tomto živote ešte dám ďalších päť- alebo desať- alebo aj dvadsaťtisíc ru­žencov, že možno aj tak bu­dú nanič, lebo vieru mám stále slabú.

V tomto prípade si poviem: nech to aspoň nebolo na škodu.

Som ruženčiar v pokročilom štádiu. Ani chvíľu som ne­uva­žoval, že skončím s ružencom. Už len z pover­či­vo­sti by som to neurobil. Čo ak by sa niekomu z mojich „klientov“ niečo sta­lo? Cítil by som sa vinný.

Mohlo by sa zdať, že sa moja modlitebná prax v priebehu tých rokov v nie­čom zlepšila. Áno, som mimoriadne diskrétny, málokto si moju modlitbu všimne.

Áno, nie som agresívny, keď ma niekto preruší uprostred desiatka. Beriem prerušenie ako šancu, že sa môžem neskôr k tomu vrátiť a ešte raz a inak rozjímať tajomnosť.

Časy sú pohnuté, my poslední komanči prehrávame v kľúčových zá­pa­soch doby. Zdieľať

A áno, keď mi začiatkom tohto týž­dňa dvojročný syn vytiahol z úkrytu môj prs­to­vý ru­ženec a ho­dil ho na fran­cúzskej pláži do pies­ku a nadobro ho rýchlym pohybom nohy pochoval, iba hodinu som prečesával piesok v širšom okolí a ani jedno ucho som chlapčekovi nevytrhol.

Cítim sa odvtedy nahý, vypľutý a amputovaný, ináč nič.

Napriek mojim pokrokom je zrejmé, že robím asi niečo zle. Môj kľúčový problém spočíva v tom, že ani po odriekaní päťtisíc ružencov nie je zo mňa lepší človek.

Lepší som možno počas modlitby, vtedy nemám veľmi ako hrešiť, účinok väčšinou ešte pretrváva zopár minút po modlitbe, no potom...

Stáva sa ešte aj to, že si pokojne za volantom od­rie­kam svoje, nejaký idiotský vodič mi skríži cestu a odrazu nadávam ako pohan. O chvíľu sa hanbím ako pes, mám obavu zo znehodnotenia celej modlitby, neviem, čo spraviť. Urobím si prestávku, opatrne sa vraciam k modlitbe a zaplavuje ma pokora.

Časy sú pohnuté, my poslední komanči prehrávame v kľúčových zá­pa­soch doby. Nie že by som bol plný nenávisti, to nie, ale nosím vo svo­jej hrudi veľa sarkazmu, trpkosti a hnevu.

Som ruženčiar, niečo robím zrejme zle a prosím ružen­čiar­ky a ruženčiarov z čitateľskej obce o dobrú radu.

Je to na jednej strane môj osobný problém, očividne nevyžarujem dostatočne pôvabnú kresťanskú krásu, aby to prinieslo nejaké ovocie.

V druhom rade sa mi marí, že máme ten problém viacerí.

Pýtam sa preto aj vás: čo si myslíte, pre­čo nie sme príťažlivejší?