Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina Rodina
12. november 2021

Neistota rodičov

Pochvaly ničia sebavedomie detí. Skutočne?

Keď nám dieťa povie: „Pozri, akú vežu som postavil!“, ako rodičia máme odpovedať len: „Áno, vidím.“ To naozaj?

Pochvaly ničia sebavedomie detí. Skutočne?

Ilustračná fotografia Pixabay.com

Pochvaly ničia bezprostrednosť a sebavedomie dieťaťa. Robia z neho človeka závislého od hodnotení zvonka. Dieťa samo najlepšie vie, keď sa mu niečo podarí alebo nepodarí, nepotrebuje to počuť od niekoho iného. To v skratke tvrdia novodobé výchovné teórie. Je toto správna cesta?

Podľa moderných výchovných teórií rodič dieťa pochvalami vedome manipuluje do pozície, do ktorej ho chce dostať. Vďaka tomu sa nebude venovať tomu, čo skutočne chce, ale, naopak, tomu, čo poteší rodiča. Hlásajú tiež, že dieťa sa stane závislé od ocenenia okolia, a keď sa mu pochvaly nedostane, bude sa cítiť menejcenné.

Naši rodičia, neznalí nástrah, ktoré chválením údajne hrozia, väčšinu z nás v detstve za niečo už pochválili. Predstava, že všetko, pre čo sme sa v dospelosti rozhodli, bolo výsledkom manipulácie cez pochvaly, je však ťažko uveriteľná.

Aké alternatívy, ktoré povzbudia deti v ich snahách, tieto výchovné smery rodičom ponúkajú? Podľa nich je potrebné rozlišovať medzi pochvalou a uznaním. Hlavne sa treba vyhnúť akémukoľvek hodnoteniu.

Podarilo sa vášmu batoľaťu nájsť v knižke všetky predmety, ktoré ste vymenovali? Namiesto klasického „Ty si ale šikovný“ by mal rodič dieťaťu len opísať, čo urobilo: „Vidím, že si v knižke našiel všetky veci, o ktorých sme hovorili.“ Ak by rodič v takomto prípade totiž dieťa pochválil, ukázal by mu, že jeho hodnota spočíva iba v tom, čo dokáže, nie v tom, aké je.

Keď chválime, manipulujeme?

Tento prístup je pritom len soft verzia oproti ceste, ktorú razí americká psychologička a rodičovská poradkyňa Naomi Aldortová, ktorá je považovaná za zakladateľku rešpektujúceho rodičovstva. Ona neuznáva ani to, že rodič dieťaťu situáciu opíše. Má to podľa nej rovnaký účinok ako pochvala.

„Nemusíme vedieť, ako niekto niečo vytvoril, nie je to naša vec. Ak sa k deťom správame, akoby to boli laboratórne myši, a stále komentujeme, čo robia, vyvolávame v nich nesprávne pocity,“ vysvetlila v jednej z diskusií s rodičmi počas návštevy Prahy. „Chvála a odmeny úplne ničia sebamotiváciu,“ vyhlásila.

Podľa nej keď dieťa chválime alebo odmeňujeme, chceme, aby robilo to, čo chceme my. Rodič mu tak bráni byť autentickým. Je to vraj manipulácia a deti namiesto toho, aby pri konaní mali vnútornú motiváciu, začínajú vyhľadávať vonkajšiu motiváciu a uznanie. „Nie je v tom žiadne sebavedomie, robiť niečo pre uznanie, pričom to uznanie získam len preto, že sa mi niečo podarí, a nie preto, aký som.“

Pre lepšie pochopenie toho, ako k svojim deťom pristupovať, uviedla vlastný príbeh, keď sprevádzala svojho trinásťročného syna na hudobnú súťaž, v ktorej postúpil do celoštátneho kola. „Keď sme sedeli v lietadle, chcela som sa uistiť, že sa skutočne cíti slobodne v tom, čo robí, a že nie je závislý od môjho uznania. Povedala som mu: ,Oliver, ty vieš, že mi je úplne jedno, či vyhráš súťaž alebo nie. Či hráš na violončele alebo nie. Či hráš dobre alebo nie. Je mi úplne jedno, či vôbec hráš. U mňa si už dávno vyhral za to, aký si.‘ Bola som veľmi rada, keď povedal, že to vie.“ Otázne je, ako pôsobí na psychiku dieťaťa takýto prejavený nezáujem matky o jeho záľuby, snahy a úspechy.

Ešte jedna rada od svetoznámej rodičovskej poradkyne: keď vám dieťa povie: „Pozri, akú vežu som postavil“, odpovedzte len: „Áno, vidím.“ Keď prestaneme svoje deti chváliť, bude to pre ne úľava. Naozaj je to tak?

Aj dospelí potrebujú pochvalu

Z pohľadu dospelého človeka vieme priznať, že uznanie je pre nás dôležité. Jeho význam potvrdzujú aj psychológovia, ktorí sa venujú pracovným vzťahom a so svojimi klientmi riešia čoraz častejšie problém vyhorenia. Podľa nich je pochvala v práci mimoriadne dôležitá. Keď ich zamestnávateľ pochváli, sú spokojnejší. Dokonca psychológ Jozef Daňovský v rozhovore pre Denník N tvrdí, že pravidelné pochvaly sú pre zamestnancov dôležitejšie ako výška mzdy.

Tu by stúpenci rešpektujúcej výchovy mohli namietať, že toto je presne výsledok starej výchovy, v ktorej sa pochvalami nešetrí. Mala som však možnosť viesť rozhovory s ľuďmi, ktorí zažili svoje detstvo bez pochvaly a uznania rodičov a dnes tvrdia, že oni to svojim deťom neurobia.

„Mama ma nikdy za nič nepochválila. Môj manžel bol zase chválený veľmi, rodičmi aj starými rodičmi. Na nás vidím hrozné dôsledky chválenia a nechválenia,“ povedala pre Postoj Sofia Kováčiková z Piešťan, ktorá je mamou 14-mesačného syna. Kým manžel je priebojný, a ako hovorí, oveľa použiteľnejší do dnešného sveta, ona sa sama hodnotí ako človek s nízkym sebavedomím.

„Nikdy som od svojej mamy nepočula, že som šikovná. Mojim kamarátkam to ich mamy vravievali. Videla som, že je mama na mňa hrdá, keď som niečo dokázala, ale potrebovala som to od nej aj počuť. Namiesto toho som počúvala: ,Nemôžem ťa za všetko stále chváliť.‘ Priznám sa, že aj keď som už dospelá, stále ma to mrzí a mám problém so sebavedomím, vôbec si neverím,“ dodala.

Aj preto je rozhodnutá svojho syna chváliť. Podľa nej je to prirodzené. „Nemohla by som to v sebe udržať, keby som mala radosť z niečoho, čo nové dokáže,“ hovorí Sofia. „A prečo by som aj mala? Veď je to niečo prirodzené, tak mi to hovorí sedliacky rozum,“ dodáva.

Inzercia

Česká psychologička Pavla Volfová tvrdí, že rodičia robia chybu, ak deti nechvália. Pozor si však musia dať aj na to, za čo chvália a ako často. V jednom zo svojich poradenských videí rodičom odporúča, aby dieťa pochválili vtedy, keď cítia, že aj samotné dieťa je hrdé na to, čo sa mu podarilo.

Keď rodičia chvália, mali by hovoriť konkrétne, čo najviac oceňujú. Ak sa dieťaťu nedarí, mali by sme oceniť jeho snahu a určite neprehliadnuť pokroky, ktoré robí. A už vôbec by sme sa nemali báť dodať dieťaťu sebavedomie. To mu pomôže, aby vyrástlo v silného a nezávislého dospelého, ktorý si vie poradiť.

Emil alebo o výchove

Pochvala, odmena, ale aj trest, to sú pojmy, v ktorých začíname mať ako rodičia pod vplyvom množstva výchovných smerov zmätok a nevieme, ako s nimi narábať. Neistotu znásobuje množstvo výchovných smerov, ktoré sa nám dnes ponúkajú. Ich hlavnou myšlienkou je, že rodič už nemá byť autoritou, ale partnerom. Rodič nemá dieťa vychovávať, ale len sprevádzať.

„Ľudská bytosť sa má rozvíjať sama od seba, vtedy je silná a nádherná. Dieťa je kvetina. Musíme ich nechať rásť, nemôžeme kvetine hovoriť: Musím ťa naučiť, ako rásť, ako rýchlo, ako byť modrá či červená. Poslušnosť nie je naším cieľom. Chcete, aby vás dieťa poslúchalo? Takto to nemôžete brať. Poslúchať niekoho iného znamená nebyť sám sebou. Deti sa vychovávajú samy. Nie je to naša úloha.“ To všetko sú myšlienky už spomínanej rodičovskej poradkyne Naomi Aldortovej, ktorá má u veľkej skupiny súčasných rodičov obrovskú autoritu.

Jej kniha Vychovávame deti a rastieme s nimi predstavuje akýsi základ rešpektujúceho rodičovstva. Mnohé podobné výchovné smery vychádzajú práve z tejto autorky. Ona sama cestuje po svete, prednáša rodičom, robí poradenstvo priamo v rodinách, žije s nimi pod jednou strechou, pozoruje rodičov pri výchove a preškoľuje ich.

Tieto nové prúdy si roky všíma aj americký profesor psychológie Jordan Peterson, podľa ktorého je dnes svet ochromený myšlienkou zásahu do hypotetickej nepoškvrnenej cesty prirodzeného vývoja dieťaťa. Upozorňuje na to, že tieto myšlienky sú odvodené z diela francúzskeho filozofa 18. storočia Jeana-Jacqua Rousseaua, ktorý v románe Emil alebo o výchove opísal, ako vychovať slobodného človeka, ktorého nebudeme do ničoho nútiť a budeme rešpektovať jeho vekové a individuálne schopnosti.

Rousseau ako otec modernej výchovy však poslal svojich päť detí hneď po narodení do štátneho sirotinca Hôpital des Enfants. V tom čase bol sirotinec preplnený a žilo v ňom tritisíc detí. Dve tretiny dojčiat sa nedožili prvých narodenín. Ostatné zomierali o niečo neskôr. Dať v tom čase dieťa do sirotinca bol vlastne rozsudok smrti. O svojho fiktívneho Emila sa, naopak, až dojemne staral. Treba tiež pripomenúť, že cirkev a kresťanstvo žili v dobe osvietenstva ťažké časy a osvietenskí filozofi spochybňovali ich videnie sveta a odmietali všetko, čo bolo kresťanské. Osvietenecké videnie pedagogiky išlo otvorene proti katolíckej cirkvi i proti scholastickej škole. 

Keď deti nevychovajú rodičia, vychová ich spoločnosť

Jordan Peterson svojimi radami obracia rodičov späť ku klasickej výchove, v ktorej má svoje miesto pochvala, odmena i trest. „Súčasných rodičov paralyzuje strach, že ich deti už nebudú mať rady alebo ich dokonca prestanú milovať, ak ich budú trestať. Nadovšetko túžia po priateľstve s deťmi a sú preň ochotní obetovať rešpekt. Nie je to dobre. Dieťa bude mať veľa priateľov, no len dvoch rodičov – ak vôbec – a rodičia sú viac, nie menej než priatelia,“ hovorí.

Problém je, že dnes si pod slovom trest predstavíme neprimeraný fyzický zásah. Peterson má na mysli hranice a vyvodenie dôsledkov. Ubližuje dieťa pri hre ostatným? Najväčším trestom bude preň zakázať mu hru. Keď upustí od ubližovania druhým, môže sa vrátiť. Dieťa vidí, že je prijaté späť, odmietnuté bolo jeho konanie, nie ono samotné.

Peterson chápe, že nie je pre rodičov jednoduché sformulovať spravodlivú a chápavú výchovnú taktiku. Vyžaduje si to veľké úsilie a práve to môže mnohých odradiť, a preto tak ľahko privítajú myšlienku, že všetky obmedzenia, ktoré na deti kladieme, sú škodlivé.

Zásadne nesúhlasí s myšlienkou, ktorú vytrvalo opakujú Noami Aldortová a jej nasledovníci, že nie je úlohou rodičov vychovávať deti, že deti sa vychovávajú samy.

„Rodičia, ktorí odmietajú prevziať zodpovednosť za výchovu svojich detí, si myslia, že sa jednoducho môžu vyhnúť konfliktu, ktorý je pri správnej výchove nevyhnutný. Nechcú byť za zlých,“ píše vo svojej knihe 12 pravidiel pre život.

„Vôbec však nezachraňujú ani nechránia svoje deti pred strachom a bolesťou. Práve naopak: kritické a bezcitné širšie spoločenské prostredie im vymeria oveľa väčšie spory a tresty ako tie, ktoré by im udelil vnímavý rodič. Deti môžete vychovávať vy alebo môžete túto zodpovednosť preniesť na drsný, bezcitný, kritický svet – a podnet rozhodnúť sa pre to druhé by nikdy nemal byť zamieňaný s láskou.“

Rodičia by sa nemali báť pochváliť svoje deti. Zlatá stredná cesta by mohla platiť aj v tomto prípade. Nemali by chváliť neustále a za všetko, ale aj mnohí súčasní pedagógovia tvrdia, že povzbudiť dieťa, ktoré sa naučí novú vec a má z toho radosť, je prirodzené. Stavme na našu rodičovskú intuíciu a nedostaneme sa do neprirodzenej robotickej polohy, v ktorej si musíme dávať pozor na každé slovíčko, aby sme náhodou dieťaťu neublížili.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame

Denník Svet kresťanstva