Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
24. november 2020

Reportáž z Karabachu

Všetko zapálime

Mal to byť blitzkrieg, ale Arméni sa dokázali výraznej presile brániť 44 dní. Napriek tomu prehrali.

Všetko zapálime
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Mal to byť blitzkrieg, ale Arméni sa dokázali výraznej presile brániť 44 dní. Napriek tomu prehrali.

V Náhornom Karabachu skončila ďalšia vojna. O sporné územie opäť bojovali Arménsko a Azerbajdžan. A Arméni prehrali. Musia teraz väčšinu územia odovzdať Azerbajdžanu. Svoje domovy v oblasti už opustilo 100-tisíc Arménov. Lúčia sa aj s kresťanskými kláštormi, ktoré pripadnú Azerbajdžanu, pália svoje domy.

Stratu územia prežívajú bolestne, Karabach považujú za kolísku svojej histórie a kresťanskej kultúry. Na dobyté územia smerujú dlhé kolóny ruských mierových síl. Svoje jednotky tam posiela aj Turecko.

Nevedeli sme bojovať s dronmi

„Všetci politici sú zradcovia, arménski aj ruskí, predali nás, zradili,“ kričí muž stojaci uprostred črepov z okien hudobnej školy v Stepanakerte. Hlas mu preskakuje, snaží sa preglejkou zatĺcť diery. Pred tromi dňami sem dopadla azerbajdžanská raketa. Muž je zúfalý. Teraz je síce dobojované, rakety sem nepadajú, ale z jeho arménskeho Karabachu nezostalo skoro nič. Väčšina pripadne víťaznému Azerbajdžanu.

Arménsku zostane len malý výrez a k tomu ešte pod kontrolou Ruska, ktoré mier sprostredkovalo, poslalo sem 2 000 vojakov a veľa ťažkej vojenskej techniky. Na azerbajdžanskej strane Karabachu budú rozmiestnené vojenské jednotky z Turecka. Práve Turecko už od jari podnecovalo Azerbajdžan do útoku na arménsky Karabach.

„Nech ide celý kresťanský svet do čerta a nech ide do čerta aj Putin. Nikto nám nepomohol, celá Európa sa na nás vykašľala. Ale my vám tiež nepomôžeme, keď budete mať Turkov za dverami. Koľko genocíd my Arméni ešte musíme prežiť?“ pýta sa zúfalý muž a vyhadzuje črepy na chodník.

„To nebola vojna, to boli jatky. Mali sme horšie vybavenie a neboli sme schopní brániť sa pred bojovými dronmi, tie rozmetali stovky našich vojakov a sklady zbraní už počas prvého týždňa. Boli sme pripravení na vojnu v zákopoch ako predtým, ale proti dronom bojovať nevieme,“ priznáva jeden z veliteľov, ktorého stretávame vo Stepanakerte. Bojové drony skúšal Azerbajdžan proti Arménom už v roku 2016, keď počas krátkych bojov zomrelo 200 vojakov.

Stepanakert je mesto duchov. Sú tu len vojaci a zopár civilistov. Dva dni pred uzavretím prímeria vyhlásili Arméni evakuáciu, očakával sa letecký útok a azerbajdžanské jednotky sa dostali pol kilometra od mesta. Všetci odišli, zostalo len niekoľko starých ľudí, ktorí sa túlajú ulicami. Pred jedným zničeným domom stretávame starenku Lýdiu.

Vo vlnených pančuchách a hnedej sukni pod kolená pripomína vo vetre a mrazivom počasí vechtík, ktorý čoskoro uletí. Stojí uprostred domu, z ktorého nezostali ani obvodové múry. Výbuch rakety prevrátil aj autá kolesami nahor. „Boli sme v kryte oproti cez ulicu, akoby zázrakom sme to všetci prežili,“ hovorí starenka a bezmocne rozkladá rukami okolo seba.

Jediné, čo zostalo neporušené, je biela keramická záchodová misa stojaca na svojom mieste. Z trosiek vychádza ďalšia žena, v lavóre nesie všetko, čo jej zostalo – niekoľko hrncov a misiek, žltú loptu a kyticu umelých kvetov. „Kto nám pomôže? Čo budeme robiť?“ plače, keď hádže na korbu nákladiaku zvyšky svojho života. „Nemôžeme odísť do Arménska, náš domov je tu, v Karabachu. Keď odídeme, stratíme ho navždy,“ hovorí bojovne, ale priznáva, že je jej smutno.

Zostala sama z celej rodiny v meste, kde nie je plyn ani elektrina, nefungujú obchody ani pekárne, aj nemocnice sú zatvorené. „Keď mi niekto volá, hovorím im, že sa tu máme skvele a všetko funguje. Nechcem, aby sa o mňa báli, a hlavne by som chcela, aby sa vrátili.“

Prázdnymi ulicami len tu a tam prejde auto plné vojakov. Odvážajú techniku ​do Arménska. Aj to je súčasťou mierovej dohody, ktorú medzi znepriatelenými národmi vyjednalo Rusko.

Krvavá história

Spory Arménov a Azerbajdžancov o územie Karabachu trvajú sto rokov. Dejiny ich spolužitia sú plné vzajomnej nenávisti, masakrov, bojov a odsunov obyvateľov. Karabach je súčasťou Azerbajdžanu od roku 1923, keď o tom rozhodol Stalin. Arméni sa s tým nikdy nezmierili, lebo prišli do Karabachu už pred 2 000 rokmi.

Spory o to, čí bude Karabach, začali v roku 1918. V tom čase žili v Karabachu rovnako Arméni, ako aj Azerbajdžanci. A zatiaľ čo tí sa chceli pripojiť k Azerbajdžanu, Arméni požadovali spojenie s práve vzniknutým Arménskom. V tejto dobe začali prvé etnické masakry.

Prvý veľký masaker sa odohral v roku 1919 a je známy ako Khaibalikendský masaker. Azerbajdžanskí vojaci vtedy povraždili 700 Arménov vrátane žien a detí. Briti boli pohoršení, ale nič sa nestalo. Arménske dediny boli pomaly obkľučované, odrezávané od pitnej vody aj zásobovania potravinami.

Všetko vyvrcholilo v marci 1920 obrovským masakrom v meste Šuša, kde žila najväčšia arménska komunita. Azerbajdžanské jednotky počas šiestich dní povraždili 3 000 až 20 000 Arménov (počty sa líšia v závislosti od zdroja). Mesto ľahlo popolom, stovky žien boli znásilnené a zabité.

Tí, ktorí požadovali pripojenie k Arménsku, boli umlčaní. Strojca tohto krviprelievania Košrov bek Sultanov masaker nazval svätou vojnou moslimov – džihádom – a vyzval na vraždenie kresťanov.

Koleso nenávisti a odplaty sa neprestalo točiť dodnes. K najväčšiemu masakru Azerbajdžancov došlo v roku 1992, ked arménski vojaci zavraždili niekoľko stoviek obyvateľov dediny Chodžala, medzi nimi ženy a deti.

Chceme pochovať svojich synov

Míňame tabuľku Stepanakert a ideme cestou na Šuši. O toto mesto sa viedli najtvrdšie boje. Nakoniec ho ovládol Azerbajdžan. Oproti nám idú nekonečné kolóny ruských tankov a obrnených vozidiel. Nás si nevšímajú. Na poslednom poste arménskej armády stretávame skupinu starých strhaných mužov. Hlboké vrásky, zababušení do starých vlnených kabátov.

Sú to otcovia, ktorí zúfalo žiadajú telá, alebo aspoň ich časti, svojich synov, ktorí padli v bitke o Šuši. Jazdia sem každý deň, dožadujú sa, aby ich pustili tam, kde ležia pozostatky ich detí. Lenže tam nemôžu, tam už to ovláda azerbajdžanská armáda. Na miesto dorazil Červený kríž a má pomôcť odovzdávať telá aj organizovať výmenu zajatcov. To všetko za asistencie ruských mierotvorcov.

Odhaduje sa, že okolo Šuši ležia ešte stovky tiel. Niektorí rodičia stále dúfajú, že ich synovia sú niekde v lese zranení alebo padli do zajatia. „Ak mi to telo nedajú, pôjdem si poň sám, musím svojho syna pochovať, nech ma Azerbajdžanci pokojne zastrelia, už mi je to jedno. Prišli sme o krajinu, domy a synov, čo mám už zo života?“ pýta sa Chadžik, jeden zo zvráskavených mužov. Keď hovorí, chveje sa mu hlas.

Ideme ďalej. Potom ale neveriacky pozeráme – vedľa cesty leží jedno telo vedľa druhého, pokrútené do divných polôh, napoly zmrznuté. Niektorým chýba kus hlavy, iným končatina.

„To sú mŕtvi Azerbajdžanci, čakáme, kým ich odvezie Červený kríž,“ vysvetľuje Arma, jeden z vojakov, ktorí tu majú hliadku. Azerbajdžanci sú dva kilometre odtiaľ. Za múrom, ktorým preletela raketa, leží ďalších niekoľko tuctov mŕtvol. Zábery z opačnej strany však ukazujú stovky tiel mŕtvych Arménov.

Mierotvorcovia

Turecký parlament schválil rozmiestnenie tureckých vojakov v Azerbajdžane, a to na územiach, ktoré teraz Azerbajdžanci získali späť od Arménska, čiastočne teda aj v Karabachu.

Väčšiu katastrofu si už karabašskí Arméni naozaj nemohli predstaviť. Mnohí sa na ruské tanky pozerajú s nedôverou. „Radšej by som tu videl Američanov alebo Francúzov, Rusi už neodídu,“ myslí si Alexander z dediny Vank. Lenže teraz to bude oveľa horšie – cez hranicu budú pozerať priamo na tureckých vojakov. Turecka sa Arméni boja najviac, stále majú na pamäti genocídu z roku 1915, keď bolo zmasakrovaných 1,5 milióna Arménov.

Práve Turecko povzbudzovalo Azerbajdžan, aby zaútočil na územie Karabachu, čo sa stalo 27. septembra. Turecko už v auguste poslalo do Karabachu žoldnierov zo Sýrie, aj svojich generálov, ktorí útok na Karabach pomáhali riadiť.

Inzercia

Karabach už je tretí región, kde Turecko využilo na etnické čistky sýrskych extrémistov, z ktorých mnohí skandujú náboženská heslá proti Židom, Kurdom a Arménom.

Turecko začalo tento proces v roku 2018 v sýrskom Afrine vyhnaním 120 000 Kurdov a jezídov. Nikto nič nepovedal, a tak pokračovali vlani inváziou do severnej Sýrie pri meste Tel Abyaḑ, kde vyhnali vyše 200 000 ľudí z ich domovov, a teraz v Náhornom Karabachu, kde domovy opustilo 100 000 Arménov.

Ako povedal izraelský analytik Seth Frantzman: „Ide o najväčšie vyhnanie menšín, organizované Tureckom, od masakrov a genocíd počas prvej svetovej vojny v Osmanskej ríši.“

Doteraz sa všetko dialo s tichým súhlasom USA, ale teraz už minister zahraničných vecí Pompeo začal hovoriť inak, rovnako ako Francúzsko, ktorému sa Turecko priamo vyhráža rovnako ako Grécku. „Francúzsky prezident Emmanuel Macron a ja súhlasíme s tým, že nedávne kroky Turecka boli veľmi agresívne,“ povedal Pompeo.

Turecký režim, ktorý riadi krajne pravicová strana AKP, je najväčším žalárnikom novinárov na svete a ľudia, ktorí akcie Turecka kritizujú, sú väznení ako teroristi. Rusko a Turecko stoja na opačnej strane konfliktov v Sýrii a Líbyi a teraz aj v Karabachu. Či tu budú spolupracovať alebo, naopak, pôjdu proti sebe, sa nedá v tejto chvíli predvídať.

Tureckí a ruskí mierotvorcovia budú teraz tvoriť mier v Karabachu spoločne, ale už bez ľudí, ktorých vojna vyhnala z domovov.

Bez mužov a bez domov

Oblasť Karvačar je jedným zo siedmich regiónov obklopujúcich historický Náhorný Karabach. Pred tridsiatimi rokmi tieto územia po prvej karabašskej vojne zabralo Arménsko a vytvorilo z nich nárazníkové pásmo, odkiaľ vyhnali azerbajdžanské obyvateľstvo. V priebehu deväťdesiatych rokov bolo len z Karvačaru vyhnaných 50 000 Azerbajdžancov. Torzá ich domov tu stoja dodnes.

Teraz musia odísť Arméni. Svoje domy nechcú nechať nepriateľovi, a tak ich pália. Nábytok nakladajú na korby starých Kamazov a rúbu stromy. „Keď je všetko prázdne, zapálime to, so sebou berieme aj naše psy a do Arménska ženieme naše kone, kravy a ovce, tie, ktoré nemôžeme vziať, radšej zabijeme,“ hovorí Sevak.

„Aj ja som bojoval, veľa mojich kamarátov zomrelo, a potom nám povedali, že máme všetko odovzdať. Na opustenie svojich domov sme dostali päť dní. Za čo sme bojovali?“ pýta sa otec dvoch detí a potláča slzy. Ten ešte patrí k tým, ktorí sú na tom lepšie. Arméni z dedín, ktoré Azerbajdžan dobyl vojensky, si nestili vziať vôbec nič.

„Sotva čo na Avetaranos dopadli prvé rakety, okamžite sme utiekli, zostal tam dom po mojom otcovi, moje traktory, zvieratá, všetko. Nikdy by nám nenapadlo, že vojna dôjde až k nám,“ hovorí Arman, ktorého stretávame pred Červeným krížom. Je zúfalý a chce tu žiadať o pomoc.

Avetaranos bol pritom posledné roky obľúbeným turistickým miestom. Prechádza tadiaľ slávny Janapar trail, ktorý lákal ročne tisíce turistov z celého sveta aj z Česka a zo Slovenska. Teraz už bude Avetaranots v Azerbajdžane a kúzlo arménskeho kresťanského Karabachu bude pre turistov i miestnych ľudí stratené.

Domov stratila aj tridsaťdvaročná Valentina. Už mesiac je utečenkyňou v Arménsku a býva v hoteli v Gorise. Žila s manželom a dvoma deťmi v Hadrúte, meste, ktoré Azerbajdžan dobyl už pred mesiacom. Jej manžel odišiel rovnako ako všetci ďalší muži medzi 18 – 55 rokmi bojovať. Na kolenách sa jej vrtí štvorročný synček, šesťročné dievčatko sa hrá opodiaľ. Jej muž bol jedným z karabašských vojakov, ktorí padli.

„Musela som prísť, aby som ho identifikovala, podarilo sa to len vďaka telefónu a snubnému prsteňu. Zostala z neho len časť paže a na nej snubný prstienok. Zabil ho dron. Mala som to šťastie, že som mohla pochovať aspoň jeho časť,“ plače. Syn jej lezie po hlave a dožaduje sa telefónu. „Chce volať otcovi každý deň niekoľkokrát. Ozýva sa len pípanie. Neviem, ako mu to povedať. Dcéra to už vie.“

Valentina je zúfalá. „Ako budem žiť sama s deťmi? Nemáme ani peniaze, živil nás manžel,“ po tvári jej stekajú ďalšie slzy.

Medzi mŕtvymi v tejto vojne sú hlavne muži narodení v rokoch 2000 až 2002. V čase, keď vojna začala, boli práve na vojne a museli ísť rovno na front. Ich zúfalé matky teraz zdieľajú ich fotky na facebooku a úpenlivo prosia o akúkoľvek správu o svojich deťoch.

„Prišli sme o celú generáciu mladých mužov. To je pre nás strašná pohroma. Za čo zomreli, keď musíme všetko odovzdať?“ pýta sa Igor, jeden z vojakov, ktorý prežil. Vyčíta arménskemu premiérovi Pašinjanovi, že krajinu vtiahol do vojny a poslal ľudí na istú smrť, aj keď všetci vedeli, že arménska armáda má zastarané vybavenie a nemôže čeliť presile. Pašinjan podpísal prímerie až v čase, keď všetko prehrali a utrpeli obrovské škody. Po 44 dňoch. Toľko životov, toľko strát.

Nedávno premiér dokonca priznal, že systém protivzdušnej obrany zlyhal už po štyroch dňoch a drony nebolo ako zostreľovať. Iní Arméni Pašinjanovi vyčítajú, že dohodu vôbec podpísal. Tlaky na jeho odstúpenie sú zo všetkých strán.

Útok na Karabach plánoval azerbajdžanský prezident Ilham Alijev spolu so svojim tureckým náprotivkom dlho pred tým, než vojna vypukla. Indície aj dôkazy pred časom priniesol izraelský denník Jerusalem Post. Jedným z nich je aj nárast ozbrojovania v posledných rokoch.

Azerbajdžan začal nakupovať aj zbrane novej generácie, bojové drony z Turecka a z Izraela, ktoré patria medzi najmodernejšie na svete. Rakety Lora, Grad a Smerč majú dolet niekoľko sto kilometrov.

Azerbajdžan aj napriek embargu intenzívne nakupoval zbrane, a to hlavne od Turecka, Izraela, Ruska, Pakistanu, Číny, Ukrajiny či Bieloruska. Išlo o stovky miliárd dolárov, ktorými Azerbajdžan disponoval najmä vďaka predaju ropy. Ropovod vedie cez Turecko ďalej do krajín EÚ. Napríklad Česká republika vykrýva 40 percent svojej spotreby práve z Azerbajdžanu.



Mnoho európskych krajín nakupuje z Azerbajdžanu tiež preto, aby znížilo svoju závislosť od ruskej ropy a zemného plynu. Oproti má tomu Arménsko väčšinu zbraní z Ruska, ale nemá ropu ani plyn a už teraz je závislé od financií, ktoré domov posielajú Arméni žijúci v zahraničí. Navyše Arménsko až do roku 2018, keď tam prebehla revolúcia, ovládali rodiny oligarchov, ktoré sa preslávili veľkou korupciou a devastáciou krajiny. Bývalý prezident Kočarjan je dnes trestne stíhaný.

Na turecké drony Azerbajdžan vynakladal ročne miliardy dolárov. Technickým riaditeľom továrne na drony je zať tureckého prezidenta Erdogana Selçuk Bayraktar. Erdogan tlačil azerbajdžanského diktátora Alieva do útoku na Karabach už pred pol rokom, keď vo svojich prejavoch hovoril o vojne na Kaukaze a vysporiadaní sa s Arménmi. Arméni jeho rétoriku i činy prirovnávajú k pokračovaniu genocídy spáchanej na nich v čase prvej svetovej vojny práve Tureckom.

Turecko vybudovalo moderný zbrojný priemysel a azerbajdžanské petrodoláre pomohli jeho upadajúcej ekonomike. Veď aj prvý, kto zablahoželal azerbajdžanskému diktátorovi Alijevovi k víťazstvu v Karabachu, bol jeho turecký náprotivok Erdogan. Desaťtisícom utečencov z Karabachu je to už ale jedno. Ich domov je tak či tak stratený.

„Zapálil som dom, aby som už naň nemyslel. Nikdy sa sem nevrátim, nikdy tu nebude pokoj. Nechcem, aby to museli prežívať znova moje deti, stačí, že to prežil dedo, otec a ja,“ uzatvára Sevak a prilieva benzín, aby dom lepšie horel.

Foto – Lenka Klicperová

Odporúčame