Švajčiarska dilema Mali by mať kravy rohy? A mali by byť konzervatívci zelení?

Vo štvrtok som sa pustil do neistých vôd. Išiel som do najzaostalejšieho kantónu švajčiarskej federácie – v katolíckom Appenzell-Innerrhodene dostali ženy volebné právo až v roku 1990 – a zaoberal som sa tam švajčiarskou témou desaťročia: Majú mať kravy rohy alebo nie?

Hornatý kraj Appenzell – pre jeho evanjelickú časť Ausserrhoden to platí viac-menej podobne – sa už po stáročia vyznačuje kultom kravy priam indických rozmerov. Obrazy bohato zdobených kráv, ktoré poznáme z turistickej reklamy, pochádzajú odtiaľto. Tam nestačilo, keď krava dala veľa mlieka, musela byť aj krásna. Sedliaci minuli veľa času na starostlivosť o kravy.

Kravské referendum: za alebo proti?

Odjakživa bolo nemysliteľné, aby na čele slávnostného sprievodu kráčali kravy s krivými rohami alebo – božechráň – bez rohov. O miestnom sedliakovi sa hovorievalo, že má svoje kravy radšej ako svoje deti. Ekonomicky to malo opodstatnenie: typický katolícky sedliak mal šesť až desať kráv, ale často až dvanásť detí.

Samotná skutočnosť, že väčšina švajčiarskych a dokonca appenzellských kráv v našom období už nemá rohy, mnou poriadne otriasla. Prvé roky svojho života som totiž vyrastal na malom rakúskom statku. Nie som vďaka tomu erudovaným agronómom, dedkove hlučné prasiatka som nenávidel, ale podvečer som trávil s babičkou pri kravách. Vedel som ich osloviť menami. Neriešil som, či majú mať rohy alebo nie. Ony proste rohy mali. Odvtedy som nosil v hrudi nespochybniteľnú dogmu, že krava má rohy.

Ešte relatívne nová prax odrohovania má svoje ratio: Viac ako inde sú švajčiarske kravy na pastvine alebo v otvorenom kravíne. Ak majú rohy, môžu predstavovať riziko pre turistov alebo pre samých seba. Potrebujú viac miesta. A to niečo stojí. Reč tu ani nie je o krutom zaobchádzaní so zvieratami, odrohovanie vo Švajčiarsku musí vykonať veterinár pod anestéziou, len v takom Írsku to robievali samotní farmári pomocou Bunsenovho horáka.

Vo Švajčiarsku je to už niekoľko rokov pálčivou politickou témou: Biorebel Armin Capaul, ktorý sa vyznamenal v skorej mladosti ako jeden z vodcov švajčiarskej verzie povstania šesťdesiatosmičkárov, bojoval roky za celoštátne referendum o otázke rohu. „Iniciatíva pre kravy s rohami“ navrhovala, že poľnohospodári by mali dostať za každú rohatú kravu dotáciu jeden frank denne. Misionársky aktívny Capaul dosiahol svoje, v roku 2018 sa konalo celonárodné švajčiarske referendum o rohoch. Prehral to, 54,7 percenta hlasovalo proti. Priatelia kráv však nedajú pokoj, práve pripravujú druhú celoštátnu iniciatívu.

Politická podpora pre rohy prichádza skôr zo strany politickej ľavice a z veľkých miest ako Ženeva alebo Bazilej. Nijako sa však nedá povedať, že máme do činenia s agendou typickou pre veľkomestský zelený jakobinát, ktorý je odrezaný od reality. Pre mešťanov je to predsa len vedľajšia téma.

Pre chovateľov kráv ide však takmer o všetko – o ekonomické prežitie, o ctenú tradíciu, o identitu a o krásu. Ten konflikt prechádza naprieč najvidieckejšou a najkonzervatívnejšou vrstvou švajčiarskej spoločnosti. Zistil som, že nemálo sedliakov, ktorí všetky svoje teliatka odrohujú, by svojim kravám tie rohy radšej nechalo. Zďaleka to nie sú len zelení biorojkovia, ktorí si želajú prirodzené kravy na zelených pastvinách: za rohy hlasovalo v roku 2018 viac Švajčiarov (45,9 percenta) než v tomto roku za zachovanie manželstva výlučne medzi mužom a ženou (35,9 percenta).

Dilema konzervatívcov

Ideologické fronty – ako som zistil vo štvrtok – sú pri švajčiarskych kravách neobvykle nejasné. Bude to aj tým, že ma tá bezpochybne trochu okrajová téma už roky ťahá do Švajčiarska.

Ide totiž o boj medzi rôznymi odtieňmi konzervativizmu. A takýto boj zažívame aj vo veľkom, v európskom a celosvetovom meradle. A nie je ľahké zaujať v tom dôstojný postoj.

Európski konzervatívci, pokiaľ sú politicky organizovaní, reagujú na megatému klimatických zmien tromi rôznymi spôsobmi:

1. Niektoré kresťanskodemokratické strany, zvlášť časť nemeckej CDU a CSU, rezignovali na vlastný rozum a prevzali v podstate agendu politickej strany Zelených. Nechcú vidieť, že Zelení pri súčasnom odmietnutí ropy, plynu, uhlia a jadra nedosiahnu svoje klimatické ciele, no presný opak: relatívne čistý nemecký priemysel, ktorý dnes poskytuje službu celému svetu, sa odstaví a presťahuje sa do nejakej – s prepáčením – špinavej diery.

2. Niektoré výraznejšie konzervatívne strany, hlavne národno-populistická pravica najmä v našej strednej Európe, sa vydali presne opačnou cestou: bojujú proti každej forme opatrení za zmiernenie klimatických zmien a asi čoskoro zožnú s tou líniou nezanedbateľné politické úspechy. Náhle zdražovanie energie im praje. Neviem vylúčiť, že história im dá raz za pravdu, možno je ten alarmizmus fakt prehnaný. Na základe dostupných dát však považujem takýto postoj za nezodpovedný.

3. A potom je tu tretí tábor, nazvime ho hlavný prúd európskych ľudovcov. Títo vajatajú, ako vedia vajatať len európski ľudovci.

Ako sa má teda zachovať konzervatívec, ktorý zachovanie Božieho stvorenia nechápe ako prázdnu floskulu, ktorý sa však s prirodzeným odporom pozerá na bezhlavé vyčíňanie zvlášť tých nemeckých Zelených?

Po možnú malú odpoveď na túto veľkú otázku sa vraciam k svojej švajčiarskej pikoške. Nie, na hamletovskú otázku našich čias – roh alebo neroh? – stále nemám hotovú odpoveď. Podľa môjho osobného názoru majú mať kravy roh, netrúfam si však odsúdiť odrohujúcich chovateľov.

Malý náznak tohto možno správneho postoja mi dal jeden appenzellský sedliak, ktorého som navštívil v čase dojenia v jeho malom kravíne. Bol to jeden z tých, ktorí kravám nikdy rohy nevzali. Zároveň to bol sedliak, ako ich poznám z detstva – nič vzdialenejšie od sveta progresívnych mestských rojkov neexistuje.

Bol podozrievavý voči médiám, tým si získal u mňa prvý bod. Vtipkoval o zamilovanosti Zelených do vlkov, vlci stále nie sú na jeho salaši vítaní. A v jednej vedľajšej poznámke naznačil, že mu vadí začínajúca segregácia medzi očkovanými a neočkovanými. Stavil by som tisíc frankov na to, že je to volič konzervatívnej pravice.

Bol to skrátka môj človek, normálny sedliak. Sám svojich 22 kráv veľmi nestíha každý deň vyfešákovať, s neúnavnou energiou to robí jeho 80-ročný otec. Kým sme sa bavili, kráčal starký po pastvine a rozdrvil pri západe slnka kravské lajná. Tak ako moje kravy z detstva, dostali aj kravy tohto parádneho sedliaka mená.

Keby sa environmentálna politika konzervatívnych strán orientovala podľa neho, boli by sme tuším na dobrej strane.