Majerský, Sulík, Krajniak Tri salvy politickej krátkozrakosti a pseudoargumentov proti účasti na referende

V uplynulých dňoch sa traja predsedovia (jeden z nich bývalý) opozičných politických strán vyjadrili, že na referende Demokratov o obnovení ÚŠP a NAKA a zrušení Ficovej renty sa nezúčastnia. A to predseda kresťanských demokratov Milan Majerský, dlhoročný predseda liberálov Richard Sulík a šéf Kresťanskej únie Milan Krajniak.

Či už toto svoje rozhodnutie zverejnili iba ako osobné rozhodnutie, alebo ako určitú výzvu pre svojich sympatizantov, je pochopiteľné, že z hľadiska efektu platí to druhé – teda časť verejnosti sa aj na základe vyjadrení týchto politikov rozhodne na referendum neísť.

Pozrime sa najprv na argumenty, ktorými svoje rozhodnutie zdôvodnili.

Milan Majerský povedal, že na referende sa nezúčastní, lebo v ten deň pôjde na púť na Mariánsku horu. Dodal tiež, že keď Demokrati spúšťali petíciu, tak sa ich na to nepýtali, ani prezident sa ich nepýtal, nakedy má referendum vyhlásiť. (Predpokladajme, že to nebol vtip.)

Potom však doplnil, že vlastne ten dátum ani tak nie je ten hlavný dôvod a že na referendum by nešiel tak či tak, lebo vraj to bude „zbytočne vyhodených desať miliónov eur“.

Milan MajerskýNamiesto referenda pôjdem na Mariánsku horu, s Karasom bratovražednú vojnu nevedieme

Lukáš Kekelák

Richard Sulík ako dôvody svojej neúčasti uviedol, po prvé, že tá najdôležitejšia otázka o predčasných voľbách sa pominula, po druhé, že ÚŠP a NAKA by mala obnovovať budúca vláda, aby do ich vedenia dosadila svojich nominantov, a po tretie, že doživotná renta pre Roberta Fica by sa vyrovnala účtu za referendum – teda dvanástim miliónom – až za dvestoštyridsať rokov.

Napokon Milan Krajniak sa vyjadril, že na referendum nepôjde preto, že „nech sa občania k NAKA a rušeniu Ficovej renty vyjadria v referende akokoľvek, nič sa nezmení“, a dodal, že „pre parlament to nebude záväzné“.

Poďme pekne po poriadku. Argument Milana Majerského o tom, že pôjde na púť, nesedí už len preto, že na Slovensku existujú hlasovacie preukazy, a keby šéf hnutia chcel, pokojne by mohol odvoliť od siedmej hodiny rannej do desiatej hodiny večernej v Levoči či ktorejkoľvek slovenskej obci, v ktorej sa v ten deň vyskytne.

Ale dobre, sám uznal, že by na referendum vlastne aj tak nešiel, lebo ide o vyhodené milióny.

Naskytá sa teda otázka: koľko eur štátu ušetrí Milan Majerský tým, že na referendum nepôjde?

Odpoveď je jednoduchá. Nula.

Ideme ďalej – budúci kandidát na poslanca za dnes ešte neznámu stranu Richard Sulík predkladá v zásade dva argumenty. V prvom tvrdí, že síce obnovenie ÚŠP a NAKA považuje za správne, ale vraj by to mala urobiť až budúca vláda.

Má tým, samozrejme, na mysli vládu zloženú zo strán dnešného opozičného bloku, hoci nie je vôbec isté, či ju budú skladať práve ony.

Lenže čo tým chce Sulík povedať? Že v čase, keď je na čele ÚŠP a NAKA nominant súčasnej opozície, tak by ÚŠP a NAKA mali existovať, a keď je tam nominant napríklad Smeru, tak by nemali existovať?

Inými slovami, pokračujeme v systéme, že každá vláda, ktorá má problém so súčasnými šéfmi tých-ktorých inštitúcií, radšej dané inštitúcie celkom zruší a vytvorí nové, aby si do nich mohla dosadiť tých svojich – a každých pár rokov sa to zopakuje?

Na tomto mieste pripomeňme, že ak by občania v referende schválili obnovenie ÚŠP a NAKA, tieto inštitúcie by bolo možné zrušiť až po troch rokoch a aj to až trojpätinovou väčšinou. Znamená to, že zrejme na dlhé obdobie by tu vznikli silné inštitúcie, ktoré by nemohla bežná parlamentná väčšina len tak zrušiť. To tu chýba ako soľ.

Richard Sulík argumentoval aj vyrátaním, že Ficova renta je zanedbateľný finančný náklad v porovnaní s cenou referenda.

Dala by sa tu zopakovať otázka vyššie položená Milanovi Majerskému, ale exšéfa liberálov sa radšej opýtajme, či kalkulačku použil aj v rokoch 2009 a 2010, keď jeho strana zbierala podpisy pod referendum s nezmyslami ako stanovenie cenového stropu pre vládne limuzíny, voľby cez internet či zníženie počtu poslancov.

Pripomeňme tiež Sulíkovi jeho vlastné slová zo septembra 2010, keď čelil odvolávaniu z funkcie predsedu parlamentu: „Toto referendum sa týka všetkých občanov a ten, kto si hovorí demokrat, by nikdy nemal vravieť, že odporúča svojim voličom, aby sa nezúčastnili.“

Napokon k argumentu Milana Krajniaka, ktorý tvrdí, že ak by bolo referendum platné, „aj tak sa nič nezmení“ a „pre parlament to nebude záväzné“.

Je zarážajúce, že predseda politickej strany nepozná platný právny stav, tobôž keď sa to riešilo a Ústavný súd túto otázku jasne zodpovedal aj v čase, keď bol Krajniak členom vlády. Citujme z nálezu PL. ÚS 7/2021:

„Pri hodnotení účinkov, záväznosti a právnej sily výsledkov referenda ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu rozhodovaciu činnosť, z ktorej jednoznačne vyplýva, že zákonodarnú moc možno vykonávať dvojakým spôsobom. Výkon tejto moci patrí nielen národnej rade, ale aj priamo občanom v referende. Ide o dva rovnocenné spôsoby výkonu zákonodarnej moci, ktorá pôvodne patrí práve občanom Slovenskej republiky.“

Na záver sa pozrime na túto situáciu číro politicky.

Áno, referendum s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou nebude platné, pretože účasť na ňom bude nízka. Právne účinky tak referendum mať nebude, čo si určite uvedomujú aj Demokrati.

Keďže na Slovensku sa nesúhlas s otázkami referenda tradične vyjadruje jeho bojkotom – a podčiarknime, že Majerský, Sulík, ani Krajniak meritórne proti otázkam referenda nenamietajú –, o čo sa bude 4. júla hrať, je účasť. Ak nerátame zmarené referendum v roku 1997, zatiaľ najnižšiu malo referendum iniciované Jánom Ľuptákom v roku 1994 – zúčastnilo sa na ňom 19,96 percenta voličov.

Pokiaľ sa plebiscit Demokratov do histórie zapíše ako – z hľadiska účasti – najmenej úspešné referendum, bude to jasná porážka Naďa, Šeligu, Hegera a spol. a víťazstvo Roberta Fica a celej jeho koalície.

Preto je zvláštne, že Ficovi súperi Majerský, Sulík a Krajniak práve tomuto napomáhajú. Namiesto toho, aby podporili svojho potenciálneho koaličného partnera aspoň takou maličkou drobnôstkou, že 4. júla navštívia volebné miestnosti.