Ústavný právnik Bujňák Referendum je pre vysoké kvórum pokazený inštitút. Treba ho opraviť, a nie vyhodiť

Vincent Bujňák je odborným asistentom na Katedre ústavného práva na Právnickej fakulte Univerzity Komenského. Patrí k ústavným právnikom, ktorí dlhodobo upozorňovali na to, že referendum o skrátení volebného obdobia a predčasných voľbách nie je v súlade s ústavou, čo potvrdil Ústavný súd svojimi nálezmi v rokoch 2021 a 2022.

Ako hovorí Bujňák, z krajín Rady Európy majú skrátenie volebného obdobia referendom len v dvoch štátoch – Lichtenštajnsku a Lotyšsku. A ak by sme chceli takýto inštitút v našej ústave, má aj konkrétny návrh, ako by mohol vyzerať. Ten predstavil vo svojej čerstvej monografii Ľud a ústavné základy odvolávania verejných funkcionárov, kde sa venoval téze, či ten, kto zvolil, má právo aj kedykoľvek odvolať.

Prezident rozhodol o vyhlásení referenda s dvoma z troch navrhovaných otázok, pretože tá o skrátení volebného obdobia bola podľa neho protiústavná. Konal správne?

Pán prezident dodržal ústavu, pretože to je základná úloha každého verejného funkcionára. Bol konfrontovaný s tým, že tu boli dva nálezy Ústavného súdu: Pl. ÚS 7/2021 a Pl. ÚS 11/2022, kde Ústavný súd veľmi jasne povedal, aké náležitosti musí spĺňať referendová otázka. Táto tie náležitosti zjavne nespĺňala.

Dá sa to vysvetliť na zjednodušenom príklade. Keď bola v roku 2022 skúmaná referendová otázka „Súhlasíte s tým, aby sa vláda uzniesla na demisii?“ a teraz je tu referendová otázka „Súhlasíte s tým, aby si Národná rada uznesením skrátila svoje volebné obdobie?“, tak zo svojej podstaty to je rovnaká otázka, akurát je tam ústavný orgán označený inak.

Aj pojem je použitý inak – raz demisia a raz skrátenie volebného obdobia. Len tá podstata je rovnaká, že nemožno jednorazovo referendovou otázkou prelamovať ústavný text. Prezident svojím rozhodnutím rešpektuje judikatúru Ústavného súdu.

Lenže keď o tom rozhodoval Ústavný súd, ešte nebolo v ústave jednoznačne upravené, že si parlament môže uznesením skrátiť volebné obdobie. Teraz to tam už je. Takže nie je to tak, že pán prezident argumentoval vlastne neaktuálnym stavom?

Veľmi ma prekvapuje tento argument, ktorý zaznieva vo verejnej diskusii, pretože v skutočnosti je to ešte ďalší argument proti tejto referendovej otázke.

Jednak nie je pravda, že by ústava pred rokom 2023 nebola umožňovala predčasné voľby. Umožňovala: cez rozpustenie Národnej rady prezidentom podľa článku 102 ods. 1 písmena e) ústavy. V roku 2023 sa stalo, že najprv bol predložený návrh ústavného zákona, ktorý hovoril o tom, že môžete odvolať svoj parlament nielen zvnútra – teda parlamentným uznesením –, ale aj zvonku, čiže referendom.

V legislatívnom procese tá druhá možnosť odtiaľ bola vyhodená a zostalo tam len to parlamentné uznesenie. Samotný legislatívny proces svedčí o tom, že v Národnej rade nebola vôľa, aby sa zaviedla možnosť cez referendum prikázať poslancom, aby skrátili svoje volebné obdobie.

Novela ústavy jasne nadväzuje na to, čo povedal Ústavný súd v roku 2021 – že nemôžete jednorazovo ústavnému orgánu odnímať jeho kompetenciu, či bude v určitej veci rozhodovať tak alebo inak. A to, či Národná rada schváli uznesenie o skrátení volebného obdobia, je kompetencia Národnej rady, pričom poslanci hlasujú tak, že nie sú viazaní príkazmi, ale hlasujú podľa svojho svedomia. To je zákaz imperatívneho mandátu.

Čiže je to problém nielen preto, že ide o prelomenie jednej ústavnej normy, ale ešte aj prelomenie zákazu imperatívneho mandátu. Jednorazovo poslancom chcete povedať, že nemôžu rozhodnúť podľa svojho svedomia a podľa presvedčenia.

Juraj Šeliga o referendeOtázky som navrhol ja, bola to jediná možná cesta. Ale uznávam, že kostrbatá

Jakub Lipták

Otázka znela, či súhlasíme s tým, aby Národná rada Slovenskej republiky prijala uznesenie, ktorým skráti svoje deviate volebné obdobie. To je podľa vás príkaz poslancom?

Určite, lebo platný výsledok referenda podľa judikatúry Ústavného súdu má povahu pravidla so silou ústavného zákona.

Platný výsledok referenda nikdy nemôže byť len drahý prieskum verejnej mienky. Ak má charakter pravidla so silou ústavného zákona, tak to znamená, že vytvárate pre poslancov pravidlo, ktoré musia dodržať. A zároveň by ste suspendovali, respektíve prelomili normu, ktorá hovorí, že poslanci nie sú viazaní príkazmi.

V petičnom výbore sa snažili o argumentáciu, že zákaz imperatívneho mandátu neznamená, že poslanci nemusia dodržiavať zákony alebo ústavné zákony. No toto by nebolo pravidlo aplikovateľné na každú situáciu – je to rozdiel oproti tomu, keď má poslanec dodržiavať zákon a ústavný zákon, lebo to sú normatívne právne akty, ktoré sú všeobecne záväzné nielen v jednom individuálnom prípade.

Táto referendová otázka však hovorí, že v jednom individuálnom prípade ústava nebude platiť v časti, ktorá sa týka zákazu imperatívneho mandátu.

Upozorňujem na to, že Ústavný súd v roku 2022 povedal, že nemôžete prikázať ani vláde, aby sa uzniesla na podaní demisie, pričom pri vláde ani nemáte zákaz imperatívneho mandátu – ten platí pri poslancoch Národnej rady.

Preto som hovoril, že je to čierne na bielom rozhodnuté od Ústavného súdu. Stačí len tie ústavné orgány vymeniť a máte rovnaký záver.

Váš kolega pán Procházka tvrdí, že to mohlo byť vypísané v súčasnom znení. Uvádza: „Stále platí, že referendom nemožno skrátiť volebné obdobie, ale už neplatí, že ho nemožno skrátiť ani uznesením, pričom toto konkrétne referendum sa domáha uplatnenia ústavy poslancami, nie jej dočasného suspendovania.“

S docentom Procházkom sme mali spoločný ústavnoprávny a aj občiansky postoj pri darovaní migov napadnutej Ukrajine. V tejto veci sa však nezhodujeme.

Vychádzam z toho, že skrátenie parlamentného volebného obdobia sa nedeje ústavným zákonom ani zákonom – ono sa deje uznesením a to uznesenie nemá postavenie normatívneho právneho aktu, ale to je individuálny právny akt, ktorý rieši ad hoc situáciu.

Zároveň vychádzam z judikatúry Ústavného súdu, kde vo veci PL. ÚS 11/2022 – v bodoch 57. a 59. – Ústavný súd odmietol prístup, že by ste mohli cez referendovú otázku žiadať o aplikáciu existujúcej ústavnej úpravy a nútiť ústavný orgán, aby v individuálnej veci rozhodol inak, ako by si sám želal.

Pochopiteľne, v každom volebnom období opozícia bude chcieť predčasné voľby. Čiže opoziční poslanci by s tým problém nemali, ale tí koaliční poslanci by zjavne s tým problém mali a určite by si nechceli skrátiť svoje volebné obdobie, pretože žiadna koalícia to dobrovoľne urobiť nechce. To je logické v každej demokracii.

Takže podľa vášho názoru vo veci prvej otázky nebolo potrebné sa opätovne obrátiť na Ústavný súd?

Áno, pretože pri tej prvej referendovej otázke máme dva posledné plenárne nálezy Ústavného súdu. Keď rozhoduje plénum, tak rozhodujú všetci sudcovia Ústavného súdu.

V prípade nálezu v roku 2021 boli publikované tri odlišné stanoviská sudcov, ktorí mali iný právny názor, ale väčšina mala ten názor, že tá referendová otázka je protiústavná. Zároveň v roku 2022 pri referendovej otázke týkajúcej sa demisie konkrétnej vlády už mal odlišné stanovisko iba jeden sudca.

Keby sa prezident obrátil na Ústavný súd, neviem si predstaviť, že ten by o stoosemdesiat stupňov vo fakticky rovnakom zložení otočil svoju judikatúru, ktorá je dlhodobo známa. Z tohto hľadiska bolo zo strany prezidenta logické, že nadviazal na to, čo Ústavný súd hovoril.

Ešte k tomu považujem za potrebné dodať, že Ústavný súd nemá výlučné slovo pri interpretácii ústavy, lebo aj sám hovorí, že niektoré ústavnoprávne vzťahy môžu byť ponechané na interakciu ústavných orgánov a Ústavný súd má len „posledné slovo“ pri interpretácii ústavy. Keď teda existuje judikatúra, ktorú môžete čítať, tak sa potom nepotrebujete obracať na Ústavný súd v každej jednotlivej veci.

Aký je právny stav skracovania volebného obdobia referendom v iných krajinách?

Nedávno mi vyšla monografia Ľud a ústavné základy odvolávania verejných funkcionárov, kde overujem platnosť hypotézy, že „ten, kto zvolil, má právo kedykoľvek odvolať“.

Táto myšlienka bola v roku 2021 pomerne nekriticky prijímaná zo všetkých strán, preto som ju verifikoval. Toto zmýšľanie alebo nástroje ako referendum, deľba moci alebo zákaz imperatívneho mandátu, to sú všetko veci, ktoré nevymysleli slovenskí právnici.

Sú to inštitúty, ktoré vznikali dlhé roky predtým v štátoch hlavne západnej Európy. My sme ich potom prevzali do svojej ústavy. Spomínaná téza sa dá verifikovať v iných členských štátoch Rady Európy, lebo žiadny z nich sa neoznačuje za nedemokratický. Keď som k tomuto robil výskum, zistil som, že iba v dvoch členských štátoch majú takúto možnosť: v Lichtenštajnsku a Lotyšsku.

Všade inde to chápu tak, že nemôžete odvolať svojich volených zástupcov, pokiaľ to nemáte explicitne stanovené v právnej úprave.

Toto rozmýšľanie u nás funguje na komunálnej úrovni: môžete v miestnom referende odvolať starostu, a to preto, lebo je to zakotvené v právnej úprave. Ale nemôžete odvolať svoje zastupiteľstvo, lebo v právnej úprave to jednoducho zakotvené nie je.

Veľmi jednoduché na pochopenie, prečo nemôžete odvolať svoj celoštátny parlament v referende: preto, lebo to nie je upravené v ústavnej úprave.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Neplatí tu teda argument, že čo nie je zakázané, to je dovolené.

V tomto prípade platí, že môžete konať len na báze existujúcej ústavy. Mnohí sa mýlili aj v roku 2021, keď argumentovali tým, že každý môže konať to, čo nie je zakázané. Ale tu sa nerozprávame o výkone súkromných vzťahov. Keď v referende prijímate pravidlá správania, musíte konať v mantineloch existujúcej ústavy.

Občania, ktorí hlasujú v referende, nekonajú ako takzvaná moc ustanovujúca, čiže pôvodný suverén, ktorý nie je viazaný žiadnymi obmedzeniami. Ale konajú podľa pravidiel, ktoré sú stanovené v ústave, konajú však ako moc ustanovená – rovnako ako štátne orgány.

Keď sa občanom pravidlá v ústave nepáčia, sú oprávnení ich zmeniť. O tom bolo referendum v januári 2023 – tam sa práve navrhovalo zaviesť do ústavy právny základ na odvolanie parlamentu referendom.

Každý z čitateľov si môže položiť otázku, či sa zúčastnil na tomto referende alebo nie, lebo účasť bola vyše dvadsaťsedem percent, čiže výsledok referenda nebol platný. Keby bol platný, bolo by možné dnes odvolať konkrétny parlament občianskym hlasovaním.

Ja som sa zúčastnil.

Aj ja som sa zúčastnil. A hlasoval som „nie“.

Ja som tiež hlasoval „nie“. Patríme k tým pár tisícom občanov.

Tá otázka nebola napísaná tak, aby tam bol mechanizmus vyvažovania. Zastávam názor, že určite nemáte ľudí odrádzať od účasti na referende a že keď človek s niečím nesúhlasí, nech to príde povedať.

Hoci rozumiem, že strategicky, keď ste odporca referendovej otázky, tak svojím „nie“ prispievate k šanci, že referendová otázka nakoniec prejde a že bude referendum platné.

Lenže máme aj jeden historický paradox. Keď bolo referendum o členstve v Európskej únii, bolo platné aj vďaka hlasom tých, ktorí hlasovali „nie“, lebo keby sa neboli zúčastnili, hranica päťdesiat percent oprávnených voličov by prekročená nebola bývala.

Je to ukážka toho, že keď budeme ľudí odrádzať od účasti na referende alebo vo všeobecnosti na akomkoľvek hlasovaní, tak sa nám to môže raz vypomstiť.

Aký je váš názor na spomínanú tézu, že ak niekoho volíme, máme právo ho aj odvolať?

Znie to dobre, na prvý pohľad veľmi príťažlivo. Na základe dát vieme verifikovať, či táto téza sedí alebo nie. Dáta jasne hovoria, že takto to nikto v Európe nechápe a dokonca ani my to nechápeme takto na komunálnej úrovni.

Je pravdou, že na komunálnej úrovni je odvolávacie hlasovanie v Európe rozšírenejšie. Napríklad naši susedia v Poľsku majú špeciálnu ústavnú normu, ktorá sa nenachádza v žiadnom inom mne známom európskom štáte, a to, že ich ústava im garantuje, že môžu odvolať svoje priamo volené orgány v územnej samospráve.

V Poľsku je to žijúci nástroj aj vďaka tomu, že na to, aby bolo odvolanie komunálneho orgánu úspešné, potrebujete účasť trojpätinovej väčšiny z tých, ktorí sa zúčastnili na bezprostredne predchádzajúcich voľbách.

Táto úprava kvóra automaticky neberie tých, ktorí sa nezúčastňujú, ako odporcov, čo je logické. Vďaka tomu v Poľsku mali vo veľkých mestách úspešné takéto odvolávacie hlasovanie – napríklad v Čenstochovej, Olsztyne alebo nedávno v meste Zabrze.

Tento mechanizmus teda existuje v rámci Európy len v Poľsku?

Druhým príkladom je Nemecko, kde to nemajú regulované na celoštátnej úrovni, ale nechávajú to na jednotlivé spolkové krajiny. Viaceré z nich prijali úpravu, ktorá hovorí, že sa nevyžaduje participačné kvórum na platnosť odvolávacieho hlasovania, ale vyslovenie súhlasu.

Keď v populačne najväčšej nemeckej spolkovej krajine Severné Porýnie-Vestfálsko chcete, aby bol orgán odvolaný, potrebujete súhlas aspoň dvadsiatich piatich percent oprávnených voličov. Čiže nejde o participáciu, ale súhlas.

Neodrádzate teda tých, ktorí daný orgán podporujú, od toho, aby sa na odvolávacom hlasovaní zúčastnili.

Rozdiel medzi tými spolkovými krajinami a Poľskom je v tom, že v Nemecku umožňujú odvolávanie primátora alebo starostu, ale už nie zastupiteľstva. Ale v Nemecku dospeli tiež k tomu, že odvolali primátorov obrovských miest: Frankfurtu nad Mohanom, Postupimu či Duisburgu.

Aká je prax odvolávania starostov v slovenských obciach?

Päťdesiatpercentné kvórum je dôvod, prečo u nás inštitút miestneho referenda o odvolaní starostu alebo primátora funguje iba v maličkých obciach. V rámci svojho výskumu som zistil, že populačne najväčšia obec na Slovensku, kde sa podarilo odvolať svojho starostu, bola obec Bátorove Kosihy v okrese Komárno, ktorá má 3 300 obyvateľov.

V žiadnom slovenskom meste však referendum o odvolaní primátora nikdy nebolo úspešné, práve pre požiadavku, že sa na ňom musí zúčastniť polovica oprávnených voličov. Kvórum u nás znemožňuje, aby tento inštitút bol funkčne používaný v mestách.

Princíp, že kto zvolil, môže kedykoľvek odvolať, pri starostoch a primátoroch neuplatňujeme konzistentne. Ak ho zvolí 45 percent oprávnených voličov a rovnaký počet sa zúčastní na odvolávacom hlasovaní, starosta alebo primátor nie je odvolaný.

Na národnej úrovni majú teda odvolávanie parlamentu referendom upravené v Lichtenštajnsku a Lotyšsku. Je to u nich funkčný nástroj?

V Lichtenštajnsku to zaviedli okolo roku 1921, ale podľa dát, ktoré mám k dispozícii, sa to nikdy nevyužilo.

V Lotyšsku si to zaviedli okolo roku 2009, čiže je to relatívne čerstvé, ale nie je to niečo, čo by sa ako nástroj využívalo v každom jednom volebnom období ako u nás.

Takže to, že na Slovensku bol teraz už, myslím, piaty pokus o predčasné voľby skrz referendum, je v podstate unikát.

Áno, je to unikát, lebo nikto tomu rovnako nerozumie. Keď som skúmal, ako sa to k nám dostalo, našiel som, že už krátko po vzniku republiky, teda v roku 1993, sa myšlienka odvolávania poslancov v referende skloňovala v Národnej rade.

V deväťdesiatych rokoch bola prvá taká iniciatíva a nebola úspešná. Právna veda uvádza, že na petičných hárkoch boli mená ako Fantomas alebo Michael Jackson. Hárky zjavne neobsahovali skutočných ľudí, čiže referendum pánom prezidentom Kováčom nebolo vyhlásené.

V tom prípade ide teraz až o šiesty pokus. Dvakrát sa však takéto referendum konalo – v rokoch 2000 a 2004.

Toto sa snažia zástancovia takýchto referend používať ako ultimátny argument, že už sa to stalo, a preto je to v súlade s ústavou.

Pre mňa je to extrémne slabý argument. To, že niečo sa stalo – keď to navyše nemal možnosť skontrolovať oprávnený orgán, čiže Ústavný súd –, nie je argument, ktorý by teraz vytváral nejaké pravidlo. V roku 2000 dokonca ani neexistovala kompetencia pre Ústavný súd, aby to mohol preskúmať.

Pán prezident Schuster vyslovene žiadal poslancov Národnej rady, aby mu do ústavy dali oprávnenie obrátiť sa na Ústavný súd vo veci súladu predmetu referenda, no potom v roku 2004 to nevyužil. Napriek tomu – a na to sa často zabúda –, že aj v roku 2004 tu boli významní ústavní právnici, ktorí upozorňovali, že tá referendová otázka je protiústavná.

Za všetkých spomeniem doktora Ernesta Valka, jediného predsedu česko-slovenského federálneho ústavného súdu, ktorý do Justičnej revue napísal článok, kde upozorňoval, že tá referendová otázka je protiústavná.

Zabúda sa aj na to, že keď pán prezident Schuster vyhlásil toto referendum v roku 2004, dokonca to spojil s prezidentskými voľbami, v ktorých sám kandidoval. Asi tam aj vy vidíte strategický manéver, že keď niekto spojí referendum s prezidentskými voľbami, v ktorých kandiduje, trošku aj pozýva tých voličov, ktorí by sa zúčastnili referenda, aby odovzdali svoj hlas jemu.

Viete si predstaviť nejaké ústavne korektné možnosti, ako by sa dalo nastaviť skracovanie volebného obdobia referendom?

V našej ústave už existuje ľudové hlasovanie o odvolaní prezidenta. Funguje to tak, že keď je tu teoreticky konflikt medzi parlamentom a prezidentom, parlament je oprávnený prijať uznesenie, ktorým vyhlási ľudové hlasovanie o odvolaní prezidenta.

Ak dopadne tak, že prezident nebol odvolaný, potom parlament končí. Naopak, keď je prezident odvolaný, parlament dosiahol, čo chcel. Je to mechanizmus, ktorý sme dostali do ústavy cez Rakúsko a Rakúšania to zobrali z ústavy weimarského Nemecka ešte pred druhou svetovou vojnou.

Ak sa čitatelia opýtajú, prečo nikdy takýto nástroj nebol u nás využitý, lebo tu boli konflikty medzi prezidentom a parlamentom, odpoveď je taká, že ten nástroj je nastavený extrémne nedomyslene. Kvórum je pri ňom ešte prísnejšie ako pri referende.

To je aké?

Keby sa konalo ľudové hlasovanie o odvolaní prezidenta, na to, aby bol prezident odvolaný, by tam musel byť súhlas nadpolovičnej väčšiny oprávnených voličov. Nielen teda účasť, ale súhlas.

Predstavme si, že máme štyri milióny oprávnených voličov. Ak by sa 2,1 milióna z nich zúčastnilo na klasickom referende a z nich 1,9 milióna by bolo za a zvyšných dvestotisíc proti, referendum by bolo platné. Čiže aj tí, ktorí by hlasovali proti, by tomu pomohli.

No ak by šlo o ľudové hlasovanie o odvolaní prezidenta, tak by pri rovnakých číslach prezident nebol odvolaný, lebo viac ako dva milióny by museli hlasovať za odvolanie. Toto žiadna Národná rada nebude riskovať, také kvórum je zjavne nedosiahnuteľné.

Ako však vidíte, je tam princíp, že kto prehrá, odchádza. Tento istý princíp by sa dal premietnuť do odvolávania Národnej rady – ak by sme to teda tak veľmi chceli.

Malo by sa to nazvať ľudové hlasovanie, lebo referendum slúži na prijímanie pravidiel správania a ľudové hlasovanie slúži na odvolávanie verejných funkcionárov.

Ústava tiež hovorí, že ak prezident nebol v ľudovom hlasovaní odvolaný, začína mu plynúť nové funkčné obdobie. Je to podľa vás dobrý nápad?

Nie, vôbec to nie je dobrý nápad. Je to strašne nedomyslené, pretože ten inštitút môže byť v budúcnosti zneužitý. Predstavte si, že by ste tu mali súzvuk medzi parlamentom a prezidentom a prezident by už dvakrát po sebe bol prezidentom, čiže by vykonával druhé volebné obdobie, a parlamentu by sa končilo jeho volebné obdobie.

Ústava dnes nebráni parlamentu, aby napríklad posledný mesiac volebného obdobia prijal uznesenie o vyvolaní ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta nie s tým cieľom, aby ho odvolali, ale preto, lebo by vedeli, že to vysoké kvórum by sa nepodarilo dosiahnuť. A keby sa nepodarilo dosiahnuť, tak ex constitutione by potom tomu prezidentovi začalo plynúť ďalšie päťročné volebné obdobie.

Na odľahčenie, keby sa v Rusku, kde predlžovali volebné obdobie prezidenta, pozreli na našu úpravu, tak by si povedali, aký je to skvelý nápad, lebo takto by dokázali donekonečna predlžovať volebné obdobie prezidenta.

Ako by mohlo ľudové hlasovanie o odvolaní Národnej rady vyzerať v praxi?

Napríklad tak, že k 350-tisíc občanom by sa muselo pridať tridsať poslancov Národnej rady, čo nie je nejaká ťažká požiadavka. Vždy keď je nejaké referendum o skrátení volebného obdobia, tak sa k tomu pridala nejaká opozičná strana.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

No teraz napríklad nie.

Opozičná strana to je, len nie parlamentná. Ak by iniciatíva nemala podporu ani tých tridsiatich poslancov Národnej rady, nesplnila by podmienku. Ale keby ju mala, dali by tam svoj podpis.

A prečo je to dôležité? V prípade, že by ľudové hlasovanie bolo úspešné a odvolali by Národnú radu, mohli by si zobrať plody svojej politickej práce. Mali by víťazstvo a vedeli by sa postaviť na čelo tej masy ľudí.

Ale keby to prehrali, tak to znamená, že ľud povedal: nemali ste pravdu. Preto tam má byť mechanizmus zodpovednosti. Keď už vyvolali to všeľudové hlasovanie, tak ako ústavnoprávny následok by tým tridsiatim poslancom zanikol poslanecký mandát a na ich miesto by prišli náhradníci.

Keby ste z Národnej rady odišli, pretože by vám zanikol poslanecký mandát, a na vaše miesto by tam prišli z vašej kandidátky iní poslanci, tak by to mohlo dosť výrazne ovplyvniť aj vaše postavenie v danej politickej strane. Čiže by ste zvažovali, či sa podpíšete. Keby ste boli napríklad líder danej strany a nepodpísali by ste sa pod to, demonštrovali by ste, že tomu neveríte.

Záujemcov o konkrétne paragrafové znenie tohto návrhu môžem odkázať na svoju monografiu, kde je uvedené.

Aké pravidlá by ste navrhovali, čo sa týka kvóra?

V Lotyšsku majú pri odvolávaní parlamentu zavedené takzvané plávajúce kvórum. My automaticky tých, ktorí sa nezúčastňujú, berieme ako odporcov referendovej otázky. Ale Lotyši to majú nastavené tak, že je potrebná účasť dvojtretinovej väčšiny z predchádzajúceho počtu voličov zúčastnených na parlamentných voľbách.

Navrhoval by som teda, aby tam bolo plávajúce kvórum, ktoré by sa dalo aj reálne dosiahnuť, ale zároveň aby tam bol vyvažovací mechanizmus, že keď prehráte, musíte odísť.

Takže aký podiel voličov z predošlých volieb by sa musel zúčastniť na ľudovom hlasovaní, aby bolo platné?

Navrhoval by som, aby to boli tri pätiny. Každý ústavný systém považuje za kvalifikovanú väčšinu nejaký iný zlomok. U nás sa mení ústava trojpätinovou väčšinou, preto by som z rovnakého zlomku vychádzal aj pri našom plávajúcom kvóre. Apropo, tri pätiny sú z pohľadu iniciátorov lepšie ako dve tretiny.

Vo voľbách v roku 2023 bola účasť 68,51 percenta, z toho tri pätiny sú 41,1 percenta. Ak by viac ako polovica musela byť za, tak vlastne by o skončení volebného obdobia mohlo rozhodnúť 21 percent oprávnených voličov. Nie je to málo?

Hovoríme o oprávnených voličoch a myslím, že asi tretina spoločnosti sa nezúčastňuje na voľbách. Je legitímne to nadväzovať na tých, ktorí chodia voliť. Áno, keď bude chodiť voliť málo ľudí, tak aj to kvórum bude nižšie. Keď sa ľudia budú zaujímať o voľby do Národnej rady, potom aj kvórum bude náročnejšie dosiahnuť.

Ale nie je to málo, že pri účasti 68 percent môže 21 percent vziať hlas tým zvyšným 47 percentám?

Viete to nastaviť aj tak, aby to nebolo participačné kvórum, ale budete žiadať od nich súhlas. Čiže trojpätinová väčšina z predchádzajúceho počtu – v našom prípade 41,1 percenta oprávnených voličov – by musela vysloviť súhlas.

Ešte jedna drobnosť – boli by tam aj ochranné lehoty, lebo nie je šťastné, aby sa mohlo takéto niečo konať okamžite po parlamentných voľbách.

Je podľa vás vôbec správne, že hoci pri voľbách nemáme žiadne kvórum, tak pri referende ho máme, a to až päťdesiat percent?

Referendum u nás je pre vysoké kvórum pokazeným inštitútom. Pestuje sa kultúra, že keď máme niečo v bežnom živote pokazené, treba to vyhodiť. Nie, malo by sa to opraviť.

Nemáme dvojkomorový parlament, naša Národná rada má dominantné postavenie a existuje málo bŕzd, napríklad v legislatívnom procese, ako zbrzdiť tú legislatívnu smršť, ktorá sa niekedy koná.

Niektoré štáty to riešia cez dvojkomorový parlament, pričom každá z komôr sa kreuje v odlišnom volebnom systéme. Tvorcovia našej ústavy tam nedali dvojkomorový parlament, ale referendum, ktoré na papieri dokáže vyzerať ako protiváha Národnej rady.

Mali by sme ten nástroj opraviť a sfunkčniť. Pri referende sa taktiež dá uvažovať o logike plávajúceho kvóra. Nerobme ani pri referende to, že tých, ktorí sa nezúčastňujú na žiadnych parlamentných voľbách, berieme automaticky ako odporcov.

Neobávate sa možného zneužívania tohto inštitútu?

Viem, že v našej spoločnosti máme mnoho intelektuálov, ktorí sú zarytí odporcovia priamej demokracie, lebo si to automaticky spájajú s porušovaním ľudských práv.

Chcel by som im dať podnet na zamyslenie, pretože u nás je skôr problém v tom, čo môže urobiť parlament, lebo ten dokáže siahnuť na vaše základné práva, znížiť ich štandard cez ústavný zákon. V roku 2020 sa do ústavy napísalo, že sa Ústavnému súdu zakazuje skúmať súlad ústavných zákonov s ústavou, zatiaľ čo pri referende pri každej referendovej otázke existuje preventívna kontrola ústavnosti, ktorú môže iniciovať hlava štátu. Okrem toho referendová otázka nesmie znižovať štandard základných práv a slobôd a ústava tiež hovorí, že sa nesmie týkať daní, odvodov a štátneho rozpočtu.

Pri referende je kontrola lepšia ako pri ústavných zákonoch. Keď sa niekto bojí, skôr by som sa bál toho, čo môže urobiť Národná rada cez ústavný zákon.

No dobre, ale mohli by sme si schváliť, že každý bude dostávať nepodmienený základný príjem tisíc eur mesačne a štát by skolaboval.

Všetky tieto argumenty ma vedú potom k rovnakému záveru, že rovnaký stupeň rizika platí pri zastupiteľských voľbách. Jedna politická strana navrhovala za účasť vo voľbách päťsto eur, ale zjavne to nezískalo väčšinu, ktorá by im pomohla ten prísľub aj splniť.

Zároveň, nepotrebovali sme funkčné referendum na zavedenie trinástych dôchodkov.

Poďme ešte k otázkam, ktoré budú v súčasnom referende. Myslíte si, že sú ústavne v poriadku?

Áno, nevidím tam ústavný problém, pretože zrušenie renty nemá byť iba pre jedného človeka. Viem, že tam je napísané vo formulácii, že napríklad pre konkrétneho človeka, ale je to tak, že inštitút má charakter pravidla.

Tretia otázka je napísaná trošku krkolomne, ale dá sa z nej odvodiť jej účel, keby bol výsledok referenda platný. Teda aby bola obnovená Národná kriminálna agentúra a Úrad špeciálnej prokuratúry. Rozumieme tomu tak, že by NAKA a ÚŠP mali taký okruh právomoci ako pred svojím zrušením.

Vy aj pán Giba ste argumentovali tým, že problém v prvej otázke je aj v tom, že referendom nemožno vytvoriť jednorazové pravidlo. Nie je obnovenie ÚŠP a NAKA takýmto jednorazovým pravidlom?

Nie, lebo to viete otestovať cez ústavnú normu, ktorá hovorí, že platný výsledok referenda môžete zmeniť alebo zrušiť po troch rokoch, a to ústavným zákonom.

Keď máte normu, ktorá hovorí, že sa zriaďuje Úrad špeciálnej prokuratúry a Národná kriminálna agentúra, tak tri roky je to nedotknuteľné, tie inštitúcie pôsobia a po troch rokoch ich môžete ústavným zákonom zrušiť a už ďalej pôsobiť nebudú. V tomto zmysle to nie je jednorazová úprava, ktorá by prelamovala existujúci ústavný text.

Ústava zjavne vedie k záveru, že platný výsledok referenda musí byť taký, aby ho Národná rada bola oprávnená zmeniť alebo zrušiť po troch rokoch. Napríklad členstvo v Európskej únii sa dá zmeniť alebo zrušiť ústavným zákonom. Mnohých z nás by malo trápiť, že naše členstvo v Európskej únii je chránené iba takto veľmi slabo cez ústavný zákon.

Zúčastníte sa na referende v júli?

Pred dvomi týždňami sme si s manželkou a deťmi kúpili lístok na vlak z Viedne do Splitu. Štvrtého júla tak budeme na dovolenke, preto toto bude prvé referendum, na ktorom sa nebudem môcť zúčastniť.