Obvinenie z podplácania Toxický ekosystém Petra Kažimíra

Súčasný guvernér NBS bol ako minister financií tým, kto dával v tretej Ficovej vláde po Markovi Maďaričovi asi najviac najavo, že Smer potrebuje akýsi očistný proces, inak sa to nemusí dobre skončiť.

Ale kým z Maďariča sa stával čoraz izolovanejší solitér, ktorý už na dianie v Smere nemal vplyv, Kažimír bol súčasťou mocenskej hry, ktorá mala pripraviť stranu na nové pomery. Od leta 2016 bol totiž Robert Kaliňák pre kauzu Bašternák natoľko politicky ochromený, že aj Ficovi bolo zrejmé, že to už nebude jeho korunný princ, ktorý by ho v prípade potreby nahradil na poste premiéra.

Z dnešného pohľadu to vyzerá absurdno-smiešne, ale lídrami nového, postkaliňákovského a azda aj postficovského Smeru, ktorí sa vtedy potajme stretávali a vraveli si V4, boli členovia úzkeho vedenia strany v tomto zložení: Peter Kažimír, Peter Pellegrini, Peter Žiga a Martin Glváč.

Zatiaľ čo dvoch posledných sprevádzala veľmi nedobrá povesť, len Kažimírovi sa podarilo presadiť v bratislavských salónoch – mal dobré spôsoby, ešte lepšiu angličtinu, ako financmajstra ho rešpektoval Fico aj jeho ministri, vedel na úrovni debatovať s našimi najlepšími ekonómami, bol učenlivý a nechal si poradiť, v eurozóne si ho obľúbil Wolfgang Schäuble ako verného spojenca Nemcov. Kažimír nerobil hanbu a aj odporcovia „smeronomics“ sa naňho spoliehali ako na poslednú poistku pred populistickými orgiami svojho šéfa.

Lenže hoci Kažimír v rámci Smeru vynikal ministerskou autoritou aj schopnosťami, nevymykal sa z toxického ekosystému, ktorý obopínal mašinériu s názvom Smer.

Vezmime si len ľudí, ktorými sa exminister dobrovoľne obklopoval: jeho hovorcom a neskôr štátnym tajomníkom bol Radko Kuruc, ktorý je dnes väzobne stíhaný pre vážne podozrenia z korupcie. Samozrejme, aj v Kurucovom prípade platí prezumpcia neviny, ale o niečom hovoriť možno. Kuruc mal povesť mimoriadne ambiciózneho a arogantného topúradníka, ktorého silnou stránkou rozhodne nebolo niečo, čomu sa zvykne hovoriť zábrany.

Na začiatku svojho ministrovania vymenoval Kažimír do čela finančnej správy istého Františka Imreczeho, z ktorého je dnes kajúcnik vypovedajúci proti Kažimírovi aj Pellegrinimu.

Ďalším Kažimírovým mužom bol bývalý guvernér NBS Jozef Makúch a aj tento vzťah vypovedá o tom, že Kažimír mal rád zodpovedné financie, ale ešte radšej mal seba. Makúch bol s prehľadom najmenej výrazný guvernér centrálnej banky v našej ponovembrovej histórii, vnútri banky ho prezývali záhradkár, aj šéf NBS z Mečiarovej éry dokázal oponovať zlým rozhodnutiam vtedajšej vlády oveľa viac než tento neviditeľný Kažimírov muž.

Exminister financií bol s Makúchom ako jedna ruka, s jeho manželkou bol Kažimír istý čas spoluakcionárom v jednej firme. Napriek očividnej nevhodnosti však presadil Makúcha do funkcie ešte druhýkrát, čím mu doprial post guvernéra takmer na celú dekádu. Skutočným škandálom nebola ani tak čudná personálna voľba, ale jej pravdepodobný motív: v kuloároch sa dlho šepkalo, že vďačný guvernér sa dohodol so strojcom svojej kariéry, že keď príde správny čas, uvoľní mu svoju skvele platenú pozíciu. 

Táto operácia sa začala v roku Kuciakovej vraždy, v novembri 2018, keď Makúch znenazdajky odstúpil dva roky pred ukončením svojho funkčného obdobia bez toho, aby to presvedčivo vysvetlil. Krátko nato ohlásil svoju guvernérsku ambíciu Kažimír a ešte prv, než si Smer išiel po volebnú porážku, presedlal na Makúchom vyhriate miestečko.

Tak ako sa Ficovi nepodaril exit do úradu prezidenta ani predsedu Ústavného súdu, Kažimírovi sa podaril exit do čela NBS.

Uvedené nehovorí vôbec nič o tom, či vznesené obvinenie z podplácania stojí na dobrých základoch, to sa dozvieme neskôr.

Vypovedá len o tom, že existujú vcelku rozumné dôvody, aby sme k súčasným a bývalým pohlavárom Smeru – vrátane tých, ktorí si získali uznanie aj v slušnej spoločnosti – pristupovali s prezumpciou istej nedôvery.