Poučenie z Afganistanu Chvála nacionalizmu a koniec jednej suchej ratolesti politického myslenia

Izraelský filozof a politológ Yoram Hazony rozprúdil prednedávnom svojou knihou Chvála nacionalizmu (v češtine vyšla tento rok) zaujímavú debatu.

Po dlhom čase, keď sa pojem nacionalizmus používal výlučne ako sprosté slovo, prišiel Hazony s tézou, že je čas s tým skončiť a poukázať na jeho cnosti.

Tvrdí, že národný štát dokáže – aj so všetkými chybami – zabezpečiť svojim obyvateľom bezpečnosť, slobodu aj prosperitu oveľa lepšie ako mnohonárodnostné impériá, ktoré držia pokope len vďaka nejakej univerzálnej ideológii. Nech by bola motivovaná aj tými najušľachtilejšími dôvodmi.

Pretože národný štát stavia na niečom, čo nedokáže ponúknuť žiadna nadnárodná doktrína. Súdržnosť a lojalitu národného spoločenstva. Hazony v ňom vidí užitočnú protiváhu „fanatizmu univerzálnej spásy ľudstva“.

Keď dnes sledujeme, ako afganská vláda stráca pod náporom Talibanu jedno provinčné centrum za druhým (v čase písania tohto článku ich už bolo deväť), môžeme si akurát povzdychnúť nad tým, že Hazonyho knihu nemali pred rokmi možnosť čítať ideoví vodcovia globálneho šírenia demokracie.

Hoci aj keby mali, pravdepodobne by to nikam neviedlo. Tento myšlienkový prúd vtedy prežíval svoje zlaté časy. Veril, že náš koncept demokracie a ľudských práv je natoľko silný, aby sa uchytil v akomkoľvek kultúrnom či etnickom prostredí, a našou civilizačnou povinnosťou je tomu pomôcť. Aj za cenu použitia sily.

Dominovali mu americkí neokonzervatívci a ich európski fanúšikovia, ale jeho súčasťou boli aj ďalší atlantisti z rôznych ideových a politických táborov.

To, čo sa dnes deje v Afganistane, je po Iraku ďalším dôkazom v rade, o akú suchú ratolesť politického myslenia išlo.

Angažovanie USA a ich spojencov v Afganistane sa začalo ako vojna proti terorizmu, ale pokračovalo ako veľkolepý demokratizačný projekt.Zdieľať

Angažovanie USA a ich spojencov v Afganistane sa začalo ako vojna proti terorizmu, ale pokračovalo ako veľkolepý demokratizačný projekt. Toto bola jediná politická koncovka celého ťaženia. Žiaľ, v krajine, ktorú okrem názvu nič nedrží pokope.

Afganistan je umelým štátom, reliktom niekdajšieho koloniálneho súperenia, bez nejakej zjednocujúcej národnej či štátnej idey. Žije tu pestrá etnická zmes Paštunov, Tadžikov, Uzbekov či Hazarov, často ešte podľa klanových a kmeňových pravidiel, ktorých nespája jazyk, podobná hlbšia historická skúsenosť či niečo ako spoločný národný záujem.

Ak sa naplní katastrofický scenár, ktorý sa nám teraz začal odvíjať pred očami, tak hrozí, že po dvadsiatich rokoch sa vrátime do bodu, keď sa to celé začalo. Taliban bude kontrolovať veľkú časť územia, na ktorom bude ľuďom odopieraný prístup k rozhlasu, televízii či kaderníkom a ženám k akémukoľvek vzdelaniu.

Nepochybne tu tiež opäť nájdu otvorenú náruč teroristi. Nejaké malé územia zostanú pod kontrolou Tadžikov či Uzbekov a centrálna vláda si možno udrží Kábul.

Akurát sme ako Západ minuli miliardy dolárov na výzbroj a výcvik afganskej armády, ktorá dnes uteká z bojiska. Veď prečo by Tadžici či Hazari v jej radoch mali brániť paštunské mestá?

Ďalšie milióny sme minuli na rôzne vzdelávacie či demokratizačné projekty, z ktorých po príchode talibancov nezostane kameň na kameni.

Problém Afganistan tak bude mať medzinárodné spoločenstvo stále na stole a bude sa s ním musieť vyrovnať. Akurát už budeme musieť rozmýšľať inak ako pred dvadsiatimi rokmi.

Pretože sme sa poučili. Hoci sme za to draho zaplatili.

PS: Knihe Yorama Hazonyho Chvála nacionalizmu sme sa venovali v relácii Knihomoľov zápisník.