O knihe Výnimočný stav Paralelná polis zaujala už Roda Drehera a teraz aj Martina M. Šimečku. No sú tam rozdiely

Je prirodzené, že táto knižka je určená najmä pre bublinu okolo Denníka N. Aj preto, že Martin M. Šimečka je v týchto kruhoch akýmsi guruom, od ktorého sa očakávajú v ťažkých časoch aj návody na dobrý život.

Prečo by teda o Šimečkovom recepte na dobrý život mal písať aj konzervatívny portál?

Dobrá otázka. No jeden dôvod tu je.

Martin M. Šimečka totiž v súčasnej dobe, keď tu podľa neho vládnu fašisti, došiel k záveru, že treba žiť v paralelnej polis.

Odvoláva sa na známu esej katolíckeho disidenta Václava Bendu o paralelnej polis, ktorá vznikla v roku 1978.

Bolo to v čase, keď medzi signatármi Charty 77 zavládla po počiatočnej eufórii dezilúzia a skepsa. Režim vtedy chartistov tvrdo prenasledoval a izoloval. Václav Benda vo svojej eseji ponúkol cestu zo slepej uličky. 

Všimol si, že vzniká akoby nová spoločenská štruktúra, ktorá hľadá spôsob, ako slobodne žiť v totalitnom štáte. A tak vytýčil princípy, ako by táto nová obec mala fungovať.

Ako si Václav Benda predstavoval v komunistickom režime paralelnú polis?

„Navrhuji, abychom se spojili v úsilí o postupné vytvoření paralelních struktur, schopných alespoň v omezené míře suplovat chybějící obecně prospěšné a nezbytné funkce tam, kde to jde, je třeba využít i existujících struktur a ‚humanizovat‘ je.“

Výsledkom boli bytové univerzity, divadlá, undergroundové koncerty v rôznych odľahlých kútoch, ale aj filozofické semináre, samizdaty a vznik kvalitných umeleckých diel mimo oficiálnych štruktúr.

Budeme sa musieť rozhodnúť pre rázny skok

Je zaujímavé, že Bendova myšlienka paralelnej polis žije aj v 21. storočí v úplne inej situácii a oslovuje rôzne skupiny ľudí.

Na Slovensku funguje aj komunita ľudí, ktorá sa nazýva Paralelná polis. „Hľadáme spôsoby a technológie (Bitcoin, blockchain, reputačné systémy a decentralizované technológie), ktoré nám otvárajú možnosti, zjednodušujú bežné procesy a odstraňujú bariéry,“ píšu a zdôrazňujú, že nové technológie by im mali pomôcť „odlúčiť sa od štátu a žiť v slobodnej spoločnosti“.

Bendova myšlienka o paralelnej polis zaujala aj amerického autora Roda Drehera. Preklad jeho knihy Benediktova voľba, ktorá sa stala v USA bestsellerom, vydal Postoj v roku 2017.

Dreher o Bendovi obdivne napísal: „S veľkým rizikom pre seba a svoju rodinu (s manželkou mali šesť detí) sa Benda odmietol stiahnuť do geta. Nevidel možnosť pre spoluprácu s komunistami, ale odmietol aj kvietizmus, ktorý považoval za zlyhanie v prejavovaní správneho kresťanského záujmu o spravodlivosť, charitu a vydávanie evanjeliového svedectva o Kristovi vo verejnom živote.“

Drehera oslovilo aj Bendovo tvrdenie, že komunistický režim urobil všetko pre to, aby doviedol krajinu až k barbarizmu, k opusteniu rozumu, k strate tradícií a pamäti.

A Dreher dospel k názoru, že Bendova stratégia je vhodná aj pre „kresťanov v postkresťanskom svete“. Ale veľkou inšpiráciou pre túto stratégiu bol svätý Benedikt, otec západného monasticizmu. Ten na kolaps rímskej civilizácie v šiestom storočí zareagoval odchodom z upadajúceho Ríma a založením mníšskeho rádu. Nebola to rezignácia, naopak, bol to významný dejinotvorný čin.

Rod Dreher dospel k záveru, že skutoční kresťanskí konzervatívci už nebudú môcť v Amerike žiť bežný život ako doteraz a budú musieť vytvoriť kreatívne komunitné riešenia, ktoré im pomôžu „udržať si svoju vieru a hodnoty vo svete, ktorý voči nim bude stále viac nepriateľský“.

Záver knihy je radikálny: „Budeme sa musieť rozhodnúť pre rázny skok ku skutočne kontrakultúrnemu spôsobu žitia kresťanstva, lebo inak svoje deti a deti svojich detí odsúdime na asimiláciu.“

Dreher svoju knihu písal v čase, keď sa na Západe ešte neobjavovali náznaky zmeny, ako ich vidíme v poslednom čase, keď aj slávni ateisti menia svoje presvedčenie.

Keď Dreherova kniha vyšla v slovenskom preklade, vzbudila v kresťanskokonzervatívnom tábore veľké diskusie. Časť ľudí sa s Dreherom stotožnila, možno s drobnou výhradou, že na Slovensku ešte nie je vhodný čas na jeho návrh. A časť čitateľov jeho stratégiu – ako príliš radikálnu a budujúcu geto – odmietla.

No vznikla dôležitá diskusia a mnohým, aj autorke tohto textu, tá kniha utkvela v hlave.

No a teraz stratégiu založenú na Bendovej paralelnej polis prináša pre svojich čitateľov Martin M. Šimečka.

Pandémia, ktorá napáda ľudskú myseľ vírusom fašizmu

Benda budoval paralelnú polis v totalitnom štáte, Dreher ju chcel presadiť v postkresťanskom svete, no a Šimečka ju chce utvárať v čase, keď sú všade naokolo fašisti, teda takto to pomenúva on. Na Slovensku má na mysli vládnucu koalíciu, ale slovom fašisti označuje aj trumpistov, orbánovcov či poľský PiS. Kadekto si v Šimečkovom svete zaslúži toto označenie.

Autor si pritom uvedomuje, že to nie je práve akademický prístup a že by s ním nesúhlasili ani historici či politológovia. Dokonca tvrdí, že ani demokratickí politici nesmú „nazývať fašistov fašistami“, lebo z pohľadu klasickej politiky sú to občania ako všetci iní. 

Takto sa teda vyjadrovať môže asi len verejný intelektuál. Ale nemám v úmysle viesť polemiku o fašizme, ktorý vraj už zažívame. Nejaví sa mi to takto, ale Šimečka potrebuje burcovať ľudí a táto katastrofa, ktorá sa tu podľa neho šíri, musí mať nejaké meno. A jemu sa na to hodí slovo fašizmus.

„Za celý svoj už relatívne dlhý život som sa nestretol s takou mohutnou vlnou zla, ktorá sa dnes valí z úst takého obrovského množstva ľudí, a to do tejto životnej skúsenosti započítavam aj komunistickú diktatúru,“ píše Šimečka. „Má to charakter pandémie, ktorá napáda ľudskú myseľ vírusom fašizmu. Šíri sa po území západnej civilizácie, postihol už Ameriku a strednú Európu vrátane Slovenska.“

A prečo sa ľudia podľa Šimečku tak húfne upínajú k fašizmu? Vraj aj preto, že v ich živote vládne nekonečná a ubíjajúca nuda. Nuž.

Nemám v úmysle v tomto texte polemizovať o Šimečkovom chápaní fašizmu. Na polemiku o tejto veci sú povolanejší ľudia. Ale sledujem, že veľa ľudí z progresívnej bubliny to už takto vidí a slovo fašista sa tu už hodí na kadekoho, stačí napríklad, že nie ste za homosexuálne manželstvá alebo za rýchly koniec spaľovacích motorov. Je to nebezpečné, ale nechcem teraz písať o tomto.

Mňa zaujímalo iné: akú stratégiu na dobrý život v tejto dobe ponúka Šimečka svojim čitateľom. On mal totiž oproti Dreherovi jednu veľkú výhodu, tú paralelnú polis podľa Bendovej predstavy sám zažil v osemdesiatych rokoch.

Mimochodom, z knihy je jasné, že Šimečka nevie zrejme nič o tom, že téma paralelnej polis sa široko preberala medzi kresťanskými konzervatívcami a že vyšla o tom aj nejaká kniha. Možno by sa mu zdalo, že ju napísal tiež nejaký fašista. 

Ale kým Dreher sa inšpiroval Bendom či svätým Benediktom, Šimečka môže pokojne čerpať najmä zo zážitkov, skúseností a poznaní, ktoré nadobudol v čase totality a zo života v paralelnej polis, keď mu komunistický režim nedovolil študovať, cestovať a mohol pracovať len manuálne. Pre postoj svojho otca k normalizácii sa stal pre režim nepriateľom.

V tomto by jeho kniha mohla byť veľmi autentická. Zažil paralelnú polis v osemdesiatych rokoch. A treba uznať aj to, že Ficove osobné útoky na Šimečkovcov sú odpudzujúce, a tak isté déjà vu Martin M. Šimečka môže zažívať.

Šimečka teda z osemdesiatych rokov minulého storočia oprašuje stratégie, ktoré mu pomohli aj v totalitnom čase dýchať „priezračný vzduch slobody“. A je presvedčený, že by mohli fungovať aj teraz, keď je tu vinou fašistov „výnimočný stav“.

Šimečkov opis toho, ako žil počas totality, sa nachádzajú aj v jeho raných beletristických knihách (Žabí rok, Džin), tie sú dobré a nie je v nich ešte žiadny nostalgický sentiment ani veľká sebaštylizácia.

No v tejto novej knihe to už všetko je.

Zase raz ako utláčaná menšina

Šimečka píše napríklad o robotníkoch, s ktorými v osemdesiatych rokoch minulého storočia pracoval. Vraj to boli srdeční a veselí ľudia, neboli ani hlúpi, no odmietali vpustiť veľké dejiny do svojich súkromných životov. Títo ľudia chápu dobro a zlo len ako osobnú kategóriu.

Ich zámerná nevedomosť bola z ich pohľadu vtedy rozumná a bola morálne neutrálna, no dnes by sa už podľa Šimečku tí chlapi v maringotke rozprávali o tom, že elektrické autá sú výmysly elít, že na Ukrajine sú nacisti, a ešte by viedli reči o gejoch, imigrantoch. A dnes už takýchto ľudí Šimečka považuje pre seba za hrozbu. Asi aj oni sú už z jeho pohľadu fašisti.

No zároveň, aby to nevyzeralo tak, že rozprávač je tu jediný čistý a statočný, Šimečka čitateľovi priznáva, že ani on neobstál v každej skúške, že aj on bol raz zbabelý. Lebo nepomohol chlapcovi, ktorého na vojne šikanovali. Alebo nie je ani dokonale skromný, pritom hlása skromnosť, ale má dvoje bežeckých topánok, pritom by mu stačili aj jedny. Nuž teda.

Autor píše o tom, ako kedysi dávno pochopil, že ak chce byť statočný a víťaziť nad strachom, nesmie túžiť po bohatstve a nesmie mať dlhy. Ale čo tým hovorí svojim čitateľom? Aby si všetci mladší ľudia zrušili hypotéky, aby nedopriali deťom lepšie školy a aby netúžili po bohatstve, napríklad v podobe bytu na sídlisku.

Šimečka konštatuje, že on sa teraz opäť ocitol v utláčanej menšine. Ale je to tak? Keď sa pozrieme na aktuálne čísla voličských preferencií, ukazuje sa, že spoločnosť je v podstate rozdelená na polovice a časť nespokojných ľudí bude raz voliť koalíciu, raz opozíciu, mnohí volia len zo vzdoru či z hnevu.

A naozaj sa môže napríklad v Bratislave cítiť Martin M. Šimečka ako utláčaná menšina?

Pamätám si na jedno divadelné predstavenie v SND pred prezidentskými voľbami, na ktoré prišiel aj kandidát Ivan Korčok, a publikum – takmer do nohy – sa postavilo a dlho tlieskalo.

Takto sa nespráva v hlavnom meste a v národnom divadle utláčaná menšina. 

Vie si niekto predstaviť niečo také v osemdesiatych rokoch? Keď prišla na Bratislavskú lýru v roku 1984 Joan Baezová, bol v hľadisku aj Václav Havel, ktorý sa tam dostal tajne ako jej nosič. A keď Baezová pozvala na pódium Ivana Hoffmana, aby ľuďom zaspieval, vypli mu mikrofón.

Vypol hádam tu niekto mikrofón, napríklad keď teraz na oslavách Nežnej revolúcie spieval mladík s prezývkou Muro?

Budovanie paralelnej polis v Bratislave nie je náročné

Šimečka, aj keď sa cíti ako člen utláčanej menšiny, odmieta pesimizmus či skepsu, on chce, aby ľudia preberali zodpovednosť za budovanie paralelnej polis. 

Píše: „Budujem ju, keď idem do divadla, keď idem na demonštráciu alebo na verejnú debatu, kde rozprávajú ľudia, ktorým dôverujem, budujem ju rozhovormi s priateľmi, posielaním peňazí do zbierok, budujem ju dokonca aj vtedy, keď idem do krčmy, o ktorej viem, že tam chodievajú obyvatelia mojej polis.“

Prinajmenšom v Bratislave je tých divadiel, protestov, ale aj krčiem či kaviarní, kam chodia obyvatelia „Šimečkovej polis“, naozaj dostatočne. Takže to budovanie paralelnej polis, minimálne vo väčších mestách, vlastne nie je až také náročné.

Netreba ani budovať paralelné školy, lebo tých s podobným hodnotovým rámcom, ako má Martin M. Šimečka, je dostatok.

Iste, umelci to majú teraz ťažšie, lebo Šimkovičová rozvrátila všeličo, najmä Slovenskú národnú galériu, ale stále je tu veľa súkromných galérií aj tých mestských, ktoré sú zvyčajne veľmi progresívne orientované.

Nehovoriac o médiách, napríklad Denník N, ale ani Postoj ešte nezažil, že by ich bol niekto vypol alebo nahlásil správcom Facebooku ako škodnú, no niektorým iným médiám, Šimečka by možno povedal, že „fašistickým“, sa to už stalo.

Ale dajme toto všetko nabok a úprimne sa zaujímajme o stratégiu paralelnej polis, ktorú Šimečka chce svojim priaznivcom ponúknuť. Ako teda v zlých časoch dobre žiť?

Napokon sa čitateľ dočká aj konkrétnych rád a vtedy sa kniha prudko prelomí do lifestylovej literatúry.

Napríklad je tu rada, že keď prijmete materiálnu skromnosť ako životné východisko, váš život sa stane bohatším. Lebo „najkrajšie zážitky sú zadarmo“. A autor pripomína, že „moderný kapitalizmus je tiež istá forma diktatúry, len sa ťažšie rozoznáva“ a táto forma diktatúry „diktuje naše túžby“. Preto treba disciplínu v striedmosti.

Veď áno. Súhlas.

A potom sú tu pôsobivé rady, že pre statočných a čestných ľudí je v paralelnej polis priateľstvo samozrejmou hodnotou a tej sa nič nevyrovná. Treba stratiť ostych a budovať priateľstvá, lebo tie sú kľúčom k šťastnému životu, ale pozor! Potrebujú „disciplinovanú opateru“.

Veď áno. Súhlas.

Fašisti ovládajú len škrupinu štátu

Sú tu aj také ľudsky pekné rady, že treba vypnúť mobily, ísť s priateľmi do lesa a skúsiť sa pri tom nefotiť. A odmietnuť sociálne siete, lebo „chlad virtuálneho sveta, v ktorom niet intimity, priateľstvu príliš nesvedčí“.

Kto by protestoval? Na tomto sa pokojne dokážu zhodnúť liberáli, progresívci aj konzervatívci.

Napokon autor aj píše, že v paralelnej polis môžu byť všetci, ktorí si ctia demokraciu a slobodu a vzdorujú moci, ktorí ideály stavajú nad svoj politický názor, teda konzervatívci aj liberáli, ateisti aj veriaci.

Ale sú tu sformulované aj tri pravidlá dôležité pre paralelnú polis, ktoré musí každý rešpektovať: vzájomná úcta, princíp solidarity a rešpekt voči miere odvahy, ktorú má každý inú.

No podľa autora už slovenskí konzervatívci porušili jeden z troch základných princípov paralelnej polis, teda princíp solidarity, lebo sa dohodli s fašistami na zmene ústavy.

Autor zároveň tvrdí, že veriaci kresťania si tiež môžu myslieť, „že oni takúto širokú paralelnú polis nepotrebujú, lebo majú svoju vlastnú, starú dvetisíc rokov, ktorá dlho nebola vôbec paralelná, keďže vládla všetkým“.

Lenže autor naozaj netuší, že o paralelnej polis veriaci kresťania na Slovensku vášnivo diskutovali už v roku 2017 po vydaní knihy Benediktova voľba.

Martin M. Šimečka v závere svojej knihy nie je pesimistický a tvrdí, že paralelná polis je možná aj v oslabenej demokracii. A okrem toho to s tými fašistami nie je ani také horúce, lebo: „Krása demokracie spočíva v tom, že aj keď sa fašisti dostanú k moci, ovládajú len škrupinu štátu, pod ktorou sa stále hmýria slobodné živly a paralelné polis tam môžu prekvitať.“

A ešte pridáva aj radu, že ak chce niekto žiť dobrý život, má sa naučiť prežívať intenzívne túto chvíľu a vedome vyhľadávať vytrženie, úžas. 

Lebo hoci je svet teraz ponurý, plný lži a barbarstva, schopnosť človeka vyvolať si stav vytrženia môže všetko zmeniť. Napríklad keď človek sedí sám v horách večer pri ohni alebo je so ženou a psom na prechádzke, v električke, alebo v spoločnosti dobrých ľudí.

Pekné rady sú to a možno im aj dobre rozumiem, lebo je to skôr generačná vec. Sú to rady staršieho zrelého muža pre ľudí, ktorí sú už tiež v podobnej životnej etape, teda učia sa dôstojne starnúť, intenzívne prežívať jednoduché radosti života. Už nemusíme vychovávať deti, platiť hypotéky, hľadať dobré školy či budovať kariéru, kde nás nikto neponižuje za náš názor.

Už môžeme myslieť najmä na prítomnosť a vyznávať carpe diem.

Pre mladších ľudí však tie rady budú znieť ako banalita z lacného lifestylového časopisu. 

Je tu jeden podstatný rozdiel medzi tými dvoma knihami, teda Dreherovou a Šimečkovou, hoci obe vychádzajú z jednej Bendovej eseje o paralelnej polis.

Dreherova idea o paralelnej polis pre kresťanov sa síce mnohým nepáčila, no niečo také sa tu už aj deje. Vidno to na vzniku niektorých neštátnych škôl, spolkov, think-tankov, médií alebo aj na takých projektoch, ako je Godzone.

Rodičia, ktorí chcú, aby ich deti v postkresťanskom svete nestratili vieru, musia byť aktívni a asi naozaj musia budovať nejakú paralelnú polis, aj s tými priateľstvami, vlastným vzdelávaním či spoločenstvami. A nie vždy nachádzajú automaticky podporu aj vo vedení cirkví.

Dreherova stratégia bola teda zameraná najmä do budúcnosti a na deti či vnukov, aby neprišli o vieru a o hodnoty, ktoré kresťanskí rodičia považujú za dôležité pre život. V tom mala paralelná polis pomôcť.

Šimečkova stratégia je najmä o tom, aby ľudia dnes neupadali do depresie, aby chodili do hôr, aby budovali priateľstvá, nedali si vziať pocit slobody a užívali si prítomnú chvíľu napriek všetkým „fašistom“ naokolo.