Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
10. júl 2021

Jazykovedec

Čo hovoria staré miestne názvy „V rici“ či „Srava“ o živote našich predkov

Rozhovor s jazykovedcom a členom slovenskej kalendárovej komisie Andrejom Závodným nielen o krstných menách.

Čo hovoria staré miestne názvy „V rici“ či „Srava“ o živote našich predkov
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Rozhovor s jazykovedcom a členom slovenskej kalendárovej komisie Andrejom Závodným nielen o krstných menách.

„Nedávno sme dostali návrh pridať do kalendára meno Kitty, zrejme podľa rozprávkovej postavičky Hello Kitty. Alebo aj meno Cataleya z akčného filmu. V komisii sme si to museli vyhľadať,“ tvrdí v rozhovore pre Postoj Andrej Závodný, člen slovenskej kalendárovej komisie pri Ministerstve kultúry SR, ktorá ovplyvňuje podobu oficiálneho kalendária slovenských krstných mien.

Pôsobí ako docent na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Spolupracuje na rozhlasovej relácii Na slovíčko, slovíčka na RTVS.

V rozhovore tiež objasňuje, prečo sa do kalendára nedostanú mená ako Matheo, Thomas či Fatih. Andrej Závodný hovorí aj o tom, ako nám historický názov časti jeho rodnej obce „V rici“ môže veľa povedať o tom, ako naši predkovia videli svet.

Na diktáty a slovenskú gramatiku si v dobrom spomína len málokto, docentúra zo slovenčiny mnohým neznie práve dobrodružne. Vám áno?

Na mojej ceste za slovenčinou bolo dobrodružné to, že bola nečakaná. Na vysokú školu som neplánoval vôbec ísť. Od detstva som sníval, že budem policajtom. Môj obľúbený profesor slovenčiny ma odhováral, no hneď po strednej škole som išiel na vojnu a po nej rovno na policajné skúšky. V mojom regióne mi však voľné miesto nenašli, tak mi časť skúšok prepadla. Podal som si teda prihlášku na učiteľstvo slovenčiny. Na jazykovednom výskume ma vždy skôr fascinovalo bádanie v archívoch, práca v teréne a výskumný kontakt s ľuďmi než sedenie v kancelárii.

Nebolo štúdium slovenského jazyka po zmarenom policajnom sne sklamaním?

Mal som šťastie na učiteľov slovenčiny. Už v druhom ročníku ma oslovili s ponukou výskumu názvov vodných tokov na Záhorí. Netušil som v plnej miere, čo to onomastika a hydronymia vlastne je, no postupne ma výskum v tejto oblasti veľmi chytil. Bavilo ma aj chodiť s batohom plným máp a získavať živý materiál. Niekedy som síce musel ľuďom vysvetľovať, že nič nepredávam, no ešte donedávna nás ľudia vítali a radi rozprávali. Jazykoveda je ako detektívka. Keď pátram, čo ľudí viedlo k utvoreniu istého názvu, študujem tak aj ľudskú psychológiu.

Čo sa z názvu miesta či rieky dá vypátrať?

V mojej rodnej obci sa nachádza miesto, ktorého ľudový názov má v záhoráckom nárečí tvar „V rici“. Hoci všeobecne ide o vulgárne pomenovanie, pre miestnych je to úplne neutrálny názov. Dali mu ho preto, že je veľmi vzdialené od zastavanej časti obce, teda „až ňegde v rici“.

V povodí Ipľa zase existuje starý názov potoka Srava. Ľudia nevnímajú tento názov ako niečo nevhodné, pomenovali tak zakalený, špinavý, teda „zasraný“ vodný tok. Na takýchto príkladoch sa dá pozorovať, ako sa mení vnímanie sveta: ako sa naň pozerali naši predkovia a ako ho vnímame my dnes.

Venujete sa najmä onomastike, náuke o vlastných menách. Ide predovšetkým o historický vývoj názvov?

Áno, onomastika je z väčšej časti o pátraní v minulosti. Nejde však len o akýsi nudný výskum historických zápisov vlastných mien. Prelína sa tu jazykoveda, história, geografia, geológia, hydrografia, biológia, ale aj etnológia či etnografia a veľa iných. Podľa názvov zisťujeme, aké etniká na danom mieste žili alebo ako tieto miesta v minulosti vyzerali.

Dunajská Streda, Plavecký Štvrtok či Rimavská Sobota napríklad poukazujú na deň v týždni, v ktorom mali obce výsadu organizovať trh. Zároveň platí, že vlastné mená sú veľmi exponovanou časťou slovnej zásoby a môžu vyvolávať mnoho emócií aj v súčasnosti.

Ako to myslíte?

Ľudia ich považujú za časť svojho kultúrneho dedičstva. Ak sú ľuďom vnucované nasilu, môžu vzbudzovať aj odpor. Napríklad keď obyvatelia obce Tešedíkovo po úspešnom referende prednedávnom žiadali, aby im vrátili starší názov obce Pered. Tá bola po druhej svetovej vojne umelo premenovaná podľa Samuela Tešedíka, zakladateľa hospodárskeho školstva v Uhorsku, ktorý však s obcou nemá nič spoločné.

Onomastika rieši aj problémy v súčasnosti, najmä či je názov spisovný, či neodporuje kodifikačným pravidlám a hlavne či je funkčný – teda či ho ľudia používajú. Mnohé novovznikajúce názvy sú však často akoby „na jedno kopyto“ a vytráca sa z nich originalita pomenúvania.

Kde to môžeme vidieť?

Najmä pri utváraní názvov nových obytných štvrtí či ulíc vo veľkých mestách. Developeri v spolupráci s obecným zastupiteľstvom s marketingovým zámerom pomenúvajú ulice umelými názvami ako Slnečná, Mesačná, Dúhová, Hviezdna či Veterná. Ide však často o komerčný cieľ, s charakteristikou danej oblasti to nemá nič spoločné.

O čo tým prichádzame?

Názvy, ktoré vznikali ako vyjadrenie charakteristiky miesta, sú svedkami dávnej minulosti. Povedia nám o tom, čo bolo pred päťsto či tisíc rokmi. Názov Bystrina odráža napríklad staré slovanské slovo, ktoré znamená rýchlo prúdiaci, bystrý, a teda aj čistý tok. Oproti tomu máme potok Neteč − pomaly prúdiaci tok. Dnes by sme toto bohatstvo hľadali v nových názvoch len ťažko.

Zdá sa, že naši predkovia boli kreatívnejší. Ako vznikol názov obce Nesluša či potoka Nekrstenec?

To môžeme bez podrobnejšej analýzy len odhadnúť − azda z osobného mena Nesluša, ktoré mohlo vzniknúť zo starého slova neslušati s viacerými významami, napr. „nepatričný, nevhodný“, azda aj „nepekný“. S názvom vodného toku Nekrstenec zase súvisí povesť, podľa ktorej tu matka utopila nechcené dieťa, ktoré nestihli ani pokrstiť.

Ste aj členom kalendárovej komisie pri ministerstve kultúry. Tá od roku 2016 ovplyvňuje, ako vyzerá slovenský „meninový“ kalendár. Načo nám je vôbec kalendárová komisia?

Pretože používanie osobných mien je výrazne rozkolísané. Nový matrikársky zákon spred niekoľkých rokov je benevolentnejší. Zohľadňuje aj to, keď niekto z rodičov nemá slovenský pôvod. Ak meno zodpovedá minimálnym kritériám, teda napríklad že nie je hanlivé či nie je príliš dlhé, tak ho na matrike zapíšu. Niekedy sú však zapísané mená v rozpore s pravidlami slovenského pravopisu. Preto existuje oficiálny kalendár, ktorý nájdete na stránke Ministerstva kultúry SR.

Vychádza z domácej tradície – všetky mená v ňom sú v súlade so spisovným jazykom a majú štandardizovanú a kodifikovanú podobu. Komisia je teda garantom spisovnosti osobných mien. Oficiálny kalendár však má len odporúčací charakter a mnohé súkromné vydavateľstvá si vydávajú vlastné kalendáre. Občania sa potom sťažujú, že to isté meno pripadá v rôznych kalendároch na iný deň.

O pridanie mena do kalendára môže písomne požiadať ktokoľvek. Aké mená ľudia navrhovali za posledný rok?

Ročne dostávame desiatky podnetov a snažíme sa odpovedať na každý z nich. Najviac žiadostí sa týka cudzojazyčných verzií slovenských mien. Na poslednom zasadnutí sme napríklad riešili návrh na pridanie mena Leonardo. To je však len španielska podoba spisovného slovenského tvaru Leonard, ktorý už v kalendári zaradený je. Keďže ide o oficiálne slovenské kalendárium, môžeme doň zapísať len meno, ktoré je spisovné a má domácu podobu.

Mená ako Matheo, Christopher, Sylva, Samantha, Gregory či Thomas sú dnes módnym trendom a akousi známkou exkluzivity. Matej, Krištof, Silvia, Samanta, Gregor či Tomáš znejú pre niektorých príliš domácky, čo im zrejme nevyhovuje. Na matrike tieto cudzojazyčné varianty zapíšu, no do slovenského kalendára ich pridať nemôžeme. Len by sa nefunkčne preplnil cudzími podobami slovenských mien, ktoré navyše nie sú veľmi frekventované.

Čo môžu byť ďalšie dôvody, prečo sa niektoré mená do kalendára nedostanú?

Komisia sa riadi zoznamom schválených zásad. Napríklad prijaté mená by mali mať na Slovensku tradíciu. Či už pôvodnú, slovanskú, alebo kresťanskú, čiže európsku. Preto sme nemohli prijať ani nedávne návrhy na zaradenie mien ako Fatih, Shania, Zia, Amin či Sienna. V komisii máme aj zástupkyne z odboru matrík na Ministerstve vnútra SR, ktoré nám poskytujú informácie o frekvencii jednotlivých mien. Na celom Slovensku sa napríklad meno Fatih vyskytlo len dvakrát. Aj preto ho do kalendára nemožno zaradiť.

Koľko rodičov by sa muselo pre toto meno rozhodnúť, aby malo väčšiu šancu sa do kalendára dostať?

Frekvencia mena je len jeden aspekt, dôležitá je aj previazanosť s historickou domácou tradíciou. Ide o slovenské kalendárium. Aj keby bolo detí s menom Fatih tritisíc, čo je už relevantné číslo, aj tak by sa do slovenského kalendária zaraďovalo len ťažko. Musela by sa zmeniť aj základná charakteristika kalendára, pretože by už veľmi nešlo o domáci kalendár.

Inzercia

Uplynulý rok sa narodili dievčatá s menom Infinity, Andromeda a Hermiona, ako aj chlapci s menami Rolex, Achille či Kassandros. Povzdychnete si, keď tieto nové mená vidíte?

Áno, sú aj absurdné prípady. Rodičia si neuvedomujú, že keď dajú dieťaťu meno podľa postavy z filmu, môžu ho stigmatizovať na celý život. Boli známe pokusy o zaradenie mien ako Vinnetou, Ribana, Šeherezáda aj Onur. Extrémy sa nezmenili ani teraz. Nedávno sme dostali návrh pridať do kalendára meno Kitty, zrejme podľa postavičky z rozprávky Hello Kitty.

Alebo aj meno Cataleya − vraj ide o meno postavy z filmu Colombiana. V komisii sme si museli zisťovať, odkiaľ to meno vôbec pochádza. Takýto „prílepok“ dieťaťa na celý život nemusí byť v dospelosti taký veselý.

V pandemickom roku 2020 boli najčastejšie mená novonarodených dievčat Ema, Sofia a Nina. U chlapcov vedú Jakub, Samuel a Michal. Rieši onomastika aj to, prečo sú populárne práve tieto mená?

Robia sa aj výskumy, čo rodičov k výberu jednotlivých mien vedie. Nie sú to však jednomyseľné zistenia, ani prekvapivé. Motiváciou býva, že sa rodičom toto meno páči alebo že ho má niekto v rodine. Štatistika, ktorú spomínate, však dokazuje, že frekvencia domácich a kresťanských mien zatiaľ prevláda nad cudzojazyčnými tvarmi mien a nedomácimi menami.

Môžete prezradiť, ktoré mená do kalendára pribudnú?

Napríklad meno Atila. Zatiaľ sme však neuzavreli, na aký dátum pripadne. Keďže ide o meno maďarského pôvodu, usilujeme sa dátum zosúladiť aj s maďarským kalendárom. Medzi ďalšie schválené mená, ktoré obohatia slovenský kalendár, patria napríklad Ronald, Auróra, Radka, Rita, Nátan či Andreas. Jednou z prijatých zásad v kalendárovej komisii tiež je, že na jeden deň môžu pripadnúť maximálne štyri mená. Takisto sa nové mená nepriraďujú k nepohyblivým sviatkom.

Pôvodný kalendár bol zoznamom svätých. Je to tak aj dnes?

Cirkevný kalendár sa od svetského kalendária líši už dlho. V mnohých prípadoch tie isté mená pripadajú na rôzne dátumy. Aj keď sa niekomu zdá, že udržiavať v kalendári ženské mená ako Lesana, Jela, Justína, Zina, Galina, Sidónia, Oxana či mužské mená ako Hieroným, Gorazd, Severín, Pravoslav, Beňadik či Metod je zbytočné, sú pevnou súčasťou našej tradície.

Kedy vznikla súčasná verzia svetského kalendára?

Aktuálny oficiálny kalendár vychádza z pôvodného zoznamu úradných podôb rodných mien z roku 1998, z publikácie M. Majtána a M. Považaja Vyberte si meno pre svoje dieťa. V komisii diskutujeme aj o tom, či by nemal prejsť revíziou. Mnohé mená dnes v kalendári nie sú a mohli by byť, pretože sú funkčné, frekventované a neodporujú ani pravidlám spisovnosti či úradnosti.

Aké napríklad?

V kalendári sú napríklad mená Tímea či Oskár, no ich používanejšie a v podmienkach slovenského jazyka zrejme aj vhodnejšie tvary Timea či Oskar doň nemôžeme zaradiť, pretože nie sú kodifikované. Podobne je to aj s pomerne frekventovaným ženským menom Ester, ktorého spisovná podoba je Estera. No ani tvar Ester neodporuje spisovnosti, preto by sa kodifikovať mohol. Vyriešiť tieto veci by sa dalo prípravou novej koncepcie kalendára, ktorú by musela schváliť kodifikačná autorita, teda odbor štátneho jazyka pri Ministerstve kultúry SR.

Akým vývojom prešli krstné mená na Slovensku?

Najpôvodnejšie krstné mená boli väčšinou zložené praslovanské mená. Mnohé už vôbec nepoznáme ani nepoužívame, napríklad Nitrabor, Zemižízeň, Božetech, Milhosť, Bohdan, Soběslav, Dobroslav, Mojtech, Slavoľub či Vladivoj. Rodičia často menami svojich potomkov vyjadrovali, čo si pre svoje dieťa do života želajú alebo ako sa im dieťa už v útlom veku javilo.

Čo si želali napríklad rodičia Svätopluka?

Meno Svätopluk je zloženinou zo slovného spojenia svätý pluk. Teda prianím rodičov bolo, aby mal ich syn mocné vojsko a rozširoval ríšu. Po prijatí kresťanskej tradície, samozrejme, začali dominovať biblické mená, napríklad Peter, Pavol, Jozef, Ján, Michal, Mária, Anna, Marta a podobne. Sporadicky vznikali aj kompozitá slovansko-kresťanských mien, napr. Petrislav.

Dnes sa uplatňuje aj trend cudzojazyčných foriem mien ako Theodor, Nikki, Inés, Yanick, Melissa, Lia, Fabio či Lilly. Alebo pre našu kultúru netypických mien ako napríklad Hank, Amy, Roan, Amia, prípadne rodičia dávajú deťom dve mená ako Anna Karolína, Šimon Alex, Nina Lea, Sofia Nela a podobne.

Môžeme podľa mien či názvov usúdiť, ako sa vyvíja vzťah spoločnosti k náboženstvu?

Áno, napríklad do jedenásteho storočia vznikali názvy, ktoré vyjadrovali koexistenčné napätie medzi doznievajúcim pohanstvom a kresťanstvom. Prvá zmienka o meste Martin v latinskom zápise bola Villa Sancti Martini. Táto obec bola zasvätená patrocíniu svätého Martina. Hneď vedľa existovala obec Modly, ktorá poukazuje na pohanské uctievanie boha.

Pôvodný názov blízkej obce Valča z roku 1113 v tvare Vesscan možno rekonštruovať ako Veščani, čiže osada veštcov. Názov mesta Šaľa má zasa pôvod v slovese šaliti, čo znamená upadať do tranzu, napríklad pri tanci v pohanskom rituáli. Hneď vedľa vznikla obec Diakovce, ktorá má pôvod v slove diakon − pomocník pri bohoslužbách.

Venujete sa aj dialektológii. Je podľa vás vaša záhoráčtina krásna?

Na úrovni estetiky by som to nehodnotil. (Úsmev.) Je to otázka vzťahu. Záhoráčtina je pre mňa zaujímavá preto, lebo odtiaľ pochádzam a spomedzi slovenských nárečí najvernejšie odzrkadľuje západoslovanský pôvod slovenčiny. Nárečia dnes ustupujú a je to škoda. Netreba sa báť komunikovať v nárečí, je to znak tradície a miesta, odkiaľ pochádzame.

Aj mne, keď som dlho doma, neskôr sem-tam v oficiálnej komunikácii utečie dajaké nárečové slovo či tvar. Ale dzeci, cicho, lecet, ucírat a ďalšie takzvané „cekanie“ či „dzekanie“, hoci ho v nárečovej komunikácii bežne používam tiež, mi už do spisovného prehovoru neprekĺzne. Každý Slovák či každá Slovenka by mali vedieť hovoriť spisovne na dôstojnej úrovni. Povedať na úrade „Co sceš?“ alebo „Jaké tlačivo?“ je znakom nekultúrnosti a jazykovej nekultivovanosti toho človeka.

Nemusím si teda vyčítať, keď mi občas ujde nejaká bratislavčina?

Ak ide o operatívnu a povedzme viac neoficiálnu komunikáciu a dohovoríte sa, načo sa jazykom obmedzovať. Mať blok, že niečo poviem zle, je zbytočne zaťažujúce. Skôr je dôležité vedieť prepínať medzi jazykovými úrovňami a uvedomiť si, čo je kde vhodné.

Čo je profesionálnou deformáciou jazykovedca?

Moja myseľ si od zamerania sa na jazyk málokedy odpočinie. Väčšinou sa na všetko pozerám učiteľskými a korektorskými očami. Viac si niekedy všímam formu ako obsah. Aj pri hovorenom prejave sledujem, ktorý tvar a slovo nebolo použité správne. Na druhej strane mi to pomáha nachádzať výskumné podnety aj počas bežného dňa.

Napríklad?

Chodím hrávať futbal, robil som teda aj výskum slangovej športovej komunikácie. Naše deti sú zasa vo veku, keď používajú svoj detský pravidelný jazykový systém a jazykové výnimky preto ešte nemajú osvojené. Nepovedia šoférovať, ale keďže sa otáča volant, tak hovoria volantovať. Slovo stáť časujeme nepravidelne, čiže „stojím, stojíš, stojíme“, syn mi teda minule povedal: „Nebudem tu stojiť!“ Značím si to, a keď príde čas, možno o tom niečo napíšem.

Neľutujete, že vám práca policajta nevyšla?

Vôbec nie. S odstupom času vidím, že to bolo dobré zaucho. Slovenčina a jej výskum nebola môj sen, no utvoril som si k nej hlboký vzťah. Moja práca ma zatiaľ baví a to, čo ma nebaví, sa snažím redukovať. (Úsmev.) Jazykoveda si ma však často nájde všade. Nedávno som si pozeral antropologický výskum o zložení prehistorickej stravy, čo na prvý pohľad s jazykovedou vôbec nesúviselo.

Dočítal som sa, že keď ľudia konzumovali surovú stravu, ich sánky museli vyvíjať veľký tlak, preto vrchná sánka presne dopadala na spodnú. Keď začali ľudia jesť tepelne spracovanú stravu, vrchná sánka sa postupne vysunula dopredu a utvoril sa predhryz, ľudovo takzvaný predkus. To, ako sa vyvíjal predhryz, malo vraj následne vplyv aj na výslovnosť hlások a hláskoslovné zákonitosti jazyka. A tak som sa zase dostal až k jazykovedným javom.  

Foto: Andrej Lojan

Odporúčame