Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Spoločnosť
06. máj 2021

Učiteľ a rodič

Ak sa komunikuje len poznámkami do žiackej knižky, ťažko vznikne dobrý vzťah

Dá sa po návrate detí do škôl zmeniť formálny vzťah učiteľa s rodičmi? Hovorili sme s tútorkou učiteľov Gabrielou Buriankovou.

Ak sa komunikuje len poznámkami do žiackej knižky, ťažko vznikne dobrý vzťah

Foto: archív G.B.

Môže rodič hodnotiť sporné konanie učiteľa pred svojím dieťaťom? Kde je hranica, za ktorú by už učiteľ nemal zájsť, aby rešpektoval súkromie a výchovu rodiny? Prečo sa na našich školách komunikuje len o prospechu žiaka a nie o jeho charaktere?

Odpovede sme hľadali s tútorkou Gabrielou Buriankovou, mamou šiestich detí, ktorá spolu s manželom založila občianske združenie Akadémia rodiny, v rámci ktorého organizujú kurzy zamerané na rodinu a výchovu. Je tiež spoluzakladateľkou súkromnej materskej školy Pramienok so sídlom v Petržalke, v ktorej sa kladie dôraz na tutoriálny systém a na rozvoj návykov i charakteru detí. Bola riaditeľkou tejto škôlky a dnes pôsobí ako tútorka učiteľov a je tiež akreditovanou koučkou. 

Počas lockdownu, keď sa deti učili z domu, bol kontakt medzi rodičmi a učiteľmi väčšinou minimálny a keď aj nejaký bol, tak formou vecných odkazov cez aplikáciu Edupage. Aké dôsledky môže mať tento výpadok komunikácie pre vzťah rodič-učiteľ, ale aj pre samotné deti?

Tam, kde bola dobrá komunikácia pred pandémiou, tam aspoň ako-tak prebiehala aj naďalej. Otázka je, či sa aj predtým rodičia stretávali s učiteľmi, alebo to bolo len na formálnej úrovni, v rámci rodičovských združení. 

Počas lockdownu do popredia vystúpili veľké rozdiely medzi rodinami podľa životnej úrovne. Možno rodiny, ktoré mali dostatočné technické vybavenie, komunikovali s učiteľmi viac ako zvyčajne, pretože ťarcha výučby bola mnohokrát na pleciach rodičov. Horšie to bolo tam, kde boli technické možnosti obmedzené a dieťa bolo v trojuholníku rodič-učiteľ-dieťa stratené.

V čom stratené? 

Osobný kontakt žiadna technika nenahradila. Učiteľ nevidel deti pri aktivite, deti inak komunikovali od počítačov. Na druhej strane mne to napríklad ako rodičovi otvorilo oči, keď som denne počula, ako učiteľ komunikuje s našimi deťmi. Klobúk dole pred učiteľmi, ktorí s trpezlivosťou odpovedali dookola na tie isté otázky, učitelia dostali zabrať samotnou výukou. To, či to malo zásadný vplyv na vzťah rodiča a učiteľa, sa ukáže v najbližších mesiacoch. 

Pri vyučovaní naživo môže učiteľ vytušiť, že dieťa má nejaký osobný problém, napríklad vzťahové problémy v rodine, sociálny problém. Tieto informácie však nie sú prenosné cez internet. 

Správanie dieťaťa odhalí veľa a učitelia tento aspekt nemohli mesiace pozorovať. Za normálnych okolností v škole si to učiteľ všimne. Ak dieťa v triede zmení správanie, zrazu sa mu zmenia známky alebo je utiahnuté, alebo, naopak, agresívne, môže pátrať, čo sa s ním deje. Počas pandémie však dieťa učitelia hodnotili len podľa výsledkov úloh, ktoré boli zasielané elektronicky.

Najhoršie obišli prváci, ktorých učitelia mali menej času na lepšie spoznanie, lebo nemali ani na čo nadviazať. Na druhej strane, niečo o rodinných pomeroch vedeli učitelia odčítať aj z toho, ako dieťa spolupracovalo na diaľku, či sa pripájalo a posielalo úlohy, alebo akým štýlom dieťa odpovedalo na online hodinách. Prežili sme rok, ktorý bol ťažký pre všetkých. 

Vo väčšine škôl boli aj pred pandémiou vzťahy rodičov a učiteľov nastavené len formálne. Čo znamená rodičovské združenia, kde sa povedia základné organizačné informácie a občas osobné konzultácie, ktoré využije pár rodičov? Prečo sa sa v našom školstve zabúda na vzťah k rodičom? 

V našom školstve chýba reflexia zmien vo výchove, ktoré za poslednú dekádu nastali. Nezabúdajme, že edukácia obsahuje vzdelávanie a výchovu. Vzdelávací proces máme nastavený vcelku dobre, ale ten výchovný zaostáva. 

Aké zmeny vo výchove myslíte?

Ja sama ako mama vnímam rozdiel medzi našimi staršími deťmi, ktoré sú už dospelé a medzi najmladšími, ktoré sú ešte na prvom stupni, čo všetko na dnešné deti pôsobí inak a ako ťažko sa na to reaguje a stavia to pred rodičov nové výzvy. Ak chceme deti na tieto výzvy pripraviť, úzka spolupráce školy a rodiny nám v tom môže výrazne pomôcť. 

Nemá byť však výchova úlohou rodičov? 

Rodičia sú prvými vychovávateľmi svojich detí, to je potrebné rešpektovať. Ale škola významne dopĺňa proces výchovy. Je škoda, ak škola pristupuje k rodičom tak, že dajte nám dieťa, my vieme, ako na to. Je pravda, že učiteľ a vychovávateľ je odborník a rodič tiež nemá zasahovať do všetkých jeho kompetencií, no ak sa škola nezaujíma o rodinné prostredie a neberie dieťa ako celistvú osobu, skôr trvá na pravidlách, ktoré dieťa musí dodržiavať, výchovný proces sa výrazne oslabuje.

Hoci ja som zástancom pravidiel, chýba mi, že naše školy vo výchovnom procese nemajú pomenovanú víziu, akých absolventov chcú vychovať. Aj keď postupne vidieť už školy, ktoré kladú dôraz aj na túto oblasť edukácie, čo je veľmi pozitívne.

Čo myslíte pod víziou školy vo výchove? 

Zrejme všetci sa zhodneme na tom, že ako rodičia aj učitelia chceme, aby deti boli dobre vzdelané a aby boli dobrými ľuďmi. Školy to však nemajú takto otvorene pomenované. Ak ja ako rodič viem, čo mi škola ponúka, tak sa viem nastaviť s učiteľmi na jednu vlnu. Ak škola a rodina nemajú rovnakú víziu, dieťa sa veľmi ťažko posunie žiadaným smerom a je v tom zmätok. 

Niekedy vnímam, akoby učitelia a rodičia boli dva tábory, ktoré idú proti sebe, hoci ide veľakrát iba o nepochopenie. Keby mali rodičia možnosť povedať v škole, aké špecifiká ma ich dieťa a aké má zázemie, oveľa jednoduchšie by s ním vedel učiteľ pracovať. Úlohou školy by malo byť podchytiť talenty dieťaťa a s pomocou rodičov ich rozvinúť.   

Očakávania rodičov sú však veľmi rozdielne. Niektorí rodičia neočakávajú od školy nič, keď dieťa odvezú do školy, prenechávajú celú zodpovednosť na učiteľoch, len aby si s ním urobili poriadok a nech podáva výkony. Potom sú rodičia, ktorí by aj privítali väčšiu spoluprácu a komunikáciu s učiteľmi, k tej však, žiaľ, nedochádza. Čo s tým? 

Vždy budú rodičia, ktorí očakávajú, že škola za nich urobí všetko, od vzdelania, výchovy až po zdravie detí. Ale je aj úlohou školy, aby sa snažila zapojiť aj rodičov a donútiť ich, v dobrom slova zmysle, zamyslieť sa nad výchovou. Nie je to ľahké, lebo rodičia aj učitelia sú zaťažení mnohými veci, ale treba si uvedomiť, čo je dôležité. Ak investujeme do detí málo, raz sa nám to vráti. Škola by mala byť pre celú rodinu, nielen pre dieťa.

Raz som sa rozprávala s učiteľmi na jednej cirkevnej škole a keď som sa ich pýtala, čo si myslia, aká škola je dobrá, väčšinou mi odpovedali, aby mala dobré vybavenie, najnovšiu techniku, aby boli dobre nastavené zákony...

V našom školstve chýba reflexia zmien vo výchove, ktoré za poslednú dekádu nastali. Zdieľať

Vtedy by sa im pracovalo lepšie. A treba jedným dychom povedať, že tieto veci sú určite dôležité. Čo však nespomenuli, bol vzťah s rodičmi. Dobrá škola nie je o vybavení, ale o dobrej komunikácii. Ak rodičia cítia prijatie, atmosféra na škole je úplne iná. Keď sa na škole rieši komunikácia len poznámkami do žiackej knižky, ťažko sa vybuduje dobrý vzájomný vzťah. Máme veľa času na písanie pokarhaní, ale nemáme čas napísať pochvalu alebo čo sa dieťaťu podarilo? 

Na väčšine škôl sa učiteľ s rodičmi stretne osobne, až keď je nejaký problém.

Ak škola rezignuje na pozitívnu spätnú väzbu o dieťati, tak ani rodič nemá potrebu sa viac priblížiť k škole. 

Na druhej strane máme rodičov, ktorí majú pocit, že môžu hodnotiť každý krok učiteľa, čo tiež asi dôvere neprospieva.

Áno, sú aj rodičia, ktorí majú pocit, že vedia viac a lepšie ako učiteľ. Na pôde školy, kde chodí naše dieťa, bude vždy učiteľ väčšou autoritou ako som ja. Môžem byť aj riaditeľom inej školy, super podnikateľom, celebritou, aj tak si rodič musí uvedomiť, kde je jeho miesto. 

Je dobrá komunikácia rodiča a učiteľa dosiahnuteľná na bežných školách? Alebo je to len výsadou súkromných či komunitných škôl?

Je to reálne na každej škole. Bola som s učiteľkami na vizitácii na jednej španielskej škole, ktorú navštevovalo 1300 detí a atmosféra tam bola pozitívna, všetci učitelia sa tam usmievali. Úsmev nič nestojí. Jeden Slovák, ktorý sa presťahoval do Ameriky, kde dal aj deti do bežných škôl, hovoril o skúsenosti, že mu učiteľka napísala mail, aká je hrdá na jeho syna, lebo sa zapája do projektov a ako sa mu darí. Toto sú drobnosti, ktoré sa dajú robiť bez ohľadu na to, či je to súkromná alebo štátna škola. Základom je zmena myslenia. 

My sme už roky nastavení v móde, že škola a rodina sú dvomi oddelenými inštitúciami s minimálnym prienikom. Nepotrebujeme peniaze na to, aby dal učiteľ rodičom spätnú väzbu o dieťati, nielen o jeho výkonoch, ale aj o jeho charaktere. Bez tohto sa ďalej nepohneme. Aj učiteľ by si mal povedať, prečo ráno učiteľ vstáva z postele, čo je jeho cieľom. Chce si to len odbiť a mať deň rýchlo za sebou, alebo chce komplexne formovať deti, ktoré denne stretáva? 

Učiteľ má vychovávať deti? 

Učiteľ vychováva už len spôsobom, ako rozpráva, ako reaguje na bežné situácie, ako sa oblieka, ako karhá, či používa alebo nepoužíva iróniu, ako chváli - vieme aj toto povedať konkrétne? Ak pokarhá dieťa pred celou triedou, je to správny výchovný prístup? Alebo keď si cez dieťa vybavuje svoje antipatie s rodičmi? Jedným z významných výchovných prvkov je vlastný príklad. A ten sa ukazuje cez bežné veci dňa.

To je však zrejme aj vecou formácie a sprevádzania učiteľov vo výchovnom procese detí, na čo pri našich osnovách nezostáva veľakrát čas. 

Deti sú iné, nároky na učiteľov sa naozaj zmenili a viem, že to nemajú jednoduché. Mnohé deti dnes majú rôzne špecifické potreby a diagnózy a keď sú do toho učitelia len tak hodení, je to pre nich nesmierne náročné. 

Závisí to teda najmä od riaditeľa školy, akú atmosféru nastaví a čo vyžaduje od svojich učiteľov? 

Vedenie je veľmi dôležité. Je to tak, že riaditeľ je nositeľ vízie. Ale potrebuje okolo seba ľudí, ktorí ju majú rovnakú a chcú ju spoločne realizovať. Učiteľ by mal cítiť podporu, že môže rásť, že má podporu, ak prežíva ťažkú situáciu s niektorými deťmi alebo rodičmi. Ak je na škole tímová spolupráca a ak sú pravidlá komunikácie s rodičmi nastavené zhora, tak sa mu inak pracuje.

Vedenie by malo dbať aj na ľudskú formáciu učiteľov. Lebo ak chceme, aby zo školy vyšli nielen vzdelaní, ale aj dobrí ľudia, aj učitelia by mali mať takúto formáciu. Ako často však učitelia majú školenia, kde sa dozvedia napríklad potrebu iného prístupu k dievčatám a ku chlapcom, či rozpoznanie temperamentu a ako to uplatniť v edukácii? Učitelia majú kurzy sebapoznania, školenia na uplatnenie rôznych pedagogických prístupov a postupov, čo je určite skvelé, ale chýbajú viac aj výchovné témy.

Na druhej strane je dobré, keď aj škola organizuje výchovnú prednášku i pre rodičov. Ak sa tak deje, je to určite pozitívny signál pre rodičov, že je to oblasť, na ktorej škole záleží. Veď aj my, rodičia, sa potrebuje vzdelávať v tejto oblasti.

Mnohí rodičia dnes majú vysokú mienku o svojich deťoch a kritiku prijímajú veľmi ťažko, chýba im základná pokora v komunikácii s učiteľmi. Pre učiteľov zrejme tiež nie je ľahké narážať na rodičov, ktorých sebavedomie prerastá realitu.

Rodičia sú naozaj rôzni a niekedy je pre učiteľov komunikácia s nimi náročná práve z uvedených dôvodov. Učiteľ by však mal hľadať spôsob, ako komunikovať s každým rodičom. Môže sa zdať, že niektorí rodičia nie sú schopní komunikácie v realite. Ale keď je učiteľ naozaj otvorený počúvať rodičov, ako vnímajú svoje dieťa a rodič pocíti dôveru bez predsudkov, keď rodičia dostanú priestor, aby sa vyjadrili bez tlaku a odsúdenia, úplne sa zmení komunikácia. Nemalo by ísť o kritiku ako takú. Možno to chvíľu potrvá, kým sa rodič naozaj otvorí, ale zmení to perspektívu. Ak si uvedomíme, že v konečnom dôsledku ide o dieťa, obe strany by mali mať snahu počúvať toho druhého. 

Inzercia

Deti sa vrátili po dlhom čase do škôl s menšími či väčšími traumami. Čo by si mali učitelia všímať, aby odhalili prípadné patológie detí? 

To sú veľmi citlivé veci. Ak sa niečo negatívne deje v rodinách, máloktorý rodič to aj prizná a väčšinou nechce, aby na to okolie prišlo. Keď som ešte pracovala ako riaditeľka škôlky, riešili sme občas veľmi citlivé veci, aj keď nemuselo ísť o patológiu.

My sme už roky nastavení v móde, že škola a rodina sú dve oddelené inštitúcie s minimálnym prienikom. Zdieľať

V takom prípade sme sa dohodli na stretnutí s rodičmi i a v dôvernej atmosfére, niekedy aj s odborníkom, sme sa snažili vysvetliť, ako vnímame ich dieťa a dali sme priestor aj im, aby povedali svoj pohľad. Nikdy to však nebolo hodnotenie ich konania alebo posudzovanie, skôr šlo o hľadanie spôsobu, ako spolu pomôcť danú situáciu vyriešiť.

Keď sa však rodič nechce otvoriť, ťažko s tým učiteľ niečo spraví. Keď už riešenie danej situácie nie je v silách školy alebo učiteľa, je vhodné požiadať o pomoc odborníkov z oblasti psychológie či špeciálnej alebo liečebnej pedagogiky. 

Odborníci ako školský psychológ alebo špeciálny pedagóg možno na školách aj pôsobia, ale opäť väčšinou zasahujú až vo vyhrotených prípadoch a nejde o nejaké systematické sprevádzanie pedagógov.  

Závisí to aj od finančných možností školy, ale ich aktívna účasť by bola veľkou pomocou, lebo oni sa na deti vedia pozrieť aj z iného uhla pohľadu. Pre učiteľa aj rodiča môžu byť veľmi nápomocní. Na druhej strane vnímam občas tendenciu, že sa snažíme silou mocou natlačiť deti do nejakej diagnózy a pritom by sa niekedy stačilo otvorene porozprávať s rodičmi a zistiť, čo v tom je. Je potrebné individuálne pristupovať ku každej rodine a dieťa neškatuľkovať. 

Dnes čo rodina, to iné výchovné postupy. Čo ak vníma učiteľ výchovu v rodine žiaka v rozpore so svojím videním správnej výchovy? 

Učiteľ ani vychovávateľ by nemal hovoriť rodičom, ako majú vychovávať svoje dieťa bez toho, ak nevie, ako rodičia k výchove pristupujú. Najprv je potrebný dialóg medzi oboma stranami. Učiteľ musí rešpektovať, že rodičia sú zodpovední za výchovu svojho dieťaťa. Ale ak ja dieťa prihlásim na danú školu a je mi ako rodičovi jasné, aký výchovný postup sa v nej uplatňuje, tak to musím akceptovať. Ide o to, aby sa obe strany zladili a spojili svoje predstavy.

Otázka je, či je rodičom jasné, aký výchovný postup má ich škola, či to bolo odkomunikované. Už pri zápise detí do školy by mal dostať rodič jasnú informáciu, čo má od výchovného procesu na škole očakávať, aký je cieľ tohto procesu a podľa toho sa aj rozhodovať, či tam dieťa prihlási. V mnohých školách toto chýba. Sú osnovy pre ŠKD, ale trúfam si povedať, že málokto z rodičov vie, aká cielená práca sa s deťmi robí, čo je škoda. Ak rodič pozná toto výchovné zameranie školy, nemusí dochádzať k veľkým rozporom v pohľade na výchovu a tie menšie sa dajú ľahšie vyriešiť.

Na cirkevných školách sa dá rodičom vedieť, že vychovávajú ku kresťanským hodnotám. Stačí to?

Podľa mňa nestačí. Položme si otázku: Ako ich vychovávajú? Ktoré hodnoty? Akým spôsobom? Stačí, že je v škole dvakrát do týždňa omša a náboženstvo? Je kresťanskou hodnotou to, ak pani učiteľka pred celou triedou pokarhá dieťa tak, že sa rozplače? Aj toto je realita, s ktorou sa rodič stretne, aj keď nie všade. Je potrebné povedať, že aj medzi učiteľmi a školami sú rozdiely. Niekde sa to darí lepšie, niekde to ide ťažšie. 

No vo všeobecnosti by sme nemali mať pocit, že ak sme kresťania, tak vieme, ako ísť na správnu výchovu k charakteru. Aj my sa musíme vzdelávať a formovať. Je to práca pre každého kresťana na celý život. Učitelia, ak chcú tieto hodnoty odovzdať, musia vedieť, čo znamená odovzdať ich svojím prístupom a príkladom. Ak to cielene nepestujeme, tak sa to samé od seba neudeje.  

Foto: archív G.B.

Rodičia sú možno aj niekedy radi, keď od učiteľa neprichádzajú žiadne správy, lebo sa uspokoja, že sa nič vážne nedeje. Mala by iniciatíva vychádzať od rodičov, ak nás učiteľ nekontaktuje? 

Keď neprichádza spätná väzba, ja by som si ju pýtala. Ideálne by však bolo, aby škola mala jasné pravidlá, ako komunikuje s rodičmi. Nie tak, že učiteľka v 1.A to robí a učiteľka v 1.B to nerobí, ale že je to filozofia našej školy. Teda ideálom by malo byť, aby to robil každý učiteľ a rovnakým spôsobom, aby keď moje dieťa prejde k inej učiteľke, tak viem, čo môžem očakávať. Nie je zlé, ak sa rodičia pýtajú a pýtajú sa veľa. 

Aké otázky by rodičia mali klásť učiteľom, aby sa dozvedeli čo najviac o svojom dieťati? 

Mali by sa pýtať, ako sa ich dieťa prejavuje v kolektíve. Nevidíme svoje dieťa v kolektíve, nevieme, ako reaguje v triede. Mali by sme sa pýtať, ako pestuje priateľstvá, ako vie rešpektovať autoritu, ako pracuje, či je dôsledný, či vie dokončiť úlohy, lebo raz tak bude pracovať aj v zamestnaní. Zaujímať sa popri výsledkoch aj o sociálne a pracovné návyky. Či vidí potreby svojich spolužiakov, alebo hrá len sám za seba. Mali by sme sa pýtať, v čom učiteľ vidí potenciál dieťaťa. 

Ak komunikácia s učiteľom nefunguje a rodičia majú pocit, že sú s učiteľom na úplne inej vlnovej dĺžke, mali by zvážiť preloženie dieťaťa na inú školu? Alebo viesť dieťa k tomu, že v živote nebude každý podľa jeho gusta a musí sa naučiť akceptovať pravidlá, hoci sú aj proti našej logike? 

Ak je niečo proti našej logike, tak by sme si to mali zvážiť predtým, či tam dieťa vôbec dáme. Lebo deje sa aj to, že rodičia dajú dieťa na cirkevnú školu a potom sa čudujú, že sa tam riešia cirkevné sviatky a podobne. 

Výchovné nastavenie jednotlivých učiteľov však rodičia nevedia odhaliť dopredu, keď škola nemá jednotný výchovný postup.

Iste nedá. Niekedy sa stane aj jednoduchá vec, že si dieťa s učiteľom alebo rodičia s učiteľom jednoducho nesadnú. Ak však máme pocit, že s učiteľom alebo školou sa neviem dopracovať k takým spoločným hodnotám či názorom, má to dlhodobo negatívny vplyv na dieťa, zmení to jeho správanie, má negatívny vzťah k učeniu, vtedy je jednou z alternatív preklad dieťaťa do inej školy. Ale malo by tomu predchádzať hľadanie spoločných prienikov.

Ťažšie to je, ak do hry vstupujú aj rovesníci, s ktorými si dieťa rozumie.

Nikdy by sme nemali pred dieťaťom povedať, že „tá tvoja učiteľka je hrozná a úplne mimo.“ Zdieľať

My ako rodičia sme tiež raz uvažovali o preklade na inú školu, no dieťa nechcelo ísť preč kvôli kamarátom. Prišlo však k istým zmenám, všetko nakoniec dobre dopadlo a na škole sme zostali. Ale zažili sme si túto dilemu aj ten pohľad, či je dobré takto radikálne vyriešiť túto situáciu, či by sme si tak nakoniec nevybrali tú ľahšiu cestu. Treba vždy zvažovať viacero vecí a faktorov.

Podstatné však je, aby v prípade, keď nastane takáto situácia, rodičia nenadávali na učiteľa pred dieťaťom, lebo dieťa stratí rešpekt k autorite ako k dospelej osobe. Môžeme sa však o situácii s dieťaťom porozprávať, ak už je na to zrelé a vysvetliť mu, že učiteľ má jednoducho takéto pravidlá, ktoré nemusia byť úplne ako tie naše, a keď tam chce ostať kvôli kamarátom, musíš aj ty prijať pravidlá, ktoré vyžaduje učiteľ. 

Bývame svedkami situácií, keď rodičia idú konfrontovať učiteľa a dieťa je pri tom. Je to akceptovateľné, aby bolo dieťa svedkom takéhoto rozhovoru? 

Tohoto by som sa vyvarovala. Mám skúsenosť, že rodič a učiteľ sa stretnú na školskom dvore alebo na chodbe a bez prípravy si jedna alebo druhá strana niečo vytkne a dieťa všetko počuje. A výsledok? Obranný postoj jednej zo strán a narušenie dôvery a vzťahu. Ideálne je, aby učiteľ napísal rodičovi, že sa chcú porozprávať osobne na neutrálnej pôde. Alebo si zobrať rodiča bokom a v pokoji mu vysvetliť, čo sa udialo. Ale platí to aj pre rodičov. Deti častokrát doma niečo povedia a stáva sa, že celú situáciu nepochopili správne. Rodič by tiež nemal hneď ísť za učiteľom s kritikou, ale najprv si v pokoji u neho veci overiť a následne riešiť, ak je to potrebné.

Môžu rodičia vyjadrovať otvorene svoj názor na konanie učiteľov pred deťmi, ktoré už vnímajú chyby v prístupe? Neformujeme tak úsudok našich detí? 

S deťmi sa môžeme rozprávať, úplné tabu by to nemalo byť, ale deti majú niekedy skreslené vnímanie niektorých javov. Je dobré sa deti pýtať, ako to vnímajú. A potom im vysvetliť niektoré súvislosti v rámci ich chápania. Nemusíme však riešiť s nimi všetko. Ale nikdy by sme nemali pred dieťaťom povedať, že „tá tvoja učiteľka je hrozná a úplne mimo”.

Môžeme opísať, že my doma toto robíme inak, celkom s tým nesúhlasíme, ale v škole si pani učiteľka nastavuje pravidlá a je potrebné ísť podľa nich. Porozprávať sa s dieťaťom, čo je schopný urobiť, aby tieto pravidlá akceptoval. Ale nezhadzovať učiteľov. Aj ja som pri deťoch už musela niekoľkokrát kusnúť do jazyka.

Čo je hranica, za ktorú by učiteľ nemal zájsť, čo sa týka súkromia rodiny alebo vstupovania do osobných vecí?

Nikdy by nemali rodičom hovoriť, akí sú rodičia a hodnotiť ich konanie, čo by mali robiť inak. Pretože nepozná podrobne rodinné zázemie. Mali by sa skôr sústrediť na hľadanie riešení. Útok postaví rodičov hneď do obrannej pozície a nezistíme už nič.

Pre školu je dôležité uvedomiť si, že prijíma nielen dieťa, ale aj celú jeho rodinu. Zdieľať

Mne sa osvedčil taký prístup v komunikácii, pri ktorom sa popíše situácia, ktorá sa udiala a spoločne sa hľadá riešenie. Skôr sa pýtať, dávať otvorené otázky. Ideálne je, keď rodič rozpráva viac ako učiteľ, pretože vtedy sa učiteľ dozvie veľmi veľa a na základe toho si urobí obraz a vie viac pochopiť dieťa. 

Nemálo detí pochádza z rozvedených rodín alebo sú v striedavej starostlivosti oboch rodičov. Ako má učiteľ zvládnuť komunikáciu s dvomi rodinami, kde každý partner môže mať iný výchovný prístup a komunikácia medzi nimi nefunguje?

Pre dobro dieťaťa je ideálne, aby si rodičia nastavili jednotné pravidlá. Lebo ak má dieťa iné pravidlá u mamy, iné u otca, iné v škole, tak to vedie k chaosu, v ktorom sa dieťa nevie zaradiť. Hoci je to náročné, učiteľ sa musí snažiť o komunikáciu s oboma rodičmi. 

Čo by mohli riaditelia škôl zmeniť už dnes, aby sa vzťah učiteľ a rodičia stal konštruktívnym pre dobro dieťaťa? Zvlášť teraz, keď si všetci prešli náročným obdobím pandémie. 

Najväčšou výzvou bude, aby sa všetko utriaslo a všetci si opäť na seba zvykli a opätovne si zvykli aj na školský režim. Pre školu je dôležité uvedomiť si, že prijíma nielen dieťa, ale aj celú jeho rodinu. To sme si počas výučby mohli všetci overiť. Rodina by sa mala stať pre školu významným partnerom. Ak komunikácia s rodinou funguje, tak spolupráca je veľmi dobrá a bude z toho profitovať škola, rodina a dieťa. Rodičia by si mali uvedomiť, že škola ich nemôže nahradiť vo výchovnej funkcii a prvými výchovávateľmi sú stále oni ako rodičia, ale škola im v tom môže výrazne pomôcť. 

Ideálne by bolo, keby každá škola mala výchovné ciele a plán rozvoja charakteru dieťaťa, aké témy a aktivity si zvolia na dosiahnutie tohto cieľa. To sa dá zvládnuť aj v súčasných podmienkach školstva. Brať rodičov ako partnerov, čo však nemusí znamenať byť s rodičmi kamarát. Byť otvorení, aby rodičia videli, že učiteľ má záujem o rozvoj dieťaťa a môžeme sa naňho obrátiť, keď sa niečo deje. Teraz je dôležité viac si všímať jednotlivé deti a informovať rodičov, ako sa zaradili do kolektívu a ako sa v škole majú. Všetci musíme deťom pomáhať, aby sa vedeli vrátiť do režimu, z ktorého nadlho vypadli.  

Inzercia

Inzercia

Odporúčame