Ministerstvu pôdohospodárstva chýba dlhodobá koncepcia rozvoja a investícií. A človeku, ktorý nevie, na čo chce peniaze použiť, pôžičku nikto rozumný nedá, hovorí pre Postoj predseda parlamentného výboru pre pôdohospodárstvo a životné prostredie Jaroslav Karahuta z hnutia Sme rodina.

Zotrvanie Jána Mičovského vo svojej funkcii je podľa Jaroslava Karahutu predovšetkým vec samotného ministra a hnutia Oľano, ktorému tento post podľa koaličnej zmluvy patrí.

Podľa Jaroslava Karahutu na Slovensku stále panuje mýtus, že dostávame na poľnohospodárskych dotáciách z Európskej únie menej ako iné krajiny. Skutočnosť je však taká, že iné krajiny podporujú vlastných farmárov mimo dotácií omnoho viac ako Slovensko. Aj preto sa k nám dováža čoraz viac potravín, kým suroviny vyvážame.

V otázke Poľnohospodárskej platobnej agentúry si Jaroslav Karahuta myslí, že jej fungovanie sa zlepšuje. No považuje za zbytočné divadlo, že sa uskutočnilo niekoľko výberových konaní na miesto jej riaditeľa, ktorým zostal Jaroslav Jánoš. Menovanie šéfa agentúry je pritom v priamej kompetencii ministra.

Pôvodne minister Ján Mičovský hovoril o 2,4 miliardách eur, ktoré chcel získať z Plánu obnovy, čo bolo samozrejme nereálne vzhľadom na celkový objem peňazí, potom túto svoju predstavu znížil na jednu miliardu. Nakoniec sa tam objavilo 60 miliónov na pozemkové úpravy, ale v definitívnej verzii je výsledok pre pôdohospodárstvo nula. Ako to hodnotíte? Ako sme sa dostali od veľkých plánov k nulovému výsledku?

Pre mňa osobne je to veľkým sklamaním, že sa rezort pôdohospodárstva nedostal do Plánu obnovy. A na druhej strane si myslím, že je to aj hanba. Rozprávame sa o rezorte, ktorý spravuje 88 percent územia krajiny. Takže to nie je rezortná téma, je to naprieč takmer všetkými rezortmi a myslím si, že priestor na to, aby sa peniaze k pôdohospodárom dostali, tam bol.

Plán obnovy nemá nahrádzať investičné stimuly, nemá riešiť hospodárske veci, ale je určený na obnovu krajiny. Bez ohľadu na to, či tu je covid alebo tu nie je covid.

Na stave našej krajiny, najmä na vidieku, zanechali uplynulé desaťročia nie práve najpozitívnejšie stopy. A tých peňazí sa tam dalo umiestniť strašne veľa. Išlo akurát o to, ako sa pripraví projekt do tohto plánu. A vzhľadom na to, že ide o pôžičku a rezort pôdohospodárstva je hlboko finančne poddimenzovaný, s veľkým produkčným potenciálom, tak si myslím, že aj keby sme investovali miliardu eur, tak by splácanie nebolo problémom.

Prečo si myslíte, že by to nebol problém?

My máme obrovský odbytový potenciál na domácom trhu, nemusíme sa vôbec sústreďovať na export. Už len naplnenie domáceho dopytu by nám prinieslo dostatok peňazí, aby sme tú pôžičku ľahko splatili.

A boli plány ministra reálne?

Pokiaľ ide o samotné sumy, už žiadať 2,4 miliardy, skoro polovicu z celej výšky, je nereálne. Úprimne neviem, z čoho minister vychádzal. V médiách sa objavovali rôzne vysoké sumy, ale ja ako predseda výboru, ktorý má kontrolnú úlohu, som žiaden konkrétny detailný plán ministerstva nevidel.

Ale tie sumy prezentoval minister verejne, nevymysleli si ich médiá.

Hovoril, ale nikto ten doklad na tých 2,4 miliardy, na tú jednu miliardu nevidel.

Keď sa pozrieme na iné krajiny aj okolo nás, tak tie do svojich poľnohospodárov a potravinárov investujú aj mimo dotácií zo Spoločnej poľnohospodárskej politiky. A investujú aj z Plánu obnovy. Toto zrejme bude mať dopad na našu konkurencieschopnosť?

To, že sme sa nedostali do plánu obnovy, bude mať väčší dopad na krajinotvorbu ako priame ekonomické dopady. Ale tu sa musíme pozrieť aj na to, čo je obsiahnuté aj v Programovom vyhlásení vlády (PVV). Ak chceme robiť takéto veľké investície v stovkách miliónov eur, či už z plánu obnovy alebo Spoločnej poľnohospodárskej politiky, musíme si najprv sami urobiť nejaký plán.

To, čo nám chýba a prečo ostatné štáty investujú, je fakt, že oni investujú cielene. Ja som sa koncepcie rezortu pôdohospodárstva domáhal za minulej vlády, žiadam aj teraz ministra, aby ju konečne predložil a splnil svoj záväzok z PVV. Je štrnásť mesiacov po voľbách a stále koncepciu nemáme. Každé euro, ktoré sa vloží do rezortu bez koncepcie, to sú vrtuľníkové peniaze.

Predstavte si hociktorého človeka, ktorý by si zobral úver a nevedel by, na čo chce peniaze minúť. To by asi málokto urobil. Ale keď ide o štátne peniaze, tak sa správame nezodpovedne.

A to je ten zásadný rozdiel medzi Slovenskom a ostatnými štátmi. Oni tie koncepcie majú a vedia, do čoho chcú investovať peniaze. Robia to Poliaci, robia to Česi. Tak sa potom nečudujme, že slovenské pôdohospodárstvo sa do týchto investičných schém nedostane, ak nevie, ako bude peniaze míňať a čo to prinesie.

A je tu ešte jedna zásadná informácia. Na jednej strane v médiách počúvame o miliardových plánoch a na druhej strane ten istý rezort, ktorý hovorí, že ide bojovať o peniaze, tak v rámci medzirezortného pripomienkového konania sám stiahne svoje zásadné pripomienky a požiadavky na financovanie. To je pre mňa nepochopiteľné.

Takže minister Mičovský by mal odstúpiť? Lebo to boli jeho slová, že ak sa mu nepodarí nič presadiť, že nemá čo robiť na ministerskej stoličke.

To, či sa minister rozhodne odstúpiť alebo zostane, je v prvom rade na ňom. Aj sám si musí vyhodnotiť svoje doterajšie pôsobenie. Po druhé, v koalícii nominácia na toto ministerstvo patrí hnutiu OĽANO, takže akékoľvek politické rozhodnutie o osobe ministra je na nich.

Ale ak hodnotíme celý jeho postup. V podstate nevyrokoval nič. Aj tento týždeň (v pondelok) sa nezúčastnil tripartity, kde bolo posledné rokovanie o pláne obnovy predtým, ako ho v stredu definitívne schválila vláda. Zároveň všetky svoje zásadné pripomienky k dokumentu ministerstvo samo stiahlo. Má vašu dôveru ako šéfa parlamentného výboru?

Osobu Jána Mičovského hodnotiť nebudem, ľudsky je to veľmi príjemný človek. Ale ak mám hodnotiť funkciu ministra, výsledok pripomienkového konania k plánu obnovy je pre mňa veľkým sklamaním. A aj ja sa cítim byť podvedený.

Váš kolega z klubu Sme rodina Patrick Linhart už napísal na sociálnej sieti, že Ján Mičovský nemá jeho dôveru a zvažuje, že nebude hlasovať za programového vyhlásenie vlády Eduarda Hegera.

To bola podľa mňa len reakcia na nie úplne definitívne verzie programového vyhlásenia, ktoré sa učesali a na rokovanie ide materiál, ktorý je de facto pôvodný, mínus veci, ktoré boli splnené. Ale nechcem hodnotiť politické gestá svojich kolegov.

Ale vy nie ste teda v takomto štádiu voči ministrovi?

Ja beriem veci pragmaticky. Som spoluautorom programového vyhlásenia, takže zaňho budem hlasovať. Vyskytli sa nejaké pripomienky, s ktorými som mal problém, ale tie sa tam nakoniec nedostali. Takže ja nemám problém programové vyhlásenie podporiť. Nehlasujeme o ministrovi Mičovskom, hlasujeme o vláde a hlavne hlasujeme o programe tejto vlády.

V tejto debate však zaznieva aj argument, že pôdohospodárstvo je aspoň čiastočne podporené v projektoch, ktoré presadilo ministerstvo životného prostredia. A tie projekty by sa mohli robiť akosi nadrezortne.

Pôdohospodárstvo a životné prostredie sú ako nevlastní súrodenci. Niečo majú spoločné, v niečom sa líšia. Ale ak by fungoval normálny vzťah medzi ministrom životného prostredia a ministrom pôdohospodárstva, tak je tam množstvo prienikových vecí. Minimálne otázka vodozádržných opatrení, sekvestrácia uhlíka. Kto môže efektívnejšie sťahovať uhlík z atmosféry ako poľnohospodári? Ale pravdepodobne tá vzájomná komunikácia zlyhala.

Minister Mičovský sa ešte takpovediac bráni tým, že na niektoré pôdohospodárske projekty sa môžu použiť peniaze zo Spoločnej poľnohospodárskej politiky. Ale aj Slovenská poľnohospodárska a potravinárska komora hovorí, že ak sa tie peniaze zoberú z podpory produkcie, tak výsledkom bude ešte vyšší dovoz potravín. Vy tam vidíte priestor na využitie peňazí tak, ako o tom hovorí minister?

To by však musel minister financií alebo premiér rozhodnúť, že v poriadku, nedali sme ti peniaze z plánu obnovy, tak dáme mimo, priamo z rozpočtu aspoň na pozemkové úpravy, na vodozádržné opatrenia. Keby sa navýšilo kofinancovanie druhého piliera Spoločnej poľnohospodárskej politiky o ďalších 20 percent, tak pribudne pôdohospodárstvu 320 miliónov eur. Ale to už je zásah do štátneho rozpočtu. Plus musíme zvýšiť kofinancovanie, aby sme boli ako-tak konkurencieschopní. To sa mi nezdá úplne reálne v súčasnej rozpočtovej situácii.

Ale to je opäť otázkou toho, či má štát potravinovú sebestačnosť a potravinovú bezpečnosť ako svoju prioritu. Tu sa však opäť vraciame na začiatok k tomu, že nemáme koncepciu rozvoja vidieka. Takže do čoho tie peniaze ideme dať?

Keby mal minister pôdohospodárstva jasnú koncepciu rozvoja a príde za ministrom financií, že chce 300 miliónov, tak vie presne argumentovať, na čo ich chce použiť.

Keby sme investovali aspoň do ovocia a zeleniny, kde je záporné saldo okolo 400 miliónov eur. Pri prepočte 20 percentnej pridanej hodnoty a desať percentného podielu miezd, hneď máme sumu 120 miliónov. A to len z pokrytia domáceho dopytu, nerátame s exportom. Len dorovnáme sebestačnosť. Za pár rokov by sa nám tá investícia vrátila.

Ak sa pozrieme na potravinárov, tí nie sú ani v pláne obnovy a nie sú spokojní ani s tým, ako vyzerá Spoločná poľnohospodárska politika. A nie je tajomstvo, že vyvážame suroviny a dovážame hotové potraviny.

My musíme motivovať poľnohospodárov a potravinárov k väčšej spolupráci. Poľnohospodár sa logicky snaží predať svoju produkciu za čo najvyššiu cenu kamkoľvek sa dá a potravinár chce zas nakúpiť čo najlacnejšie suroviny odkiaľkoľvek. Chýba nám systémové prepojenie spracovateľského priemyslu na producentov potravinárskych surovín.

Tým, že Slovensko nemá dostatočné spracovateľské kapacity, my tie suroviny vyvážať jednoducho musíme. Zároveň máme obrovský investičný dlh. Iba obilninári v celom reťazci, čiže od pšenice cez mlyny až po cestoviny a pekárenské výrobky, ho vyrátali na 2,4 miliardy eur. Tento investičný dlh musíme zrátať za všetky segmenty. Možno nám vyjde 5 alebo 6 miliárd a tam by sa mal zamerať strategický plán v oblasti potravinovej sebestačnosti. Postupnými cielenými investíciami.

Zároveň sa u nás vôbec nevyužívajú iné finančné nástroje mimo európskych dotácií. Malé a stredné farmy nezachránia dotácie a zložité výzvy rozvoja vidieka. Oni na to nemajú ani personálne kapacity, ani čas. Mnohé štáty využívajú bezúročné bonifikované úvery.

Pri našom terajšom systéme sa dá rozmýšľať maximálne v horizonte jedného roka. Ani ten poľnohospodár totiž nevie, aké podmienky podpory budú o rok. Pri úvere na desať rokov sa aj ten farmár zamyslí nad tým, kam sa chce rozvíjať. A takto by sme vedeli eliminovať aj korupciu. Banky nepožičiavajú na základe kamarátstva, ale na základe toho, či im ten človek vie perspektívne úver splatiť.

Máme tu však aj štátnu Slovenskú rozvojovú a záručnú banku, ktorá má priamo vo svojom poslaní podporu malého a stredného podnikania aj v poľnohospodárstve.

Áno. Práve ona by mohla za tie úvery poľnohospodárom ručiť. A situácia je zároveň taká, že komerčné banky sú dnes v stave rokovať o úveroch v pomere jedna ku šiestim, jedna ku siedmim. Čiže táto štátna banka by poskytla úvery napríklad za 100 miliónov a komerčné by dodali ďalších 600, 700 miliónov eur. Takto by sme za pár miliónov ročne mohli dostať do rezortu minimálne 1 miliardu eur. A to by nielen rozbehlo ekonomiku v poľnohospodárstve, ale aj zmenilo tvár vidieka.

Tu panuje mýtus, že Slovensko dostáva oproti iným krajinám menej dotácií z Európskej únie. Ten systém je všade rovnaký. Rozdiel medzi nami a ostatnými krajinami je len v tom, že my sme kofinancovali zo štátneho rozpočtu 20 percentami program rozvoja vidieka a Poliaci napríklad 60 percentami. Maďari sa dokonca chystajú na 80-percentné kofinancovanie. Plus štátna pomoc. My sme mali v roku 2019 1 milión štátnej pomoci, Rakúšania 430 miliónov.

Ide teda len o to, ako využijete peniaze, ktoré máte k dispozícii. A musíte ich využívať cielene. Podporovať to, čo je produktívne, čo prináša zamestnanosť, rozvoj vidieka, a tak ďalej.

Územie Slovenska je 1,1 percenta rozlohy Európskej únie. Zo Spoločnej poľnohospodárskej politiky čerpáme zhruba 1 percento. A mali by sme teda vytvoriť hodnotu 1 percenta v rámci EÚ. Ale vytvárame 0,4 – 0,5 percenta.

Ale aj vy osobne ste už rok predsedom výboru, členom vládnej koalície, máte legislatívne možnosti, takže čo konkrétne ste vy urobili?

Vlani sme dohodli s ministrom práce Milanom Krajniakom podporu sezónnych pracovníkov pre pestovateľov ovocia a zeleniny. Veľa tejto produkcie nám totiž zhnije na stromoch a na poliach, lebo to nemá kto pozbierať. Bohužiaľ, záujem bol malý a projekt preto skončil. V júni chystáme predstavenie inej formy sezónneho zamestnávania. Pripravená je legislatíva o rodinných podnikoch. Na budúci mesiac predstavíme zákon o farmárskych bitúnkoch po vzore Poľska, kde to funguje veľmi dobre.

Okrem rozvoja vidieka si od toho sľubujeme aj potlačenie čiernej a šedej ekonomiky na vidieku.

A bude jednoduché založiť si napríklad ten farmársky bitúnok ale rodinnú farmu? Lebo na Slovensku býva častou prekážkou aj zbytočná administratíva.

Chceme to urobiť tak, aby to bolo jednoduché. Aby farmár dostal do ruky jasný zrozumiteľný zákon aj s prehľadnými výkazmi, ktoré má vypĺňať. Aby mal jasné pravidlá a mohol sa venovať tomu, čo ho živí, pestovaniu a chovu.

My síce už aj dnes máme napríklad legislatívu na farmársky bitúnok. Ale je urobená tak, že hovorí, čo nemusí spĺňať z tých podmienok, ktoré platia pre veľký bitúnok. Čiže ten farmár si najprv musí naštudovať všetky pravidlá, ktoré platia pre veľké bitúnky a potom si pozrie, čo nemusí spĺňať, aby mohol mať farmársky bitúnok. Namiesto toho, aby sme mu jasne povedali, že musíš splniť toto, toto a toto a môžeš pracovať.

Pýtam sa preto, aby to nedopadlo tak, že človek, ktorý chce začať hospodáriť, si nemusel popritom najať ďalších 5 ľudí, ktorí mu budú vypĺňať všelijaké možné výkazy.

Na Slovensku musíme prijať veľa systémových riešení. Musíme napríklad podporiť výrobno-odbytové združenia. Opäť použijem príklad Poľska. Tam funguje 835 takýchto združení, na Slovensku ich je 5. A keď tu máme ľudí, čo majú na sklade po desať ton zemiakov a nevedia ich predať, tak ak by sa ich dalo dohromady viacero, už by mali stovky ton, vedeli by si zafinancovať vlastnú triediacu linku, vlastný veľký sklad a v takomto silnejšom postavení by sa im aj lepšie vyjednávalo s obchodníkmi.

A pokiaľ ide o administratívu, my tu máme 37 regionálnych pracovísk Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory. Ak by tieto pracoviská po vzore iných krajín dokázali poskytovať administratívne služby pre svoj región, mnoho problémov by sa vyriešilo. Farmár má produkovať potraviny a nie vysedávať za počítačom a vypĺňať výkazy. A peniaze na poradenstvo máme v Spoločnej poľnohospodárskej politike vyčlenené.

Nemôžem opäť nespomenúť Poľsko. Tam má každý takýto poradenský pracovník vyčlenených vo svojom regióne niekoľko dedín, kde sa o tých farmárov stará a poskytuje im plný administratívny servis.

Pozrime sa ešte na Poľnohospodársku platobnú agentúru (PPA). Tento týždeň sme sa dozvedeli, že jej šéfom zostáva Jaroslav Jánoš, hoci minister vyhlásil niekoľko výberových konaní. Načo boli dobré, ak agentúru bude ďalej viesť človek, ktorého minister priamo vybral ešte v decembri?

Podľa mňa to bol obyčajný cirkus. Nazvime to pravým menom. Jaroslav Jánoš nebol dočasný riaditeľ, on bol riadne menovaný ministrom už v decembri, to nebolo neobsadené miesto. Takže dôvod, prečo sa konali tie výberové konania, kde raz boli podmienky jednoduché, potom podmienky na úrovni šéfa Národnej banky, potom zase jednoduchšie a s 15-člennou komisiou. Neviem, na čo to bolo potrebné.

Na funkciu riaditeľa PPA netreba výberové konanie, to je priama menovacia právomoc ministra pôdohospodárstva. Keby sa rozhodol, aj vás môže zajtra vymenovať za šéfa PPA. Je to jeho kompetencia a jeho zodpovednosť.

Jaroslav Jánoš je tam teda už niekoľko mesiacov. Ako vy hodnotíte jeho doterajšie pôsobenie?

Zrejme sa odstránilo to korupčné meno PPA, hoci si myslím, že úplne vyčistené to nie je. Ja sa nechcem nikoho dotknúť, ale úplná očista by znamenala výmenu možno 80-tich percent zamestnancov. Tie popísané schémy korupcie totiž nemohli fungovať bez súčinnosti veľkého množstva ľudí. To nemohol robiť jeden človek. Niekto tam vyberá projekty, niekto ich kontroluje, sú tam vnútorné audity.

A zároveň platí, že PPA robí to, čo ministerstvo povie. Výzvy a dotácie určuje ministerstvo, hodnotiteľov projektov vyberá ministerstvo, zákony pripravuje ministerstvo. Za normálnych okolností by o PPA nemal bežný človek ani vedieť.

Pre mňa teda nie je rozhodujúca úloha Jaroslava Jánoša. Ten, keď pracovne zlyhá, tak ho treba vymeniť. Zodpovednosť nesie minister.

PPA má momentálne len dočasnú akreditáciu. Ak by sa ju nepodarilo naplno obnoviť, hrozí, že poľnohospodárom nebude mať kto vyplácať podporu. V akom stave je ten problém momentálne?

Tam je vyše osemdesiat opatrení, ale ani jedno nesmeruje k ministerstvu pôdohospodárstva. Ale PPA sama bez ministerstva nemôže robiť nič.

Ale podľa poslaneckého prieskumu, ktorý sme robili v januári, si myslím, že sa to v PPA celkom slušne rozbieha.

Otázka navrátenia stálej akreditácie je v rukách ministra. Minister nastavil podmienky dočasnej akreditácie a minister sa bude pred bruselskými úradníkmi zodpovedať, či zanikne, alebo sa zachová rozpočtová organizácia ministerstva, cez ktorú pretečú ročne stovky miliónov eur. V prípade, ak by PPA padla, ostali by sme na 2 roky bez podpôr, a to by náš vidiek položilo na kolená a stali by sme sa úplne závislí na dovoze potravín zo zahraničia.

Čiže opakujem, zodpovednosť za výber a menovanie riaditeľa PPA je v rukách ministra, a preto pokiaľ tam nebude nejaký korupčný alebo iný vážny problém s osobou pána Jánoša, tak by som sa ním nezaoberal.

Ak si teda zoberieme celkovú situáciu v rezorte, kde sa nachádzame?

Už máme v podstate máj. Do konca roka musíme do Bruselu odovzdať intervenčnú stratégiu Spoločnej poľnohospodárskej politiky, nemáme ešte ani zverejnenú swot analýzu. Nejakú stratégiu už máme, ale tá je úplne zlá, už teraz je tam tisíc pripomienok. My ešte len začíname tvoriť niečo, čo iné štáty už dávno majú hotové alebo hlboko rozpracované. A vy sa pýtate, prečo sú na tom iné štáty lepšie.

Tu sa už štrnásť mesiacov malo na tom intenzívne robiť. A my sme ich prespali. A potom plačeme, že na poľnohospodárov a potravinárov nemáme peniaze. Keď nevieme vyčerpať fondy, ktoré máme k dispozícii. Lebo nemáme ani základnú koncepciu a ani nevieme, čo chceme.

A nemôžeme ani hodnotiť, či ministerstvo riadne pracuje na stratégii, keď nemáme ciele, ktorých plnenie by sme mohli hodnotiť.

A čo ak to nestihneme?

Keď to teraz nestihneme poriadne pripraviť alebo to pokazíme, najbližšia zmena bude možná v roku 2028, možno až 2030. A teraz to už nebude tak, že programy urobí Brusel a my budeme len vypisovať výzvy. V nadchádzajúcom programovom období je to naopak. My sami musíme byť aktívni a povedať, čo chceme. A peniaze z Bruselu dostaneme za splnenie programových cieľov a nie na základe nejakého diktátu EÚ. Ale tie ciele si musíme stanoviť my sami, nie Brusel.

Zároveň sú tam aj povinné výzvy, ktoré musíme naplniť. Môžeme tu síce plakať, že nechceme ekológiu a podobne, keď sú povinné ekoschémy. Že napríklad Mladý farmár je povinná schéma.

Tak buď chceme byť v Európskej únii a budeme dodržiavať pravidlá, alebo tam nebuďme. A ja sa nemôžem stotožniť s krikľúňmi, že netreba dodržiavať pravidlá, lebo Brusel je zlý. Ale nechce sa mu čakať na hraniciach, keď ide z Čiech alebo do Nemecka. Chce mať voľný pohyb, ale nechce bruselské pravidlá.