Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rozhovory Rodina
14. apríl 2021

Tínedžeri v lockdowne

Mami, ja to už nedám!

Rozhovor so sociálnou pedagogičkou Katarínou Winterovou o deťoch v puberte, ktoré už v lockdowne narazili na svoje limity.

Mami, ja to už nedám!

Foto: archív K.W.

Sú už rok doma a v najcitlivejšom veku, keď sa potrebujú emancipovať od svojich rodičov, sú nútení byť s nimi neustále v jednom priestore. Rok trvajúca pandémia podľa sociálnej pedagogičky s veľkou pravdepodobnosťou poznačí celú jednu generáciu detí a ich budúce sociálne správanie. 

S Katarínou Winterovou, ktorá toto obdobie prežíva aj doma so svojimi štyrmi deťmi, sme sa rozprávali o následkoch pandémie na tínedžeroch, aj o tom, ako majú rodičia dôstojne prežiť s deťmi doma, hoci pohár trpezlivosti už dávno pretiekol. Hovorili sme aj o tom, ako pre udržanie vzťahov radšej prehliadať zdroje konfliktov a čo čaká učiteľov, keď sa im vrátia do tried deti, ktoré boli rok zavreté vo svojej izbe.   

Ste sociálnou pedagogičkou a aj mamou štyroch detí. Vnímate ako mama tlak na svoje deti, ktoré sa učia z domu?

Každé dieťa vníma túto situáciu po svojom, vstupuje do toho temperament a povaha dieťaťa. Naša dcéra, ktorá chodí už na druhý stupeň základnej školy, relatívne skoro dávala najavo, že jej chýbajú kamaráti. Je veľmi sociálny typ a na začiatku sa to prejavovalo len zdanlivo nevinnými slovami ako „Mami, ja už to nedám, chcem ísť medzi kamarátov!” Ale keď som si tieto jej slová premenila na drobné, uvedomila som si, že sú to na dieťa veľmi silné slová a znamenajú, že dieťa prežíva úzkosť. 

Moje prostredné dieťa je veľmi silný introvert, ktorému na začiatku stačilo, že vidí spolužiakov v online priestore, že má kontakt s pani učiteľkou, táto dcéra sa cítila spokojne a slobodne, lebo mala svoje tempo práce. Ale posledné mesiace, čo je doma, sa už aj ona pýta do školy. 

Pre menšie deti bola izolácia menším problémom, jednak trvala kratšie, no najmä prvými vzťahovými osobami sme ešte stále pre nich my, rodičia. Takže hoci im chýbajú kamaráti, nie je to pre nich dramatické. No tínedžeri, ktorí si prechádzajú akýmsi druhým obdobím vzdoru a potrebujú sa prirodzene emancipovať od rodičov, tí prežívajú naozaj tvrdé obdobie.

Deti do tretieho, štvrtého ročníka sú prirodzene ešte ťahané rodičom a čas strávený s rodičmi je pre nich prirodzenejší. I mladší súrodenec im sčasti nahrádza kamarátov z triedy. Zato pre tínedžerov, ktorí zostali zavretí doma s rodičmi, to znamená istý regres. 

V akom zmysle? 

Oni si už odkráčali istú cestu v dospievaní a osamostatňovaní sa, naučili sa vychádzať s rovesníkmi, riešiť si konflikty, vybudovali si svoj status v triede a o toto všetko dnes prišli. Zostali doma zavretí s rodičmi a akoby prišli o všetko, čo si vybudovali a čo bolo pre nich prirodzené. U tínedžerov je sociálne prostredie dôležitejšie ako ukotvovanie sa vo vzťahu s rodičmi. Oni sú už tohto vzťahu nasýtení a naopak teraz potrebujú rovesníkov. 

Môže to ovplyvniť ich zdravý vývoj, keďže s rodičmi sú v tomto veku v častom konflikte a nemajú si to kde vyvažovať s kamarátmi? 

Áno, keď tieto deti prichádzajú do konfliktu s rodičom, tak im chýba emocionálny ventil. V období pred pandémiou, keď sa dieťa pohádalo s rodičom, tak išlo s kamarátmi von, tam sa pozdieľali, povedali, čo ich štve na rodičoch. A dnes čo urobia? V tom istom priestore sú zavreté s tými istými ľuďmi, s tými istými vzorcami správania, s tou istou rétorikou. Aj my dospelí, keď nás niekto nahnevá, tak okrem toho, že to riešime doma s partnerom, máme okruh ľudí, ktorý nám pomôže sa cez konflikt preniesť. Tínedžeri však musia všetko spracovať osamote a bez možnosti „buchnúť“ dverami a vyžalovať sa. Toto prirodzene potrebujú - vychladnúť mimo ohniska konfliktu, vidieť a počuť, že nie sú sami, kto sa pohádal, kto si nerozumie so súrodencami, s rodičmi.

Poznačí to celú generáciu tínedžerov, keď sú tejto nerovnováhe vystavení už viac ako rok? Bude sa to dať zvrátiť?

Určite sa to prejaví. Bude to závisieť od rôznych faktorov, ako od povahy dieťaťa a rodiča, od toho, ako sa deti pred koronou cítili v škole, či boli napríklad šikanované, alebo boli naopak vodcami v triede, tých vplyvov je veľmi veľa a všetky môžu pozmeniť budúce následky izolácie. 

Jedným z najväčších následkov je, že deti prichádzajú o časť empatie. To znamená, že keď sú v kontakte s ľuďmi len v online priestore, tam človek inak rozpráva, inak sa prejavuje a inak aj analyzuje počuté, oproti tomu, keď sa s niekým reálne stretne. Empatia je niečo, čo sa len veľmi ťažko dá preniesť cez internet. Prichádzajú o možnosť a schopnosť vcítiť sa do druhého človeka a ešte predtým, ako sa dokážem vcítiť do iného človeka, potrebujem porozumieť sebe, svojim emóciám, čo je v tejto dobe tiež veľmi ťažké. Deti sa v izolácii veľmi zle učia porozumieť, čo sa s nimi deje. Zažívajú syndróm udretého prsta.

Syndróm udretého prsta? Čo to znamená? 

To je stav, keď sa človek sústredí len na jednu jedinú vec, čo ho trápi a nevidí nič iné. To sa veľmi ľahko môže stať deťom aj ich rodičom. Že sa fokusujú len na jednu vec a nevedia z toho vykročiť.

Môže toto konfliktné spolunažívanie pokaziť z dlhodobého hľadiska aj vzťah detí k rodičom tým, že rodičia musia dávať deťom hranice, strážiť ich spoluprácu so školou, denný režim? Alebo skôr platí, že ak je vybudovaný vzťah dôvery, tak tento vzťah nič nenaruší? 

Chcem byť optimistkou. Do istej miery sa tento vzťah naruší, ale verím, že stále to bude mať viac pozitív ako negatív. Vnímam aj na svojich deťoch, že rodič potrebuje poľaviť v tom, že nebude mať dieťa stále pod kontrolou, nebude doň projektovať svoje plány, nechá dieťa dýchať a žiť svojím životom. 

Iste, kľúčové je, aký vzťah mali rodičia s deťmi pred pandémiou. Keď bol vzťah dôverný, bude pokračovať týmto tempom aj napriek nedorozumeniam, lebo komunikačný kanál funguje aj naďalej. Naopak, pri rodičoch, ktorí sa deťom nevenovali tak, ako to deti potrebovali, tam to bude škrípať, lebo ich dobehne to, že sa nepoznali. A tým, že aj rodičia ostali v ťažkej situácii, že nevieme presne, kedy sa to skončí, každý deň riešime nové ťažkosti, stereotyp, preto máme dnes málo kapacity, aby sme doháňali, čo vo vzťahoch nefungovalo.

Teda tvrdíte, že na to, aby sme neboli v neustálom konflikte s pubertiakom, je lepšie poľaviť zo svojich ideálnych predstáv? 

Určite áno. Najmä, čo sa týka školy, vidíme dnes dve skupiny rodičov. Niektorí sú nespokojní, lebo toho majú deti málo a druhá skupina si, naopak, myslí, že deti toho majú veľa. A je ťažko posúdiť, kde je pravda. Vždy je potrebné vidieť dieťa, ako to ono stíha. 

Občas sa stáva, že aj deti, ktoré pred pandémiou v škole dobre fungovali, mali dobré výsledky, tak teraz sa im nechce. A to neznamená, že sa na to vykašľali alebo sú lenivé, to znamená, že deti sú vyčerpané. Aj pre nás dospelých je náročná konferencia online. Napríklad moje deti mali dnes štyri online hodiny za sebou a boli naozaj vyčerpané. Aby som dcéru ešte ja potom tlačila, nech sa dodatočne učí alebo nech si robí úlohy, to jednoducho nemá zmysel. Je potrebné mať aj dôveru a rešpekt, že sú naozaj unavené a že si to urobia v inú chvíľu.

Inzercia

V skorej puberte deti ešte nevedia príliš dobre vyjadriť, čo presne ich trápi. Kedy by sme mali byť ako rodičia ostražití, že dieťa zrejme prekračuje nejakú únosnú hranicu tejto izolácie?

Keď sú deti depresívne. Keď strácajú akékoľvek návyky, že im jedno, čo jedia, že ich nič nebaví. Každý rodič pozná svoje dieťa a vie odhadnúť, či je to len krátkodobá nálada, alebo je to dlhá apatia. Dieťa sa zatvára do izby, odmieta komunikáciu s rodičom. Do istej miery je toto zatváranie sa u pubertiakov úplne v poriadku. Ale musíme rozlišovať: ak rodič urobí prvý nenásilný krok, že príde k dieťaťu do izby a len tak tam bude, bez nejakých otázok, pričom dieťa nijako na rodiča nereaguje, ide si ďalej svoje, pozerá do počítača, do mobilu, v takom prípade treba zbystriť pozornosť. Teda apatia môže byť nebezpečná. Keď moja dcéra povedala „Mami, ja to už nedám!“, začala som si viac všímať jej harmonogram dňa. 

Ako ste zakročili? 

Cez toto jej obdobie sme sa preniesli tak, že zintenzívnila online rozhovory so sesternicami. Vyhradila som jej špeciálny čas na mobile, ktorý bol nad rámec jej denného limitu, mohla ľubovoľne dlho volať so sesternicami, tetami, nechala som jej voľný priestor.

Mohla by tá apatia prerásť do nejakej patológie?

Bude zaujímavé sledovať, ako sa deti vrátia naspäť do normálneho života, ako sa to tam prejaví. Teda apatia môže byť krátkodobá v zmysle, že trvá len počas lockdownu, ale uvidíme o dva týždne, keď sa všetky deti možno vrátia do škôl, ako sa to tam prejaví. Mnoho detí môže zvládať stres vlastnými vnútornými mechanizmami a škola ich z apatie zobudí. Ale určite stúpne percento detí, ktoré sa nebudú vedieť s ľahkosťou zaradiť. A vtedy bude potrebná pomoc odborníka. 

Foto: Andrej Horský

Mnohí tínedžeri si už aj zvykli na izoláciu natoľko, že sa ani nehrnú do kontaktov so spolužiakmi. Tvrdia, že načo by boli v kontakte, keď nič spolu ani sami nezažili a nemajú si tak čo povedať. Ako tieto deti nakopnúť späť k socializácii?

Je to ťažké, keď sa témy a chýbajúce spoločné zážitky vyčerpali. Moja švagriná, teta mojich detí, urobila napríklad akciu, že sme sa spojili všetci online a spoločne sme piekli koláče a bolo to veľmi milé, oživilo to našu rutinu a obyčajné rozhovory. Treba hľadať aj za deti kreatívne možnosti, čo ich baví. Nie je to ideálne, ale pokiaľ nemáme žiadnu inú náhradu, musíme sa uspokojiť s málom. Nečakať na iné možnosti, čas plynie a naše deti budú strádať. 

Zrejme aj učitelia sa obávajú návratu detí, ktoré boli dlhé mesiace zavreté vo svojich izbách, ako sa začlenia do kolektívu. Bude to aj výzva pre školských psychológov, ako sprevádzať tieto kolektívy po návrate do škôl?  

To bude veľká výzva. Tam treba pracovať s emóciami ako strach. My dospelí sme si na to už zvykli, že žijeme v pocite ohrozenia. Pred rokom, keď sa zatvárali školy, počet nakazených bol možno pätnásť a všetci sme sa obávali. Dnes tu máme tisíce nakazených a deti denne počúvajú správy. Tu veľmi vstupuje do prežívania dieťaťa rodič, ako on komunikuje túto situáciu a čo prežíva. Pretože dieťa ho bude zrkadliť a bude prežívať to, čo rodič. Pokiaľ budeme zdôrazňovať, ako sa bojíme, aj dieťa bude žiť v strachu a môže ho to emočne prevalcovať. 

Otázkou je, či im pre všetky opatrenia nebude hroziť opäť len samota, ale v triede.

Je to dosť možné. Na druhej strane verím, že odvážnejší žiaci potiahnu celú skupinu, to kolektívne správanie je v tomto veku celkom bežné. 

Internet je dnes jediný prostriedok, ako dnes deti komunikujú so svetom. Mnohí konzervatívni rodičia museli urobiť kompromisy v tomto smere a dnes majú deti kompletne online, hoci si možno predstavovali, že do určitého veku nebudú mať tablet alebo mobil. Bude sa dať ešte vôbec urobiť krok späť alebo sa už musíme zmieriť s tým, že máme digitálne deti? 

Bude sa dať urobiť krok späť, ale bude to závisieť od nastavenia rodičia, nakoľko je to jeho priorita. Doteraz bol internet v rodinách limitovaný rodičmi a bol vnímaný ako niečo, kde si dávame pozor. A zrazu je to naozaj jediný nástroj na socializáciu, na učenie. Toto rodičom zasiahlo do výchovy a je dôležité, ako to spracujú. 

Internet pohltí nás dospelých, nieto ešte deti. Cesta späť je, ale tie kroky musia byť malé. Nemôžem dieťa, ktoré dnes trávi na internete väčšinu dňa, zo dňa na deň odrezať z online priestoru. Ale postupnými krokmi znižovať dávku internetu a, naopak, ponúkať mu nejakú náhradu. Teda nie, že niečo zakážem a nedám nič, je potrebné dať niečo na výmenu, zmysluplne strávený čas. Dieťa po roku na internete nemusí vedieť, ako má zrazu inak tráviť čas.

Máte radu pre rodičov, ako tieto zostávajúce týždne doma dokopať nejako dôstojne do konca? 

Vnímam, že učenie a školské povinnosti sú hlavným problémom, ktorý spôsobuje napätie. Trojuholník dieťa, rodič a škola nefunguje. Potrebujeme, aby aspoň jedna z tých strán mala veľa trpezlivosti na vysvetľovanie a aj triezvosť. Odporúčam rodičom, aby sa stiahli, nemali na deti neprimerané očakávanie, a tým si ušetrili veľa zbytočných konfliktov. Deti nie sú manažéri času, sú to stále len deti, majú právo nebyť stále aktívni. Neočakávať, že moje dieťa bude vždy naučené a bude mať len dobré známky ako pred pandémiou. 

V tomto období deti zažívajú samé obmedzenia, žiadne krúžky, chýba im šport, kamarátstva. Bude mať pre nich prežité obdobie aj nejaký významný prínos?

Rodiny sú viac spolu a rodič mal veľkú šancu spoznať svoje dieťa za predpokladu, ak bol úprimný a autentický. Deti sa tiež neskutočne zlepšili v technických veciach a mnoho detí sa naučilo riešiť krízové situácie. A to už v takých malých veciach, ako keď im padne kamera alebo zvuk pri vyučovaní, kde väčšinou u detí nastáva akútny stres, naučili sa, ako to operatívne vyriešiť, ako zareagovať, znova sa pokojne pripojiť, vysvetliť učiteľke, čo sa stalo... Už len to, že vedia reagovať pod tlakom, by sa za normálnych okolností učili veľmi dlho. Keď si to prenesú do života, bude to veľmi fajn.

Je dobré, že deti zažili aj limity svojich rodičov, ktorí si tiež siahli na dno svojich síl. Keď deti videli svojich rodičov v ťažkých chvíľach a priznali si pred nimi, že niečo nezvládajú a je to na nich veľa, tak si deti samy raz ľahšie odpustia svoje nedokonalosti.   

Odporúčame