Skúma terorizmus Musíme sa vymaniť z predstavy, že násilie je súčasťou podstaty mužskosti

„Blízkovýchodná hanba je iný druh hanby, spôsobuje zranenie, ktoré môže viesť k násiliu v rodinách, v krajinách i k teroristickým útokom vo svete.“

Novinárka Abigail R. Esman napísala knihu Rage: Narcissism, Patriarchy, and the Culture of Terrorism o kultúre terorizmu, ktorá však ide oveľa ďalej, ako sme v tejto oblasti zvyknutí. Profiluje násilných mužov i ženy a sleduje korene, kde násilie vzniklo. V knihe do hĺbky rozoberá najbolestivejšiu emóciu v arabskom svete i jej následky pre Západ.

Esman prispieva do Investigative Project on Terrorism, Foreign Policy či Politico. V hlboko osobnej knihe odhaľuje zložitú sieť, ktorá prepája domáce násilie a hrozbu terorizmu, ktorej dnes čelí svet.

„Terorizmus je rozšírenou verziou domáceho násilia,“ začínate svoju knihu citátom psychologičky Susan Heitler. Môžete hlbšie opísať vzťah medzi domácim násilím a terorizmom?

Je to široká otázka a dotýka sa viacerých úrovní. Prvé zistenie bolo, že takmer každý terorista, ktorého správanie som skúmala – či už muž, alebo žena – zažil domáce násilie. Či už bol násilníkom, alebo jeho obeťou, alebo oboje. Násilie je súčasťou procesu, v ktorom sa človek snaží získať moc a kontrolu nad tým, čo mu ublížilo, zranilo ho, no nemá na to dosah. S cieľom dosiahnuť túto kontrolu zastrašuje okolie. Domáce násilie funguje na súkromnej úrovni, terorizmus na globálnej, psychológia v pozadí oboch je však podobná.

„Blízkovýchodná hanba je iný druh hanby, než poznáme my na Západe.“Zdieľať

Terorista aj domáci násilník zvyknú byť narcistickou osobnosťou. Sú presvedčení o vlastnej výnimočnosti, preceňujú vlastnú dôležitosť a schopnosti, nárokujú si na výnimočné zaobchádzanie a plnenie svojich predstáv, žijú vo viere, že im bola pridelená misia, ktorá má vyšší princíp, a ostatní ľudia sú im preto podriadení. Kto im stojí v ceste, je menej dôležitý. Teroristi aj domáci násilníci používajú násilie s cieľom dosiahnuť moc a dôležitosť a dlhodobo si ich tým udržať.

Je to však veľmi komplikované. Celý tento proces súvisí s povahou zúrivosti (Rage, pozn. autorky), ktorá ich motivuje, a tiež s tým, ako svet reaguje na domáce násilie a terorizmus. Potrebovala som viac než 200 strán, aby som to vysvetlila.

Američanka Abigail R. Esman, autorka knihy Rage: Narcissism, Patriarchy, and the Culture of Terrorism

Poďme ku konkrétnemu príkladu. V knihe rozoberáte osobnosť Usámu Bin Ládina, človeka, ktorý redefinoval hrozbu terorizmu v 21. storočí. Prečo ste ho opísali ako patologického narcisa?

Bin Ládin si predstavoval, že je agentom boha. Viedol svätú vojnu a tento mandát dostal z nebies. On tomu skutočne veril a v tejto predstave aj žil. A to je trochu narcistická predstava o tom, kto ste. Často to súvisí s tým, že ako dieťa ste odmietaný za svoj pôvod, opustený či, naopak, adorovaný. Bin Ládin vo svojom detstve zažil každý z týchto aspektov.

„Z hanby pochádza hnev, z hnevu násilie a z násilia rešpekt.“Zdieľať

Keď jeho otec, ktorý ho kruto bil, umrel a zvyšok rodiny odmietol jeho matku pre jej pôvod (bola to Sýrčanka, na rozdiel od ďalších manželiek, ktoré boli saudského pôvodu, pozn. autorky), obaja spoločne odišli. Malý Usáma sa stal pre svoju matku celým svetom. To všetko spolu súvisí. Keď po smrti otca získal veľké dedičstvo a začal financovať vojnu v Afganistane, ktorá skončila porážkou Rusov, prinieslo mu to enormný pocit sily, moci a nadradenosti.

Narcizmus je obvykle obranným mechanizmom proti hanbe: z hanby totiž pochádza hnev, z hnevu násilie a z násilia rešpekt, po ktorom narcista tak túži. Keď sa pozriete na históriu Bin Ládina a potom na to, kým sa stal, pochopíte, že bol nielen patologickým narcisom, ale súčasne človekom, ktorý svoju dôležitosť a hodnotu udržoval prostredníctvom krutosti, a tým získaval prevahu nad ostatnými. Potreboval doslova prebiť to svoje zahanbenie z detstva a prevziať svoj život späť.

Pociťoval primárne hanbu či strach?

Obe spolu súvisia, no bola to primárne hanba. Ako dieťa bol zahanbený za to, kým je. Ale pozor, toto je blízkovýchodná hanba. A to je iný druh hanby, než poznáme my na Západe.

„Kde je kultúra cti, tam je kultúra násilia.“Zdieľať

„Najbolestivejšou emóciou v arabskej kultúre je hanba,“ hovorí známe príslovie. Ako by ste to vysvetlili?

Keď my dve premýšľame o hanbe, predstavíme si situáciu, ako kráčame po ceste a vietor nám zrazu nadvihne sukňu. Iste, zahanbíme sa, zasmejeme a ideme ďalej. Pre niekoho ako Usáma Bin Ládin a blízkovýchodný región má však hanba zásadne iný význam. Hlboko súvisí s hodnotou človeka ako ľudskej bytosti. To, čo voláme kultúra cti, je veľmi úzko spojené s obrazom, kto ste a kde sa v spoločnosti nachádzate. Keď človek stratí česť, prichádza o všetko. V spoločnosti viac nemá svoje miesto. A potom nastupujú rôzne mechanizmy, ako tento stav zvrátiť.

Ako sa tento obranný mechanizmus prejavil u Bin Ládina?

Keď bol Usáma malý chlapec, bol svojím okolím často podceňovaný a ponižovaný, pretože nebol Saud. Krátko po jeho narodení sa rodičia rozviedli a zvyšok veľkej saudskej rodiny ich oboch, Usámu s mamou, odmietal. Bol nikým. A to je existenciálna hanba, ktorá spôsobuje človeku hlbokú bolesť. Je možné ju prekonať len tou najsilnejšou maskulínnou cestou, akou dokážete. Prebiť ju. Keď zažívate hanbu, musíte nanovo potvrdiť svoju mužnosť, silu a moc.

To je aj dôvod, pre ktorý v niektorých, predovšetkým v moslimských krajinách existujú vraždy zo cti. Žena sa správa nemravne, prinesie rodine hanbu a muži musia ukázať silu, moc a vládu. A ak je to nevyhnutné, musia ženu zabiť. A navrátiť tak rodine česť. OSN odhaduje, že v mene cti je každý rok vo svete zabitých 5000 žien. Kde je kultúra cti, tam je kultúra násilia. Je to tá istá mentalita, ktorá motivovala Usámu bin Ládina zničiť USA a obnoviť tak svoju moslimskú česť. Česť moslima ako súčasti ummy – moslimskej komunity, ktorej americká nadvláda priniesla hlbokú hanbu. 

Narcizmus opisujete ako obranný mechanizmus proti hanbe. Môžete to priblížiť viac?

Blízkovýchodná kultúra ako kultúra cti je hlboko prepojená s mačizmom, tzn. s myšlienkou mužskej sily. Muž je záchrancom rodiny, kmeňa, národa, náboženstva. Na to, aby to dokázal, musí dobyť to, čo mu spôsobuje hanbu. Či je to dcéra, ktorá sa správa nevhodne, okupujúca krajina alebo cudzie náboženstvo. Jeho úlohou je postaviť sa proti všetkému, čo ohrozuje jeho a jeho blízkych, a byť bojovníkom za svojich ľudí. Ak to dokáže, zaslúži si svoju česť. 

Nie je možné chrániť národ a náboženstvo bez násilia?

V podmienkach kultúry terorizmu, o ktorej sa rozprávame, nie. Násilie je stále inherentne prepojené s mužskosťou. Svoju mužskosť nepotvrdzujete tým, že ste bystrý a objavíte iPhone. Mužskosť je stále prezentovaná a vnímaná najmä cez násilie.

„Muž tu nezískava rešpekt tým, že je charakterný, ale najmä tým, že ostatných pritlačí k zemi.“Zdieľať

Násilie nie je výsadou len blízkovýchodného prostredia, ale, žiaľ, aj Západu.

Áno. Ale v kultúrach, kde je ukazovanie mužskosti, a tým udržiavanie rešpektu to najdôležitejšie, sú muži prirodzene násilnejší. Muž tu nezískava rešpekt tým, že je čestný a charakterný, ale predovšetkým tým, že ostatných pritlačí k zemi.

Poďme viac do Európy. Vo svojej knihe profilujete aj Andersa Breivika, známeho nórskeho vraha. Nepochádza z blízkovýchodnej kultúry, napriek tomu u neho vnímate isté paralely s Bin Ládinom.

Na margo Európy, všimnite si, aká je Španielsko zvýšene mačistická krajina. Historicky tam funguje isté prepojenie s moslimskou kultúrou. Cítiť to najmä v častiach krajiny, ktoré boli islamizované.

Čo sa týka Andersa Breivika, je to biely supremacista. Silne sa zaoberal svojím svalstvom a dobrým vzhľadom, nechal si plasticky upraviť tvár. O mužoch hovoril ako o záchrancoch sveta a emancipáciu žien vnímal ako ohrozenie. Všeobecne sa cítil ohrozený všetkým, čo bolo iné než on, čo nebolo biele, kresťanské, mužské, to všetko ohrozovalo jeho pocit výnimočnosti, nadradenosti a moci. Medzi ním a Bin Ládinom existuje viacero paralel, ktoré sa začínajú už v ich detstve.

V súvislosti s Breivikom sa spomínal jeho zvláštny vzťah s matkou. Bolo to podobné aj u Bin Ládina?

O Bin Ládinovom vzťahu s matkou nemáme dostatok informácií. Vieme len toľko, že ho zbožňovala, doslova adorovala. Ostatní v rodine, najmä otec, ho kruto bili a ponižovali. S Breivikom to šlo ďalej, jeho mama hrala všetky tieto úlohy. Na jednej strane bol medzi nimi veľmi blízky, takmer sexuálny vzťah, kde ho adorovala, aký je perfektný. V ďalšom okamihu ho však odvrhla. To sú situácie, ktorým opakovane čelia aj ženy násilníkov.

„Neviete, čo je realita a ako tieto dve osoby môžu byť tým istým človekom.“Zdieľať

Jeden deň je vedľa vás milujúci človek, ktorý vám prinesie kvety a pozve vás na romantickú večeru pri sviečkach. Na druhý deň vám udrie hlavu o stenu. Alebo od vás bez slova odíde a vypne si mobil a vy ostávate v úzkosti, pretože netušíte, čo sa deje. Na ďalší deň opäť prichádzajú nádherné kvety. Neviete, čo je realita a čo už nie a ako tieto dve osoby môžu byť tým istým človekom. Rozdelíte si ich na dvoch ľudí a v miestnosti je s vami v tom istom čase iba jeden z nich. Myslím si, že hoci Anders Breivik nebol až natoľko nebezpečný ako Usáma bin Ládin, trpel pravdepodobne oveľa viac.

Obaja vyznávali inú ideológiu, na jednej strane je biely supremacista, na druhej islamista. Oba prúdy však silne spája odpor voči liberálnej demokracii, snaha ovládnuť svet a vtesnať ho do svojich pravidiel.

Je tam viacero podobností. Najsilnejšia z nich je podľa môjho názoru nenávisť voči ženám. Islamizmus je jasne mizogýnny. Počnúc burkou až po vraždy zo cti či ponižujúci spôsob, akým dnes Saudská Arábia prikazuje ženám pohybovať sa výlučne v sprievode strážcov. Konzervatívna moslimská kultúra je preukázateľne protiženská: tlačí ženy do zväzku s niekým, koho nemilujú, zabíja ich, ak to odmietnu či poškodia česť rodiny. Je to dnes prítomné nielen v moslimských krajinách, ale aj v časti moslimských štruktúr v Európe i USA.

„V oboch extrémistických skupinách existuje vysoká prítomnosť domáceho násilia.“Zdieľať

U supremacistov sú prítomné idey, že žena by mala zostať výlučne doma, starať sa o domácnosť a rodiť deti. V Islamskom štáte bola úloha žien podporovať manželov a vychovávať potomkov tak, aby neskôr slúžili kalifátu. U supremacistov to funguje podobne, úlohou žien je podporovať svojich mužov v boji za budúci biely svet. Doslova rodiť čo najviac bielych detí a zaplaviť nimi spoločnosť. Ideológia na oboch stranách je podobná nielen vo svojej mizogýnii, ale aj v tom, ako sú obe tieto ideológie maskulínne. Mačistické.

V oboch extrémistických skupinách existuje extrémne vysoká prítomnosť domáceho násilia. Či už z neho jednotlivci vyšli, alebo ho doma sami praktizujú. Často sú tu emocionálne či fyzicky zneužívané deti, z ktorých potom vyrastú násilníci a preberajú podobnú kultúru cti. Pre Andersa Breivika bola podľa mňa história severskej nordickej mytológie veľkou súčasťou motivácie, z ktorej pochádzala aj jeho túžba dobyť svet. Idea kalifátu je podobná – islamizovať svet vo svojej vlastnej predstave islamu. Obaja muži, Usáma bin Ládin aj Anders Breivik, boli vo vnútri motivovaní veľmi podobnými myšlienkami.

Muži v týchto skupinách tvrdia, že svojím nastavením a správaním chránia ženy. Prečo ženy nie sú šťastné, že sú chránené?

Áno, počuť to od niektorých ľudí, a to nielen od mužov, ale aj od žien. Čo však v prípade, ak ženy nechcú byť chránené? Taká možnosť tu neexistuje.

Z prehnane zdôrazňovaného maskulínneho prvku však takmer vždy cítiť najmä neistotu.

Oni sú vydesení. Keď však dokážu vyzerať a vystupovať dostatočne strašidelne, nik nezistí, akí vydesení v skutočnosti sú.

„Tá hlboká hanba, ktorá Shannon vnútorne ničila, ju súčasne robila veľmi zraniteľnou.“Zdieľať

Strach a hnev sa zrejme netýkajú len mužov. Rozoberáte aj prípad Shannon Martinez, ktorá bola v 14 rokoch znásilnená. Cítila vnútorný hnev až zúrivosť, ktorú si neskôr ventilovala vstupom medzi neonacistov. Tento mechanizmus zjavne funguje aj u žien.

Absolútne. Keď som sa o tom so Shannon rozprávala, bola to pre ňu príležitosť ventilovať svoj hnev. Vstupom do neonacistickej skupiny získala objekt, iných ľudí – Židov, gejov –, na ktorých mohla vyliať svoju zúrivosť, aby ju samu vnútorne nezožierala. Tá hlboká hanba, ktorá ju vnútorne ničila, ju totiž robila súčasne veľmi zraniteľnou. Pri šikane to takto funguje. Šikanuje predovšetkým ten, kto vnútorne pociťuje najväčší strach.

„Ženy zabezpečujú všetko, aby sa muži mohli sústrediť na vojnu. Tú, ktorú na konci dňa vedú spoločne.“Zdieľať

Keď Shannon páchala násilie na ostatných, dávalo jej to pocit, že ako človek znovu nadobudla nad svojím životom kontrolu. Cítila sa mocná a autonómna, žila v pocite, že nič z toho, o čo prišla v tú noc, sa v skutočnosti nestalo. Že má naďalej nad všetkým kontrolu. Keď ju tí mladí muži znásilnili, bola najzraniteľnejšou, akou kedy mohla byť. Tak si to vzala späť. Pridala sa k extrémistickej skupine a nechala trpieť ďalších ľudí. Bolo to aj o pocite osobného, ľudského pošpinenia, keď Shannon vravela: „Nacistická skupina ma musela prijať, pretože nič horšie ako nacisti predsa neexistuje.“

Muž prejavuje svoju agresivitu okázalým budovaním vlastného svalstva, hrubým slovníkom či násilným sexom. Ako ventilujú svoju agresivitu ženy?

Úloha žien v extrémistických skupinách je iná. Ich prácou a zodpovednosťou je podporovať mužov, aby sa cítili silnejší a mohli sa sústrediť na mužské veci. Ženy sa zatiaľ starajú o domov, sú mužom sexuálne k dispozícii a rodia deti. Zabezpečujú všetko, aby sa muži mohli sústrediť na vojnu. Tú, ktorú na konci dňa tak vedú spoločne.

Podarilo sa Shannon hnevom na iných prekryť spomienky na noc, počas ktorej sa cítila najzraniteľnejšia?

Na istý čas áno. Bola súčasťou neonacistického hnutia, a tým, že v ňom plnila svoju úlohu, podporovala šírenie jeho myšlienok. Bola vojakom, ktorý mal pridelenú túto úlohu. Všetci spolupracovali, aby vyhrali vojnu.

Ako rozpoznať radikalizáciu osoby skôr, než spácha teroristický čin? Táto otázka dnes zamestnáva bezpečnostné zložky a vlády, ktoré tvoria protiteroristickú politiku.

„Keď človek v detstve zažíval bolesť, ktorú nedokázal uniesť, obvykle si ju neprizná ani sám pred sebou.“Zdieľať

Áno, je to možné, pokiaľ sa pozorne pozeráme okolo seba. Pokiaľ si uvedomujeme, že takáto možnosť tu je. Jedna z príčin, pre ktorú som sa rozhodla napísať túto knihu, je, že mám pocit, že ľudia nevidia, čo sa deje. Potrebujeme sa naučiť rozlišovať znamenia, vidieť, že mnohí okolo nás trpia. Fyzicky či psychicky.

Hoci psychické násilie nie je nový fenomén, ako spoločnosť sa ho iba učíme rozpoznávať. Potvrdzujú to aj ohlasy na náš Seriál o nefyzickom násilí, kde sa ukazuje, že naň plne nie sme pripravení ani z hľadiska odbornej obce.

A najmä vôbec nepredpokladáme, že sa to môže stať aj ľuďom ako sme my, však? Stále máme pred očami obraz nevzdelaných, chudobných, zraniteľných ľudí na okraji spoločnosti. Nie je to tak. Násilie sa týka ľudí bez ohľadu na ich vzdelanie, pôvod, náboženstvo či sociálny status.

„Ak si človek nemôže priznať vlastnú bolesť, znižuje sa jeho schopnosť vnímať bolesť iných ľudí.“Zdieľať

Nie som psychologička a ani sa nechcem do tejto pozície nominovať. No myslím, že existujú spôsoby, ako môžu ľudia násilie identifikovať a rozpoznať. Môžete vidieť ten pohľad v očiach človeka, zmeny v jeho osobnosti a spôsobe, akým reaguje. Chalani, ktorí sa zapájajú do bitiek, boli doma často bití. Potrebujeme deti nanovo učiť, že násilie je zlé, a to aj vtedy, keď ho nekonajú sami, ale keď sa im samým deje doma. Fyzické či psychické. Potrebujeme vytvoriť miesta, kde to budú môcť bezpečne a nahlas povedať – v škole, v družine, v širšej rodine. Pretože práve toto ich robí voči radikalizácii veľmi zraniteľnými. A náborári extrémistických skupín to veľmi dobre vedia.

Mnoho z ľudí, ktorí sa zradikalizujú a neskôr páchajú teroristické činy, vyrastalo bez lásky a predovšetkým bez súcitu. Keď človek v detstve často zažíval bolesť, ktorú nedokázal uniesť, obvykle si ju neprizná ani sám pred sebou. Ak si však nemôže otvorene priznať vlastnú emocionálnu bolesť, významne sa tým v dospelosti znižuje jeho schopnosť vnímať bolesť svojich obetí.

V knihe ponúkate viaceré tézy a každá by bola na samostatný rozhovor. Skúsme však aspoň načrtnúť východisko z tejto situácie. 

„Mnohí ľudia nie sú schopní vnímať v alegóriách, Korán či Bibliu berú doslovne. A to má svoje následky.“Zdieľať

Rozhodujúce je vzdelávanie v umení, ktoré rozvíja abstraktné myslenie a schopnosť vcítiť sa. Ľudia, ktorí počas života nedochádzajú do kontaktu s umením, nie sú schopní vnímať v abstrakciách. Nedeje sa to. Vidieť to aj pri svätom písme – pri Koráne, ale aj Biblii. Mnohí ľudia nie sú schopní vnímať ich texty predkladané v symboloch, metaforách a alegorických príbehoch. Berú ich doslovne. A to má svoje následky.

Podobne sa musíme vymaniť z predstavy, že násilie je súčasťou podstaty mužskosti, že mužská sila spočíva v násilí. Pamätáte si na prípad nemeckého súdu, kde odmietli rozviesť moslimskú ženu, ktorú manžel kruto bil a vyhrážal sa jej smrťou? Sudkyňa uviedla, že nemeckej žene marockého pôvodu nebude umožnené rozviesť sa, pretože s manželom pochádzajú z „kultúrneho prostredia, kde k násiliu dochádza“. Inak povedané, vo vašej kultúre sa to deje, takže je to normálne. Nie, nie je v poriadku povedať: toto je vaša kultúra, a tak to treba akceptovať.

Expert na džihádizmus: Terorizmus v Európe je náš zdieľaný problém. Islam treba depolitizovať

Iva Mrvová

„Korán sa zašpiní, keď ho vláčite po uliciach,“ hovorí rakúsky expert na džihádizmus Rüdiger Lohlker.

Čo s psychickým násilím, ktoré je ešte oveľa náročnejšie rozpoznať?

Je to pravda. Často si to neuvedomuje ani sama obeť. Človek tu nevidí modriny, nevníma opuchnuté časti na svojom tele, ktoré by mu pripomenuli, čo sa stalo. Niečo, na čo sa pozrie a povie si, môj Bože, toto sa mi fakt udialo. Pri psychickom týraní nie je prítomný žiadny priamy a uchopiteľný dôkaz, ktorý človeku priamo do očí povie, že je týraný. Preto je také ľahké skončiť v manipulácii. „Nič som ti neurobil, o čom to hovoríš? Si blázon.“ Nielenže vám vravia, aká ste hrozná osoba. Oni vás dokonca následne presviedčajú, že také slová vlastne nikdy ani nepovedali. Preto môže byť emocionálne násilie niekedy oveľa horšie než to fyzické.

Ako čeliť tejto skrytej forme násilia?

Okrem typických znakov na týranom človeku – očividné prejavy stresu, úzkosti, strachu, uhýbanie očami, uťahovanie sa do seba, obmedzovanie kontaktov –, voči ktorým musíme byť ako spoločnosť oveľa vnímavejší, neviem ponúknuť ďalšie konkrétne riešenia, na to sú povolanejší. Venujem sa skúmaniu terorizmu. Ide mi v prvom rade o to, aby sme v našej spoločnosti neprispievali k tvorbe generácií ľudí, ktorých je jednoduché zradikalizovať. Ak to má viesť k zavedeniu západných hodnôt pre prichádzajúcich nezápadných migrantov, urobme to.

Osobne nedokážem akceptovať myšlienku, že žena sa nemôže rozviesť s mužom, ktorý ju doma bije, pretože je to súčasťou ich moslimskej kultúry. Nie je to totiž súčasťou našej, západnej kultúry. My to jednoducho neakceptujeme.

Možno také rozhodnutie súdu vnímať predovšetkým ako snahu obhájiť multikulturalizmus?

Áno, súvisí to aj s tým, čo Nemecko učinilo Židom. Toto je však odlišné. Ak vaše náboženstvo zasahuje do ľudských práv inej osoby, je to jednoducho neakceptovateľné.

Toto však nie je len otázka pre nás na Západe. Takto to funguje v mnohých častiach Blízkeho východu. V dnešnom čoraz prepojenejšom svete sa stretávame a budeme stretávať oveľa viac. Ako spolu fungovať?

Pozrite sa, čo dnes robia ženy na Blízkom východe. Dávajú si dole šatky, ženy v Saudskej Arábii môžu šoférovať. Pomaly, postupne sa to mení. Na Západe sa stávame islamizovanými rovnakou rýchlosťou, ako sa na Blízkom východe stávajú westernizovanými. Niekedy mám pocit, že si to kompletne prehodíme. Bolo absurdné, keď George Bush šiel do Iraku s myšlienkou, že do krajiny prinesie demokraciu. Myslím si však, že internet ju priniesť môže. V priebehu času, generácií. Nemám pocit, že je náboženskou diskrimináciou povzbudiť sa navzájom, aby sme k sebe boli ľudskejší a súcitnejší. Nie je to ani kultúrnou diskrimináciou. Som presvedčená, že je našou vzájomnou zodpovednosťou – zodpovednosťou jedného človeka za druhého –, aby sme prestali byť násilní.

Keď dokážeme priviesť viac ľudí k umeniu, k literatúre či hudbe, k tomu neuveriteľnému bohatstvu, ktoré dnes naprieč kultúrami máme, bude oveľa ťažšie nenávidieť. Umenie mení zloženie ľudskej mysle, doslova robí zmeny v našom mozgu. Človek sa doslova stáva otvorenejším pre nové myšlienky i kultúry. Iste, nik nevraví, že sa to stane cez noc, je to záležitosť na ďalšie generácie. No ak sa rozvoj v umení a abstraktnom myslení stane súčasťou našich kultúr, deti budú otvorenejšie a súcitnejšie. To je biológia.
 

Foto: TASR/AP, archív autorky