Pomoc zo Slovenska Ak by niekto z tejto ulice zistil, že som pomáhal tým ženám, rovno by ma zabili

Strávila som niekoľko mesiacov v Iraku, kde som dokumentovala pomoc jezídskym ženám, ktoré ako sexuálne otrokyne držal Islamský štát. Táto pomoc prúdila aj zo Slovenska, konkrétne aj zo zbierky Konferencie biskupov Slovenska (KBS), ktorá aktuálne opäť vyhlasuje zbierku na pomoc prenasledovaným kresťanom a utečencom.

Úryvok je z pripravovanej knihy reportáží o pomoci zo Slovenska, o strete Západu a Východu, ale najmä o človeku, jeho viere, schopnosti prežiť a predovšetkým odpustiť.

Boh vidí, čo každý z nás urobil

Na horizonte sa dvihne vlna prachu. Nízke domy z pieskovca stoja rad radom a lemujú úzke ulice. „Tú časť volajú Hay al-Tanak, plechová štvrť,“ vynárajú sa mi v mysli Moreesove slová, jeho oči, v ktorých sa zračí varovanie, „žijú tam chudobní ľudia, narkomani, zlodeji, vrahovia, je to zlá časť Mosulu,“ kýve hlavou, „keď vládol Saddám, ani policajti tam nechceli chodiť...“

„Ktorý z nich to je?“ Abdula skloní hlavu a pozorne sleduje rad domov pred sebou. Očami prechádza cez skupinu mužov stojacich na chodníku s vysokým obrubníkom a na tvári sa mu zračí napätie. Pozriem na svojho tlmočníka, ako šiítsky moslim nie je v sunnitskej časti Mosulu vítaný. „Tu niekde by to hádam malo byť,“ sťažka stočí volant starého auta do ulice medzi domami. Jedna z brán je otvorená a v úzkej štrbine badať obrysy postavy. Sabah.

Muž, ktorý v záchrannej sieti tvoril spojku priamo v kalifáte. Ktorý u seba skrýval jezídske ženy, keď sa ich pokúšali dostať von z územia Islamského štátu.

Motor zaručí a stíchne. S Abdulom vkĺzneme do dvora a Sabah za nami v okamihu zatvorí. Je vysoký, štíhly. Na sebe má béžovú bundu a na vráskavej tvári napätý pohľad. „Som z Európy, zo Slovenska,“ priložím si dlaň na hrudník a z vlasov pomaly stiahnem čiernu šatku. Muž stojí nehybne, zatiaľ čo jeho veľké tmavé oči mi chodia po tvári. „Čakal som vás,“ povie napokon, ukloní sa a ukáže na vchod pred sebou.

Som sunnita, no nepatrím k nim

„Na ten deň, keď mi Bassil zavolal, si pamätám presne,“ vchádza do malej miestnosti s červeným kobercom a usádza sa na jeden z matracov na zemi. „Vedel, že som aj s rodinou zostal v Mosule,“ schytí čajník a do troch šálok rozlieva horúci nápoj, kým môj fixer a tlmočník prekladá jeho slová.

„O tých úbohých dievčatách som nevedel,“ stíchne a tvár mu na moment stvrdne. „Boli len pre bojovníkov Daešu,“ posunie šálky pred nás a z jednej sa vyleje. „Inak by som zakročil skôr, oveľa skôr,“ dvihne pohľad, „aj keď som mal strach. Všetci sme ho mali.“

Vystrie sa, chvíľu akoby premýšľal, spomínal na čas, keď jeho mesto prevzal Islamský štát a on u seba, v tomto dome na kraji západného Mosulu, skrýval týrané jezídske ženy. „Bassil mi zavolal a požiadal ma, aby som ukryl ženu so synom. Bál som sa, nevedel som, kto všetko je do siete zapojený, nepoznali sme sa navzájom. V meste boli všade hliadky, militanti pravidelne kontrolovali autá, domy, Daeš na uliciach hliadkoval vo dne aj v noci. Dúfal som, že to nie je pasca. Že ten muž, ktorý mi ich má doviezť, ma nezabije,“ Sabah zvážnie a chvíľu hľadí do zeme. „Musel som Bassilovi veriť.“

Na druhý deň zastalo pred bránou auto. Vystúpila z neho žena v čiernom nikábe aj s malým chlapcom. „Šofér okamžite zmizol. Nechcel sa pri dome zdržovať, aby neprivolal pozornosť susedov.“

„Ženu aj s chlapcom som vzal do domu, nepozerala na mňa, hlavu mala sklonenú a v rukách pevne držala syna. Keď som sa pohol, aby som im priniesol jedlo, primkla si chlapca bližšie. Videl som, že sa ma bojí, že mi neverí. Neviem, čím si prešla. Bol som... Stále som sunnitský moslim, tak ako oni... No my nie sme rovnakí,“ kýve muž divo hlavou zo strany na stranu. „Vôbec nie sme rovnakí... Nechal som ju v miestnosti len so svojou manželkou. Až keď som sa vrátil a podal jej mobil, aby zavolala svojej rodine, až vtedy uverila, že jej nechcem ublížiť.“

Poznajú moje deti

„Rozplakala sa. So synom pochádzali zo Sindžáru, z Kočo. Bassil mi vravel, že hliadky Islamského štátu ich všade hľadajú, že nemáme opúšťať dom. Zostali u mňa niekoľko dní. Spolu sme čakali, kým sa Bassil ozve znova. Keď konečne zavolal, vravel, aby som jezídku s chlapcom navigoval k ďalšej spojke, k mužovi, ktorý ich prevezie von, za hranice. Ja som s ňou nemal ísť, aby si susedia nič nevšimli. Poznajú moje deti, vedeli by, že ten chlapec nie je môj...“

„Muž čakal neďaleko v aute. Mala si vziať lampáš ako symbol, podľa ktorého ju mohol rozpoznať,“ rozpráva Sabah a náhle sa zľahka usmeje. „Všetky ženy v kalifáte nosili nikáb, čierny závoj, ktorý im zakrýval tvár. To bolo pravidlo Daešu,“ povie a oči mu žiaria. „A naša najväčšia výhoda.“

Náhle sa na prahu dverí objavia štyri drobné postavy. Traja chlapci a útle dievča s rovnakými očami nehybne hľadia na nových návštevníkov. Na bielu ženu bez šatky, ktorá sa rozpráva s ich otcom. Na jej farebné oči. „No tak, poďte k nám. Máme hostí,“ zamáva Sabah na svoje deti. Chlapci si opatrne posadajú okolo neho, kým drobné dievča sleduje bielu tvár nečakanej návštevy spoza prahu dverí. Nikdy takú nevidela.

„Ten muž ich mal vziať do cementovej továrne v Sindžári,“ pokračuje Sabah a z vrecka vesty vyťahuje cigarety. „Front sa práve presúval a východ z Mosulu smerom na Sindžár strážil ISIS menej. Vyzeralo, že všetko je pripravené. No mal som strach, veľký strach. Chlapcovi som kúpil topánky a žene nôž. Nevedel som, kto je muž, ktorý ich mal zobrať, musel som dôverovať Bassilovi, že pozná svojich ľudí, že vie, komu možno v Mosule dôverovať.“

Ženu aj so synom na druhý deň odprevadil k bráne a sledoval, ako s lampášom kráčajú do tmy. Svetlo sa vzďaľovalo, až po chvíli na konci ulice zmizlo.

„Následne som o nich niekoľko dní nepočul. Nevedel som, či sa im podarilo prejsť cez hliadky ISIS a dostať sa až ku kurdskej armáde. Prejsť cez hranice kalifátu. Keď mi konečne zazvonil telefón, dôstojník Bassil mi oznámil, že sú obaja v Kurdistane. V bezpečí.“ Sabah sa náhle usmeje. „Vtedy som sklonil hlavu k zemi a poďakoval Alahovi.“

Nepýtal som sa, čo zažili

„Tých situácií bolo viacero,“ vezme si z balíčka cigaretu a zapáli. „Niekedy som mal jezídsku ženu vyzdvihnúť a previezť na iné miesto,“ vyfúkne dym. „Inokedy zostala nejaký čas u mňa, kým ju prestali hľadať. Občas pri dome zastalo auto a prevzal ju ktosi iný. Nepoznal som tých mužov, všetko koordinoval Bassil. Vždy som musel veriť, že žene ani mojej rodine nič neurobia, že Bassilova sieť je dobrá, že ma nikto z nich nezradí, nezabije. A oni zrejme verili, že ich nezabijem ja. Len sme si odovzdali dievča a rozišli sa rýchlo každý svojím smerom.

Nebolo ľahké pohybovať sa medzi Mosulom a Sindžárom, hliadky Islamského štátu boli všade. Ak by vojaci zistili, že je vedľa mňa v nikábe jezídka, na mieste by ma popravili. Následne by prišli po moju rodinu. Boli by sme zradcovia. Krysy. No nemohol som prestať. Nemohol som Bassila odmietnuť, povedať mu, že vďaka, už mi daj pokoj, ide mi o život a život mojich detí. Vedel som, že tie ženy trpeli. Že ich trápili. Videl som, ako sa mykajú zakaždým, keď som bol s nimi v miestnosti. Nepýtal som sa, čo zažili. Videl som to na nich.“

Dlhšie to neustojíme

Chvíľu len fajčí, v dlhých prstoch zviera cigaretu a ticho hľadí do zeme. Chlapci sedia okolo, nehýbu sa, ten drobnejší akoby nedýchal. Nohy má prepletené v tureckom sede a uprene hľadí na otca. Na svojho hrdinu. Najradšej by som ho schytila a odniesla von. Hádž kamene do áut, lez po streche, ťahaj sestru za vlasy, rob čokoľvek, len tu nebuď. Neseď tu a nepočúvaj, ako tvoj otec v noci vyvážal týrané ženy za hranice mesta a ohrozoval tým aj tvoj život. Bež, skáč. Maj ešte detstvo.

„Náš život sa medzitým zhoršoval,“ pozrie na chlapcov. „Daeš začal strácať územia a pritvrdzoval. Bolo to čoraz ťažšie. Keď hliadky zbadali, že ktosi telefonuje, na mieste ho zabili. Považovali ho za špióna irackej či americkej armády. Vedeli, že prehrávajú, že koalícia na čele s Američanmi postupuje a krok po kroku preberá mesto.

Reportáž Zápisky z Mosulu krátko pred pádom ISIS: Kde vraždili v mene boha

Iva Mrvová

Islamský štát v kľúčovom Mosule padol. Boli sme tam, kde streľba a smrť tvoria kolorit každodennosti.

Panoval chaos. Nad Mosulom nalietavali koaličné stíhačky. Bolo počuť výbuchy. Strechy domov sa prebárali a na uliciach sa strieľalo. Nevychádzali sme von, každý deň sme dúfali, že boje už ustanú, že koalícia vyženie Daeš z mesta. No čas bežal a nám začalo dochádzať jedlo. Neskôr už nebolo čo piť, s chlapcami sme na dvor rozostavili vedrá a modlili sa, aby pršalo. Vedel som, že to dlhšie neustojíme. Že rodina skôr či neskôr bude musieť mesto opustiť. O dva dni som vzal ženu aj deti na dvor.

„Bola noc, streľba na moment utíchla,“ Sabah hľadí na drobného chlapca pred sebou. „Vzal som svojho najmladšieho syna. Schytil som ho do náručia a otočil sa k ostatným,“ dvihne tvár. „Vravím im, utekajte za mnou. No ak sa niečo stane,“ pozrel na chlapca pred sebou, „on bude moja rodina.“

„Keď sa nám podarilo doraziť do utečeneckého tábora, iracká armáda nám dala teplé jedlo,“ spomína muž a pohľad má vzdialený. „Dostali sme cigarety a Pepsi, bolo to, akoby sme sa náhle ocitli v nebi.“ Postrapatí chlapca po vlasoch. „Akoby to bol všetko zrazu iba zlý sen. Všetko to utrpenie, v ktorom sme žili... Nič také by som nedoprial ani káfirovi. Bezvercovi.“

Svet je ako kruh

„Jezídi nás, moslimov, dnes nenávidia,“ dvihne pohľad Sabah. „Aj kresťania, samozrejme, po tom, čo sa im stalo... Mosul je rozdelený. Irak je rozdelený. Bývam tu, v Hay al-Tanaku, štvrti, kde bol Daeš vítaný, kde aj dnes túžia mnohí po jeho návrate...“ pozrie von oknom, na nízke domy so strechami pokrytými plechom a tmavnúce nebo.

„Ak by niekto z tejto ulice zistil, že som pomáhal jezídom, na mieste by ma zabili,“ uprene na nás hľadí. „To, že Daeš vznikol, má na svedomí vláda. Bagdad bol voči ľuďom v Mosule krutý, aj preto sa k Islamskému štátu toľkí pridali. Dnes sa to opakuje. Vláda opäť utláča ľudí cez svoje šiítske milície.

„Svet je ako kruh,“ povie takmer pošepky. „To, čo človek robí druhým, to sa mu vráti,“ pozerá na svojich synov. „Daeš vraždil mužov a znásilňoval ženy. Dnes sú to ich ženy a dcéry, ktoré si vojaci berú.“ Pozrie von na malý dvor, na strechy domov na dlhej, tmavej ulici. „Šiítske milície vedia, ktoré rodiny k nim patrili...“ pohľad uprie na svoje deti. „Svet je ako kruh,“ zopakuje. „Keď človek chráni rodiny iných, Boh sa postará aj o jeho rodinu.“

Bezpečný dom

„Mali by sme ísť,“ pozrie na mňa Abdula a na malý tanier pred sebou náhle položí šálku. „Čoskoro bude tma...“ Otočí sa k Sabahovi.

„Ak vám to nebude prekážať, nepôjdem s vami,“ odvetí muž, keď sa dvihne a schytí syna na ruky. „Rád som vás privítal vo svojom dome. No odpustite mi... Nechcem, aby ma s vami videli, rozprávať sa s ľuďmi zo Západu nie je v tejto štvrti bezpečné.“ Sabah vykročí von z dverí na malý dvor.
„Viem o jednom dome...“ kráča pred nami popod šnúru na bielizeň a drevené hračky pohádzané po zemi. „Jedna z tých žien sa doň šla ukryť,“ schytí syna a druhou rukou ukazuje ponad múr na ľavú stranu mesta.

„Mala tam počkať, kým ju vyzdvihnú Bassilovi muži. U mňa vtedy zostať nemohla. Krátko predtým mi prehľadávali dom, hliadky chodievali čoraz častejšie.“ Chvíľu šmátra v náprsnom vrecku. „Bassil mi dal vtedy adresu,“ vytiahne drobný ústrižok s naškriabaným popisom. „Bol to prenajatý dom, nik tam však nebýval. Mala sa tam skryť, kým sa situácia upokojí. Kým ju prestanú hľadať... Neviem, ako vyzerá. Možno je zničený, vojna zasiahla celé mesto.“

Zastal pred bránou. „Šla sama... Ja som s ňou nemohol, bál som sa. Príliš som sa bál...“ Schytí kľučku a otvorí. „Bol to dom so žlto-čiernou bránou. Bassil vravel, že ho platil ktosi z Európy.“ Chvíľu na mňa pozerá, akoby ma videl nanovo. „Dávajte si pozor,“ povie, oboma rukami schytí syna a krátko sa ukloní. „A pozdravte, prosím, odo mňa Chalíla. Je pre mňa ako brat.“

Tu sa skrývala

Abdula pozrel na drobný lístok. „Dobre, poďme to skúsiť nájsť.“ Motor zahučal a auto sa pomaly pohlo z uličky. „Myslíš, že ho platili Slováci?“ Otočil sa ku mne po chvíli, keď znova nebadane kontroloval, či mi cez šatku nevidieť tvár.
„Neviem, či tento konkrétny,“ sledujem bordové nebo na horizonte pred nami. „Je to možné, tých domov bolo niekoľko. Menili sa podľa potreby a Chalílova sieť nemala financie len zo Slovenska, ale aj od jednej americkej organizácie.“

Slnko nad Hay al-Tanekom zapadalo a plechové strechy na domoch sčerveneli. Mosul sa čoskoro ponorí do tmy.

„Myslím, že to bude tento,“ zastavil auto pred vysokou bránou a vypol motor. Okolie sa náhle ponorilo do ticha. Ulica bola prázdna, v okolitých domoch sa kde-tu svietilo. Steny domov zdobili drobné dierky, tisíce spomienok na boje, ktoré sa tu prednedávnom odohrávali.
Abdula vystúpil, skontroloval okolie a prešiel k múru oproti. Lak na vysokej bráne sa šúpal ako hadia koža. Veľká časť bola hrdzavá, no na malom kúsku vedľa kľučky presvitali žlto-čierne ornamenty.

Brána zaškrípala. Jedna stena domu bola prasknutá a kúsok strechy preborený dovnútra. Bolo zjavné, že dom trafili nálety. Miestnosť na prízemí páchla močom a cez rozbité okná prúdil dnu chladný večerný vzduch. Tak tu sa krčila. Vošla som do malej izby s trsom trávy uprostred a podlahou, ktorú prikryl prach. Tu bola sama a strhla sa zakaždým, keď bolo okolo počuť zvuk motora či kroky. Pozerám na dom okolo seba, na ruiny, ktoré z neho zostali. Nájom, ktorý platil ktosi z Európy.

Podišla som k rozbitému oknu. Ulica bola prázdna. Na krajnici stálo zopár áut a do betónu neďaleko boli vsadené dva staré bilbordy. Obloha pomaly tmavla. Tu čakala a verila, že po ňu niekto príde. Niekto, kto ju dostane von skôr, než ju tu nájdu oni... Čo cítila? Bola to nádej, strach, hrôza? Cítila po tom všetkom ešte niečo?

V malom dome oproti sa odrazu čosi mihlo. Svetlo v okne zhaslo a postava, ktorá tam pred chvíľou stála, zmizla. „Daj si šatku a skloň sa, nech ti nie je vidieť tvár,“ ozval sa za mnou Abdula, až ma myklo. „A vypadnime odtiaľto už.“

Motor naskočil a pneumatiky na mieste prešmykli. Pohľad mal sústredený, keď vyberal zákruty späť k bezpečnostným hliadkam. Keď v rýchlosti kontroloval, či som zakrytá, a sedel nehybne, keď mu vojaci do vypätej tváre svietili baterkou. Keď sa na čiernom nebi objavili hviezdy a obaja sme túžili z tejto časti Mosulu vypadnúť.

Prehla som sa dopredu a nechala šatku skĺznuť do očí. Takže takto nejak sa tie ženy cítili. Takto sa krčili a verili, že sa dostanú von. Že opustia kalifát, toto mesto a všetko, čo v ňom zažili. A budú znova žiť.

Počula som, ako sa Abdula poďakoval mužom, a auto vystrelilo, až ma vtlačilo do sedadla.

***
Viac informácií o aktuálnej zbierke na pomoc prenasledovaným kresťanom a utečencom nájdete na stránke Konferencie biskupov Slovenska (KBS).

Úryvok je z pripravovanej knihy o pomoci zo Slovenska, ale najmä o strete Západu a Východu, ku ktorému bude dochádzať čoraz viac, o krajine, ktorá sa od pádu Saddáma Husajna snaží postaviť z prachu. O jej prepojení s Európou, ale predovšetkým o človeku a jeho schopnosti prežiť... A odpustiť. Viac na ivapise.sk.

Foto: TASR / AP, Iva Mrvová