Kunsthistorička Portréty boli v minulosti výrazom osobnosti, dnes máme sklon k povrchnosti

Ingrid Halászová je historička umenia a vedúca Katedry dejín a teórie umenia na Trnavskej univerzite. Vo svojej práci sa zameriava najmä na vizuálnu kultúru šľachty s dôrazom na šľachtický rod Pálffyovcov.

Nedávno vydala knihu, v ktorej píše o význame ranonovovekého reprezentačného portrétu. Pred dvomi rokmi sa jej spolu s kolegom podarilo objaviť stratený portrét kontesy Johanny de Walderode, ktorý je dnes vystavený v Galérii mesta Bratislavy.

Okolo portrétov v galériách, na hradoch či zámkoch väčšina z nás len tak prebehne. Množstvo neznámych tvárí a cudzích mien nás mätie. Čím portréty upútali vás?

U mňa sa ten záujem prejavoval už od detstva. Práve to, že ide o podobizne reálnych ľudí, vo mne vzbudzuje túžbu zastaviť sa a pozrieť sa na ne bližšie. Je to otázka moci obrazu, teda toho, čo má na koho aký účinok. Netreba sa k tomu nejakým spôsobom siliť, ale skôr byť tomu otvorený. Ja sa snažím priblížiť ľuďom portréty práve tým, že sa tie neznáme tváre pokúšam identifikovať a spraviť ich tak ľudskejšími. Ukázať, že to boli ľudia so svojimi smutnými i radostnými príbehmi.

Je pri porozumení portrétu potrebné spoznať životný príbeh toho, kto je na obraze?

To je presne tá cesta, ktorá pomáha akceptovať portréty kedysi žijúcich ľudí ako súčasť nášho života. Keď nevieme, kto na obraze je, môže nám jeho spoločnosť byť nepríjemná. Keď sa však zahĺbite do archívnych prameňov, kníh alebo osobných listov a spoznáte tak spôsob myslenia a cítenia danej osoby, tak sa pred vami postupne otvára. Povedala by som, že som tak na polovicu historička a na polovicu historička umenia. Pre mňa totiž samotný obraz naberá skutočnú silu až poznaním kontextu života danej osoby.  

Kedy v dejinách umenia vznikol u človeka prvý popud zachytiť svoju podobu?

Niektorí tvrdia, že už praveké venuše nesú v tvári individuálne črty skutočnej, reálnej podoby a tak odkazujú na konkrétnu osobu. U Plínia sa zas spomína mladá žena, ktorá si obkreslila tieň svojho milého. Práve ten pocit odlúčenia alebo fakt, že blízki ľudia môžu v našom živote absentovať, viedol k zachyteniu prvých portrétov. Portrét je najmä o uvedomení si seba, svojich blízkych a o vyrovnaní sa s ich neprítomnosťou či smrteľnosťou, rovnako ako s tou vlastnou.

Mal portrét okrem spomienkovej aj inú funkciu?

Veľmi dôležitá bola aj reprezentačná funkcia. Podstatnou súčasťou portrétu je aj to, že obvykle vzniká podľa skutočnosti. Verizmus, teda dojem skutočnosti a živosti, sa umelcom po stredoveku podarí zvládnuť až v 15. storočí a následne sa stáva v umení novou hodnotou. Závisí do veľkej miery od schopnosti umelca vytvoriť čo najvernejšiu imitáciu skutočnosti.

Pri reprezentácii nejde vždy o pravdu. Kedy do portrétu začínajú vstupovať prvky idealizácie?

Takáto snaha tu bola vždy, dokonca aj v antike. Dá sa povedať, že portrét mal vždy dve cesty. Jednou bola cesta zobrazovania podľa skutočnosti a druhou cesta idealizácie a symboliky. V niektorých obdobiach idú tieto cesty viac popri sebe a inokedy sa roztvárajú ako nožnice.

Klasický portrét má svoj kánon a pevne dané pravidlá?

Veľmi dobre to opísal Giovanni Paolo Lomazzo, ktorý hovorí, že portrét je intelektová záležitosť a je v ňom prítomná požiadavka stelesnenia určitej idey. Táto idea musí byť vyjadrená symbolickou formou či pomocou všeobecne známych a kultúrne podmienených znakov. K tejto idei sa pripája spomínaná stránka verizmu v miere, v akej je to pre vladára akceptovateľné.

Aké atribúty a symboly si máme na portrétoch všímať?

Jedným z hlavných atribútov je odev, ktorý definuje spoločenský status. Ďalej sú to predmety, ktoré osoba drží v rukách alebo ktoré ju na obraze obklopujú. Veľmi často sa do obrazu pridáva aj nápis. Od určitej doby je spojenie obrazu a slova veľmi dôležité a text môže na obraze pokrývať pomerne veľkú plochu.

Skúsme konkrétny príklad.

Napríklad na stredovekých portrétne riešených katafalkoch môže byť pes pri ženskom alebo manželskom portréte symbolom vernosti či oddanosti. Na druhej strane pes pri zobrazení stredovekého rytiera často znamenal, že ten nezahynul v boji, ale zomrel pokojnou a nenásilnou smrťou. V portrétoch nachádzame rôzne takéto kódy, ktoré boli zaužívané v danej spoločnosti a kultúre. Či je človek zobrazený s úsmevom alebo bez neho, môže byť znakom príslušnosti k určitej spoločenskej vrstve a vyznávania istých postojov.

Vo svojej knihe hovorím aj o „sprezzature“, čo je istá nedbalá nonšalantnosť. Aj nedbalosť je totiž veľmi precízne naučená. Je dosahovaná cvikom a štylizáciou tak, aby vyznievala spontánne a nenútene. Je to vlastne naučený spôsob správania dotiahnutý do dokonalosti.

Pre ľudí v danej dobe bolo čítanie týchto odkazov zrejme oveľa jednoduchšie ako pre nás dnes.

My sme už vytrhnutí z dobového kontextu a nepoznáme vtedy zaužívané vzorce správania. Je tam veľký časový odstup, diskontinuita. Mnohokrát to, čo dnes vidíme, interpretujeme úplne zle. V našej kultúre sú tieto znaky správania dekódované inak, než boli zamýšľané v dobe, keď portrét vznikol.

Mali portréty, ktoré vznikali na území, kde vládli Habsburgovci, nejaké špecifiká?

Tvorba portrétov sa tu vyznačovala uvedomelým, konzervatívnejším a statickejším prístupom. Veľmi často išlo o vedomé nadviazanie na podobu portrétu na spriaznených vladárskych dvoroch. Prvým podnetom bolo určite Španielsko, ale aj talianske či zaalpské portréty. Habsburgovci si portrét vytvárali ako vedomý, umelo vytváraný konštrukt tak, aby mal maximálny mediálny účinok v regióne spravovaných zemí. Z panovníckeho portrétu si potom brali v týchto krajinách vzor a príklad ostatné šľachtické rody.

Podľa čoho si vyberali toho správneho umelca?

Prvým momentom, keď si vladár kreoval svoj dvorský aparát umelcov, nastával obvykle pri korunovácii za cisára alebo na ríšskych snemoch. Tam sa mu predstavovali viacerí umelci, no prílev čerstvých a nových síl na dvor bol stále otvorený. Habsburgovci si vyberali umelcov, ktorí mali dobré referencie, školenia, skúsenosti z dielne nejakého významného umelca a, samozrejme, požičiavali si umelcov aj od spríbuznených dvorov. Dielo umelca, ktorému sa podarilo vytvoriť takzvaný prototyp vladára, bolo potom v dvorskom ateliéri inými maliarmi kopírované a rozširované ďalej.

Vyhotovenie portrétu sa viazalo prevažne k mimoriadnym životným udalostiam, akými bola korunovácia, sobáš či narodenie potomka?

Aj to záviselo od konkrétnej osoby. Napríklad Pavol Esterházy bol za život portrétovaný minimálne desaťkrát. Nehovoriac o tom, že bol viackrát spodobnený ešte ako dieťa. On sám však pritom dal namaľovať ďalších možno sto fiktívnych portrétov svojich dávno žijúcich predkov, aby vytvoril dojem starobylosti rodu. Príležitosť na vznik portrétu súvisela väčšinou s udelením titulu, funkcie či úradu, no bežne vznikali portréty aj pri uzatvorení manželstva alebo zásnubách. Ďalej pri získaní významného rodinného statusu alebo majetku. Môžu to byť portréty samostatné, párové či rodinné.

Dávali sa častejšie portrétovať muži alebo ženy?

Primát bol vždy v mužských portrétoch, pretože muži boli nositeľmi úradov a funkcií. To bol základ, ktorý vytváral aj prvé rodové portrétne galérie. Reprezentačný portrét muža ako majiteľa sídla a nositeľa šľachtického titulu. Ženám vznikal portrét najmä v čase medzi zásnubami a sobášom.

Je teda niečo pravdy na rozprávkových príbehoch o portrétovaní slobodnej mladej dievčiny z vyššej vrstvy, ktorej podoba bola potom rozposlaná do susedných kráľovstiev, aby prilákala pytačov?

Áno, portréty totiž vznikali aj ako dar a tvorili súčasť kontaktov medzi vladárskymi i šľachtickými rodinami. Veľmi dôležitý bol obraz ako prostredník pri uzatváraní sobášnych kontraktov. Takáto situácia bola opakovane riešená aj pri Rudolfovi II., ktorý sa nikdy neoženil, ale boli preňho opakovane vytvárané portréty potenciálnych neviest.

Od Izabely Kláry Eugénie, vzdialenej španielskej sesternice, až po štajerské arcivojvodkyne. Tieto portréty sa nám zachovali a dokonca v niektorých prípadoch sa zachoval portrét jednej takejto adeptky vyhotovený tromi rôznymi umelcami. Môžeme to vnímať aj ako istú skúšku správnosti. (Smiech.)

Existovalo niečo ako dobový ideál ženskej krásy?

Vždy boli veľmi dôležité záležitosti ako čistá biela pleť s jemnou červeňou líc. Umelci tým zdôrazňovali, že dievčina má vznešený pôvod, a pritom kypí zdravím. Zuby v tom čase neboli ani pri mladých dievčatách vždy v dobrom stave, takže úsmev bol zväčša naučený tak, aby pôsobil milo, ale neukazoval zuby.

Na druhej strane bolo dôležité ukázať aj vznešenosť a drahocennosť oblečenia či množstvo šperkov. V renesancii to tvorilo súčasť svadobnej prezentácie a bohatstva rodiny, ktorú žena reprezentuje. Nie vždy bol ten odev a šperky reálne. Boli to vizuálne kódy, ktoré patrili k určitému spoločenskému postaveniu. Portrét ženy bol teda záležitosťou jej fyzického pôvabu, nežnosti, potenciálu zdravia a plodnosti, a to vo vyváženej miere medzi reálnosťou a idealizmom.

Už vtedy ženy túžili vyzerať lepšie, než to bolo v skutočnosti?

Často sa to posunutie fyzickej krásy smerom k idealizácii vnímalo ako naznačenie vnútornej krásy. Existovali prepojenia medzi fyzickou krásou, bohatstvom šperkov a odevov až po bohatstvo čností a hodnôt, ktorých je daná žena nositeľkou.

Na portrétoch diváka ako prvé upúta majstrovstvo, s akými sú zachytené rôzne čipky a látky. Išlo o technicky najnáročnejšiu časť portrétu?

Určite. Na oblečení si dávali umelci zvlášť záležať. Najoceňovanejší boli tí, ktorí dokázali verne vizualizovať rôzne matérie či textúry a dosiahnuť istú zmyslovú senzualitu a priam iluzívne realistické zobrazenie. Tam patrili umelci ako Tizian, Van Dyck alebo Velázquez, ale aj mnohí umelci 18. storočia, napríklad Rigaud, či pre Habsburgovcov pracujúci Meytens.

Kedy nastal v umení úpadok portrétu? Môžeme ho pripísať na vrub fotografii?

Vynález fotografie v polovici 19. storočia bol veľkým úderom a priestorom pre obavy, že klasický portrét úplne vymizne. Jacobovi Burckhardtovi sa zdalo, že je to koniec jednej éry v umení. Portrét však stále prežíval, pretože plnil iné úlohy. Stále tam zostávala reprezentačná funkcia, kým fotografia je skôr dokumentom určitého stavu. Maľovaný portrét má väčšiu závažnosť a tak to zostalo aj po nástupe fotografie.

Nedávno som čítala, a stotožňujem sa s tým, že súčasný digitálny portrét nás vlastne vracia späť k tomu, čím bol kedysi maľovaný portrét. Pri digitálnom obraze, hoci vznikol na princípe fotografie, je autenticita otázna, lebo môže byť ľahšie manipulovaná.

Zažívame dnes vďaka fotoaparátom v mobiloch a selfíčkam na sociálnych sieťach novú renesanciu portrétu?

Áno, dá sa povedať, že ide o tradíciu toho idealizovaného portrétu. Otázkou skôr je, čo od toho očakávame. Tým, že robíme portrét prostredníctvom digitálnych technológií, bagatelizujeme a devalvujeme to, čo kedysi bolo neodmysliteľnou súčasťou portrétu – umelecká zručnosť a kreativita. 

Z  troch zložiek, ktoré kedysi tvorili dobový portrét a sprostredkovali celú osobnosť portrétovaného, dnes zostala len fyzická stránka.

V portréte išlo vždy o abstrakt človeka. O vystihnutie vonkajšej podoby, ale aj vnútorných vlastností, teda individuálneho charakteru a osobnosti. Niekedy to bolo cez symboly či atribúty a niekedy cez spôsob, akým sa daná osoba tvárila. Dnes je digitálne zobrazenie zväčša povrchné a vyprázdnené. Predtým existovala snaha umelca a modelu dohodnúť sa, aké posolstvá chcú maľovaným portrétom sprostredkovať. Vyžadovalo si to mentálnu prácu, technickú zručnosť a ideu. Dnes mám dojem, že naše selfie sú len vyprázdneným odrazom vonkajšej škrupiny.

V dejinách umenia poznáme aj autoportrét.

Umelci si na sebe týmto spôsobom skúšali remeslo a zároveň skúmali seba a svoje vnútro. Mnohí potom to isté aplikovali na portréty svojich zákazníkov. Je tam prítomné vystihnutie abstraktu, autenticity danej osoby a toho, čo sa ukrýva za jej fyzickou podobou. Dnes ľudí pri vytváraní selfie nezaujímajú tieto ontologické hodnoty. Ide nám len o sebaprezentáciu. Všetci chcú pritom byť takí individuálni a ideálni, až upadajú do určitej stádovitosti či jednotvárnosti.

Nemôžem si v tejto súvislosti nespomenúť na bájneho Narcisa, ktorý sa díval do vodnej hladiny podobne uprene, ako hľadíme my dnes do obrazoviek mobilov. Musíme si vybrať, či nám ide len o zrkadlenie fyzickej stránky alebo budeme v sebe aj druhých hľadať aj hlbšie hodnoty ukryté „pod hladinou“.

Fotografie: Barbora Likavská