Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Rodina Spoločnosť
29. január 2021

Odborník na hry

Hra nás dokáže posadiť okolo jedného stola aj naučiť povedať prepáč

Rozhovor so zakladateľom hernej komunity iHRYsko Petrom Černákom.

Hra nás dokáže posadiť okolo jedného stola aj naučiť povedať prepáč

Foto: Andrej Lojan

Peter Černák žije hrami. Pred dvanástimi rokmi rozbehol iHRYsko: eshop, obchody, dve herne aj desiatky herných podujatí po celom Slovensku. Ale okrem toho dal dokopy aj komunitu odborníkov a nadšencov pre pestrý svet spoločenských hier: kartové, kooperatívne, postrehové, strategické, logické a párty hry, ale aj hlavolamy.

V rozhovore uvažuje, či hra môže byť aj životnou filozofiou, a opisuje, ako z hry môžu mať úžitok deti aj dospelí, hoci sa nezdá užitočná.

Hovorili sme aj o tom, či je medzi stolnými a počítačovými hrami nepriateľstvo, či sa dá dizajnom hier ovplyvniť život a kam sa posunul slovenský herný svet od čias Človeče či Klobúčika Hop.

Už mesiace sedíme doma, pozeráme Netflix a šliapeme na stacionárnych bicykloch. Aj sa viac hráme?

Nemám zázračný ďalekohľad do každej domácnosti, ale podľa môjho okolia aj podľa dát z obchodu možno povedať, že áno. Na druhej strane ľudia, ktorí potrebujú na hru partiu a sú zvyknutí na stabilné hráčske tímy, sa zrazu ocitli bez nich. Karanténa je nepochybne dobrý čas na hľadanie nových spôsobov, ako spolu sedieť okolo jedného stola.

Hovoríte, že hra je životná filozofia. Čo táto filozofia hovorí?

Bude to znieť povrchne, no tým prvým slovom je zábava. No toto slovo má mnoho rôznych významov, podôb. Je to ako s knihami. Keď niekto povie, že ho bavia detektívky, a ďalší, že literatúra faktu, hovoria o rôznych zážitkoch. Pri hrách niekto rád vymýšľa ťažkú stratégiu, iný rád vytvára kreatívny spôsob, ako sa vyjadriť, a niekoho baví spolupráca alebo, naopak, dynamika boja a útočenia.

Nie je to tak, že niektorí dospelí už stratili schopnosť hrať sa? Alebo len nenarazili na dobrú hru?

Hra a hráč sa musia nájsť. Dnes keď sa na internete spýtate, akú hru si máte do karantény kúpiť, dostanete hotové odpovede a názvy hier. Dávajú vám tipy bez toho, aby vám položili jedinú otázku, kto ste, čo hľadáte a v akej situácii hru budete hrať. Aj preto sme spustili Mačku vo vreci.

Mačku vo vreci?

Áno, na základe opisu toho, čo vás baví a čo hľadáte, vám skúsime zložiť herný balíček my. Aj keď, samozrejme, nie vždy trafíme. Hry v balíčku majú dvojnásobnú hodnotu oproti tomu, čo zaplatíte. Nemá to však byť Black Friday výpredaj. Nejde nám o to, aby sme vyčistili sklady, ale aby sme dostali hry k ľuďom.

Ako skladáte ten balíček na mieru?

Niekto z nášho tímu si prečíta, čo ste o sebe napísali v špeciálnom formulári ku každej mačke vo vreci, a zamyslí sa nad tým, čo by mohlo byť oživením herného smeru, ktorý už poznáte, alebo, naopak, pohľad do úplne novej hernej kategórie. Chceme ľuďom pomôcť objaviť veci, ktoré by sa k nim inak nedostali. Pri poslednej Mačke sme mali na stoloch okolo seba rozložených viac ako 300 druhov hier. S kolegom sme strávili mesiac tým, že sme čítali a vyberali.

Vy a vaši kolegovia ste všetky tieto hry aj zahrali?

Opäť paralela s knihami. Dobrý predajca kníh číta veľa, ale nemôže mať načítané všetko. Dnes vychádza tisícpäťsto aj viac nových hier ročne. Kedysi som sám stíhal mať prehľad, teraz sa špecializujeme. Kolega je macher na strategické hry, ja zase na rodinné a podobne.

Hra je jedna z mála aktivít, ktoré dávajú človeku zmysel, hoci nie sú „užitočné“, a nie je z nich hmatateľný výsledok. Sú protiliekom na dnešnú výkonovú a konzumnú spoločnosť?

Nesúhlasil by som. Hry sú veľmi užitočné. Len inak, ako čakáme. Slovenský ekvivalent pre anglické „board games“ je veľmi výstižný. My ich voláme spoločenské hry. Je tu zjavne prítomný rozmer vzťahu. Rád hru nazývam miestom stretnutia. To je jeden zo silných rozmerov a „benefitov“ hry. Okrem pohára vína, ktorý je tiež super, je hra niečo, čo nás dokáže posadiť okolo jedného stola. Prínosov je veľa: od rozvoja fantázie cez logiku až po tvorivosť, komunikačné schopnosti, empatiu a sociálne zručnosti. Často hru dávame do pozície pedagogického nástroja pre deti. No vďaka kontaktu s druhými ľuďmi, nutnosti premýšľať a aj vďaka uvoľnenému prostrediu získajú z hrania nemálo aj „veľkáči“. Hra reflektuje život a zároveň nás naň chystá.

Niektorí hovoria, že čas hry je priestorom, keď je vypnuté naše ego. Keď skáčeme na trampolíne, skladáme lego alebo hráme Bobriu bandu, na chvíľu vraj vypíname svoje predstavy o sebe a skrátka iba sme. Je to tak?

Na odpoveď asi treba koňa s väčšou hlavou. Pri hre som videl aj smrteľné hádky, dokonca aj pri kooperačnej. „Prečo si to urobil, ako si mohol?“ Skôr by som povedal, že sa pri hre človek viac prejaví taký, aký je, a menej sa štylizuje. No hry nie sú zázračným nástrojom, ako odložiť ego alebo ako z frfľoša spraviť milého tvora. Keďže nejde o reálny život, máte priestor pohádať sa s kamarátom, lebo o nič nejde. A nacvičiť si, ako povedať: „Prepáč, bol som somár.“ Hra je čarovná, ale zároveň veľmi obyčajná. Nič negarantuje. Je to viac prostredie a prostriedok ako cieľ.

Po svete dnes vznikajú inštitúty, ktoré skúmajú hru a jej vplyv na mozog a život človeka. Máte prístup k veľkému objemu dát. Nemáte preto aj vy podobné ambície? Alebo vás viac zaujíma individuálny človek a jeho skúsenosť?

Zaujíma ma oboje, aj keď dôraz je na to druhé. Vyštudoval som matematiku a biológiu, preštudoval som si aj mapovanie reakčných oblastí mozgu a synapsií, ktoré sa tvoria pri hre. No tomu sa musíte venovať naplno. Som rád, že popri krotení dvoch dračíc, čo mi doma rastú, zvládam aj vedenie iHRYska. Naša misia nie je porozumieť hrám v ich komplexnosti, ale priviesť ľudí k tomu, aby sa zahrali a mali radosť. Tomu sa podriaďuje všetko. Keď mám dve hodiny, radšej spoznám desať nových hier, aby som vedel ľuďom poradiť, než aby som čítal štúdiu o tom, či desať hodín hrania naozaj dokáže pozdvihnúť IQ o jeden bod.

Máte dve dcéry. Sú hry niečo, čo je vedomou súčasťou vášho rodičovského prístupu?

Viem to sformulovať, ale nemám to nijako sformalizované. Máme byt plný kníh a deti nás vidia čítať, prirodzene ich to baví a čítajú. S hrami je to podobne. Nikdy sme ich programovo nenútili sa hrať. Jedna dcéra sa do štyroch rokov nechcela hrať vôbec. Dnes sa spolu dcéry hrajú každý deň a veľmi rady. No platí aj to, že hra je moja práca. Nemáme doma iba päť či desať hier, o ktorých sme zistili, že nás bavia – ako normálni smrteľníci. Naše deti trpia tým, že na víkend prinesiem šesť hier, ktoré potrebujeme vyskúšať.

Inzercia

Hru nepovažujem za jediný ani najlepší výchovný prostriedok. Aj keď som presvedčený o tom, že funguje. Hra je univerzálna vec, je súčasťou našej prirodzenosti.

Ako to myslíte?

Takto nás skonštruovali. Rozumiem tomu tak, že Boh je najhravejší. K tomuto presvedčeniu ma vedie matematika aj biológia. Hravosť je našou integrálnou súčasťou, a preto nie je normálne, keď ju v živote nemáme vôbec. Je veľká škoda, že to, ako fungujeme, nás o hravosť oberá a znižuje našu schopnosť sa pri hre uvoľniť a radovať sa. No neodvážil by som sa nikomu povedať, že sa musí hrať. Ani to, že keď deťom programovo hry neprinášame, tak to nie je v poriadku. Sú aj iné cesty a iné príbehy. No v pohodovej uvoľnenej normálnosti majú hry dôležité miesto.

Môže byť hra aj útek od reality?

Na takéto úlety sú iní favoriti.

Myslíte tým počítačové hry? Prečo ich vo vašom obchode nepredávate?

Vyzerá to, ako by bol medzi spoločenskými a počítačovými hrami antagonizmus. No sú to dva odlišné spôsoby fungovania. Pri počítačových hrách je človek väčšinou sám a zapojí sa do nejakej formy virtuálnej reality či hlavolamu. Je jedno, či ide o rozvojovú hru o civilizácii, online Backgammon či strieľačku Call of Duty. Dokonca aj spoločenské hry na mobiloch či tabletoch sú zrazu iné: nejde v nich o kontakt, ale o prekonávanie prekážok. Tieto dve formy hry majú iné miesto a nie je dôvod, aby sa bili.

Ale dáta ukazujú, že výrazne väčšie riziko, že „nám to ujde“, je pri počítačových hrách. Samotný naturel fyzického stretnutia totiž spoločenské hry trochu chráni. Ale ak sú stolové či kartové hry spojené s peniazmi či s turnajmi, aj tu hrozí, že pre ne zanedbáte iné veci.

Vznikajú aj na Slovensku úspešné hry?

Autorských počinov od nás je zatiaľ pomenej, no jeden z najznámejších tvorcov spoločenských hier vôbec je Čech Vláďa Chvátil. Vymyslel celosvetovo populárnu hru Krycí jména. Aj na Slovensku už sú šikovní autori, ktorí sa postupne presadzujú.

Písaním kníh sa dá živiť. Existuje povolanie „autor spoločenských hier“?

Kniha je výraznejší autorský počin. Hra prechádza procesom, pri ktorom ju formuje širší tím. Aj keď takmer vždy je tu konkrétny autor, ktorý prišiel s témou, herným mechanizmom a prístupom. Herných prototypov vzniká enormné množstvo. My sme naozaj malá ryba, no každé dva týždne za nami niekto príde s novou hrou. Autor má z predaja hier isté malé percento. No aby ste sa tým uživili, musíte byť naozaj úspešný.

Hra Krycie mená sa stala svetovým bestsellerom – úspech tejto hry posunul celé vydavateľstvo do inej ligy. Matt Leacock, autor hry Pandemic dlhé roky vymýšľal hry popri svojej práci inžiniera. Chcelo to istú mieru odvahy aj rizika pre rodinu, no dnes sa dizajnu hier venuje naplno a živí ho. Sú to však výnimočné príbehy.

Boli aj hry, ktoré ste sa rozhodli nepredávať?

Bolo ich veľmi málo, ale áno, už som to urobil. Jedna hra mala taký explicitný sexuálny kontext, že to bolo za hranicou. A nič proti sexu, som fanúšik. Ale bolo to také nepekné a zle poňaté, že som povedal nie. Na Slovensku je aj jeden producent, o ktorom vieme, že kradne. Preberá koncepty hier bez toho, aby ich riešil s pôvodnými vydavateľmi. Tie hry môžu byť lacné, no rozhodli sme sa ich nepredávať.

Kedysi domáce hitparády viedli Človeče, Klobúčik Hop, Mikádo či Logik. Ako vyzerá naša československá herná genéza?

Začínali sme s hrami ako Fantóm starej Prahy, Maršal a špión či Dostihy a sázky, ktoré sa nápadne podobali na hry zo Západu. (Smiech.) Potom prišiel zlom a po revolúcii sa k nám dostali osvedčené svetové tituly ako Carcassone, Osadníci z Katanu či Bang a Aktivity ako zástupcovia jednotlivých herných kategórií. Potom boli populárne kvízové a vedomostné hry a po nich to začalo naberať na obrátkach. Podobne ako inde vo svete, aj u nás urobilo dieru postrehové Dobble. No to je už klasický príbeh úspešnej marketingovej a biznisovej stratégie.

Dá sa z toho, čo ako Slováci hráme, aj niečo vyčítať?

Skôr než by to reflektovalo slovenskú dušu, to reflektuje princíp: „vidím reklamu, nerozmýšľam a kúpim si“. Nerozumiem, prečo si ľudia stále kupujú niektoré známe hry. Teda rozumiem. Sú na očiach a deti si ich pýtajú, lebo o nich počuli. A je to v poriadku. No mnohé z nich sú prekonané, a preto je trochu škoda, že deti aj seba nevystavíme aj niečomu inému. Biznis silno determinuje farebnosť, s akou sa v hernom svete stretávame. Aj preto robíme naše herné misijné diela. (Úsmev.) Podujatia, kde sa ľudia môžu dotknúť rozmanitého sveta hier.

Čo teda robiť, keď chceme ísť mimo herného mainstreamu a vybrať si dobre aj bez ponuky z letáku?

To, že je hra v letáku, ešte neznamená, že vám bude sedieť. Keď máte viac času, pozrite si videá o hrách či herné portály a skupiny, kde ľudia diskutujú. A dajte sa navigovať, aspoň v začiatkoch. Pomôžu dva princípy: keď viete, čo vás baví, choďte v tom ďalej. Ak ste doteraz hrali postrehové hry postavené na väzbe oko-ruka, nájdite si takú, kde treba aj trochu premýšľať či tvoriť. Alebo druhý princíp: keď ste doteraz hrávali iba kooperatívne hry, čo by mohlo priniesť fajn zmenu? Niečo vedomostné? Strategické? Tvorivé? Aj pri výbere hry sa môžete trochu zahrať.

Inzercia

Inzercia

Odporúčame