Sloboda slova a kôš plný poznania

Pán necháva s pšenicou rásť aj kúkoľ. Až do žatvy, aby sa pšenici neuškodilo. Niektorí ľudia by najradšej kúkoľ vytrhali. Nie sme vlastníkmi, len správcami pšenice.

Aj v poznávaní sveta potrebujeme mať pomyselné koše plné správnych aj nesprávnych hypotéz a teórií. Tieto dozrievajú a prinášajú svoje ovocie až po určitom čase. Nepredbiehajme a nevyhadzujme z koša to, čo vyzerá ako kúkoľ. Možno je to pšenica.

Neznačkujme a nezakazujme názory oponentov, ale poctivo s nimi debatujme. Pomaly, zrozumiteľne, čestne a s úctou. Neurýchľujme propagandou a reklamou to, čo by malo samo pomaly vyklíčiť.

Dovoľme si skutočnú, nielen domnelú diverzitu.    

Keď sa strach a hnev spoja, máme proti sebe silných protivníkov, sme nimi my sami.Zdieľať

Situácia okolo pandémie akcelerovala už predtým prítomné značkovanie a odhadzovanie nami neprijímaných názorov. Máme sklon potvrdzovať vlastné názory a odmietať to, čo nám nehrá do karát. Cítime sa totiž pri odlišných názoroch nepríjemne. Psychicky aj fyzicky.

Leon Festinger to nazval kognitívnou disonanciou. A odmietanie názorov sa často deje prostredníctvom zníženia (niekedy aj zničenia) hodnoty človeka, ktorý nami neprijímaný názor zastáva. Označíme ho za neracionálneho, hlúpeho, tmárskeho, nevedeckého, fanatika a ktovieako ešte?

Ovládajú nás naše emócie. V tomto prípade dve zo základných – strach a hnev. Keď sa strach a hnev spoja, máme proti sebe silných protivníkov. Sme nimi my sami. Každému sa stane, že podľahne silným emóciám. Tá skúsenosť prehry je nepríjemná, ale nemali by sme sa jej vyhýbať tým, že zakážeme nám nepríjemné názory.

Dnes prekvapuje zvláštna zhoda medzi konzervatívcami a liberálmi o potrebe zakazovať určité názory. V mene cností kritického myslenia (často preceňovaného liberálmi) a poslušnosti autorite (často preceňovanej konzervatívcami). Obe strany túto zhodu presadzujú s posvätným zápalom. Neargumentujú, ale moralizujú.

Za ich posvätným zápalom je často už spomínaný hnev a strach.  

A tak počuť liberálne moralizovanie, ktoré brzdí rozvoj poznávania určovaním toho, čo smieme a čo už nesmieme urobiť, povedať či napísať. Alebo konzervatívne moralizovanie argumentujúce názormi autority, napríklad pápeža, v otázkach, ktoré sa netýkajú kresťanskej viery.

V oboch prípadoch stačí vedieť, že súčasný konsenzus, dokonca aj vo vede, nie je zlaté teľa, ktorému sa máme klaňať, a katolík môže s pokojným srdcom považovať pápežov názor vo svetských veciach za chybný.

V článkoch sa to však hemží slovami: desivým a odporným spôsobom, obyčajná nemravnosť, ľudská bieda, kognitívna nedostatočnosť, nekompetentný odborník. Pritom nie sme a nebudeme vedcami.

Robenie vedy si vyžaduje iné zručnosti ako tie, ktorými disponuje dobrý lekár, dobrý učiteľ alebo dobrý novinár. A veda je len jedným z nástrojov poznávania sveta. Slovami Martina Reesa, prezidenta Royal Society of London: „Veda nie je dogmatická. Jej tvrdenia sú niekedy predbežné, inokedy presvedčivé. ... Ich použitie a jeho priority by nemali posudzovať samotní vedci.“ (Zdroj: Keeping it Real: The Art of Science, in Eureka, supplement to The Times, October 2009)

Týchto opravárov sveta sa bojím, ale nesnažím sa ich umlčať.Zdieľať

Sme jednoducho ľudia  a naše poznanie je obmedzené. Je obdivuhodné, že o tom vieme. Všetci opakovane v poznávaní sveta zlyhávame a zlyhávať budeme. Rovnako nám ostane sklon k potvrdzovaniu vlastných názorov aj vtedy, ak máme dôkazy o opaku. Veda sa snaží tejto obmedzenosti nášho poznávania čeliť vyraďovaním (falzifikáciou) hypotéz. Takže predbežne vieme, čo pravda nie je, ale nevieme, čo ňou je.  

Ale niektorí ľudia sú, zdá sa, nespokojní s takýmto nedokonalým svetom. A chceli by ho (aj s jeho osadenstvom) opraviť. Aby fungoval ako dobre vyladený stroj! Nechápu, že živý svet nemôže byť strojom. Týchto opravárov sveta sa bojím, ale nesnažím sa ich umlčať. Aby aj ich postrehy mohli byť v koši poznania, z ktorého môžeme čerpať múdrosť a vyhadzovať to nepotrebné. Pravdu potrebujeme hľadať spoločnými silami. A k takémuto hľadaniu je potrebná sloboda slova.

A tak poučení svojimi obavami a hnevom, ale aj svojou radosťou a zvedavosťou, skúmajme a vyberajme z rôznych názorov, hypotéz a teórií, ktoré sa nachádzajú v koši poznania. Bez mocenských zásahov, s otvorenými očami a primeraným rizikom, že sa zmýlime.

Aby bolo z čoho vyberať, potrebujeme mať plný kôš poznania. Len z neho môžeme omyly a hlúposti bezstarostne vyhadzovať. Tak by nám to radil, ako verím, zástanca skutočne otvorenej spoločnosti a otvoreného myslenia sir K. R. Popper.