Volanie kmeňa Obrana klasického liberalizmu z Južnej Ameriky

V dobe, v ktorej sa do konfliktu dostávajú ideály slobody a bezpečnosti, či už zdravotnej (pandémia covidu-19), alebo vojnovej (vojna na Ukrajine), stojí za to uvedomiť si, akú budúcnosť si predstavujeme a o akú civilizáciu sa usilujeme. 

Peruánsky prozaik Mario Vargas Llosa vzdal v knihe Volanie kmeňa poctu autorom, ktorí ho sprevádzali na ceste od revolučného socializmu k obhajobe liberalizmu. Kniha vyšla aj v českom preklade.

Keďže to slovo má dnes čoraz viac konotácií, je dobré vypočuť si samotného autora, ktorý vzdáva hold A. Smithovi, J. O. Y Gassetovi, F. A. von Hayekovi, K. Popperovi, R. Aronovi, I. Berlinovi a J. F. Revelovi.  

Nie sme zvyknutí na obhajobu klasického liberalizmu z juhoamerického kontinentu, ale kniha M. V. Llosu sa číta ľahko (zúročil svoje spisovateľské zručnosti) a oboznamuje nás s najdôležitejšími ideálmi klasického (nie progresívneho ani socialistického) liberalizmu. Rovnako sa vyhraňuje proti konzervativizmu, ktorý však (podľa opisu autora) nezastávam, takže s jeho kritikou nemám žiadny problém. 

Opakovane kritizuje štátny intervencionizmus a oslavuje spoločnosť s malým a funkčným štátom.Zdieľať

Najdôležitejšou tézou, ktorá sa tiahne knihou, je snaha o prekonanie „kmeňového volania“, ktoré v nás odjakživa existovalo a existuje, a jeho nahradenie univerzalizmom, ku ktorému podľa autora nevyhnutne patrí rešpekt k čo najširšej slobode jednotlivca. 

A práve vývojom svojho myslenia od mladého obdivovateľa Fidela Castra pri jeho víťazstve na Kube do dnešných turbulentných dní nás sprevádza autor a jeho učitelia.  

Obhajobu slobody autor zdôrazňuje slovami prvého zo svojich učiteľov na ceste k liberalizmu Adama Smitha:

„Každé oklieštenie slobôd (napríklad zákony o domovskej príslušnosti, ktoré zakazujú robotníkovi hľadať si prácu mimo svojej farnosti) vedie k bezpráviu a má negatívny dosah na vytváranie pracovných príležitostí.“ 

Adam Smith tak bojuje za zrušenie všetkých výsad, z ktorých sa tešili cechy: „Málokedy sa stretnú príslušníci rovnakého druhu podnikania, aby sa nakoniec ich rozhovor nestočil k nejakému druhu spolčovania proti spoločnosti alebo hľadania spôsobu, ako zvýšiť svoje ceny.“ Môžem to potvrdiť za svoj lekársky cech. 

Opakovane kritizuje štátny intervencionizmus a oslavuje spoločnosť s malým a funkčným štátom, pretože len ten necháva občanov pracovať, aby narastalo ich bohatstvo, ktoré prináša úžitok celej spoločnosti. 

Viedenský ekonóm a nositeľ Nobelovej ceny Friedrich August von Hayek hovorí, že výrobná a obchodná sloboda sú nanič, ak nejdú ruka v ruke s prísnym a efektívnym právnym poriadkom. 

Nemôžeme mu teda vyčítať bezbrehé uplatňovanie slobody ako niektorí kritici. Preto navrhuje stanovenie pravidiel hry, ktoré budú vždy zvýhodňovať spotrebiteľa pred výrobcom, výrobcu pred byrokratom, jednotlivca pred štátom a živého konkrétneho človeka, tu a teraz, pred onou abstrakciou, ktorou totalitári zdôvodňujú všetky svoje bezprávia – pred budúcim pokolením. 

Toto „zoštátňovanie“ sa v slobodných krajinách odohráva veľmi diskrétne, niekedy celkom neviditeľne.Zdieľať

Keď hovorí o totalitároch, zároveň rozlišuje medzi diktátorskou a totalitnou vládou. Diktátorská chce uplatňovať autoritatívnu moc (a často tiež kradnúť). Tej totalitnej (hoci väčšinou kradne tiež) ide, naopak, o myšlienky, ktoré považuje za absolútnu pravdu, a preto sa enormne snaží vnútiť ich verejnosti. 

Akým spôsobom? Tak, že ju propagandou presvedčí o tom, že to sú vlastne jej vlastné myšlienky, myšlienky, po ktorých ľudia odjakživa túžili, hoci si to plne neuvedomovali, ale teraz, pomocou vládnej pedagogickej osvety, sa im konečne rozjasnilo.

Ostro kritizoval plánovanie, ktoré podľa neho nie je len ekonomickou aktivitou, ale začína usmerňovať všetky spoločenské aktivity vrátane intelektuálnej oblasti, myšlienok. Jednotlivcovi sa tak uberá zo slobody aj zodpovednosti a štát rozhoduje v záležitostiach, ktoré odjakživa prináležali k súkromnému životu. 

Toto „zoštátňovanie“ sa v slobodných krajinách odohráva veľmi diskrétne, niekedy celkom neviditeľne a často so súhlasom jednotlivcov zbavených možností osobnej slobody, ktorí tieto „pre slobodu jedovaté“ opatrenia považujú za užitočné alebo z morálneho hľadiska oprávnené.

Plánovanie je podobne ako pre Hayeka nočnou morou aj pre Karla R. Poppera a dáva ho do súvislosti so svojou kritikou historicizmu, čiže presvedčenia, že veda dokáže predpovedať budúci vývoj. 

Kritike tohto fenoménu venoval jednu zo svojich kníh. Plánovanie je takto snahou ovládnuť budúcnosť. Snahou podľa Poppera iluzórnou a nebezpečnou. Preto uprednostňuje záujmy konkrétneho jedinca „tu a teraz“ pred nejasným preludom, ktorým je budúce ľudstvo. 

Takýto triezvy reformista na rozdiel od sociálneho inžiniera sa nesnaží priniesť ľuďom šťastie, lebo vie, že to nie je vecou štátu, ale jednotlivcov a že neexistuje spôsob, ktorým by sa jednou normou dala poňať celá komunita vo svojej rozličnosti. 

Takýto reformista si uvedomuje, že inštitúcie musia byť v súlade s „mravným rámcom“ spoločnosti, nedajú sa preto naplánovať a vždy budú nedokonalé. 

Aj falošné hypotézy a teórie môžu obsahovať dávku informácií, ktoré približujú poznanie k pravde. Zdieľať

Podľa Hayeka (a aj v tom sa zhoduje s Karlom Popperom) práve večná pochybnosť a sebakritika sú nevyhnutné na rozšírenie znalostí vo všetkých odboroch vedenia. 

Popper tvrdí, že chybovanie prináša dôležité informácie. Že aj falošné hypotézy a teórie môžu obsahovať dávku informácií, ktoré približujú poznanie k pravde. 

A preto je potrebné, aby platné pravdy neustále podliehali kritike, boli vystavené skúškam, verifikácii a výzvam, ktoré ich potvrdia alebo nahradia pravdami inými, bližšími k onej definitívnej a totálnej pravde, ktorá je nedosiahnuteľnou métou.  

Pripustiť, že sa môžeme mýliť a druhí môžu mať pravdu, znamená veriť, že debatou a dialógom (spolužitím) máme väčšiu šancu rozpoznať chyby a pravdy než prostredníctvom jedného oficiálneho a vnúteného myslenia, ku ktorému sa musia všetci hlásiť pod hrozbou trestu alebo straty dôvery. Sir Karl R. Popper, ktorý z rodného Rakúska unikol pred nacizmom do Anglicka, hovorí: 

„Skúsenosti s byrokratmi ma naučili, a to ešte skôr než fašizmus, že najväčším nebezpečenstvom pre osobnú slobodu je narastajúca štátna mocenská mašinéria, a preto proti nej musíme neustále bojovať.“

Rovnako sa domnieva, že utopické alebo holistické inžinierstvo, ktoré neberie ohľad na široký konsenzus, sa spravidla snaží prevalcovať kritiku ako nepríjemnú prekážku pre svoje mesiášske zámery, a vysvetľuje to tým, že za minulosťou treba spáliť mosty. 

Vytvára sa tak diktatúra, v ktorej neustále odďaľovaný budúci cieľ slúži ako obhajoba prostriedkov, ktoré spolu s pozvoľným stotožňovaním sa štátu a spoločnosti okliešťujú slobody, až s nimi celkom skoncujú. 

Popper si uvedomuje nedokonalosť jazyka a navrhuje užívať ho funkčne, bez zbytočného zapletania sa do definícií toho, čo ktoré slovo znamená. 

Keď si spomeniem na spleť definícií v akademickom prostredí, dávam mu za pravdu. Uznávam však, že niekedy to vedie k problémom pri čítaní jeho vlastných textov. Možno je to práve potvrdenie tej nedokonalosti jazyka a rozporuplnosti poznania, na ktorú poukázal ďalší z Llosových učiteľov sir Isaiah Berlin. 

Ten sa domnieval, že ak sa myšlienky dostanú do sporu s ľudskou realitou, sú to myšlienky, ktoré sa majú podriadiť, inak sa ulice zaplnia gilotínami a začne vládnuť cenzúra a polícia. 

Nebál sa rozporuplnosti v oblasti pravdy a ideálov, ale práve túto rozporuplnosť považoval za dôvod na obhajobu slobody. Ak existujú rozporuplnosť a ciele, ktoré sa navzájom vylučujú, musíme v našich životoch akceptovať možnosť omylu a byť tolerantní k ostatným. 

Hovoril o pozitívnej a negatívnej slobode, ktoré sú nezlučiteľné. Pozitívna je slobodou k uskutočneniu nejakého hodnotného cieľa a negatívna, naopak, ponechaním slobody voľby v čo najširšom rozmedzí. 

Berlin navrhoval, aby spoločnosť hľadala primeranú rovnováhu medzi týmito dvoma ideálmi a domnieval sa, že spoločnosti, ktorým sa darilo nájsť medzi nimi kompromis, sú tie najdôstojnejšie a najspravodlivejšie. 

Posledným z autorov, ktorého spomeniem, je François Revel, ktorý ma zaujal poukázaním na to, ako môže ideologická vášeň vo vedeckej oblasti aj v žurnalistike prekrútiť pravdu. Podobnosti s nečakanou kompromitáciou vedeckých názorov v súčasnej dobe sa nedajú nepostrehnúť. 

Môj recenzný výber je, samozrejme, selektívny, podriadený môjmu vkusu a preferenciám. Doplním dve mená, ktoré v knihe nenájdete, ale s obhajobou slobody úzko súvisia. 

Ide o náboženských autorov. N. A. Berďajev, ktorý pochádzal z aristokratickej rodiny z Kyjeva. Niektorí ho nazývali filozofom slobody, iní náboženským filozofom. 

Z nášho západného uhla pohľadu ide o ruského existencialistu. Nikdy sa nechcel k nikomu pridať. Začínal ako marxista, ale pod vplyvom čítania Dostojevského a Soloviova nastáva náboženský obrat a v roku 1905 je už vyhraneným kresťanom. 

Sloboda má svojich obhajcov aj prenasledovateľov na všetkých koncoch spektra.Zdieľať

Skepsu k demokracii vyjadril slovami: „Demokracia je založená na predpoklade prirodzenej dobroty a ušľachtilosti človeka. Nechce poznať radikálne zlo ľudskej prirodzenosti.“ 

Napriek tomu sa zastával ľudskej slobody ako jedinečného Božieho daru. Obhajobu tohto daru nachádzame v Dostojevského Bratoch Karamazovovcoch, kde slovami inkvizítora vyčíta Ježišovi: „Nezostúpil si z kríža, keď sa ti posmievali a tupili ťa, volajúc na teba: „Zostúp z kríža a uveríme, že si to ty.“ 

Nezostúpil si preto, že si nechcel zotročiť človeka zázrakom a túžil si po slobodnej viere, nevynútenej zázrakom.“

A tak sa zdá, že sloboda má svojich obhajcov (aj prenasledovateľov) na všetkých koncoch politického, spoločenského a náboženského spektra. Aj preto odporúčam knihu všetkým, ktorí si ctia hodnotu slobody a neboja sa vlastnej zodpovednosti.