Pocta Zdenkovi Neubauerovi Lectio Neubaueriana

Zaslúži si pripomenutie obzvlášť dnes v dobe bombastických čísel, výpočtov, prognóz a „vedeckých“ predpovedí všakovakého druhu, ktoré na nás chrlia všakovakí analytici.

Zomrel pred piatimi rokmi, ale celý život zasvätil snahe o hľadanie skutočného sveta, ktorý odlišoval od „sveta objektívneho“.

Často nám tieto dva pojmy splývajú v jeden. Veď skutočný svet je ten objektívny, hovoríme si.

No nemusí tomu tak byť! Ba určite to tak nie je! Dodal by Zdeněk Neubauer.

Nie je náhoda, že bol pôvodne biológom. Ľudia vyučení v inej tradícii (ako je tá zaužívaná v humanitných vedách) majú lepší čuch na jemné odtienky a nuansy vlastného odboru. Preto o ňom lepšie filozofujú, ak na to majú talent. A Zdeněk Neubauer talentom prekypoval. Jeho odborom bol živý svet.

Bol klasickým biológom, ktorý sa chcel dotýkať živého. Zaujímali ho huby, neskôr sa priklonil k mikrobiológii. Predstavujem si, že jeho vedomý príklon k filozofii bol motivovaný rozpoznaním nevedomého príklonu vedcov k  „objektívnemu svetu“, ktorý považoval za nereálny, skonštruovaný vedeckou komunitou, ktorá uprednostnila teóriu pred pozorovaním živého.

Symptomatické pre dnešnú dobu je, že dôležitejšie spory sa vedú o evolúcii, nie o morfológii kobylky lúčnej. Alebo v mojom odbore o dopamínovej alebo glutamátergnej hypotéze vzniku schizofrénie, nie trpiacom človeku. Česť výnimkám!

Niežeby evolúcia alebo dopamínová hypotéza neboli potrebné, ale sú zmysluplné len vo vzťahu k svojmu účelu, ktorým je poznanie živej prírody alebo človeka, ktorému chceme pomôcť. Ak na to zabudneme, uviazneme v sieti „objektívneho sveta“, ktorý nás ako šikovný pavúk začne pomaly, ale isto znehybňovať.

Veril v skutočný svet, v hľadanie a objavovanie pravdy, ale bol si vedomý limitov našej skúsenosti a nášho poznania. Zdieľať

Čo je tým „objektívnym svetom“ podľa Neubauera? Projekcia, čiže premietnutie našej mysle na pomyselné premietacie plátno.

Projekcia, ktorú sme si vytvorili na báze doterajšieho vedeckého poznania skutočnosti. Premietli sme si čísla, hypotézy a teórie z plátna našich myslí do kníh alebo na obrazovky monitorov a zabudli na to, že mapujeme skutočnosť. Už Alfred Korzybski, dávno pred Neubauerom, vyhlásil, že „mapa nie je územie“. My však na to dodnes zabúdame.

Mapa nám slúži veľmi dobre a na určitý účel. Pomáha nám poznávať svet z uhla pohľadu, ktorý nás zaujíma. Tak nám cestná mapa poslúži dostať sa z Prešova do Bratislavy, ale už nie na to, aby sme rozpoznali výšku vrchov vo Vysokých Tatrách.

Ak zabudneme na účel, na ktorý sme mapu vytvorili, a uveríme, že poznáme skutočnosť v jej pravej podobe, vytvorili sme „objektívny svet“. A ten sa dá spočítať, modelovať, ovládať.

Ten skutočný sa spočítať a modelovať nedá, ovládať len čiastočne. Často sa mu potrebujeme podriadiť, ale môžeme ho obdivovať. Alebo sa ho báť! To záleží na postoji a dôvere v jeho zmysluplnosť.

Často ho podozrievali zo šarlatánstva a postmodernizmu a on vskutku bol, do istej miery, postmoderným človekom. Nie však v zmysle francúzskeho ironického postmodernizmu, ktorý už ničomu neverí a vytvára (či stvára?) si vlastné vykonštruované svety. Práve to vyčítal niektorým vedcom.

Veril v skutočný svet, v hľadanie a objavovanie pravdy, ale bol si vedomý limitov našej skúsenosti a nášho poznania. Kto z francúzskych elévov by to pred päťdesiatimi rokmi (tobôž dnes) vyhlásil?

„Pravda tak, jak jsme ji pojali na začátku, je vždy absolutní: tento pojem se týká vztahu člověka ke skutečnosti vůbec. Není to bezvýznamný pojem: jakkoliv dokazujeme relativitu všeho poznání a vědění, jakkoliv jsme přesvědčeni o problematičnosti a konečném ztroskotání všech tzv. jistot, ‚skálopevných přesvědčení‘ a vyznání víry, in concreto přesto v každém okamžiku víme, zda mluvíme pravdu či zda lžeme, zda pravdu ctíme nebo po ní šlapeme, zda ‚stojíme v pravdě‘ či nikoliv. Od této zodpovědnosti vůči Pravdě nás neosvobodí žádný agnosticismus, žádná rezignace na pravdivé poznání: náš vztah k Pravdě nebude hodnocen gnoseologicky, nýbrž morálně.“

(Citát je z jeho práce ZAMYŠLENÍ NAD VĚDOU A FILOSOFIÍ, ktorá vyšla v knihe O Sněhurce aneb cesta za smyslem bytí, 2004.)

Čo však ak má Zdeněk pravdu, ktorú som zatiaľ nenahliadol?Zdieľať

Niektoré z tvrdení Zdeňka Neubauera môžu znieť príliš kategoricky, iné sú za hranicami toho, čo sa dá striedmymi vedeckými metódami dokázať. Pravda sa nehľadá len vo vede! Ťažko je zvyknúť si na jeho sémantickú hru s významom slov v rôznych jazykoch (čo však očakávať od polyglota?) a inokedy až grafomanské opakovanie jednej témy.

Čo však ak má Zdeněk pravdu, ktorú som zatiaľ nenahliadol? Možno je práve toto spôsob, akým sa k nej dopracovať. Alebo sa k nej každý dostávame vlastnou cestou?

Áno, správne, takáto dôvera je založená na viere! Kresťan Zdeněk Neubauer však niekedy dráždil aj tých pravoverných svojimi subverzívnymi a heretickými výrokmi. Kto nepozná úctu k stvorenému svetu a túžbu po slobodnom hľadaní pravdy, ťažko pochopí.

Píše aj toto:

„Svobodná, tvůrčí aktivita předpokládá především osvobození od autoritativní nadvlády nitrosvětských a osobních hledisek, hodnot, kritérií. To samozřejmě neznamená ignorovat, popřít sebe sama a svou vlastní pozici ve světě, nýbrž upřít absolutní hodnotu dílčím nitrosvětským zkušenostem, jako jsou hlediska pragmatická, eudaimonická, přání, strach atp. Máme zde na mysli osvobození praktické, osvobození charakteru a vůle, které je předpokladem pravdy našeho poznání, našich činů, našeho postoje.“

„Tato svoboda vůči světu charakterizuje to, čemu říkáme osobnost. Tvůrce musí být pravdivým, musí být osobností. Proto osobnosti náleží nejen sebevědomí, vůle, neústupnost, ale též – zdánlivě paradoxně – sebekritičnost, skromnost; jsou to dvě stránky téže svobody vůči světu: světu našeho okolí a světu našeho nitra. Tato svoboda je předpokladem pravdy otevřenosti k vlastní změně, k vlastnímu obohacení.“  

A tak som v duchu Neubauerovej záľuby v latinčine nazval túto esej na jeho počesť.

Čo som sa teda od neho naučil? V čom tkvie tá lekcia? Že živý svet je širší a rozmanitejší ako ten v našich učebniciach a živý človek, ktorý stojí naproti mne, sa nevmestí do ktorejkoľvek diagnostickej škatuľky. Že biológia a psychológia sú užitočné ako mapy poznania, ale in concreto sa ich treba vzdať, lebo si tento stvorený svet a človek v ňom zaslúžia obyčajnú nesentimentálnu úctu. Len preto, že sú.

Skutočného Zdeňka Neubauera možno raz stretnem, ak sa obaja nemýlime v našej nádeji.Zdieľať

Nepoznal som skutočného profesora Neubauera. Jeho obraz som si vytvoril z jeho článkov a kníh, ktorým som čiastočne rozumel a nerozumel (často v závislosti od veku a skúseností, ktoré som nadobudol) a s ktorými som čiastočne súhlasil i nesúhlasil. Preto tiež poznám skôr mapu jeho osobnosti, ktorú mi dal cez svoje texty nahliadnuť. Skutočného Zdeňka Neubauera možno raz stretnem, ak sa obaja nemýlime v našej nádeji.

„Člověk je bytost, jejíž těžiště leží mimo ni: v dosud nerealizovaných možnostech, které vytvářejí horizont jeho transcendence. Tento horizont jsme nazvali skutečností. Předpokladem této transcendence, předpokladem tvůrčího poznání je náš bezprostřední vztah ke skutečnosti, který jsme nazvali intencí k Pravdě. Transcendence předpokládá svobodu vůči světu, předpokládá překonání a revizi mystifikací samozřejmostí, předsudků, konvencí i pojmových a jazykových struktur, které se stavějí mezi nás a skutečnost.“

Aj keď sa nezaoberal filozofiou človeka, dovoľujem si ho zaradiť k pravým, nefalšovaným personalistom. To je široký a nesúrodý prúd filozofov, ktorí videli v človeku predovšetkým osobu, akési existenčné jadro, ktorým nás vybavil Stvoriteľ.

Zdeněk Neubauer nachádzal toto existenčné jadro v celom živom svete.